Počas aktuálneho ročníka tanečnej školy Danza Mea sme sa zhovárali s tanečníkom, baletným majstrom, pedagógom a choreografom Rafaelom Avnikjanom. „Hovorím o sebe, že som najbohatší človek na svete. Mám totiž vo svete nesmierne dobrých tanečníkov, ktorí mi píšu, volajú a hovoria, že moje tréningy sú pre nich dodnes základom.“
Pán Avnikjan, ste jedným z pedagógov letných tanečných kurzov Danza mea. V čom vidíte prínos workshopov a masterclassov, ktoré sa organizujú pre deti? Či už ide o profesionálnejších tanečníkov, žiakov konzervatórií, alebo takých, ktorí majú tanec ako hobby? Žiak sa dostane mimo školského prostredia, v lete sú prázdniny, no môže využiť práve túto formu výučby…
Myslím si, že je to obrovský prínos pre mládež. A dotýka sa to každého druhu umenia, či už je to tanec, klasický či neklasický alebo hudba. Účastníci týchto masterclassov začnú úplne inak rozmýšľať, začínajú pracovať a premýšľať, dokonca aj tí najmenší. Zrazu začnú rozmýšľať inak a sa dívať na svet iným spôsobom. Človek, ktorý rozpráva svojím telom, ho začína ovládať a rozprávať ním. Premýšľa nad tancom a nie je ani tak dôležité ako ten ktorý prvok zvládol, ale skôr jeho vnútorná kultúra. Vždy som bol zástancom týchto workshopov a kurzov, lebo ich považujem za veľmi užitočné. Som vďačný rodičom, ktorí do takýchto kurzov investujú, lebo tým pomáhajú svojim deťom. Vďaka profesionálnej pedagogickej úrovni, ktorá sa im na týchto kurzoch dostane, dokážu deti objaviť hĺbku tanca. Sám za seba môžem povedať, že počas svojej činnosti nikdy v živote neoklamem. Keď v balete alebo v hudbe človek klame, zabíja tým umenie. Keď dieťa tancuje prvý alebo druhý rok a poviete mu, že je najkrajšie alebo najlepšie, nie je to správne. Dieťa musí počuť aké má reálne šance, čo sa v jeho procese dá spraviť, zlepšiť a to, že spolu nad tým porozmýšľame. A táto komunikácia z dieťaťa robí študenta, v podstate sa z neho stáva dospelý človek, ktorý začína rozmýšľať. A pre mňa je práve to dôležité. Úplne inak sa zrazu díva na scénu, inak vníma tanec, inak vidí svet. Nielen počúva a vidí hudbu, ako to vždy učím. Vždy žiakom hovorím, že musia vidieť hudbu. Učím ich, aby hudbou vyjadrili emócie a každý v nej našiel svoj vlastný príbeh. Aj dnes na hodine som na túto tému študentom rozprával. Je to síce krátky vyučovací čas, ale viem, že tieto vzájomného rozhovory umelcov, veľmi na študentov pôsobia. No aby som to zhrnul, je to určite prínos. A tiež to, že k nám začali chodiť pedagógovia zo zahraničia. Tento rok už bol jedenástym ročníkom Danza mea a je oň záujem, či už zo strany domácich aj zahraničných pedagógov, tak i študentov. Ako pedagóg tieto aktivity vždy podporím, lebo viem, že robím niečo pekné.
Povedali ste pekné – práve to máme z baletu cítiť, technickú dokonalosť a krásu, čo je len jeden aspekt tanečného umenia. Potom je však dôležitá aj emócia, ktorá keď sa nedostane k divákovi, asi ťažko bude vnímať všetko, o čom ste hovorili. Je pre mladých ľudí náročné pochopiť emócie, otvoriť sa a zároveň ich odovzdať divákom? Spomínali ste Vaše metódy výučby tanca prostredníctvom rozhovorov, ktoré vediete počas hodín. Ako docielite ako pedagóg to, aby rozpovedali tanečníci svoje vlastné príbehy?
