Rahbariho láska k starej Perzii

Dirigent a skladateľ Alexander Rahbari sľúbil Ladislavovi Fančovičovi, že preňho skomponuje skladbu pre saxofón. Už ani nedúfal, že sa tak stane, no v jedného dňa mu prišli noty a dnes je album na svete.

Jeden z albumov, ktorý si nepochybne zasluhuje našu pozornosť, sa u nás objavil v uplynulých týždňoch aj vďaka participácii jedného z interpretov – Ladislavovi Fančovičovi. Pôvodom iránsky dirigent a skladateľ Alexander Rahbari vydáva v rámci cyklu Symfonických básní tretie pokračovanie veľkolepého diela – My Mother Persia – Symphonic Poems. K jeho pochopeniu sa žiada uviesť niekoľko skutočností.


V prvom rade, Rahbari nie je v Európe neznámym menom, naopak. V roku 1977 získal Zlatú medailu na prestížnej Medzinárodnej súťaži mladých dirigentov vo francúzskom Besançone a vzápätí ho Herbert von Karajan pozval dirigovať Berlínskych filharmonikov. Debut s orchestrom bol triumf, nasledovali ďalšie angažmány, Karajan Rahbarimu ponúkol mu post asistenta na veľkonočnom festivale v Salzburgu (1980). Od tohto momentu sa jeho kariéra prudko rozvíjala, doposiaľ spolupracoval s vyše 120-timi svetovými orchestrami a opernými súbormi a v roku 1985 bol menovaný za stáleho hosťujúceho dirigenta Českej filharmónie. V európskych krajinách, ale aj v rodnom Teheráne má výborné zázemie a kontakty s hudobníkmi, orchestrálnymi hráčmi, čo sa prejavilo aj na novej nahrávke. Pod taktovkou Rahbariho skladby interpretuje Pražský Metropolitný Orchester s výnimočnými sólistami: Ladislav Fančovič (barytón saxofón), Reza Fekri (mladý tenorista pochádzajúci z Teheránu, ktorého angažoval Rahbari), Julia Kräuter (harfa), hráč na bicie nástroje, prvý tympanista orchestra Slovenskej filharmónie Kiril Stoyanov (marimba, vibrafón a perkusie) a Parviz Yahayavi (Zurkhaneh tombak, daf – tradičné perzské hudobné nástroje). A pritom príbeh, ako sa do kompozície dostal saxofón ako kľúčový nástroj, je vcelku prozaický: náš virtuózny klavirista Ladislav Fančovič hral Chačaturjana pod taktovkou tohto dirigenta v Prahe a po skúškach ho Rahbari počul cvičiť na saxofóne. So záujmom mu sľúbil, že preňho niečo skomponuje. Samotný Fančovič už ani nemyslel, že sa tak stane, keď mu o pár mesiacov na to, poslal noty. Lepšie Rahbari nemohol ani spraviť – barytónový saxofón má nevídané možnosti, čo sa farebných a výrazových možností týka.

Ako vyštudovaný huslista tento skladateľ už od detstva interpretoval klasický repertoár, no i tradičnú hudbu regiónu, z ktorého pochádza. Respektíve hudobník a skladateľ, ktorý je všetkým skôr známy ako dirigent, sa snaží ísť k samotným koreňom – perzskej hudbe, a to unikátnou fúziou tradície európskej symfonickej hudby v spojitosti s bohatými, najmä metrorytmickými možnosťami mimoeurópskej hudby a tiež využitím jej bohatej zvukovej palety pomocou tradičných hudobných nástrojov, čím dostávajú kompozície pre nás nepoznanú farebnosť.

Vo vydavateľstve Naxos postupne vyšla séria troch albumov Symfonických básní: prvé tri niesli názvy Nohe Khan, Mother’s Tears a Children’s Prayers, na ďalšom boli až štyri diela – World Without War, In Love With the World, The Hymn of My Mother Persia, Antari a Arabization a z aktuálneho albumu, súdiac podľa názvu, aj charakteru kompozícií cítiť akúsi symboliku uzatvárania cyklu básní. My Mother Persia – Symphonic Poems, číslo 9 Nohe Khan a číslo 10 Morshed.

Prvú symfonickú báseň otvára Rahbari dlhou introdukciou, ktorú predstavuje saxofónové sólo v podaní Ladislava Fančoviča. Vyše dvojminútové, úchvatné predstavenie poskytuje rôzne škály nálad, rytmov a farieb barytón saxofónu v podaní nášho interpreta, ktorého poznáme ako virtuózneho klaviristu, ale aj saxofonistu vďaka tomu, že je lídrom a interpretom vo Fats Jazz Bande. Od clivej nálady v melódii napísanej v pomalom tempe (Fančovič pri hre využíva zaujímavé vibráta, tremolá a ozdoby, ktoré dodávajú melodike ozvláštňujúci až exotický charakter) sa tento podmanivo znejúci nástroj rozoznie v dlhej introdukcii a náhle zmení charakter vďaka rytmickému patternu a zmene tempa. V tom istom patterne sa k saxofónu pridá orchester, pričom z tonality je ihneď zrejmé, že autor sa inšpiruje mimoeurópskymi kultúrami – v prípade Rahbariho perzskou hudbou. Majestátna zvukovosť trombónov, k tomu off beatová rytmika podporená bohatými perkusiami má svoju charakteristickô intenzitu od prvých tónov. Po prvých členitých motívoch orchestra s pestrým využitím drevených dychov (je zjavné, že autor sa ako dirigent dobre v orchestri orientuje) opäť počujeme vstupovať barytón saxofón, jeho unikátnu farebnosť rozpoznáme okamžite. Rapsodická forma, ktorú skladateľ na komponovanie využíva, mu umožňuje docieliť rozmanité farebnosti – krásne vyznievajú napríklad dialógy (vždy so zreteľným saxofónom v pozadí) s fagotom, flautou, klarinetom či ďalšou paletou dychov. Rahbari často mení textúru kompozície – je mimoriadne prekvapivý a invenčný, niekedy necháva znieť v meditatívnom piane saxofón s tremolami sláčikov, vzápätí rozbúri plechové dychy a tutti orchester a dosiahne ohromujúcu zvukovosť. Fančovič je ako interpret rytmicky pregnantný, ale najmä dokáže vyťažiť z farebnosti tohto unikátneho hudobného nástroja maximum. Práve saxofón má dôležitú úlohu v celej štruktúre skladby, je nositeľom motívov, ale aj farebností, pomocou ktorých vyjadruje rozmanité nálady. Party, ktoré píše pre saxofón, sa snaží melodikou aj výrazom približovať ľudskému hlasu, respektíve – raz je to intímna modlitba, inokedy ťahavé, kvílivé lamento. Rahbari citeľne v kompozícii využíva prvky tradičnej kultúry, no so zručnou skladateľskou rukou presne vie, ako ich má v orchestri spracovať. Vo vysokých tónoch akoby sme počuli charakteristické nazálne sólo duchovného spevu, v tutti, živelných pasážach celého orchestra s pestrými metrorytmickými zmenami sa ocitáme vo svete ľudovej kultúry.

Napokon, prepojenosť možno nájsť už v samotnom názve Symfonickej básne – menom Nohe Khan je nazývaný spevák s vysoko posadeným hlasom, zvyčajne tenor, ktorý spieva počas náboženských obradov. Spravidla spievajú počas clivej hudby, ktorej súčasťou je charakteristická perzská rytmika (často využívajúca pre nás nepoznané vzorce, aj preto sa nám Rahbariho dielo môže javiť ako exotické) – to všetko sa kumuluje v tvorbe iránskeho skladateľa, no s inteligentnou nadstavbou.

Popri Fančovičovi musíme spomenúť aj ďalšieho sólistu, ktorého počuť v orchestri: Kiril Stoyanov je špičkovým hráčom Slovenskej filharmónie – ako sólistu ho počujeme na väčšej ploche v básni č. 10 a je nutné poznamenať, že ako rodený Bulhar má v sebe nepochybne zakódovaný zmysel pre nepárne metrá a na jeho sólových výstupoch je to aj patrične citeľné.

Symfonická báseň č. 9 plná kontrastov, zmien tempa, je členitá z pohľadu metra, má náročnú rytmiku a vyžaduje od hráčov maximálne sústredenie. Nie je to jednoduchá partitúra, s ktorou sa museli pasovať, no zvládli ju bravúrne. Na ploche takmer 40-tich minút dokázal autor súčasným jazykom priniesť trojčasťovú kompozíciu, v ktorej všetko akoby skoncentroval do prvej, najmohutnejšej časti, druhá z nej tematicko-motivicky čerpá a záverečná je tempom najrýchlejšia a je fascinujúca najmä svojou Codou: má v sebe iskrivú energiu, radosť a jasný, optimistický koniec.


Druhá skladba albumu Symphonic Poem Morshed je vokálno – inštrumentálna a priamo sa viaže na „program“, respektíve na básne, autorom ktorých je slávny perzský básnik Firdausí. V básňach ide o prepojenie so Stvoriteľom, cítiť z nich meditačný charakter, ale aj priame spojenie s históriou a kultúrou starej Perzie. Navyše Morshed predstavuje v arabskom svete mentora, kvalitného speváka sprevádzajúceho rôzne slávnosti – nielen náboženského charakteru. Skladateľ upúšťa od mohutného zvuku – centrom pozornosti je spevák, tenorista Reza Fekri so subtílnym vokálnym prejavom, v sprievode harfy, marimby, ďalších perkusívnych nástrojov a k lyrickosti a mäkkosti celého vyznenia zvukovo a výrazom krásne ladí aj C melody saxofón, opäť v podaní Fančoviča (pôvodne ho Rahbari komponoval pre nižší nástroj, no nakoniec ho interpret presvedčil, že práve tento typ nástroja bude farebne aj výrazovo vhodný pre tento typ kompozície). V orchestri počujeme aj tradičný perzský nástroj – tombak a veľký bubon bubon raf. Niektoré časti kompozície pripomínajú improvizačné úseky, no pritom poslucháč vie, že sú skomponované. A práve vtedy vieme, že sa ocitáme v oblasti mimoeurópskej hudby – všetko je však dôsledne skomponované, v tomto prípade nič nie je náhodné ani improvizované, aj keď na povrchu sa to tak môže javiť. Najmä komplikované a technicky náročné party v podaní Stoyanova majú rapsodický charakter, rozvíjajúci sa, pričom štruktúru poslucháč len ťažko uchopí. A predsa, alebo práve preto, má kompozícia magickú atmosféru. Autor si ctí tradície – siaha ku kultúre predkov, nielen čo sa týka textovej predlohy, ale aj hudobnej. Svoju identitu spečaťuje fúziou dvoch svetov: vyjadrením úcty k histórii dávnych kultúr, z ktorej pochádza, ale aj zároveň tej súčasnej.

Siahnite po tomto albume – dozviete sa, že aj sonorika má svoje hranice, ktoré keď sa prekročia, zrazu sa dokáže objaviť nevídané čaro. Možno to nie sú skladby na prvé počutie pre každého a majú vyšší „level“ náročnosti, než na aký sme obyčajne zvyknutí, no ak do skladieb preniknete, nepochybne v nich tú mágiu novej, nepoznanej zvukovosti a dosiaľ nepoznanej hudby objavíte.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Naxos, Linda Kisková Bohušová, archív A.R.


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno