Záverečný koncert Seneckého festivalu duchovnej hudby 2022 priniesol v priestoroch kostola sv. Mikuláša Faurého diela, ktoré majú v sebe jemnosť a zároveň rafinovanosť francúzskej hudby.

Festival duchovnej hudby v Senci vyvrcholil koncertom ženského komorného zboru Les Sirènes pod vedením zbormajstra Lukáša Kunsta a so sólistami: sopranistkou Dominikou Hanko a naším najlepším basovým spevákom Petrom Mikulášom. Koncert zostavený z diel Gabriela Fairého (30. októbra 2022) sa konal v rímsko-katolíckom kostole sv. Mikuláša a vzhľadom na náročný repertoár bolo potešiteľné, že v publiku bolo možné vidieť aj zastúpenie mladej generácie.


Napriek tomu, že máme za sebou covidové obdobie, speváčkam pod vedením Kunsta toto obdobie zjavne prospieva. Rok 2022 možno nepochybne v ich existencii označiť za zlomový – získali až dve ocenenia. Zlatú medailu na súťaži Slovakia Cantat a tiež zlato na 49. ročníku festivalu Svátky písní – International Choir Festival OLOMOUC 2022. V súčasnosti má už zbor početnejšie obsadenie – sedem prvých sopranistiek, päť mezzosopranistiek a šesť altistiek, čo už počuť aj na bohatšom zvuku. Pravdou je, že aj keď spievali v komornejšom obsadení, akustika kostolov dokázala podstatne pridať výslednej hlasitosti a celkovému vyzneniu, rovnako, profesionalita, s akou spievajú mnohé speváčky (viaceré z nich sú súčasťou profesionálnych telies), sa podpísala na celkovej estetike interpretácie. No dnes znejú dámy z Les Sirènes s absolútnou plnosťou a najmä vzácnou vyváženosťou v jednotlivých hlasových skupinách. Lukáš Kunst ich vedie nielen k potrebnej hlasovej kultúre, zvládaniu korektného rozsahu, farebnosti vo všetkých polohách, vyspievaniu fráz a dlhých tónov aj na konci fráz, teda technickej istote, no najmä k precítenému výrazu. Na to je Fauré ako stvorený – všetky jeho diela sú popretkávané duchovnou tematikou, pritom nie sú insitné a prvoplánové. Donekonečna v nich môžete objavovať vždy novú krásu, jeho diela v sebe nesú jemnosť a zároveň rafinovanosť. Jednou z charakteristických čŕt jeho kompozičného rukopisu sú progresívne harmonické postupy a náhle modulácie, no pritom ich dokázal napísať s typickou francúzskou eleganciou a zdanlivou jednoduchosťou.


Sakrálne moteto Maria, Mater gratie v latinskom jazyku otvorilo koncert a znelo v podstatne rýchlejšom tempe, ako býva interpretované. Fauré ho zhudobnil buď pre soprány a alty alebo tenory a basy, so sprievodom organu (prípadnou alternatívou môže byť aj klavír). V tento večer však znel podstatne hutnejší inštrumentálny sprievod v podaní Ladies Ensemble a hosťujúcich hudobníkov: 1. husle Anežka Kara, 2. husle Veronika Cagaňová (17-ročná študentka huslí v Brne), 1.viola a zároveň koncertmajsterka Alice Karbanová, 2.viola Viktória Strelcová, 1.violončelo Lujza Ďurišová, 2.violončelo Zuzana Michaliková, kontrabas Vanessa Šarköziová. Vďaka rýchlejšiemu tempu skladba nestratila ťah (išlo o úpravu Andrew Leslie Coopera), no zároveň sa z nej vytratil kontemplatívny charakter, keďže súbor zvolil koncertné znenie interpretácie. Rozjímavú, hĺbavú náladu nahradila extrovertnejšia, napriek tomu Kunst precízne dodržal dynamiku. Napokon, v takomto početnom obsadení by ani pomalšie tempo skladbe nepristalo. Frázy sa krásne vynímali v oblúkoch a fascinujúco zneli najmä pianissimové časti. Oporou zboru sú soprány, ktoré vo výškach dosahovali jasné, guľaté tóny, no zbormajster sa mohol spoľahnúť aj na posilnené alty, pekne znelé v priestoroch chrámovej akustiky. Z inštrumentálnej časti boli v úprave Faurého diela výrazné sólové husle (Anežka Kara) – melodicky citlivo vyspievané.


Faurého Cantique de Jean Racine majú „Sirény“ už nejaký ten mesiac, preto bolo zaujímavé vypočuť si, ako sa im časom interpretácia vycibrila. Hlboko duchovná kompozícia 19-ročného Faurého, ktorý v ňom využíva latinský hymnus, má v sebe harmonické postupy a vôbec, celkový štýl, aký neskôr badáme aj v jeho Requiem. Zhudobnená modlitba Jeana Racina začala v tichu – táto dynamická hladina je presne to, čo skladba potrebuje, aby sa z nej vzápätí mohla modelovať postupne mohutnejšia zvukovosť. Na rozdiel od marcového koncertu v Dvorane VŠMU, kde zbor interpretoval dielo, bolo dynamicky vypracovanejšie, výrazovo podstatne zrelšie. Zboristky spievali intonačne čisto, takže všetky harmonické nuansy krásne vynikli, nielen vo forte pasážach, ale efektne zneli aj v pianissimách, plynul zneli aj prechody medzi kontrastnými hladinami – na plastickosti zvuku si zbormajster dával mimoriadne záležať. A kontrastov je v tejto modlitbe dostatok. Hoci predsa, ešte miestami chýbali v niektorých častiach vypracovanejšie legáta na to, aby bola interpretácia dokonalá, zbor znel presvedčivo a dostatočne intenzívne (alebo naopak intímne) s bohatým inštrumentálnym sprievodom.


Esteticky a posluchovo príťažlivá bola téma, ktorú sme počuli v interpretácii violončela – je to typicky temný, meditatívny Fauré, ktorý obľubuje sugestívne znejúce nízke polohy. Okrem dvoch violončiel, viol, huslí, kontrabasu a harfy (Adriana Antalová) bol neprehliadnuteľný v druhej skladbe večera zvuk lesného rohu. Mäkkosť horny a jej čistota sa prekrásne niesli v kostole a nad sláčikmi zneli s dominanciou, no pritom eleganciou. Bol to vhodný kompromis za obsadenie, ktoré predpisuje úprava – príliš veľa dychových nástrojov by v priestoroch chrámov predsa len zbytočne spôsobilo masívny zvuk a práve lesný roh má schopnosť suplovať všetky výrazové polohy. Na koncerte hrali dve výnimočné hornistky – 1. lesný roh Carlie Bigelow a 2. lesný roh Ľudmila Kubičková, ktorá pôsobila v do roku 2018 v Slovenskej filharmónii.

Príťažlivosť tejto modlitby je aj v tom, že vždy, keď už čakáte, že by skladba mohla gradovať, výrazovo sa stiahne do pianissima. Práve tieto vzácne momenty stíšenia využíval zbor, spoločne v inštrumentálnych medzihrách aj dirigent, ktorý hudobníčky a speváčky dynamicky presne viedol podľa partitúry. Rovnako tonálne zvraty, ktoré Fauré využíva na tých najdramatickejších miestach – v zmysle vnútornej drámy alebo vznešenosti (niekedy poslucháča zrazu, z ničoho nič prekvapí jasným durovým akordom) dokázal Lukáš Kunst dômyselne využiť. Záverečné sólo prvých huslí znelo v piáne, no nezaniklo – bolo znelé, melodickú líniu Anežka Kara zvoľnila tempom a frázovaním, blížiac sa k záveru skladby, ktoré končí v absolútnom tichu. Zaspievať tento part (a vôbec celé dielo) bez jediného výkyvu, tak vyvážene, ako sme ho počuli v tento večer, je ojedinelá skúsenosť.

Po dvoch úvodných skladbách koncertu nasledovala najslávnejšia kompozícia Gabriela FauréhoRequiem. Niektoré jeho postupy sme zreteľne cítili už v prvých interpretovaných dielach, no práve Requiem pre sólové hlasy, zbor, orchester a organ (1887, následne dvakrát revidované dielo) dnes patrí medzi najpopulárnejšie, hoci v čase svojho vzniku sa netešilo veľkej obľube.

Mnohí skladatelia pracujú v Requiem s extrovertnými emóciami – vzdorom, následne zmierením, obrovským orchestrom, v ktorom cítime drámu (také je napríklad Verdiho Requiem označované za operné dielo), no Fauré zhudobnil zádušnú omšu, bez toho, aby mal niekoho konkrétneho na mysli alebo bol poznačený osobnou tragédiou, ako odpočinok. Jeho Requiem je o pokoji a hudbou vyjadruje povznášajúce emócie. Ani stopa po romantickom zápase ako v prípade Brahmsa či hrôz a beznádeje z vojny ako Britten. Skladateľ sa sústredí na skutočný význam slova, ktoré je súčasťou liturgie – Requiem aeternam dona eis, Domine (Odpočinutie večné, daj im, Pane). Aj preto interpretácia tohto diela musí mať v sebe prvok jemnosti a istým spôsobom rezervovanosti.

Introit a bezprostredne po ňom nasledujúce Kyrie v tempe Largo spoločne s mäkko nastupujúcim zborom s textom „odpočinutia večného…“ naznačoval, že v prevedení ženského zboru Les Sirènes, s hosťujúcim sólistom Petrom Mikulášom a hudobníčkami Ladies Ensemble bude toto dielo veľkým zážitkom. Skladateľ má oporu v inštrumentálnom sprievode, no zbor spieval presne sledujúci partitúru – nastúpil v piáne, takže už úvodom sa podarilo upútať pozornosť poslucháčov týmto zreteľným, dobre vystavaným kontrastom. Ani nie tak melodická linka bola podstatná, no to, ako zneli hlasy v spojitosti so sprievodom v harmonickom súzvuku. Následné dramatické crescendo, keď zbor spieval et lux perpetua (a nech svieti na nich večné svetlo), po ktorom prišlo okamžité diminuendo, bolo katarzným momentom už v samotnom úvode. Medzi hudobníčkami orchestra a speváčkami bol vytvorený nielen dynamický, ale aj výrazový súlad – inštrumentalistky sa vo frázach prispôsobovali dýchaniu a spoločne vytvárali homogénny celok.

V druhej časti Introitu Kunst pridal do tempa – počuli sme aj organ (Peter Loydl) a podstatne hustejšiu textúru v sláčikových nástrojoch, ktoré skladateľ v začiatku uprednostňuje v tmavších farbách. Ako kontratéma sa ozvala prekrásna lyrická melódia vo vysokých polohách – dobre pripravený zbor ju vyniesol v svetlých farbách. Chápanie diela ako celku bolo v interpretácii markantné – keď sa ozvalo „zvolanie“ témy „Kyrie“ v lesnom rohu a zbor odpovedal, bolo zrejmé, že prípravu nepodcenili ani inštrumentalistky, ani speváčky.

Každá časť Requiem Faurého poskytuje novú farebnosť, s ktorou dokázali pracovať – či už to boli spomínané violončelové a violové, hlboké, pochmúrnejšie ladené sprievodné tóny v kontraste s jasnými výškami v speve alebo oprostená inštrumentálna zložka, len v sprievode organu. Speváčky vynikli aj v časti, ktorá bola stavaná ako fúga – soprány začali tému, ku ktorej postavil alty (O Domine, Jesu Christe). Spievali bez inštrumentálneho sprievodu a naplno vynikla ich krásna hlasová kultúra, pričom časť nástrojov sa k nim pripojila s mimoriadnou senzibilitou, pritom to nebolo jednoduché spievanie – aj v tejto časti skladateľ používa zložité postupy, postupne pripravuje pôdu na zmenu tonality práve v hudobných nástrojoch, ktorá bola taká počuteľná, na rozdiel od melodickej línie hlasov. Aj v takýchto nástupoch sa ukázala byť spolupráca oboch telies ako výnimočná.

Part Petra MikulášaHostias et preces tibi Domine (Vypočuj našu modlitbu k tebe, ó Bože) je ako samostatná melódia, pričom orchester hrá jednoduchú protimelódiu. Počuť Mikulášov plný, farebný hlas, speváka, ktorý tak hodnoverne dokáže precítiť duchovné texty a odovzdať tak posolstvo skladby, bol v priestoroch chrámu mimoriadne silný zážitok. Sólo je písané pre barytón – vyššie písaný part znel v podaní nášho operného speváka znelo, bez operných nánosov a s potrebnou pietou. Pritom ide o rytmicky zložitú časť – 3/4 metrum sa vo variácii témy mení, čím vznikol pocit rytmickej nejednoznačnosti.

V tretej časti Sanctus, v ktorej bola najvýraznejšie zastúpená harfa (Adriana Antalová) vyniklo spevné husľové sólo (Anežka Kara), ktoré sa objavovalo popri prekomponovaných motívoch až do konca časti. Skladateľ vynechal sekvenciu Dies irae, ale poslednú frázu Pie Jesu ponechal ako samostatnú, štvrtú časť svojho diela. Ako sólo soprán sa v nej predstavila Dominika Hanko – výrazná opora zboru, ktorá pôsobí v Slovenskom filharmonickom zbore. Mala náročnú úlohu – sprevádzal ju len organ (Peter Loydl) a sólo spievala v pomalom tempe (Adagio), napriek tomu jej úlohu zbormajster nezľahčil. Adagio ostalo rozjímavé, v predpísanom piáne, ktoré speváčka aj vo vysokých polohách dokázala vyspievať čisto a krásnym guľatým tónom. Jej prejav bol vrúcny, precítený, vo frázach dodržiavala oblúky, jej legáta boli plynulé a v dynamike bola mimoriadne plastická. Jej hlas má vzácne dispozície aj pre tento part – je plný farby, no zároveň sa dokáže stíšiť v tej najväčšej kontemplácii.

Piata časť Agnus Dei je rozdelená do troch častí – Agnus Dei (s precízne vyspievanou témou vo violách), Lux aeterna (s dominanciou sopránových hlasov) a éterické Requiem aeternam, v ktorom skladateľ vráti ústrednú tóninu, a napokon i tému úvodu. V ďalšej časti Libera Me sme opäť počuli Petra Mikuláša. Téma je charakteristická bodkovaným rytmom a pizzicatom vo violončelách zdôraznených dôraznými tónmi v kontrabase. Spôsob, akým ju deklamoval, mal v sebe neuveriteľnú hĺbku a zároveň ľahkosť. Je to interpret, ktorý spieva liturgické texty s pochopením, no bez ťažoby a kostrbatosti, plynule a s vnútornou krásou. Vysloboď ma, Pane, presne tento motív zopakoval aj zbor, ktorý tému ukončil v absolútnom tichu. To bola azda jediná časť, kedy publikum netlieskalo (inak srdečne tlieskalo po každej jednej časti a zrejme tak aj rušilo interpretov v koncentrácii). No to pianissimo zboru a súlad s hudobnými nástrojmi – dokonalá symbióza inštrumentalistov a speváčok, bola priam dychberúca.

Presvetlená časť – finálna veta In Paradisum uzatvorila Faurého Requiem, hoci tento text nie je priamo súčasťou liturgického textu zádušnej omše. Býva hovorený pri pohreboch, no k celkovej myšlienke a zhudobneniu, akým poňal skladateľ toto dielo, sa priam bytostne pýta. Je to modlitba anjelov v nebi, aby prijali zosnulých. Sopránová sekcia znela v kostole jasne a čisto – a najmä, durovo. Hoci znejú záverom paralelné tóniny (D dur aj d mol), charakter diela je radostný – a s takým výrazom aj znel.

Fauré nás klame svojou jednoduchosťou – no pritom je počúvateľný. Jeho expresívnosť a výraz v kombinácii s novátorskými harmonickými postupmi sú fascinujúce. Bol to práve on, ktorý pripravil pôdu pre ďalší vývoj francúzskej hudby – skladatelia vychádzali z jeho nápadov a inovácií a stavali na jeho vynaliezavosti. Hoci neznieva často, práve tento koncert bol dôkazom, že jeho hudbe sa oplatí venovať.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: autorka

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno