„Osobne by som nemenil ani len jediný deň v mojom pracovnom živote. Všetko malo svoju nadväznosť a vo všetkom bol zmysel. Som vďačný, že to tak bolo,“ hovorí pre náš portál nový šéfdirigent košickej filharmónie Robert Jindra.

Vo Vašom životopise sa skvie, že ste vyštudovali operný spev, až následne ste sa rozhodli, že budete študovať dirigovanie. Profesne sa Vaša kariéra uberala smerom k dirigovaniu, ste úspešným dirigentom, aj na zahraničných scénach známym, uznávaným menom. Čo Vás k tomu viedlo a prečo ste upustili od operného spevu? Hoci jedným dychom treba povedať, že okrajovo ostal vo Vašej profesii, keďže ste etablovaným operným dirigentom…

Ono to vlastne bolo úplne opačne, pretože najskôr som chcel robiť dirigenta. Išiel som na konzultáciu  na konzervatórium a povedali mi, že v štrnástich nie som dostatočne mentálne vyspelý na to, aby som šiel študovať dirigovanie.


Už v štrnástich ste mali stratégiu a boli ste o tom absolútne presvedčený, že chcete byť dirigentom?

Áno! Možno som k tomu dospel trochu aj pudovo, lebo vôbec nepochádzam z hudobnej rodiny. Môj ocko klasickú hudbu nemusí, mamička tiež k nej nemá pevný vzťah, ale ako každý správni rodičia môj záujem tolerovali. Rodičia mi v ničom nebránili a keď som z ničoho nič prišiel s tým, že chcem hrať na klavíri, tolerovali to. Mysleli si, že prichádza puberta, chce byť niečím zaujímavý, nechajme ho, lepšie, ako by mal niekde lietať a robiť blbosti. (smiech) Naozaj môžem povedať, že moji rodičia sú takí zlatí, že ma podporovali celý život v tom, čo robím a nikdy som nemal žiadnu prekážku z ich strany. Celá tá genéza sa však začala tak, že moja mamka začala triediť gramofónové platne, kontrolovala, ktoré sú poškodené, tie dávala bokom. Pustila aj platňu českej speváčky, ktorá vtedy spievala v pražskom Národním divadle, Ivanu Mixovú, na tej platni bol prierez opery Carmen. Začal som ju počúvať dokola, kým to už našich nezačalo unavovať a sľúbili mi, že mi kúpia aj inú platňu. Práve takto som do klasickej hudby vplynul. Vždy som mamke ukradol štrikovaciu ihlicu a začal som dirigovať pomocou nej skladbu z gramofónovej platne. Vlastne si ani neviem vybaviť ten moment, kedy som začal pociťovať túžbu hrať na klavíri, no jedného dňa som prišiel za rodičmi s tým, že to chcem.

Je to výborná kombinácia pre každého dirigenta. Veľmi dobre ste si to ako dieťa premysleli…

(úsmev). Tak! Jednoducho som začal chodiť na klavír, no o hudbu som sa začal vážnejšie zaujímať až jedenástich rokoch, čo je veľmi neskoro.

Je to síce neskoro, ale zase, vezmite si, koľkí hrali od piatich rokov, nikam to nedotiahli a kde ste teraz Vy?

Pravdou je, že celé roky bolo mojím snom, že raz budem strojvodcom, budem pracovať na železnici a budem riadiť vlaky! (smiech) Nikto vlastne nevie poriadne, ako ma to zrazu chytilo a prečo, ja si len vybavujem ten moment gramofónových platní. A keď som sa hlásil na konzervatórium, nebolo jasné smerovanie.

Je záhada, že sa tam nachádzala opera Carmen a podobné platne. Akože, medzi nimi boli, keď nikto u vás klasickú hudbu nepočúval?

To naozaj neviem, no viem, že sme mali vždy veľmi veľa platní a medzi nimi boli zatrúsené aj tieto. A to bol môj zásadný zlom v živote. Pani profesorka Kotúlková však skonštatovala, že na klavír je neskoro, pretože v mojom veku už deti hrali náročné skladby. Na dirigovanie už podľa jej názoru mal ísť s prípravou a musel byť mentálne zrelší žiak. Spýtala sa ma, Robert, prečo to nechceš skúsiť so spevom? No ja som sa úplne zdesil! V tom veku som nemal ani vyzretý hlas, mal som navyše nedomykavosť hlasiviek. Paradoxne, išiel som na poradu k pani Jiřine Markovej, speváčke v Národnom divadle, ktorá povedala, že to skúsime s tým, že by mi práve ten spev mohol odstrániť nedomykavosť.

