„Podeliť sa o traumatizujúce zážitky môže byť oslobodzujúce a uvoľňujúce,“ hovorí o prvom stretnutí s Oskarom Fegyveresom režisérka filmu Skutok sa stal, Barbora Berezňáková.
V súčasnosti je celkom príjemný rozmach slovenských filmov a najmä mladí filmári sa zaujímajú o súčasné aj minulé dianie v politike a veľmi otvorene o jej pomeroch na Slovensku „rozprávajú“, teda nakrúcajú filmy s touto tematikou. Prečo myslíte, že tento jav nastal?
Lebo je to charakteristické pre našu spoločnosť. Ešte stále sme mladá demokracia a učíme sa, čo to vlastne znamená. Práve umenie má potenciál pomenovávať javy, zachytiť našu vlastnú identitu, ktorá je kľúčová k vývoju spoločnosti, ktorý tu chýbal.
Ste mladá filmárka a celých päť rokov ste pracovali na Vašom filme Skutok sa stal. Čo všetko obnášala Vaša práca? Dokumentaristi musia pracovať s faktami, takže predpokladáme, že ste museli pracovať aj s archívnymi materiálmi…
Áno, robila som dlhodobý rešerš, vzdelávala som sa. Nie je to tak, že 5 rokov nerobíte nič iné, medzitým som pracovala na rôznych iných projektoch. Ale je to práca, kde nezatvoríte dvere a idete domov. Stále to beží na pozadí mysle, spracovávala som konkrétne podklady zo starých novín, archívov, ale čítala som aj úplne súčasné knihy, ktoré sú nie sú o tejto konkrétnej téme, alebo ma len vzdialene inšpirovali, kompozíciou, naratívnymi prostriedkami, alebo tematicky.
Váš film Skutok sa stal je príbeh troch kamarátov Oskara Fegyveresa, Róberta Remiáša, Petra Tótha o tom ako to bolo naozaj s únosom prezidentovho syna, vraždou Róberta Remiáša a kauzou Technopol. Aj o tom, čo s tým má Marián Kočner. Sú to ťažké témy, niektoré možno aj zabudnuté a následne znovu oživené… Každopádne však nedoriešené, čo cítiť vo vzduchu – vo verejnosti. Prečo ste si vybrali práve tieto témy?
Pretože je to svet, ktorý je bezprostredne okolo mňa, tieto udalosti sú určujúce pre mentálnu výbavu spoločnosti, v ktorej doteraz žijem.
Ako sa umelec – filmár dostane k „chúlostivým“ alebo utajovaným informáciám? Opierali ste sa aj o to, čo sa publikovalo v médiách alebo ste mali aj vlastné zdroje?
Mala som úplne najrôznejšie zdroje, konkrétnych ľudí, nielen tých, ktorí sú napokon vo filme, ale oslovila som oveľa širšie spektrum. Musela som si vyselektovať, o čom presne daný príbeh má byť.
Ste mladá filmárka – keď sa tá vražda stala, boli ste v tom čase dieťa. Dieťa veci nepochybne vníma – respektíve, nevníma, inou optikou. No ako dospelá ste túto tému otvorili a pracovali na nej celých päť rokov. Prečo?
Trochu náhodou mi to prišlo do cesty, keď som žila v New Yorku. Práve v cudzine som premýšľala o tom, aké témy sa ma týkajú, čo je mi blízke, kto som odkiaľ a kam chcem ísť. Vtedy vyšli nejaké pamätné články v SME, medzi nimi aj tato kauza, ktorá sa mi javila ako najvypuklejší prípad nevyriešeného politického zločinu u nás. Ako dieťa som bývala v Svätom Jure, kde sa únos stal, môj otec – psychológ, nejaký čas pracoval v SIS, takže to bolo nejako blízko mňa… Súčasne to ovplyvňovalo mentálnu výbavu našej spoločnosti, kvôli ktorej som zo Slovenska chcela odísť. Paradoxne ma to navrátilo naspäť na najbližšie roky až doteraz.
Aká je hlavná idea, respektíve cieľ dokumentu: pripomenúť skutky z minulosti, otvoriť oči verejnosti alebo kritika nášho nefungujúceho systému?
Myslím, že mojím hlavným zámerom je reflexia, či už kritická, alebo filozofická, to nechám na diváka, čo si z toho dokáže zobrať.
