Raiskin dokázal, že valčík nie je len noblesná viedenská tradícia

Daniel Raiskin, foto: Ján F. Lukáš

Tesne pred lockdownom stihli naši filharmonici odohrať koncert Najkrajšie valčíky sveta. Neskôr sa objavil v zázname aj pre divákov online. Priniesol známe valčíky, ale hlavne mnoho zaujímavých chuťoviek.


Silvestrovské a Novoročné koncerty bývali vždy slávnostné udalosti, ktoré sa z dôvodu pandémie koronavírusu stali tohto roku minulosťou. Teda, čiastočnou. Kým niektoré telesá sa len museli začať učiť fungovať v online priestore, Slovenská filharmónia disponujúca špičkovou zvukovou technikou, výbornou koncertnou sálou s dobrou akustikou a kamerami, vďaka ktorým publiku už pred pandémiou mohla sprostredkovať záznamy koncertov, mala v online svete nesporne výhodu. Bola a je o niekoľko krokov vpred.


Ďalšou výhodou, ako sme už podotkli v niektorých recenziách, je, že režisérom streamov je hudobný skladateľ Marek Piaček, s dôslednou znalosťou partitúry. Divákovi sa teda dostáva mimoriadne kvalitný stream s vysokou mierou estetiky, s efektne a presne načasovanými, detailnými zábermi na sólistov orchestra – o mnohé pohľady môže byť dokonca ochudobnené publikum v sále, ak máme menovať výhody streamu. V technickom tíme, ktorý zabezpečuje záznamy koncertov, ďalej sú: Andrej Osvald – svetlá, zvuk, Václav Frkal ml. – kamery, strih a Peter Gonda – technická spolupráca.


Každopádne, Najkrajšie valčíky sveta, v rámci cyklu Mimoriadne koncerty, Slovenská filharmónia zazneli naživo už 18. decembra 2020, keďže Slovenská filharmónia promptne reagovala na avizovaný lockdown. Koncertu s publikom sa vzdať nechcela a pôvodný termín, presunula na skorší, tesne pred zrušením hromadných podujatí so začiatkom od 19. decembra. Diváci si však koncert mohli zo záznamu pozrieť v posledný deň minulého roka a na Nový rok. Podľa názvu by sa mohlo zdať, že naši filharmonici kráčajú po stopách tradície Novoročných koncertov Viedenských filharmonikov, no originálne postavená dramaturgia koncertu nezabudla na valčík nielen v podobe jeho typickej plesovej noblesy spojenou s viedenskou tradíciou, ale ukázala ho aj v iných polohách – vo francúzskej opere, ruskom balete, filme, americkej popovej vlne orchestrálnych melódií či iných umeleckých podobách.


Večer pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina otvorilo dielo kráľa operiet – Franza Lehára, jeho najznámejší valčík Gold und Silber, op. 79. Paulina Klementina Metternichová, rodená grófka Sándorová, požiadala skladateľa o skomponovanie valčíka na bál – každoročne bol ladený v iných farbách a v túto sezónu na ňom dominovali farby zlatá a strieborná, z toho bol daný aj jeho názov skladby. Lehár dokázal dosiahnuť vo valčíku ideálnu rovnováhu medzi témami a emočnými kontrastmi a v tejto línii sa niesla aj koncepcia dirigenta. Orchester pod vedením šéfdirigenta podčiarkol noblesu a eleganciu, v opakovaní dokázal zahrať tému vo vyváženom piane, nádherne zneli aj harfové arpeggiá, ktoré plynulo posúvali hudobný tok. Aj kratšiu, búrlivú tému, ktorá ako náhle a búrlivo prišla, rovnako prekvapivo odznela, odohrali hudobníci so sebaistotou. Veľmi vkusne, muzikantsky zneli aj následné spomalenia v ústrednej téme. Skladateľ napísal na pomerne krátkej ploche valčíku celkovo šesť tém, vrátane záverečnej kódy plnej vtipných odkazov na wagnerovské trúbky (Zlato Rýna). Všetky, vrátane gradujúceho, takmer až symfonického záveru, dokázali filharmonici zahrať s presvedčivým výrazom, sebaistou rytmikou, s potrebnou valčíkovou, prirodzenou, trojdobou pulzáciou bez toho, aby ste pociťovali, že by bola akademicky nútená.

