Do kín prichádza avantgardný portrét Lajosa Kassáka, umeleckého robotníka, ktorého hlas nechceli počúvať autority ľavice ani pravice a vďaka tomu vedel osloviť mladé generácie, ktoré sa nechceli dať klasifikovať. Nechceli aby ich svet formoval, boli rozhodnutí formovať svet.
Lajos Kassák bol nefalšovaným umelcom celý svoj život a pri tom nikdy nezabudol na vrstvu, z ktorej ako člen spoločnosti vzišiel. Hovorí sa, že z robotníka vyrástol na avantgardného umelca a presvedčený o svojich ideáloch viedol celé desaťročia život aktivistu, ktorý nikdy nerozmýšľal v intenciách aktuálnych spoločenských systémov. Lajos Kassák bol nepochybne človek, akého spoločnosť z času na čas potrebuje ako soľ. Vďaka umeniu vedel zasahovať do politiky aj občianskej identity svojich čitateľov. Snažil sa byť umelcom pre ľudí, búrať to staré a budovať nové s pomocou mladých generácií. Nový dokument Zavýjať po svojom vzdáva hold Lajosovi Kassákovi, no ten žiaľ typického kassákovského človeka zaujať nedokáže.
Kassák prostredníctvom svojej literárnej tvorby budoval antikultúru, aby v časoch rozdielnych ideologických preváh mohol neustále oponovať. Navyše, človek otvorený novým umeleckým smerom, ktorý žil začiatkom 20. storočia v Paríži – v kolíske prevratných umeleckých tendencií – a stretol sa napríklad aj s Picassom, musel byť rešpektovaný a jeho názor mal nespochybniteľnú váhu. Film režisérky Asii Dér poctivo zhodnocuje intelektuálny prínos Kassáka spoločnosti, avšak akosi zabúda na jeho ľudovú adresnosť.
Pochopiteľne, film, ktorý chce vystihnúť podstatu tvorby a ideálov človeka čeliaceho turbulentnému storočiu s prudkými spoločenskými zmenami asi ani nemôže byť ľahko čitateľný. Keby áno, niekde by sa zrejme stala chyba. Zo Zavýjať po svojom mám však dojem, že so mnou ako divákom autorka ani len neráta. Akceptujem rozhodnutie nakrútiť film pre užšiu intelektuálnu skupinu, ktorá si hovie vo svojej nezrozumiteľnosti, ale nezdá sa, že by to podporovalo Kassákov odkaz.
Film sa všemožne snaží formálne sa dorovnať obsahu. Asociatívne kumuluje množstvo motívov, ktoré by vystihli avantgardné poňatie umenia, zahrabanie starých postupov a pestovanie nových. To by do istej miery fungovalo, keby sa autorka nesnažila tak urputne unaviť svojho diváka. Bľabotanie štyroch intelektuálov za jedným stolom o abstraktných rovinách Kassákovho života aj tvorby dodáva filmu extrémnu neuchopiteľnosť. Celistvosť akejkoľvek štruktúry sa vo filme stratila, pretože doň neustále vstupujú noví protagonisti, ktorých spojitosť s Kassákom je možno vysvetlená, ale prítomnosť vo filme neopodstatnená.
Zďaleka najzaujímavejšia je linka so slovenským raperom a amatérskym plagiátorom výtvarných diel. V celej snímke sa však tento konečne ľudový motív stráca a takmer zaniká. Zatiaľ čo pozornosť je venovaná úplne iným, oveľa menej zaujímavým protagonistom.
Historici sa spoločne smejú na svojich odborných vtipoch a hladkajú si svoje akademické mozgy, pričom diváci a diváčky sa už dávno stratili v abstraktných pojmoch. Keď so mnou film neráta, prečo by som sa naň mal potom dívať?
No bolo by krivdou tvrdiť, že dielo nemá čo povedať. V skutočnosti je tam tých myšlienok viac než dosť. Môžeme sa uspokojiť s ideálom: keď si odnesieš aspoň niečo, tak to stálo za to. No možno by stačilo byť trochu menej „avantgardným“ a odniesli by sme si omnoho viac. Únavné intelektuálne komentáre v maďarčine to slovenskému publiku nijak neuľahčujú. Ak maďarčine nerozumiete tak ako aj ja, skôr či neskôr sa stane, že vás čítanie rýchlo sa striedajúcich a náročných titulkov vyčerpá a nakoniec sa sami seba spýtate: „na čo sa to vlastne dívam?“ Jednotlivé myšlienky nemožno plnohodnotne sledovať, pretože sú rozprávané bez medzier, z čoho vzniká paradox diela, ktoré núti k premýšľaniu a zároveň ho nedovoľuje, pretože naň neposkytuje dostatok času.
Pri druhej projekcii mi už veci dávali oveľa väčší zmysel a darilo sa mi držať krok, no aj tak som z času na čas strácal kontrolu nad svojou pozornosťou. Došlo mi, že Zavýjať po svojom hrá akúsi hru na kontinuitu a chronológiu, ale v skutočnosti len rozpráva príbeh po svojom, zavýja po svojom a háji názor, že umenie je umenie a nič viac ani nič menej a ty, čo sa na to dívaš, si o tom mysli, čo len chceš.
Zastávam názor, že umenie by malo byť viac ako len umením a zároveň viem, že nepatrím k tým, ktorí sú už unavení z večného hľadania zmyslu svojej tvorby a preto sa vrátili k základom s dobrým pocitom, že niečo robia inak.
Týmto problémom iste čelil aj večný idealista Kassák. Vývoj jeho tvorby závisel od aktuálneho spoločenského zriadenia, pričom vždy stál v pozícii ohlasovateľa zmeny. Bol nepohodlným pre akýkoľvek systém, nemanipulovateľný, neovplyvniteľný, vždy pevne stojac za pravdou, ktorú v tom, ktorom čase nebolo možné vysloviť. Nepochybne veľká osobnosť maďarských moderných dejín s veľkým zástupom nasledovateľov a obdivovateľov, ktorí budú vo filme úprimne sledovať zložité myšlienkové konštrukcie. Pre nás ostatných je to príležitosť vzdelať sa, ktorú môžeme a nemusíme využiť, pretože to od nás nikto nechce.
Autor: Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