Filmári vedia, aké je ťažké dostať respondenta na kameru. Zvlášť na Slovensku máme ostych, strach povedať vlastný názor. Ako sa Vám to podarilo? Koho sa Vám na kameru podarilo dostať a bol to náročný proces?
Ja som vôbec nemala pocit, že tam niekoho musím „dostávať“. Išlo mi to celkom ľahko a prirodzene, možno tým, ako som komunikovala, neviem. Ja som vlastne dokumentárnu tvorbu ani neštudovala, nemala som nejakú metódu, skôr som pristupovala k procesu intuitívne.
Ako ste sa vôbec dostali k Oskarovi Fegyveresovi a aká bola spočiatku komunikácia s ním? Považoval Vašu myšlienku nakrútiť dokument, ku ktorému mal azda čo najviac povedať, za prospešnú vec?
Ja som po ňom pátrala ako po zdroji informácií, a nemohla som sa k nemu dostať. Napokon mi zavolal on sám. Na tento film som spočiatku zbierala rešerš ako na hraný scenár, ale keďže som videla, aké je to živé a nevyriešené, prišlo mi zbytočné a „odveci“ niečo fabulovať. Stretnutie o Oskarom bolo silné, myslím, že aj jeho to potešilo, že sa o to niekto zaujíma, lebo v tom čase s ním neboli žiadne rozhovory, žil v anonymite. Podeliť sa o takéto traumatizujúce zážitky môže byť oslobodzujúce a uvoľňujúce.
V súčasnosti opäť rezonuje meno Petra Tótha, na ktorého sú vo verejnosti rozpoltené názory. Na jednej strane pôsobí seriózne, no v médiách nie sú priklonení na jeho stranu. Boli ste tým ovplyvnená alebo ste si museli sama vytvoriť naňho názor?
Ja si vždy vytváram názor sama. Naozaj spoznať človeka sprostredkovane sa nedá, zákonite je to mylné. Nepotrebujem sa prikláňať na žiadnu stranu, skôr sa snažím byť otvorená, počúvať a porozumieť. Potom mám na to vlastné filtre spracovania a výsledok sa dá vidieť vo filme.
Vo filme sa objavuje aj profesionálny herec, čo nie je v dokumentaristike obvyklé. Čo Vás k tomu viedlo, že ste ho do filmu obsadili?
V dokumente je bežný voicover, ja som sa s tým chcela trochu hrať, bolo to aj východisko zo situácie, že viaceré informácie mi nemohli alebo nechceli ľudia povedať na kameru. Okrem toho, vo formálnom spracovaní určite nechcem ísť podľa nejakých šablón, baví ma hrať sa s filmovou rečou a vytvárať si vlastné vyjadrovacie prvky.
Úlohou dokumentárneho filmu je zobraziť skutočnosti čo najvernejšie, najpravdivejšie, bez prikrášlenia, prípravy, scenáru. Je tento Váš dokument taký?
Neviem, či len to je úlohou dokumentu, to by bolo asi na dlhšiu debatu. Ale čo sa týka autenticity, v mojom filme Skutok sa stal, tak nič tam nie je štylizované, všetko vyplynulo spontánne, ale v režírovanej situácii.
Zároveň, pri týchto ťažkých témach, ktoré ste si zvolili, možno predpokladať, že sa vo filme vyskytnú „otázniky“, ktoré by mali divákov motivovať premýšľaniu. Dali ste ich tam? Budú ľudia, keď si Váš film pozrú v kine premýšľať?
Dúfam, že nielen v kine, ale hlavne po ňom.
Máte predstavu, akú generáciu film najviac osloví? Bude rezonovať v mladých ľuďoch, od ktorých vidíme aktivity – či už na námestiach alebo tým, že sa neboja vysloviť svoj názor (staršia generácia poznačená bývalým režimom je zrejme trochu ustráchaná a faktom je aj to, že mnohí ľudia sú už unavení zo všetkých týchto káuz a riešia svoje existenčné problémy)…
Myslím, že osloví staršiu generáciu, ktorá si túto kauzu pamätá. Ale aj dnešní mladí ľudia sa od vraždy novinára tiež začali viac zaujímať o spoločenské dianie, súčasne forma by ich mohla tiež prilákať do kina. Som zvedavá.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: LEON Productions
