Na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch si získal publikum novým hraným filmom Nech je svetlo, ktorý naši diváci uvidia v kinách v septembri. Zhovárali sme sa s Markom Škopom.
Film Nech je svetlo prináša na plátna veľmi vážnu tému, ktorá nie je akútna len na Slovensku, ale aj v iných Európskych krajinách. V Karlových Varoch ste mali po projekcii filmu standing ovations. Myslíte si, že publikum pochopilo vážnosť tejto témy?
Mali sme veľmi pekné reakcie od ľudí aj počas ďalších dní. Chodili za nami a ďakovali, takže mám pocit, že film mnohých naozaj zasiahol. Dúfam, že si k nemu diváci nájdu cestu aj v slovenských kinách, do ktorých vstupujeme 26. septembra.
Ako ste sa dostali k tomu, že nakrútite film o brancoch a ich rozpínavosti?
V centre príbehu filmu je téma rodiny, téma výchovy. Počas rannej fázy písania scenára sa začali medializovať mládežnícke polovojenské skupiny a už samotná ich existencia sa mi zdala zaujímavá na autorský komentár. Indoktrinácia mládeže tvorí jednu z dôležitých paralelných dejových línií filmu.
Milan Ondrík si vo filme Nech je svetlo zahral hlavnú úlohu. Ako sa Vám s ním spolupracovalo?
Výborne. S Milanom to bolo pokračovanie spolupráce po predchádzajúcom filme Eva Nová. Som mu za mnohé vďačný, predovšetkým za jeho obrovský talent a jeho energiu. Milan nepredáva hmlu, je priamy, snaží sa pochopiť svoju postavu čo najviac, pýta sa, ale aj sám skúma. A hlavne, vždy ide naplno.
Hovorí sa, že je to jeden z našich najlepších hercov. Ako reagoval, keď ste mu ponúkli túto úlohu?
Myslím si, že z Evy Novej mal radosť a tak bol novej spolupráci naklonený. Ja som ho v novom filme videl od úplného začiatku a Milan vedel, že píšem úlohu preňho.
V Karlových Varoch Váš film dostal Zvláštne ocenenie od ekumenickej poroty a Milan Ondrík cenu za Najlepší mužský herecký výkon… Muselo to byť zadosťučinenie Vašej práce…
Samozrejme, že nás to veľmi potešilo. Tajne som dúfal, že by Milan mohol dostať hereckú cenu a keď to vyšlo, mal som obrovitánsku radosť. Veľmi si vážim aj uznanie od ekumenickej poroty, ktorá ocenila duchovné posolstvo filmu.
Čo sa týka filmu Nech je svetlo, ale aj ostatných hraných filmov, ku ktorým ste sa akosi plynule dostali, vždy je v nich cítiť rozmýšľanie dokumentaristu. Inšpirovali Vás vo filme aj skutočné príbehy alebo je to fikcia?
Eva Nová aj Nech je svetlo sú, samozrejme, vymodelovené fiktívne dramatické príbehy. No napríklad mnoho replík je odpočutých zo života. Počas písania scenára robím rešerše, inšpirujem sa predobrazmi, radím sa s odbornými spolupracovníkmi a som šťastný, že zrkadlo mi nastavujú dramaturgovia Zuzana Liová a František Krähanbiel.
Svetlo – tma, okrem biblického kontextu evokuje aj prácu s kamerou. Do akej miery svetlo a tma ovplyvňuje jednotlivé scény?
S kameramanom Jánom Melišom sme hľadali vizuálny kľúč k filmu aj v kontraste svetla a tmy. Pred hlavným hrdinom je veľa nejasného, sú tu tmavé kúty, syn sa mu často zjavuje iba ako tieň. A potom sú tu záblesky poznania, uvedomenia si vecí, postupného rozjasňovania. Janko kládol veľký doraz na takzvaný kontralicht, teda protisvetlo. Osobne si myslím, že sa mu podarilo urobiť naozaj silné zábery v súlade s významom jednotlivých scén.
V Karlových Varoch nie ste nováčikom. Dokument Osadné aj ďalšie Vaše snímky tam mali úspech, a to nielen tu, ale aj v Amsterdame a Londýne. Dá sa pomenovať od čoho závisí úspech filmára?
Nežijem v kategóriách úspechu. Pre mňa je najdôležitejšie, aby to, čo robím, bolo zmysluplné. Ak film niekoho zasiahne a privedie ho k ďalšiemu rozmýšľaniu, potom to má zmysel. Festivaly a ocenenia prinášajú filmom zvýšenú pozornosť. Novinári o nich viac píšu, ľudia sú zvedavejší.
Vaše dokumenty majú veľmi silnú výpovednú hodnotu, sú nápadito spracované, je v nich smútok aj smiech. O niektorých sa dokonca dá povedať, že sú aj kultové. Skrátka, prečo ste od nich odišli a začali ste nakrúcať hrané filmy?
V dokumentárnom filme, keď pracujete s reálnymi ľuďmi, môžete naraziť na otázky etickej hranice, čo ešte ukázať a čo už nie. V hranom filme som ako autor slobodnejší, môj film hovorí napríklad o transgeneračných chybách vo výchove, čo som chcel ukázať aj na starom otcovi, aj na malých deťoch. V hranej forme som mohol ukázať viac a pokúsiť sa ísť hlbšie.
Myslíte si, že sa raz k dokumentárnemu filmu vrátite?
Vždy závisí od témy a od toho, ako na to čo najlepšie. Dokumentárny film milujem a veľmi rád ešte nejaký urobím, ak nájdem tému, ľudí, príbeh.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK, MFF Karlovy Vary