No práve, keď je dobrý hlasový pedagóg a vďaka kvalitnému vedeniu a technike sa dá nedomykavosť hlasiviek aj riešiť. Ako to dopadlo?

Veľmi dobre! Mne to úplne krásne spravilo hlas, pripravila ma na prijímacie skúšky, prijali ma na konzervatórium. Zo začiatku som si vždy hovoril, že ja predsa nechcem byť spevák! Ale napokon ma to veľmi chytilo a na niekoľko rokov som úplne zabudol na dirigovanie. Nie, že by ma to vôbec nezaujímalo. Naďalej som sledoval nahrávky, som fanatický zberateľ CD nahrávok, môj byt, to je dnes jedna obrovská cédečkárňa s klasikou (úsmev) a mňa to bavilo ďalej, no focus sa mi cez vokálny prejav vyslovene zameral na operu. Až po piatich rokoch, keď som sa začal blížiť k absolutóriu, som cítil, že by som chcel to dirigovanie vyštudovať. Mal som k tomu veľmi silný vzťah a trošku ma aj hnevalo, keď mi niekto hovoril, ako to mám spievať. Vravel som si, do paroma, ja viem veľmi dobre sám, ako to mám spievať! (úsmev) Niektorí dirigenti ma niekedy tak trošku aj rozčuľovali, takže som sa rozhodol pre paralelné štúdium dirigovania, ktoré som začal posledné dva roky spolu so spevom.

Mali ste okamžitú schopnosť čítať viacriadkové notové osnovy okamžite? Nie každý to totiž dokáže, mnohých to možno pri štúdiu aj potrápi…

Už keď som spieval, vždy som študoval partitúry.

Takže ste si nevšímali len svoj part, ale aj to, čo hrajú nástroje?

Určite. Mnohé skladby som aj spieval z partitúr. Prišlo mi to prirodzenejšie. Samozrejme, mali sme aj obligátny nástroj klavír. Musím dodať, že nepochádzam ani z bohatej ani z chudobnej rodiny. Skrátka, stredná vrstva. Nemohli sme si dovoliť kupovať CD prehrávače alebo niečo také, to nebolo možné. Takže keď som chcel spoznávať skladby, musel som si kúpiť niekde v antikvariáte klavírny výťah a zahrať si to sám, aby som ju mohol spoznať.

Treba povedať, že to je veľmi ťažké zahrať to čisto a chytiť tam všetky tie harmonické spoje…

Tak určite by som si nedovolil ako klavirista hrať pred publikom koncert, to veru nie. No pre tú moju profesiu dirigenta je to podstatné dokázať si zahrať tie skladby z listu. Keď chcem skúšať so spevákom, zahrám si to na klavíri. Samozrejme, je to iný spôsob hrania ako profesionálna interpretácia. Pri hre z listu sa redukuje part tak, aby sa zahral rýchlo a obrazne povedané, veľa nôt padá pod stôl. Ale nejako to dokopy fungovalo, vyštudoval som spev, paralelne s ním dirigovanie a vlastne dnes neľutujem, že sa to stalo presne takto. Možno, keby som šiel v štrnástich na dirigovanie, kto vie, kam by ma to priviedlo. Dnes mám výhodu, že keď sa pohybujem v opernom prostrední, pracujem so spevákmi a práve štúdium spevu bola najcennejšia pomôcka, ktorú som vôbec mohol dostať. Spev je nesmierne náročný na psychiku, mnohí si možno neuvedomujú, aké náročné je postaviť sa na javisko a zaspievať rolu, keď sa upierajú na vás stovky zrakov.

Ja si to uvedomujem, je to pekelne náročné, aj mentálne, psychicky, technicky, emočne. Stačí, keď sa spevák zle vyspí, už to má vplyv na jeho hlas…

Je to neuveriteľne ťažké. Ráno môže byť zlé počasie alebo interpreta bolí hlava, hneď to má veľký vplyv na jeho spevácky výkon. Navyše, na rozdiel od iných zameraní v hudbe, spevu rozumie každý. Keď napríklad ide laik na trúbkový koncert, asi ho nezhodnotí, že trumpetista nemal dobrý nátisk, lebo je to už špecifická, technická záležitosť. No mnohokrát sa mi už stalo, že spevák mal skvelú techniku, no niekomu nemusela vyhovovať jeho farba hlasu a divák to na tom základe vyhodnotí, že sa mu to nepáči. Človek možno nevie presne pomenovať prečo, no vie to pocitovo posúdiť. Mám voči spevákom veľký rešpekt a obdiv, ale tým, že som spev vyštudoval, trúfam si povedať, že im dokážem aj pomôcť. Viem sa do situácie vcítiť. Keď napríklad pred predstavením vycítim, že nemá vnútorný pokoj, dokážem mu vyjsť v ústrety, uspôsobím tempo tak, aby sa mu lepšie pracovalo s dýchaním. Skrátka, aby mal svoj komfort. Pre operného dirigenta je to obrovská pomôcka a vôbec neľutujem moje štúdiá, ani len trošku.

Aké boli Vaše začiatky v Národním divadle?

Mal som to šťastie, že moja teta robila v divadle a cez ňu som sa dostal aj do zákulisia. V podstate každý deň som bol v divadle, stál som v portále a bol som takpovediac maskotom. Každý ma poznal, dokonca, keď som neprišiel na predstavenie, pýtali sa, kde som, čo sa stalo, že nie som v divadle. (úsmev) Divadelné prostredie ma fascinovalo a spoznal ma tam aj pán zbormajster Pavel Vaněk, ktorý ma po štúdiu konzervatória zavolal, či by som nenastúpil ako jeho asistent. Musím povedať, že z tej ponuky som takmer omdlel. Zrazu som sa ocitol v angažmán v Národním divadle, potom som bol druhým zbormajstrom, potom asistentom dirigenta a stále som šiel po tých schodíkoch krôčik po krôčiku nahor a neľutujem to. Ak by som niekedy učil, presne toto by som poradil aj mojim žiakom. Nikdy nerobte veľké skoky, robte všetko radšej po malých krokoch. Aj keď sa chcete naučiť šoférovať, musíte spoznať auto, čo je spojka, plyn, ako narábať s volantom, až potom si zaň môžete sadnúť a riadiť ho.

Zrejme to platí v každej profesii, no zvlášť v umení. Pokiaľ človek nerozumie určitým profesiám, nie je možné ani vykonávať ich umeleckú nadstavbu. Skrátka, hneď po škole sa stať šéfdirigentom, je asi nepravdepodobné a tiež nevhodné, však?

Tak, ale dnes je taká doba, že veľa mladých si to tak predstavuje a hneď by chcelo všetkému šéfovať, napríklad symfonickému orchestru.

Asi je to fenomén dnešnej spoločnosti a netýka sa len umenia…

Ale je to zlé, lebo poznám niekoľko takých prípadov. A tí ľudia veľmi rýchlo vyhoreli. Ja osobne by som nemenil ani len jediný deň v mojom pracovnom živote. Všetko malo svoju nadväznosť a vo všetkom bol zmysel. Som vďačný, že to tak bolo. Samozrejme, je to vec aj šťastia, ak by som sa do divadelného zákulisia nedostal, asi ťažko by sa o mne vtedy pán zbormajster dozvedel. Aj to, že jedného dňa prišiel do Národního divadla dirigent svetového formátu John Fiore, oslovil ma, lebo som sa stále chodil pozerať na jeho skúšky. Pýtal sa, kto som, prečo sa neustále chodím pozerať na jeho skúšky, odpovedal som mu, že som zbormajster a zaujímam sa o to, ako naštudováva Wagnera, ktorého zbožňujem. A neskôr ma oslovil, aby som sa stal jeho asistentom v Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe, kde bol hudobným riaditeľom. A som vďačný, že všetko išlo krôčik za krôčikom, nemenil by som a nechcel by som preskočiť ani jeden jediný z tých schodíkov, ktorými som si prešiel.

Ako ste si k Wagnerovi našli cestu Vy? Nie každý si k nemu totiž nájde cestu a nie každý ho dokáže správne interpretovať…

Áno, lebo je to neskutočne náročná disciplína, priam by som povedal až výnimočná. Je to obrazne povedané, štát v štáte.

Áno, treba podotknúť, že aj publikum je svojím spôsobom výnimočné, priam fanatické. Ráno sa posadia na Wagnera a odídu až večer. Myslím to samozrejme, v dobrom (úsmev)…

V tejto súvislosti musím povedať, že prvé dielo, ktoré som videl naživo od Wagnera, bol Bludný Holanďan. Videl som starú inscenáciu v Štátnej opere v Prahe a už vtedy ma fascinoval princíp práce s leitmotívom. Veľmi mi to prišlo hudobne zaujímavé a rozumel som tomu príbehu, aj keď som ešte nerozumel po nemecky, no presne som rozumel, o čom medzi sebou jednotlivé postavy komunikujú. Cez tie motívy človek dokázal evokovať zmysel, veď Wagner princíp leitmotívov dotiahol tak ďaleko, že postava ani nemusí spievať o konkrétnom človeku, ale len myslí naňho. A to ma na tom mimoriadne zaujalo, takže som si hneď nakúpil celý rad klavírnych výťahov, operu Prsteň Nibelungov, aby som si to hneď mohol všetko prehrať.

Takže Vy takto naozaj pracujete? Namiesto pohodlného cédečka si kúpite klavírny výťah a prácne si to všetko zahráte sám?

No jasné! Platne boli vtedy veľmi drahé a navyše, v tom čase sa ani nedali u nás dostať, takže by som si ich musel objednávať cez Nemecký inštitút, čo bolo mimo mojich možností. Kúpil som si za 20 korún klavírny výťah Siegfrieda a hral som si ho na klavíri. A takto som postupne spoznával Wagnerovo dielo. Po štúdiu som mal možnosť aj učiť, pretože, tak trošku paradoxne, hneď ako som doštudoval, som začal učiť spevákov ansámblový spev. Bolo to nádherných desať rokov, pretože tým, že človek učí, si dokáže uvedomiť aj vlastné chyby. Počas štúdia som sa snažil dať zo seba maximum, ale cítil som, že tiež sa na tom učím. Tie roky sú nezmazateľne spojené s mojou kariérou a bez nich by som určite nebol takto ďaleko.

Vy ste sa však dostali do zahraničia, kde ste mali možnosť spolupracovať s prestížnymi telesami. A prvou bola opera v Düsseldorfe. Aké skúsenosti ste tam získali?

Bol tam obrovský repertoár, prvá vec, na ktorej som robil ako asistent, bola Elektra Richarda Straussa, potom to bol celý Janáčkovský cyklus, no mal som tam možnosť chodiť na všetky predstavenia. Strávil som tam tri sezóny a rozšíril som si repertoár, pretože tam hrali veľa opier, ku ktorým som inak nemal možnosť dostať sa. Komplet Janáčka som sa naučil vlastne tam.

Čo je teda veľký paradox, pretože u nás ani v Čechách ho nehrajú, dokonca ani publikum ho nemá až tak v obľube. Viete tento zvláštny fenomén vysvetliť?

Publikum Janáčka buď miluje alebo ho nenávidí, nie je tam nič medzi. Navyše, jeho hudba je zrejme príliš moderná, ale to je asi príliš zjednodušené vysvetlenie. Túto otázku si kladie mnoho ľudí. Jeden môj známy, ktorý nepôsobí v hudbe ako profesionál, mi to vysvetlil tak, že Janáčkovo dielo je príliš civilné. Veľa poslucháčov totiž má o opere predstavu archaického, básnického jazyka a potom im Janáček pripadá príliš civilný. Rozpráva hovorovou češtinou a ľuďom to pripadá neprirodzené, čo je paradox, ale skutočne je to tak. Samozrejme, je rozdiel, ak počúvate Jenůfu, čo je geniálne dielo plné emócií a iné jeho diela. A teraz vyslovím môj názor, pri ktorom niektorí moji kolegovia možno zošalejú, ale podľa mňa je Janáček veristický skladateľ. Pretože pravdivosť a spontánnosť je v jeho diele úplne zrejmá, akurát k tomu používa modernejšiu harmóniu. Ja som mal to šťastie, že som okrem dvoch opier dirigoval všetky jeho opery. Pre mňa je tento skladateľ geniálny už len v tom, že každá jeho opera je úplne iná. Máte skladateľov, ktorých po dvoch taktoch okamžite spoznáte a ihneď si poviete, to už som počul v inom diele.

Napríklad Puccini a spol…

Puccini je absolútne nezameniteľný. Ja dokonca hovorím, že Puccini bol prvý najlepší muzikálový skladateľ. (smiech)

(smiech) Určite, je to emócia, ktorú hneď rozpoznáte…

Áno, ale Janáček je originál už v tom, že Jenůfa je iná, než Vec Makropulos, Makropulos je iný ako Káťa Kabanová. Každé jeho dielo je unikátne a iné. Teší ma, že som mal v živote to šťastie dirigovať jeho diela, je to vždy pre dirigenta výzva. A z môjho pohľadu je zaujímavý aj výklad jeho diel, je totiž veľmi pestrý. Keď som robil po tretí raz Její pastorkyňu alebo po druhý raz Káťu, po každý raz som to robil úplne inak. Má to veľa možností, ako s tým pracovať, vystavať to a myslím, keby som sa znovu dostal k jeho opere, opäť ju spravím inak. Človek dozrieva, dospieva a zrazu sa na všetky tie príbehy dívate inou optikou. Aj v tom mi príde Janáček pre dirigenta veľmi zaujímavý, že sa vyvíjajú jeho interpretačné pohľady na skladateľovo dielo. U Pucciniho je natoľko dokonale popísaná partitúra a tak presne popísané, čo sa tam má spraviť, že človek nemá šancu pohnúť s tým. Môžete interpretovať len to, čo si želal skladateľ. Ale Janáček nechal viac priestoru pre interpreta, aspoň podľa môjho názoru.

Ako sa ďalej vyvíjala Vaša kariéra?

Potom som dostal ďalšiu ponuku do zahraničia, zhodou okolností opäť od Johna Fioreho, nepozývali ma ako asistenta, ale už ako kolegu. V Oslo som dirigoval titul Richarda Straussa Ariadna na Naxe v Nórskej opere. Potom som sa stal hudobným riaditeľom v Ostrave, neskôr riaditeľom v Národním divadle v Prahe a potom sa to odvíjalo veľmi rýchlo.

Z Prahy ste však odišli…

Prestal som veriť tomu systému, ktorý tam bol nastolený a nerozumel som si s mojím priamym nadriadeným, takže som uznal za vhodné sa toho nezúčastniť. A práve vtedy prišiel s ponukou môj kamarát, skvelý český dirigent Tomáš Netopil, a zhodou okolností sa to udialo v Bratislave pri naštudovaní Židovky. Spýtal sa ma, či by som nemal záujem ísť s ním do filharmónie a opery v Essene. Pýtal som sa ho, ako to myslí, odvetil, že hľadá niekoho na pozíciu prvého kapelmajstra a rád by mi to ponúkol. V prvom momente som povedal, že som príliš starý na to, aby som takto razantne menil všetko. Človek musí meniť všetko, pretože má prácu v inej krajine, je vzdialený od domova, naruší to vzťahy, skrátka, celkovo to zmení život. Ale nakoniec som si povedal, prečo nie. V Čechách som totiž začínal postupne získavať syndróm vyhorenia, začínal mi prekážať neprofesionalizmus a povedal, som si, že pôjdem. V Essene som zažil nádherné sezóny. Po prvý raz som mal možnosť robiť Reimannovu operu Medea. Keď som otvoril tú partitúru, takmer som sa rozplakal, lebo som vôbec nevedel ako sa to robí! No musím povedať, že som si k tomu našiel úžasný vzťah. Jednak, orchester essenskej filharmónie je neuveriteľne profesionálne teleso, kde nemusíte riešiť žabomyšie vojny a niečo, čo sa vlastne vôbec nemá riešiť. A zrazu som mal možnosť na sto percent riešiť len to, kvôli čomu ma tam zavolali – hudbu.

Keď sa vrátite naspäť domov, do reálií, nie ste potom v šoku?

Ale áno. Veľmi ľahko sa zvyká na precíznosť a maximálnu profesionalitu, hoci na druhej strane, pre niekoho môžu takíto hráči pôsobiť až chladne.

Takže prídu, bez slova, prehráte, odídete, nefungujú tam žiadne kamarátske vzťahy? Na druhej strane, aj to je výhoda, nie?

Dirigent je skrátka pre nich autorita. Sú veľmi priateľskí a milí, mali sme medzi sebou krásny vzťah, ale že by sme si trebárs zašli na pivko po skúške, to určite nie. A musím povedať, že určitý odstup treba zachovať, ale zdravý.

Zrejme dospievate, pán Jindra…

Skôr by som povedal, že starnem (smiech)…

Vráťme sa však k opere Medea, ktorú ste naštudovali s veľkým úspechom…

Pre mňa to bol mimoriadny zážitok. Viedol som všetky skúšky, bol tam skvelý tím spevákov v čele s nemeckou opernou sopranistkou Claudiou Barainsky. Do dnešného dňa nepochopím, ako sa niekto môže naučiť naspamäť takýto ťažký part naspamäť spievať a ešte pritom hrať. Keď prišiel na hlavnú skúšku samotný Aribert Reimann, bola tam skvelá atmosféra, ale ja som mal obrovské obavy. Hovoril som si neustále, čo keď to interpretujem úplne zle! Nikdy som vlastne nemal možnosť konfrontovať priamo so skladateľom a dokonca takýmto, pretože Reimann patrí medzi legendárnych nemeckých skladateľov. Keď som oddirigoval skúšku, zatvoril som partitúru, videl som ho, ako ide po schodoch z hľadiska, prebehlo mi hlavou: Robert, a teraz dostaneš! On ma objal a pred celým orchestrom povedal: tak takto som to napísal! Vtedy mi padol obrovský balvan zo srdca a pripadalo mi to nádherné. A pokojne to tam môžete napísať, priznávam sa, že som tú partitúru ukradol, lebo som ju odmietol vrátiť. (smiech) Pán Reimann mi totiž do nej napísal krásne venovanie, že ďakuje za dokonalú interpretáciu jeho diela. Bolo to tak od srdca, že som si povedal, že ju jednoducho nevrátim za žiadnu cenu!

To je krásny príbeh, myslím, že by Vám odpustili tú krádež (úsmev). Čo Vám roky v Essene dali?

Tie roky boli skutočne krásne, vrátilo ma to opäť do obehu, lebo som začínal mať pocit, že to, čo robím, nemá zmysel. A tam som pochopil, že to má zmysel, keď sa to robí na sto percent a s profesionálnym základom. Akonáhle to tam nie je, je lepšie sa toho vzdať. A som za to veľmi vďačný, lebo som si istý, že ak by som nešiel vtedy do Essenu, už by som dnes možno ani nedirigoval. Hralo to v mojom živote kľúčovú rolu.

Každý človek v živote má obdobie, kedy cíti vyhorenie, no neviem si Vás predstaviť bez hudby. Určite by ste sa vrátili k dirigovaniu. Nie je aj pre Vás hudba čistá závislosť?

Určite! Keď prídem z koncertu alebo z predstavenia, prvé čo spravím, pustím si hudbu. Už sa mi všade smejú, keď prídem, špeciálne v Bratislave, lebo moja prvá trasa vedie do Hummelovho domu, kde je obchod s cédečkami a prídem tam aj s kufrom. (smiech) Vždy tam niečo objavím, vždy! Pripadám si už niekedy ako námorník, lebo v každom meste už presne viem, kde sa nachádzajú obchody s najlepšími platňami a cédečkami. Zbieram predovšetkým neznámy repertoár, zaujímam sa totiž skôr o rarity, ktoré mi rozširujú dramaturgický rozhľad. Snažím sa, keď už idem niekam hosťovať alebo aj teraz v Košickej filharmónii chcem publiku ukázať, že v dejinách hudby máme veľa skladieb, ktoré možno nie sú tak známe, ale krásne. Aj v Ostravskej opere, kde som pôsobil päť rokov, som s pánom Nekvasilom, zaujímavú dramaturgiu, ktorá vybočovala z bežného štandardu.

A v tejto línii pokračujete aj v Košiciach so Štátnou filharmóniou Košice, kde ste nastúpili ako nový šéfdirigent. Zdá sa, že publikum bude šokované, že na programe nebude obľúbený Čajkovskij a Brahms, ale nové diela, ktoré nepoznajú…

Určite áno, ale viete, čo sa mi často v Ostrave stávalo, keď sme napríklad nasadili Hindemitha a jeho operu Cardillac? Najskôr nás všetci strašili, že nikto nepríde, lebo ľudia na to nie sú zvyknutí, no nie je to tak. Ľudia prídu, no musíte im dať k novým, nepoznaným dielam výklad a servis. Pred každým predstavením boli o nových dielach rozprávania s publikom, kam som ako dirigent prišiel, zahral som zopár motívov, pán dramaturg im o diele porozprával. A zrazu sa stala jedna zaujímavá vec. Začali chodiť dopisy od ľudí, aby sme to dielo nestiahli z repertoáru, že mnohí to ešte nevideli. Chválili tie diela, lebo sa dopočuli, že sú to vynikajúce predstavenia a nechceli si ich nechať ujsť.

Skrátka, aj k neznámemu alebo modernému autorovi sa dá nájsť cesta, len treba vedieť ako na to?

Presne tak. Veľakrát som zvolil titul, ktorý vzbudzoval rozpaky. No nakoniec sa ukázalo, že diváci sú šťastní, že to dielo spoznali.

Nezapreli ste sa ako šéfdirigent hneď pri otváracom koncerte. Hosťovať bude operná diva Jolana Fogašová, ktorá určite priláka publikum. Mená ako Fibich a Berlioz poznáme, no zaznie aj skladateľ Hans Rott a jediná jeho symfónia, ktorú skomponoval…

Bolo to moje veľké želanie už veľmi dlho. Istý čas som sa venoval skladateľom, ktorí sa dožili veľmi mladého veku. Už ani neviem, prečo som si zvolil tento kľúč, no fascinovalo ma na takýchto tvorcoch, že dosiahli niečo neskutočné vo veku 20-tich rokov. Museli byť mentálne veľmi vyspelí a hľadal som, pod akými vplyvmi komponovali.

U Rotta to bol evidentne Mahler či Bruckner, no musel mať mimoriadny talent sám, nemohol predsa len tak bezducho kopírovať…

Presne tak, už keď som si vypočul prvú nahrávku a pozrel som sa po prvýkrát do partitúry, ak chce niekto zjednodušene pomenovať jeho tvorbu, je to mahlerovsko-straussovsko-brucknerovský nádych. Bol to štýl, ktorý bol v tej dobe mimoriadne populárny, nosilo sa to, ale ja som presvedčený, že v jeho tvorbe je samotný Hans Rott. Tá hudba vznikla pod vplyvom rôznych skladateľov a je zjavné, že ho fascinujú, ale jeho jazyk je zaujímavý a hudba je úplne originálna. Som presvedčený, že divák síce nemusí poznať tohto autora, ale práve preto sa preňho môže stať atraktívnou. Sú tam momenty, ktoré sú exponované, expresívne vo zvuku, ale potom veľmi vnútorné, citovo založené. Je to pestré, farebné dielo a sám som zvedavý na divácke reakcie. Nedávno sme tiež hrali menej známeho autora Josepha Jongena, Symphonie Concertante pre organ a orchester a reakcia publika bola neskutočná a vtedy som si povedal, že toto má naozaj zmysel. Keď budeme dokola neustále v sezóne opakovať Čajkovského alebo Brahmsa, je to pekné a divák bude potešený, ale pre mňa má význam niečo iné.

Vy ste si teda zvolili odvážnu koncepciu. Otvárate ľuďom nový, nepoznaný repertoár? Patrí k nemu aj súčasná hudba? A máte v dramaturgii voľnú ruku ako šéfdirigent v Košiciach?

A zároveň sa snažím publiku otvárať nové obzory. S pani riaditeľkou košickej filharmónie Luckou Potokárovou konzultujem všetko. Repertoár, hosťujúcich dirigentov, sólistov, ona ako riaditeľka má, samozrejme, právo veta, no zatiaľ sme sa zhodli na všetkom. Tvorím aj dramaturgiu koncertov.

Treba povedať, že je to veľmi progresívna koncepcia, objavia sa tam diela Ligetiho, Schönberga, Honeggera, Poulenca, zaujímavý projekt prinesie aj hosťujúci dirigent Lejava a mnoho ďalších…

A to je dobre! Nie som za stereotyp, pretože aj toho dobrého a známeho sa človek veľmi rýchlo nasýti. Je vhodné vyvážiť to tak, aby v rámci koncertu zaznela populárna, známa skladba a k tomu pridať novátorský repertoár, u nás neznámy. Ľudia prídu na to, čo poznajú a a zrazu spoznajú novú skladbu a pýtajú sa, prečo ste to nehrali už predtým? Veď je to nádherné! A práve toto je kľúč a cesta k spoznaniu novej hudby. Pre mňa nie je argument, že publikum to nespozná, tak nepríde. Prídu, ak im to dobre odprezentujete.

Ste odvážny na naše pomery a možno už bolo načase začať prinášať ľuďom aj progresívnejšie dramaturgie, lebo už je to všetko všade rovnaké, len v bledomodrej verzii…

Problém je, že ak sa to deje, prepadne to do autopilota, aspoň ja to tak nazývam. Plynie to samospádom.

A rovnako to cítite aj z orchestra. Hráči hrajú bez espritu, akoby skrátka museli a divák z toho nemá plnohodnotný zážitok.

Pretože hrajú na autopilota. Aj mnohí hudobníci majú chuť spoznávať nový repertoár. Niekedy sa síce aj hnevajú, že by radšej hrali niečo „normálne“, ale vždy vo finále príde radosť. Kdekoľvek idem hosťovať, snažím sa vybrať takú dramaturgiu, aby bola zaujímavá pre divákov aj hráčov. Napríklad, teraz ma oslovili naštudovať La Traviatu, čo je asi najhranejšia opera na svete a dlho som vôbec zvažoval, či sa do toho pustím, lebo sa venujem úplne inému štýlu. Zastávam však názor, že Traviata je opera, ktorá sa musí spraviť dokonale alebo vôbec. Nerád by som bol, aby sa k nej pristupovalo ako k bežného repertoárovému titulu iba preto, že je známa a hrávaná. A tak som si v sebe povedal, prečo neskúsiť naštudovať titul, ktorý je vo svete tisíce krát naštudovaný, ale skúsiť z neho vymodelovať niečo iné? Napríklad nahrávka Carlosa Kleibera je podľa mňa referenčná, je v nej všetko. Je to hudobná dráma, s ktorou sa dá pracovať. Verdi bol hudobný dramatik a aj tieto jednoduchšie tituly, kde má orchester, až na malé výnimky, sprievodnú rolu, tak aj ten sprievod sa dá spraviť tak, aby súvisel s tým, čo sa tam spieva. Povedal som si, vyskúšam, možno neuspejem, ale raz si nad to sadnúť musím.

Ale Traviatu ste už naštudovali, nie je to pre Vás úplne nové dielo. Čím je naštudovanie v SND iné?

To je pravda, ale v minulosti som len prevzal predstavenie a tým sa spolupráca končila, vtedy nebol priestor na to, aby som tvoril niečo nové. Teraz ho mám. Samozrejme, kľúčové pre moje rozhodnutie bolo obsadenie, ktoré je mimoriadne kvalitné. Pavol Bršlík a Adriana Kučerová, to je pár snov. Veľmi rád s nimi pracujem, lebo sú to obaja veľmi senzitívni ľudia. V obsadení sú aj speváci ako Daniel Čapkovič, ktorého považujem za ohromný talent. Samozrejme, je to aj výzva, pretože hoci bola mnohokrát naštudovaná, prešla rukami tých najväčších dirigentov. A sluší sa takúto operu raz naštudovať a mal som pocit, že práve teraz je ten správny čas. Okrem toho, som presvedčený, že teraz, keď je Opera Slovenského národného divadla pod vedením pána Lubora Cukra, bude mať aj odvážnejšiu dramaturgiu. Jeho predchodca, umelecký riaditeľ pán Jenis nastavil koncepciu v tom zmysle, že je potrebné hrať tituly, ktoré sú ľuďom známe a blízke. Osobne pánovi Cukrovi držím palce, lebo jeho línia dramaturgie je mi bližšia. Rozprávali sme sa aj o ďalšej možnej spolupráci a ak by sa to podarilo, som presvedčený, že by to bol významný dramaturgický počin v rámci celého Slovenska.

Prezradíte, o aké dielo pôjde?

Zatiaľ nemôžem prezradiť detaily, ale je to naozaj netradičný operný bonbónik.

Ešte predtým, ako sa rozbehla sezóna v SND a nastúpili ste ako šéfdirigent do Košíc, ste v lete dirigovali na veľkom opernom festivale v Mníchove. Aký to bol pocit?

Mojím posledným zážitkom zo zahraničia bolo pozvanie z Bavorskej štátnej opery na Dvořákovu Rusalku, kde som kedysi stál stovky hodín na galérii ako divák a sledoval obrovské osobnosti. A zrazu som tam stál ja, takže som mal veľký rešpekt. Musím povedať, že ten pocit je až dychvyrážajúci. No reakcia súboru bola natoľko pozitívna a krásna, že viem, že tých štrnásť dní, ktoré som vtedy v Mníchove strávil, patria medzi najkrajšie dni môjho života.

A ešte na záver sa Vás musím opýtať jednu otázku: napriek tomu, že máte obrovský prehľad, aj ste dirigovali mnohé diela, aj symfonické, máte prioritne blízko k opere, azda sme aj vysvetlili prečo, získali ste nálepku operného dirigenta. Nemáte pocit, že je to nespravodlivé? Ja teda rozhodne mám. Určite si to nezaslúžite a hlavne, ja osobne to nemám rada, tieto nálepky…

Ja to tiež nemám rád a práve preto som tak trochu na protest prijal ponuku Štátnej filharmónie Košice. (úsmev) Chcel som ukázať, že moja cesta nemusí byť len operná. Keď to mám povedať na rovinu, už som si splnil všetky moje veľké operné sny, okrem dvoch – Tristana a Izoldy Richarda Wagnera a Kráľa Artuša Ernesta Chaussona. To je ešte zatiaľ môj nesplnený sen, naštudovať tieto opery. Predčasne som si splnil jeden sen, to bol veľký sviatok, Smetanovu operu Libuše, ale Tristan a Izolda a Kráľ Artuš, to sú dve, ktoré by som si ozaj prial. Opera ma nikdy nepustí, to už viem teraz, aj keď sa v budúcnosti budem intenzívne venovať symfonickej tvorbe. Tam mám ešte veľa medzier a musím toho veľa objavovať.


Nerozumiem, prečo sa dirigent Vášho formátu musí o sebe takto vyjadrovať? Počula som Vás naštudovať aj symfonickú tvorbu a bolo to dokonalé!

Vnímam sa ako služobníka hudby skutočných velikánov, pretože mať tú možnosť a dostať do vienka takýto dar, že môžem interpretovať hudbu géniov, je to obrovské šťastie. Vždy sa cítim pokorným služobníkom hudby, veľmi sa na tom učím, vedie mi to môj život a ja ten život vďaka hudbe žijem rád.

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: Zuzana Fischer, Daniel Jäger, Zdenko Hanout, archív R. Jindru


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno