Vybral si neopozeraných hercov a romantický príbeh dvoch mladých ľudí zmenil na drámu. Nový film Jana Prušinovského je obyčajný len na prvý pohľad, no skrýva sa za ním silný odkaz: obraz našej pokryteckej spoločnosti.

Nový koprodukčný film režiséra Jana Prušinovského (Okresný přebor, Kobry a užovky, MOST!) sa len pre pár dňami dostal aj do našich kín. Jeho názov zaujme okamžite, pretože je ľudský, silný, jednoduchý a úderný, skrátka, robíme ich všetci – Chyby. Žánrovo sa ocitáme v romanci, no nedajte sa oklamať, nie je to nič sladkasté ani naivné, hoci vo filme dominuje príbeh lásky. Lásky skúšanej spoločnosťou.

Je to romanca s prívlastkom surová, istým spôsobom aj krutá, taká ktorú dobehne minulosť, a v zásade by ani nemusela byť, pretože vzťah dvoch ľudí, aký nám vykresľuje režisér na plátne, je krásny a nebol by to Prušinovský, ak by do romantiky spočiatku neimplantoval aj prvky humorné, no napokon sa všetko mení na drámu. Otvára drámu nielen osobnú, jednotlivca, no najmä jeho film je univerzálnou sondou spoločnosti – všíma si, akí sme malomeštiaci, plní predsudkov, pretvárky, skrátka, reflektuje typickú ľudskú malosť. Takže nie, žiadna romanca plynúca z bodu A do šťastného bodu B, či milovanie v daždi, no riadna facka súčasnej spoločnosti, ktorá ešte stále charakterovo akoby uviazla na mŕtvom bude kdesi v 19. storočí. Bude ukazovať prstom na druhých a súdiť, no sama má doma v kuchyni nechutnú pleseň, ktorú pedantne schováva. Že tie časy sú dávno preč, sme tolerantní a necháme ľudí slobodne dýchať? Aj o tomto omyle nás presvedčí film Chyby, ktorý ukazuje, ako ich ostentatívne robíme a aké ťažké je odpúšťať. Paradoxne, nie zo strany najbližšieho okolia, no tých, ktorých sa to týka najmenej. To všetko za asistencie neznámych, neopozeraných tvárí – hercov, ktorí vás práve vďaka svojej anonymite presvedčia o svojej uveriteľnosti.


Ema (Pavla Gajdošíková) je 25-ročná energická predavačka v malomestskom supermarkete a Tomáš (Jan Jankovský) je 30-ročný pokrývač žijúci v neďalekej dedine. Ich náhodné stretnutie v bare sa skončí v posteli a jediná noc, od ktorej ani jeden z nich nič zásadné nečakal, rýchlo prerastie vo vzťah, lásku a spoločné bývanie. Ema sa rozhodne Tomášovi zveriť so všetkým, čo prežila. Toho to však nezaujíma, pretože podľa neho majú obaja žiť tu a teraz. Náhodné stretnutie z minulosti však nečakane odštartuje sériu udalostí, ktorá obom obráti životy naruby.

Vypláva totiž na povrch, že Ema v minulosti účinkovala v porno filmoch, čo predstavuje zásadnú skúšku ich vzťahu. Do krízy, ktorú prekonávajú, totiž vstupuje okolie partnerov: Tomáš sa kamaráti s výsostne „prajnými“ ľuďmi z miestnej, dedinskej hospody a namiesto racionálneho riešenia situácie pohľadane emóciám. Nastupujú alkohol a násilie. Sympatická Ema s odzbrojujúcim úsmevom a monoklom pod okom hľadá vinu v sebe a divák zrazu v kine zisťuje, že tomuto vzťahu začne prirodzenou cestou, bez toho, aby pociťoval akékoľvek znaky manipulácie, fandiť. A najmä súcitiť s hrdinami.

Dráma, ktorá sa v nich oboch odohráva, je totiž vykreslená bez pátosu, bez umelých emócií, nesie znaky človečenstva – je presne taká, v akej sa môže ocitnúť každý jeden z nás. Aj preto sa zrazu mnohí môžu dostať do situácie a klásť si v kine otázku – čo by som asi robil na ich mieste? Prušinovský je skvelý režisér a najmä psychológ, ktorý akoby videl do hláv ľuďom a scenárista Roman Vojkůvka dokázal udržať pokope aj absolútne kontrastné páry (rodičia Tomáša – otec v podaní slovenského herca Iva Gogála, či kamarátka Emy s novým partnerom, ale aj samotná ústredná dvojica) pričom dialógy a vývoj postáv je prirodzený. Skrátka, veríte im a všetkému, čo hovoria, čo sa pýtajú. Dostávajú sa do prirodzených situácií, ktoré plynú z reálneho života – nie je to ten typ umelého konštruktu, aký dokáže vyfabulovať priemerne dobrý scenárista, aby zaujal pozornosť. No uchopiť realitu tak, aby ste sa s ňou stotožnili, už chce kumšt a práve Chybám sa to podarilo bez chýb, bez tých priškrtených, vyumelkovaných situácií či dialógov v snahe zaujať. Prispieva k tomu aj výber lokácií, v ktorých nakrúcali, autentickí, neokukaní hrdinovia a kamera (Petr Koblovský), ktorá spôsobom nakrúcania výrazne podčiarkuje realistickosť snímky.


Zásadný výkričník, ktorý snímka prináša a prečo vlastne ani nie je romancou, skôr sociálnou drámou, na pozadí ktorej sa odohráva príbeh lásky (hoc je krásny a silný aj vďaka ústredným hrdinom a chémiou, ktorá medzi nimi okamžite funguje), je odsúdenie spoločnosťou. Predsudky a pokrytectvo – to je to, čo v našej spoločnosti v rôznych formách funguje aj v 21. storočí, veľmi otvorene, bez ostychu, naopak, za výraznej podpory society. Keď sa v dedine rozšíri správa o Eminej minulosti – samozrejme, rýchlosťou blesku, ľudská malosť sa ukáže v plnej paráde. Odsúdenie akoby v stredoveku zistili, že je čarodejnica a treba ju (minimálne) exemplárne upáliť, podaktorí muži sa vyfarbia ako nechutní úchyláci a s Emou by si to najradšej rozdali, výsmech spoločnosti – v malej dedine za takýchto okolností jednoducho nemožno prežiť. Sympatickú mladú ženu si vychutnávajú a prehlbujú jej stigmu z minulosti, aby jej hanbu, ktorú sama v sebe vnútorne prežíva, ešte znásobili. Bezvýchodiskovosť, v akej sa ocitá, je zrazu doslova hmatateľná a silná, pričom stále neviete (optimisti tušia, pesimisti neveria), k akému záveru film mieri.

Chyby zobrazujú nie ani tak to, čo si z minulosti nesú jednotlivci so sebou, pretože šliapli vedľa, no ide podstatne ďalej a je hlbšou sondou. Ukazuje nám, čo je v našej spoločnosti zlé, nesprávne a prehnité, pritom sa to navonok tvári ako čisté a dokonalé. V mnohých aspektoch zatne do živého a priala by som si, aby si ho pozreli presne tí, navonok morálne čistí, nabubrelo ukazujúci prstom na druhých. Pokrytcov a ľudsky malých úbožiakov, ktorí by ostali v hanbe namiesto Emy…

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: PubRes


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno