Ďalší koncert naživo v Slovenskej filharmónii priniesol opäť zaujímavo vyskladanú dramaturgiu. Dvoch romantikov, akoby z iných svetov. Obecenstvu sa predstavil vynikajúci klavirista Matej Arendárik. Tento koncert bude v našich spomienkach rezonovať ešte poriadne dlho.
Druhý zo série Koncertov s publikom Slovenskej filharmónie prezentoval slovenského klaviristu Mateja Arendárika, ktorý aj týmto recitálom potvrdil, že patrí medzi naše najvýraznejšie talenty mladej generácie (a to nielen v domácom, ale smelo povedzme – v európskom kontexte), aj keď sme ho na pódiu dlhšiu dobu nemali možnosť vidieť. To, že to bude výnimočný, priam ojedinelý koncert, obecenstvo – ešte stále poctivo sa dusiace v rúškach a poslušne šachovnicovo, preriedene usadené, pochopilo už po prvej fráze Brahmsovho Intermezza a mol. Ešteže Slovenská filharmónia pokračuje vo vysielaní online a vďaka streamom či následnej archivácii o tento zážitok neprišli ani poslucháči doma. Aj keď značne ochudobnení o živý hudobný organizmus…
Klavírny recitál tvoril dramaturgicky dobre postavený koncept: Šesť klavírnych skladieb, op. 118 Johannesa Brahmsa a Musorgského Obrázky z výstavy. Možno pre väčšinu publika bola hlavným ťahákom práve druhá časť koncertu, pretože počuť toto dielo v jeho pôvodnej, klavírnej verzii, a nie v orchestrálnej úprave, je pomerne raritné, no ani Brahmsove skladby neboli nezanedbateľné, naopak. Niekedy je až groteskné pozorovať „rozpoltenosť“ milovníkov klasickej hudby práve pri tomto skladateľovi. Ľudia ho buď milujú alebo absolútne ignorujú, pričom s istotou môžeme skonštatovať, že tá druhá skupina zjavne „nedorástla“ mentálne ani emocionálne na to, aby pochopila hĺbku Brahmsovho skladateľského odkazu. Zvlášť jeho posledné opusy, z ktorých na poslucháča doslova dýcha smrť (nie v depresívnom zmysle slova ani hudby, skôr v zmysle filozofickom) snúbiaca sa s romantizmom a zároveň neobvyklou škálou emócií.
Cyklus týchto kompozícií skladateľ venoval Clare Schumannovej, z čoho aj plynie ich nesmierne intímny charakter. A ten sa Matejovi Arendárikovi podarilo vystihnúť majstrovsky. Ruská klavírna škola je exaktne to, čo tieto skladby potrebujú. Každá jedna fráza v jeho podaní bola precítená, nádherne „dýchala“, už pri vyspievaní hlavnej témy Intermezza a mol. Allegro non assai, ma molto appassionato, sa prejavila jeho obrovská dávka muzikality, no nielen to. Tento interpret dokonale rozumie Brahmsovi. Skladateľ, na rozdiel od iných svojich kusov, ktoré napísal pre klavír, v tomto opuse šetrí prvkami virtuozity a je podstatne introspektívnejší, lyrický a zároveň nezvyčajne vášnivý. To všetko dokázal klavirista do svojej interpretácie dostať. Prekrásne vyvážené pasáže v piane, v ktorých znela téma ako echo-odpoveď, triezva práca s agogikou, ale najmä uchopenie skladby ako celku – pri Brahmsovi je hudobná forma nesmierne dôležitá a to klaviristovi neuniklo, všetky tieto momenty boli zárukou vysoko kvalitnej interpretácie v tento večer.
Rovnako ďalšie Intermezzo A dur. Andante teneramente, ktoré je zo šestice skladieb najhrávanejšie, zvládol presvedčivo. V tomto prípade ide o klasickú formu A – B – A (no nemilujte toho Brahmsa, na princípe jednoduchosti dokáže vystavať dokonalé dielo!), pričom nezabúda využiť svoj obľúbený kontrapunkt (ako inak). Interpret umne využil v tomto intermezze tak podstatný dynamický, a výrazový kontrast oboch tém.
Balada g mol. Allegro energico prináša so sebou rytmickú pestrosť – skladateľ bol fascinovaný folklórnymi tradíciami (jeho Uhorské tance netreba predstavovať) a obdobnú rytmiku cítiť práve v tejto kompozícii (mimochodom, opäť vyvážená klasika A – B – A). Arendárik sa skladby zhostil s temperamentom a Brahmsov obľúbený bodkovaný rytmus hral ako „natur muzikant“. Presne v takýchto situáciách sa odráža na výkone muzikálnosť, ktorá nie je vydretá. V prípade tohto klaviristu vieme dokonca odpustiť aj technickú chybu, ktorá sa mu pritrafila. Mať na pódiu roboticky presného interpreta nie je zážitok. No počúvať klaviristu, ktorý hrá so srdcom a ešte aj dokáže pochopiť hudobnú formu, tak podstatnú u Brahmsa a pretaviť ju do interpretácie, či zahrať všetky tie nuansy s prirodzeným hudobným citom, potom pre vás akákoľvek chyba prestane v hudobnom vesmíre existovať.
Intermezzo f mol. Allegretto un poco agitato je asi najromantickejším kusom spomedzi všetkých skladieb opusu, skladateľ ním hudobne vyjadruje túžbu a zároveň bolesť. Ako inak, dômyselne, v kontrapunkte. Či už to boli búrlivo emocionálne pasáže alebo krásne intímne, každý jeden tón Arendárik precítil, dokázal vystihnúť gradácie tohto diela v nádhernom, mäkko znejúcom fortissime a v kontraste tomu vyváženom pianissime.
V pokojnom móde začínajúca Romanca F dur. Andante – Allegretto grazioso priniesla úplne novú, nepoznanú náladu. Brahms dokázal týmto opusom priniesť neuveriteľné spektrum emócií a interpretovi sa každou skladbou podarilo vystihnúť ich. Skrátka, nehral len noty – k predlohe pristúpil s uvážlivosťou, rozmýšľaním a erudíciou. Korunu celému cyklu dáva záverečné Intermezzo es mol. Andante, largo e mesto, ktoré je pomerne prekvapivé svojou štruktúrou. Začína sa až pôstne jednoduchou, pokojnou témou, ktorá dosiahne gradáciu nečakaných rozmerov. Interpret sa výborne popasoval s výrazom – najväčším jeho plusom bola zvuková plastickosť (najmä vďaka spomínanej ruskej škole), aká sa podarí dosiahnuť len máloktorému interpretovi. Ak teda vôbec.
Z Brahmsových túžobných emočných poryvov k očarujúcej Clare sme sa takpovediac skokom museli pretransformovať k veľkolepému dielu Modesta Petroviča Musorgského, Obrázky z výstavy, ktoré sme vlani takmer počuli naživo v rámci festivalu Viva Musica! Mal ich totiž hrať islandský klavirista, aktuálna svetová star klasickej hudby, Víkingur Ólafsson. Ten sa však zamiloval na celý rok do baroka a obzvlášť mu učaroval Rameau, dokonca našiel hudobné paralely medzi ním a Debussym, preto sme sa museli zamilovať my všetci povinne s ním. A na Obrázky z výstavy takým drastickým spôsobom zabudnúť! Po takmer roku prišla satisfakcia v podobe tohto koncertného večera.
Na rozdiel od romantických, poetických výpovedí Brahmsa jeho takmer súčasník Musorgskij „hovorí“ úplne odlišnou hudobnou rečou, bližšou k impresionizmu a ak to máme nazvať smelo, tak jeho dielo farebnosťou skôr evokuje hudbu 20. storočia. Ani suitu napísanú v extrémnom ošiali, ktorú v rondovej forme stmeľuje neustále sa pripomínajúca časť Promenáda, netreba nejako zvlášť predstavovať. Hoci ju poslucháči majú zafixovanú v Ravelovej orchestrálnej úprave, je to len otázka zvyku. Respektíve zlozvyku. Netreba zabúdať, že klavír je malý orchester a Obrázky z výstavy sa dokážu v plnej svojej kráse odhaliť práve keď sú interpretované na tomto hudobnom nástroji. Samozrejme, ak sú vystavané správne a s patričnou gradáciou.
Arendárik na klavíri maľoval. Presne ako Modest Petrovič „namaľoval“ svoju suitu v roku 1874 a venoval ju pamiatke svojho priateľa, zosnulého výtvarníka Viktora Hartmanna. Obrázky z výstavy predstavujú skladateľovu hudobnú prechádzku na výstave Hartmannových diel. Desať-časťové dielo poprepájané Promenádami, ktoré sa objavujú transponované či vo variáciách a predstavujú samotného skladateľa pozorujúceho obrazy, kladie na interpreta vysoké technické aj výrazové nároky.
Matej Arendárik si už prvú Promenádu postavil takým spôsobom, aby z nej mohol vystavať Škriatka a následne ďalšie časti diela. Ruský ľudový motív, ktorý je z rondovej témy, neustále sa vracajúcej, citeľný, klavirista v interpretácii zreteľne podčiarkol. Najzaujímavejšie boli hudobné plochy, v ktorých ešte doznievali motívy predchádzajúcich obrazov a prelínali sa v nastupujúcej Promenáde. Dokázal ich vyhrať čisto a zreteľne – bolo zjavné, že Obrázky z výstavy z minulosti už hral a ako interpret je s nimi zžitý. Ako inak, publikum si zo suity najviac užívalo hravú a zvukovo vábnu časť Balet nevyliahnutých kuriatok, za všetky časti ešte musíme spomenúť aj Catacombae. Sepulcrum romanum – Con mortuis in lingua mortua, akési tiché, mrazivé requiem. Pohľad na parížske katakomby, ťaživá atmosféra z akordickej pasáže – tak presvedčivo interpretovaná, že človek mal pocit, že mŕtvy výtvarník máva zo záhrobia či mrazivé tremolo a ďalšia plynulá variácia Promenády – to bol jeden z najsugestívnejších zážitkov večera. Nepochybne, bolo ich podstatne viac.
Radí sa k nim samozrejme, triumfálny záver v podobe majestátnej Veľkej brány Kyjevskej. Musorgskij pracuje v tejto časti s troma materiálmi – variuje tému Promenády, s chorálom, ktorý zaznieva z kostola brány a zvonkohrou. Pokiaľ však interpret nedokáže daným témam porozumieť a spraviť v nich kontrast a prelínať ich (pri výmenách jednotlivých hlasov), stratí sa zmysel tohto obrazu. V tento večer však znela Veľká brána Kyjevská priam grandiózne. Bolo to vskutku mohutné finále – najmä časti vo fortissime zneli v plnej sile a kráse presne tak, ako to dokáže len interpret odchovaný na ruskej škole.
Aj druhý komorný koncert s publikom v Slovenskej filharmónii ukázal, že kontakt interpreta s obecenstvom má svoje neopakovateľné čaro a žiaden online priestor ho nenahradí. A to nielen kvôli akustickým možnostiam koncertných sál. Precítiť naživo Brahmsov odkaz Clare Schumannovej či počuť priamo v sále ten majestátny zvuk klavíra typickej ruskej hudby v takom podaní, v akom ho v tento večer dokázal odovzdať publiku Matej Arendárik, to je cez počítač či mobil jednoducho nemysliteľné. Akokoľvek technológie pokročia, nikdy nedokážu nahradiť živý koncert. Začínam mať pocit, že v tomto vzácnom prípade dokonca neplatí ani výnimka potvrdzujúca pravidlo.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Slovenská filharmónia – Ján Lukáš