Keď chodím ako pedagóg na semináre, kde vyučujem pedagógov, vždy ich začínam učiť od nich samotných, lebo celý proces stojí a padá na nich. Veľmi záleží na tom, ako sa pedagóg uvedie, ako je oblečený, ako rozpráva, ako jedná so študentmi, aké slová používa. Občas je to veľmi ťažké, lebo keď máte tridsať študentov, každý si vyžaduje individuálny prístup. Mnohí hovoria, že sa to nedá, no ja vravím, že sa to dá. Keď vychádza tanečník na scénu, už vtedy vidíte, či vám odovzdá emóciu alebo nie. Bez emócií sa tanec robiť nedá. Je to isté, ako keď čítate Shakespearea a prejdete plynule na Čechova a očakávate tie isté emócie. Bohužiaľ, to sa nedá, je to niečo úplne iné. Keď vidím človeka na scéne, ihneď vidím, či mal dobrého pedagóga, ktorý rozmýšľal o tej úlohe. Je to ako röntgen. Od nás pedagógov závisí všetko, lebo deti k nám prídu ako 10-ročné deti a odídu ako 18-roční mladí ľudia. Nikto sa neučí celých osem rokov techniku, ale to, ako ovládať svoje emócie. Pre človeka predsa nie je prirodzené zobrať celú váhu svojho tela a lietať alebo sa točiť. Je to obrovská práca, tak pre žiaka ako i pre pedagóga. Iste, je na to metodika, môžete si o technike mnoho vecí prečítať. No ja ako pedagóg sa musím snažiť o to, aby som celý ten proces nepokazil a prispôsobil každému jednému žiakovi. Toto je obrovská práca, aj pre skúseného pedagóga. Nestačí len povedať, tento prvok sprav tak alebo toto sprav inak. So študentom sa rozprávam celé hodiny. Vysvetľujem a hovorím s ním, kým sa ma nezačne pýtať na také otázky, ktoré nikdy nepoložil ani svojim rodičom. A mňa sa ich spýta. A vtedy vidím, že je na správnej ceste a otvoril sa mi. A v ten okamih viem, že môže znovu tancovať postavu Romea.
U máloktorých pedagógov vidieť takýto prístup, a najmä dnes… No od toho závisí aj celkový úspech, nie?
Určite áno. Pedagóg musí byť v prvom rade psychológ. Musí ovládať psychológiu dieťaťa, dorastu aj dospelého človeka – vždy treba posudzovať žiaka inak, čo sa týka charakteru, mentality, rodinných vzťahov. Keď poviem žiačke, že je krásna, zrazu sa ku mne otočí a povie mi, že jej mama a otec povedali, že nie je.
Ako vôbec rodičia takéto niečo môžu povedať svojmu dieťaťu? Pre mňa sú tieto slová neuveriteľné…
Žiaľ, môžu. Robia to vtedy, keď chcú uraziť svoje dieťa. Takéto situácie sa stávajú a ja na deťoch vidím, že si so sebou nosia tieto traumy. Vždy ich povzbudzujem slovami, že sú tie najkrajšie deti, aké som kedy videl. Nikdy v živote na to však netlačím, naopak.
Zrejme pochádzam z inej generácie alebo planéty, lebo mňa sa snažili rodičia vždy motivovať…
Veľakrát sa deje aj opak. A v tom prípade to má napraviť práve pedagóg. Celým tým chcem povedať, že práca pedagóga nie je jednoduchá. No som šťastný, že stále je záujem o tanečné umenie, aj hudbu, aj keď u nás doma je to skôr spev, bicie nástroje a gitara. A keď sa spýtam, či si nechcú k hudbe aj zatancovať, hneď ma zastavia: „Dedo, prestaň!“ (smiech)
To je zrejme v mnohých rodinách podobné, lebo deti vidia, aká drina je balet. Poďme však k slovenskému tanečnému umeniu. Má u nás balet šancu? Jednak sme malá krajina a potom, balet nemá u nás takú silnú tradíciu. Vy môžete porovnávať, pôsobíte v rôznych okolitých krajinách, takže viete posúdiť, ako je balet rozvíjaný a podporovaný v zahraničí a ako u nás. Nemusíme chodiť ani ďaleko, zoberme si štáty V4. Zvlášť dnes, po korone nie je priaznivá situácia v umeleckej sfére, aj keď ja osobne som optimista a verím, že raz nám na umení a kultúre bude záležať a dostane sa jej pozornosti, akú si zaslúži…
Konštatovanie, že sme malá krajina, je správne. Čo sa týka Európy, je situácia podobná všade. Ešte pred dvadsiatimi rokmi sme mali veľmi veľa tanečníkov – chlapcov, šikovných, talentovaných, krásnych. Keď som prišiel do Slovenského národného divadla v roku 1991, bol tam nádherný súbor, v ktorom nebol ani jediný zahraničný tanečník. Boli to všetko Slováci. Svojich 15 rokov života som venoval slovenských tanečníkom. Nechcem ich na tomto mieste všetkých menovať, ale boli všetci skvelí. Dnes je situácia odlišná. Vo všetkých súboroch chýbajú chlapci, ak aj sú, tancujú zbory. Je bežnou situáciou, že babička v rodine chce, aby bola vnučka baletka, tak ju dajú študovať balet. To dieťa však vôbec nemusí mať danosti na balet. Okrem toho, zažívame obrovskú migráciu v divadlách. Napríklad Francúz môže pracovať v Maďarsku, Maďar v New Yorku a je to tak v poriadku. No náš vlastný balet dnes nemáme. V minulosti sme videli slovenský baletný súbor zo SND vystupovať v európskych divadlách. A bol rozpoznateľný, mal svoj štýl.
Tá istá situácia je v hudbe. Veľké symfonické orchestre mali svojich šéfdirigentov, ktorí na zvuku a rozpoznateľnosti orchestra konzistentne, systematicky pracovali. Dnes už takúto prácu vidíme skôr zriedka…
Keď je to hosťujúci dirigent alebo tanečník, je to v poriadku. No spraviť z tanečníkov, ktorí k nám pricestujú na jeden – dva mesiace a odohrajú dve predstavenia, základ súboru, to nemôže nikdy fungovať. Ja osobne si myslím, že si musíme vážiť svojich. O Slovákoch viem, že je to veľmi muzikálny národ. Máme nádherné hlasy, ktoré sú prepojené s prírodou. Každý rok u nás absolvuje mnoho tanečníkov, spevákov, dirigentov, hudobníkov a ja sa pýtam kde sú. Neviem akceptovať to, že sme aj v umení súčasťou Európskej únie. Musíme si popri tom zachovať vlastných umelcov a naše umenie. Nechcem, aby bolo umenie uniformné, tak ako voľakedy budovali družstvá. Nemôžete predsa v umení prikázať, že teraz už zemiaky nepotrebujeme, ale radšej produkujte syry a mlieko. Najprv musíme vytvoriť naše vlastné umenie a potom môžem zavolať niekoho, kto príde hosťovať. A ja ako šéf môžem porovnávať. Viem, že vo svete je milión krásnych a vynikajúcich tanečníkov a hudobníkov. No ja mám v balete svojich. Prestali sme však reprezentovať naše umenie. Tešíme sa z toho, keď k nám príde dirigent z New Yorku alebo speváčka z Talianska, no zabúdame na našich umelcov. Mňa ako človeka to bolí. Chcem vidieť slovenský balet, v tom dobrom slova zmysle. Nehovorím, že toto je moje a len to je naozaj dobré, to vôbec. Ak by nebola migrácia, dodnes by sme možno nepoznali mená ako Nureyev, Makarov alebo Baryshnikov, ani v Amerike by neexistoval klasický balet. Baletnú školu tam držal Balanchine. Vďaka týmto umelcom Amerika spoznala ozajstnú krásu tanca. A na Slovensku tiež pôsobili mnohí umelci, vďaka ktorým sa rozvíjalo baletné umenie.
Keď sme sa rozprávali o tanečníkoch, s ktorými sa rozprávate dlhé hodiny, napadlo mi, ako by ste asi reagovali Vy v tejto situácii. Nedávno som robila rozhovor s českým dirigentom Petrom Altrichterom, ktorý povedal, že ak si má vybrať medzi dvoma hobojistami – jedným dokonalým, hotovým hudobníkom a druhým, horším, s ktorým treba pracovať, vyberie si určite toho druhého. Vy by ste si ktorého tanečníka vybrali? Dokonalého alebo toho, s ktorým sa ešte dá pracovať a treba s ním pracovať?
V mojom živote to bolo tak, že keď som prišiel na Slovensko, pôsobil som v Bratislave, v Košiciach, no všetci, ktorých som učil, boli neskôr prvými sólistami. Nechcel som veľkých sólistov, povedal som si, že tých nechám na pokoji. Chcel som iných, tých, s ktorými sa dá pracovať. Chcel som im dokázať, že to je v nich a dokážu tancovať. Počúvali z rôznych strán, že nikdy sólistami nebudú. A to sa ma ako človeka i ako pedagóga dotklo. Aj preto som si ich vybral. Už keď som prišiel na Slovensko, mal som pedagogickú skúsenosť. Nebolo to tak, že ucho prišlo zo zahraničia a nevie, čo robí. Zobral som si mladých a tých, ktorí neboli sólisti. Zrazu som objavil tanečníkov, ktorí nemuseli byť vysokí ani štíhli, ale skôr nižší a podsadití, ale mali v sebe toľko temperamentu a energie, že mohli tancovať sólové úlohy. Nikdy nezabudnem na moment, keď za mnou prišiel jeden tanečník pred predstavením a spýtal sa ma: a ja nebudem tancovať? Celý čas som bol zdržanlivý a neoslovil som ho, čakal som na tú chvíľu, keď on príde za mnou. Chcel som, aby mal v sebe to napätie a sám tú úlohu chcel. Vždy viem, čo robím. Chcem, aby tanečník mal v sebe pocit, že po tej úlohe túži. Lebo vtedy to zvládne. Úprimne vám však poviem, že kým z niekoho spravím tanečníka, odíde zo mňa polovica môjho života. Je to veľmi ťažká práca. Človek nespí, vždy sa snaží, vydá zo seba maximum. Možno to na mne nie je vidno, ale pri každom jednom so mnou odchádza aj môj život. Vždy sa k nim snažím byť lojálny, chcem im odovzdať všetko, čo viem, lebo veď si to nikam ja sám nevezmem. Ale nikdy to neodovzdám takému človeku, ktorý si to absolútne nezaslúži. Teraz napríklad chodím často do Srbska, kde majú obrovský súbor. Po čase sa ma šéfka súboru pýtala, čo som spravil s tými troma tanečníkmi. Odpovedal som jej na to, že ma sami prišli požiadať o úlohy. A dnes tancujú prvé úlohy, no keď som prišiel, boli schovaní vzadu v zbore.
Ako je možné, že také niečo v súboroch nerozpoznajú profesionáli, ktorí ich vedú?
Na to človek potrebuje silu, musí byť sám presvedčený, že to, čo robí, bude mať aj reálny výsledok. Metodika je jedna vec, druhá vec, ako to pedagóg odovzdá a ako pravidlá začne presadzovať. Myslím si, že pedagógovia občas zabúdajú sami na seba, na problémy, ktoré majú. Keď ich mám ja, idem radšej na baletnú sálu. Hovorím o sebe, že som najbohatší človek na svete. Mám totiž vo svete nesmierne dobrých tanečníkov, ktorí mi píšu, volajú a hovoria, že moje tréningy sú pre nich dodnes základom. Keď im oponujem, že si to po tých rokoch nemôžu pamätať, až dnes sa mi niektorí priznávajú, že si v minulosti písali všetky tréningy. Dokonca ma natáčali a ja som o tom ani nevedel. Dnes si mnohí otvárajú svoje školy. Vychoval som, obrazne povedané, milión úžasných pedagógov, ktorí sú lepší odo mňa. Raz bol v Zürichu masterclass, kde som učil pedagógov a v susednej triede bol paralelne tréning so svetovým pedagógom z New Yorku. Najprv som mal v mojej triede dvadsať záujemcov a u neho vedľa ich bolo asi milión. A o tri dni bolo milión u mňa a u neho dvadsať. Pýtal sa ma, ako som to urobil. Asi to je temperamentom a kombináciami. Neviem si zapamätať ani jednu kombináciu, ktorú som spravil včera (úsmev), preto každý deň vymýšľam nové.
Počas Danza mea nacvičíte s tanečníkmi za týždeň choreografie. Dá sa to vôbec za jeden týždeň s takou rôznorodou skupinou?
Chodím na tieto kurzy pripravený, lebo viem, že u Jany Šimkovicovej sa to za týždeň vyžaduje. Už som si na to zvykol (úsmev). Stavať choreografiu a skúšať, sú dve rôzne veci. Deti si choreografiu potrebujú osvojiť a počas týždňa sa v nej zdokonaliť. Je to trochu piplavá práca, ale dá sa to. Za predpokladu, že pedagóg sa nesústredí na svoje ego. Nemôže chcieť, aby deti zatancovali jeho, byť centrom tanca. Chcem, aby mali deti z tanca radosť. Veľa žiakov v skupine poznám, mnohí sú pre mňa noví. Snažím sa k nim byť veľmi milý, lebo chcem, aby sa z celého týždňa tešili. A potom aj z výsledku, ktorý za celý týždeň urobili.
A postupujete inak vo výučbe napríklad na konzervatóriu? Idete cez hranicu?
Idem. Ale veľmi prirodzene (úsmev).
Na tréningu, ktorý som videla, som si všimla, že všetko odvíjate od hudby, gestá, akcenty, spôsob slova je podriadený hudbe. Málokedy, keď hovorím s tanečníkom, je pre nich hudba dôležitá, skôr naopak. A možno, keby vedeli, že je v tej skladbe modulácia, aj pohyb by bol iný, veď ten autor ju tam nenapísal len tak, bez zmyslu. Do akej miery je pre Vás hudba rozhodujúca?
Absolvoval som sedem rokov hry na klavír, takže sa s hudbou trochu kamarátim (úsmev). Všimol som si tiež, že pre nohých tanečníkov a pedagógov je hudba často sekundárna. Možno to pramení z toho, že nemajú o nej dostatočné vedomosti a neprežívajú ju tak, ako by mali, neviem to posúdiť. Alebo o hudbe nemajú dostatok vedomostí, ktoré sú pre tanec podstatné. A pritom to nie je hanba spýtať sa, keď človek niečo nevie. Ja keď niečo neviem, otvorím knihu a prečítam si, ako to je.
Práve, keď si človek začne byť vedomý, že už všetko vie, vtedy skončil. Veď to už povedal Aristoteles – Viem, že nič neviem… učíme sa celý život.
Moja babka sa vždy spýtala, keď niekto pred ňou povedal, že všetko vie: „A ty si blázon? Musíš predsa hovoriť, že ešte toto neviem a musím sa to naučiť. Dodnes sa tým riadim“. Niekedy už mám taký pretlak informácií, ale vždy sa nakoniec prinútim k tomu, aby som tú knihu otvoril. A urobím to sám pre seba. Potom si vždy poviem, že som to predsa vedel, ale tým, že si to overím, urobím aj kontrolu seba samého. Či vôbec mám právo o tom rozprávať. Viete, mám už vyše 50-ročné skúsenosti, prežil som si veľa, som už starý, veď tak aj vyzerám (úsmev), o chvíľu budem mať 72 rokov, ale necítim sa na svoj vek. Stále u mňa pracujú dve časti mozgu, aj keď ľavá mozgová hemisféra vždy tak trochu spí, obe sú funkčné. Človek je síce v tom sám, vždy je len jeden, ale ja som šťastný za komunikáciu, ktorú mám s mladými ľuďmi. Toto ma asi drží. Keď si sebou človek nesie určité posolstvo a vie, že to má zmysel.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Rafael Avnikjan:
Absolvent Štátneho gruzínskeho tanečného konzervatória v Tbilisi, Baletného učilišťa v Tbilisi pod vedením svetoznámeho Vachtanga Čabukianiho. Prvé kroky v profesionálnej kariére urobil v balete Paliašviliho divadla v Tbilisi. Po dvoch rokoch, na základe pozvania arménskeho Ministerstva kultúry, prijal angažmán v Divadle A. Spendiarova v Jerevane. Prešiel všetkými hlavnými úlohami klasického a moderného baletného repertoáru (Labutie jazero, Giselle, Márna opatrnosť, Spartakus, Gajané, Maurova Pavana, Don Quijote, Luskáčik, Spiaca krásavica, Paquita, Romeo a Júlia, Bajadéra). Absolvoval štúdium pedagogiky na moskovskom Štátnom inštitúte divadelných umení (GITIS) absolvoval u profesora E. Valjukina a nasledujúcich šestnásť rokov odovzdával cenné skúsenosti žiakom Arménskom národnom baletnom učilišti a na Arménskej národnej divadelnej akadémií.
V Balete SND pôsobil ako vedúci baletný majster s prestávkami od roku 1991 až do roku 2008. Svoju pedagogickú aktivitu venoval dokonalej príprave tanečníkov v oblasti klasickej tanečnej techniky, výsledkom čoho bola účasť našich tanečníkov vo finále v rámci medzinárodných baletných súťaží. V japonskej Nagoji – Jozef Dolinský a Nora Gallovičová (1993), v Paríži Roman Lazík (1994) a v New Yorku (1996) opäť Roman Lazík, ktorý získal aj prvú medailu pre Slovensko. Mimo SND pôsobil v rokoch 1997- 1998 ako pedagóg a šéf tanca v SĽUK-u, spolupracoval s Bratislavským divadlo tanca a s baletným súborom Jany Kůrovej na projekte Gala večer s osobnosťami svetového baletu.
V rokoch 2003 – 2005 bol vedúcim baletným majstrom Basel Balletu v Bazileji, bol vedúcim baletným majstrom V Rijeka Ballet Company. Ďalej hosťoval ako pedagóg v mnohých baletných súboroch o. i. v Japonsku – na Soda Ballet School, Chakutcho Ballet School, Minokami Ballet School, Nara Ballet School v Nemecku v Branschweig theater, vo Švajčiarsku v Opernhaus and Colombo center Ballet, vo Francúzsku v Nancy Ballet a Ballet du Nord Lille, v USA v Brandywine Balle, Philadelphia, v Národnom divadle Praha, Laterne Magike, v Mníchove, vo Švajčiarsku v skupine Etienna Freya a v baletnej škole v Zürichu, Genove, Neapole atď.
Ako asistent choreografa spolupracoval v SND s choreografmi: Nikolassom Beriossoffom (Veľkej Británia), J. Sechom (Rusko), Mattom Diamontom (USA), B. Pageom (Kanada), Etiennom Freyom (Švajčiarsko). Ako choreograf sa podpísal, najmä v Balete SND pod inscenácie: Labutie jazero (1991), Márna opatrnosť (1992), Don Quijote (1994), Paquita (1997), Giselle (1999), Bajadéra (2003): Korzár (2005). V balete Moravsko-sliezskeho národného divadla v Ostrave inscenoval balety Don Quijote, Duch ruže a Paquita v balete ŠD Košice Don Quijote. S baletom Opera di Rome v Ríme naposledy uviedol balet Bajadéra s hviezdnymi tanečníkmi, akými sú: S. Zacharova, P. Semionova, A. Tsigannova a M. Golding.
Rafael Avnikjan je držiteľom viacerých ocenení. Je Zaslúžilým umelcom Arménska, držiteľom medaile Anny Pavlovovej pre rozvoj baletnej pedagogiky, čestnej plakety ministra kultúry Ruskej federácie pre najlepšieho učiteľa baletu, na Slovensku ho ocenili cenou Literárneho fondu.