Šostakovičov Valčík z Jazzovej suity č. 2 (upr. Michail Jurowski) bol vynikajúcou voľbou. Povedzme si úprimne, zažili sme rok plný skepsy, neistoty a nie práve optimistických vízií. Práve tento valčík Dmitrija Dmitrijeviča sprevádzal vo filme aj Annu Kareninu a zvolil si ho aj legendárny režisér Stanley Kubrick pre svoju drsnú psychologickú drámu Eyes Wide Shut. Primerane dekadentné, no najmä korešpondujúce s uplynulým rokom. Raiskinova koncepcia skladby bola prekvapivá. Zvolil podstatne rýchlejšie tempo, čím sa na jednej strane vytratila zo skladby jej mysteriózna povaha, no na druhej strane zrazu vystúpil jej nečakaný, vnútorný dramatický charakter. Zároveň tým dobre udržal kompaktnosť diela. Ústrednú tému, ktorá je predpísaná pre altový saxofón, nahradil zvukovo blízky klarinet, čo valčíku vôbec neuškodilo. Sólovo sme ju počuli ešte v podaní trombónu a bol to excelentný výkon (a plechových dychov celkovo). Šéfdirigent skvele vystihol kontrasty medzi intímnejšími partmi a vygradovanými, tutti vo forte, pričom dbal o rozvinutie širokého melodického oblúku.

Charles Gounod a jeho Valčík z opery Faust patrí medzi brilantné, nesmrteľné diela, ktoré je potrebné hrať s patričnou vzletnosťou, ľahkosťou a typickou francúzskou noblesou. Má úplne odlišný týp melodiky ako viedenský valčík a tým, že Raiskin zvolil koncertný typ interpretácie, dodal jej na virtuozite a sviežosti. Romantické časti boli vyspievané s potrebnou lyrickou precítenosťou, no zároveň im nechýbala potrebná vzdušnosť. Valčík nikdy neprináša ten typ romantického pátosu, aký poznáme z iných hudobných foriem a pokiaľ sa to s mierou emócií preženie, vie mu to poriadne uškodiť. Šéfdirigent emócie dávkoval vyvážene, formu udržal kompaktnú a dokázal ju dobre vystavať.

V rámci dramaturgie koncertu bolo jednoznačne najcennejším počinom zaradenie Valčíku zo suity z baletu Majáles Ľudovíta Rajtera. Tanečná hra v jednom obraze v réžii a choreografii Gyulu Harangozó (originálny názov je Pozsonyi majális – Prešporský majáles), sa dočkala desiatok úspešných uvedení v Maďarskej kráľovskej opere v rokoch 1938 až 1944. Po návrate do Bratislavy v roku 1945 z baletu Rajter vytvoril orchestrálnu suitu, keďže nebola perspektíva jeho uvedenia v pôvodnej forme. Valčík v podaní filharmonikov priniesol krásne lyrické sólo v podaní flauty, počuteľné, progresívne postupy v harmónii a na malej ploche zhutnenú, iskrivú, bohatú inštrumentáciu. Napokon, Ľudovít Rajter bol ohromným znalcom orchestra.

Valčík zo scénickej hudby k dráme Maškaráda Arama Chačaturjana priniesol z pódia plný zvuk orchestra, ktorý mal v sebe potrebnú hĺbku. Skladateľ dlho hľadal obzvlášť druhú tému valčíka, chcel nájsť novú a krásnu tému. Práve tá znie v skladbe priam magicky, ten zvyšok už je dotvorený s prirodzenou ľahkosťou skladateľa. Orchester pod taktovkou Raiskina majstrovsky budoval kontrastné plochy, napätie a dosiahol peknú farbu. Naliehavosť vo vypovedaných témach – široký, spevný, melodický oblúk a dráma je to, čo dirigentovi pristane a vie s tými prvkami presvedčivo pracovať.

Komický balet Coppélia – autorom hudby k nemu je Léo Delibes, je preslávené dielo a na galavečeroch zaznieva frekventovane práve valčík. So svojou ľahkou, vzletnou melódiou znelo v kvalitnej interpretácii aj v podaní našich filharmonikov. Striedal ho Johann Strauss mladší – na programe bol Cisársky valčík, op. 437. Aký by to bol tematický večer Najkrajšie valčíky sveta bez Kráľa valčíkov? V konečnom dôsledku, program pozostával z trinástich skladieb z pera dvanástich hudobných skladateľov práve pre dvojicu Straussových skladieb. Nie je ťažké uhádnuť druhu z nich. Prvú časť koncertu však uzatvoril spomínaný Cisársky valčík, ktorý tvoril nepochybne na interpretáciu jednu z najnáročnejších skladieb. Z hľadiska formy je totiž zásadne členitý –introdukcia začína v pianissime, v štvorštvrťovom metrorytme a má pochodový charakter (marsch). Hudobníci počas večera plynulo zahrali crescendo, z ktorého sa postupne rozvinie téma a hlavná melódia prvého valčíka. Z nasledujúcich tém pekne rozvinuli optimistickú a slávnostnú náladu do gradujúcich pasáží. Hoci bolo počuť aj určité nezrovnalosti v nástupoch v pomalých častiach, v rýchlych opäť nadobudli pevnú pôdu pod nohami a rytmickú sebaistotu. Cisársky valčík nie je členitý len z hľadiska formy, je zložitý aj z hľadiska metrorytmickej štruktúry a Strauss ml. vcelku potrápil hudobníkov aj dynamikou a zmenami tempa. Orchester pod vedením Raiskina tieto úskalia partitúry zvládol so cťou.

V druhej časti sa dramaturgia preklopila k odľahčenejšiemu štýlu. Už od prvých taktov sme počuli, že radostná, tanečná hudba plná energie je skôr úžitkového typu ako sofistikovaného, koncertantného. Pražské valčíky Antoníka Dvořáka vznikli na objednávku – dielo venoval „Národní besede“ v roku 1879 a dnes sa často uvádzajú na koncertoch, aj samostatne. Napriek tomu, že ide o neviedenské valčíky, fascinujú tým, pre čo máme Dvořáka tak radi – jeho unikátny zmysel pre melodickú invenciu.

Hudba k filmu Snehová búrka Georgija Vasilieviča Sviridova je cyklom venovaným Puškinovmu dielu. Sám skladateľ nazýva svoj kompozičný štýl „hudobnou ilustráciou“. Už v prvej téme valčíka, ktorú orchester zahral, bolo počuteľné, že Sviridov bol ojedinelý hudobný poet. Čisté, silné melodické línie, typická ruská clivosť zakorenená vo vnútri, zmysel pre lyriku (ktorá mohla byť výraznejšie a citlivejšie interpretovaná v podaní sólistov – dychárov) a pomerne jednoduché harmonické postupy, bol to valčík, ktorý nás zaviedol do úplne iného sveta. Kto iný ako Daniel Raiskin by tak dôverne mohol chápať toto dielo? Hudobníkov aj viedol k vyspievaniu spomínaných melodických línií a sláčiky pod jeho vedením dosiahli potrebnú hĺbku, presvedčivú dynamiku a tutti časti hrali s presvedčivosťou a pochopením.

Francúzsky klavirista Charles Émile Waldteufel sa vo svojom najznámejšom diele Les Patineurs (Krasokorčuliarsky valčík) snaží zachytiť atmosféru zimného dňa v Paríži s korčuliarmi na zamrznutej Seine. Kým v prvej časti sme mali teda známe valčíky z koncertných pódií, v druhej sme sa presunuli do fantazijného sveta filmu, divadla, baletu a prírodných scenérií. Ten rozdiel bol ihneď zjavný: po sólo lesnom rohu sme počuli sekvencie pohyblivých figúr v sláčikoch a vo fantáziách poslucháčov sa ihneď dokázali transformovať na figúry krasokorčuliarov. Až neskôr sa ozvala téma prvého valčíku – prvý záchytný bod zreteľnej trojdobovosti, ktorá nás uistila, v akej téme sa nachádzame. Celkovo valčík pôsobí ako scénická hudba, využíva pestrú škálu orchestra, drevené dychy, kontrastné rýchle pasáže s pomalými, mnoho perkusií, no ak poslucháč vopred vedel jeho „program“, dokázal si k hudbe maľovať adekvátne obrazy.

Už keď mal poslucháč desivé obavy, že to bude koncert bez Čajkovského, konečne sa ozvali prvé tóny Labutieho jazera. Valčík z baletu, ktorý je dnes kultový, by na takomto koncerte nemohol chýbať. Znelo plnohodnotné, majstrovské symfonické dielo v precíznom naštudovaní Raiskina, ktorý skladateľovu reč dôverne pozná.

Úplne z iného súdka bol valčík Američana Leroy Andersona Belle of the Ball. Sviežosť, optimizmus a spontánna energia sálala z diela, aké už dnes nikto neskomponuje. Je to typický, so zručnosťou skomponovaný orchestrálny kus, ktorý sa môže označovať aj ako stredný prúd či ľahší žáner, no je za ním cítiť nielen poctivé remeslo, ale aj kus veľkej muzikality. A filharmonici dali aj tomuto valčíku náboj a správne tempo.

Ako sme spomínali, koncert uzavrel opäť Kráľ valčíkov Strauss ml. – Na krásnom modrom Dunaji. Aj takúto známu skladbu, respektíve práve takýto notoricky známy kus je potrebné hrať s angažovanosťou a rešpektovaním partitúry. Daniel Raiskin viedol orchester bravúrne. Filharmonici hrali s entuziazmom, vášňou, spomalenia boli vedené s gráciou a prvá doba neznela ťažkopádne (čo sa niekedy stáva a zo vznešeného valčíku je razom menej elegantný tanec) – mala primeraný valčíkový dôraz.

Koncert v pandemických časoch sa podarilo pre publikum zachrániť a priniesť v zázname aj širšiemu publiku. Jeho neobvyklá, mimoriadne originálna dramaturgia nám ukázala, že valčík – to nie je len Johann Strauss mladší a viedenská tradícia. Podľa odozvy zo strany publika, ktoré svoju spokojnosť prejavilo srdečným, búrlivým potleskom, výber diel a interpretácia, boli cenené vysoko. Rovnako, ako si orchester cení spoluprácu s novým šéfdirigentom Danielom Raiskinom.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Slovenská filharmónia, Peter Brenkus, Ján Lukáš

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno