Netradičná dramaturgia a mimoriadne interpretačné výkony – aj taký bol koncert Štátnej filharmónie v Košiciach so slovinským saxofonistom Levom Pupisom pod taktovkou českého dirigenta Roberta Kružíka.
Štátna filharmónia Košice pripravila pre domáce publikum opäť program, pre ktorý sa oplatí opustiť pohodlné teplo domova, takpovediac, vykročiť zo svojej komfortnej zóny a spoznať niečo nové. Hoci neobyčajne stavaná dramaturgia ponúkla dve, až notoricky známe diela, v podaní Košičanov odzneli, pod taktovkou mladého, odvážneho českého dirigenta Roberta Kružíka v interpretácii, akú nepočúvame v našich končinách tak často.
Hlavným pútačom večera bol nepochybne aj sólista koncertu – slovinský saxofonista Lev Pupis, ktorého dôverne môže poznať bratislavské publikum z festivalu Saxophobia. Predstavil sa na ňom nielen ako sólista, no i so svojimi študentmi v rozmanitom repertoári – od baroka až po súčasnosť. Je pozoruhodné, ako saxofóny v súčasnosti vďaka vypracovanému tónu i technike dokážu zvládnuť repertoár barokového Vivaldiho, romantického Elgara, otca argentínskeho tanga Piazzollu a mnohých ďalších skladateľov. Vrcholom Saxophobie je, keď sa na pódiu stretne 60 saxofónov – je to magický zvuk, ktorý sa nedá pripodobniť k žiadnemu inému, pretože je v ňom bohato zastúpená celá saxofónová rodina. Príležitosť vypočuť si Leva Pupisa a pozhovárať sa s ním po koncerte si nedala ujsť ani naša redakcia.
Poďme však po poriadku. Štátna filharmónia Košice má koncerty vymyslené od svojej dramaturgie, kvalitného prevedenia, hosťujúcich dirigentov, sólistov zvučných mien až po budovanie stabilnej komunity a servisu pre svoje publikum mimoriadne dôsledne, no bez akéhokoľvek tlaku. Ešte pred samotnými koncertmi sa v Malej sále organizujú Predkoncertné stretnutia s lektorom dramaturgie Petrom Katinom, kde si publikum môže vypočuť zaujímavosti o skladbách, ktoré v daný večer odznejú. Ak hovoríme o zaujímavostiach, rozhodne to nie sú informácie, ktoré si môžete nájsť na google, hoci dnes už sú možnosti zrejme neobmedzené. A rozhodne to nie sú reči, ktoré si následne môžete prečítať v bulletine ku koncertu. Katina je skúsený rétorik, ktorý má v hlave obrovské množstvo vedomostí a vie ich podať publiku tak, aby mu doslova viselo na perách.
V prípade tohto Predkoncertného stretnutia si ako hostí prizval aj dirigenta – mladého, talentovaného Roberta Kružíka z Česka a saxofonistu Leva Pupisa zo Slovinska (s plynulým prekladom konverzácie do angličtiny), takže beseda mala neskutočnú dynamiku, odznelo na nej mnoho podnetných informácií. A keď na Mozartovu symfóniu ostávali len posledné dve minúty, bol ich lektor dramaturgie schopný zhustiť okamžite do hutného, informačne vyčerpávajúceho celku, dokonca v kontexte ďalších diel skladateľa, aby účastníci stretnutia odchádzali nielen motivovaní na koncert, no i doslova nabití novými informáciami. Tomu sa povie vyčerpať tému, nie poslucháča. A Katina je toho krásnym príkladom.
Pred samotným hodnotením interpretačných výkonov ešte pár slov k dramaturgii, ktorá bola vcelku prekvapivá. Program odznel bez prestávky, takže na publikum sa doslova „vyvalila“ trojica formovo, výrazovo a najmä slohovo odlišných diel, bez toho, aby si medzi nimi mohol čo i len vydýchnuť. Absenciu prestávky možno pochopiť z dôvodu súčasnej pandemickej situácie, no takú hodinovú hudobno-výrazovú „nálož“, akú sme v tento večer dostali, ktorá absolútne zamestná na sto percent vaše zmysly a vnímanie, bez možnosti nádychu, to sa teda nestáva často. No nielen preto bol tento večer jedinečný.
Otváralo ho Španielske capriccio, op. 34 Nikolaja Rimského Korsakova, ktoré vzniklo v roku 1887. Ide o orchestrálnu suitu, v ktorej skladateľ doslova „maľoval“ Španielsko. Podarilo sa mu to vďaka dôslednej kompozičnej práci skombinovanej s motívmi španielskej ľudovej hudby. Úvodná 15-minútová skladba bola v podaní košických filharmonikov doslova prskavkou, chopili sa jej s temperamentom a farebnosťou, ktorú musí byť v orchestri cítiť, inak táto skladba prestáva mať zmysel. Počuli sme plnokrvnosť španielskych melódií, pregnantnú rytmiku, no najmä dobre nastavené tempá a orchester pod taktovkou Kružíka mal správny ťah. Bola to úvodom trblietavá ukážka temperamentnej hudby – presne, ako ju (tak trochu samoľúby) Korsakov napísal.
Päťčasťové Španielske capriccio ponúklo košickému publiku v prvej časti Alborada mohutný, farebný výbuch v orchestri a prekrásne, kontrastné pianissimo v podaní sólových huslí – arpeggiá sa nádherne niesli. V druhej časti piatich variácií sme počuli pekné horny a záverečnú, chromatickú časť v podaní sólo flauty, následná Alborada (verzia prvej časti, no v inej tónine) bola v podaní Košičanov brilantným orchestrálnym výbuchom, ktorý interpretovali nielen s espritom, ale i vyváženým zvukom. Výkonom vynikal aj koncertný majster Mátyás Mézes, ktorého virtuózne kadencie boli neprehliadnuteľné najmä vo štvrtej časti. Práve Scéna a cigánska pieseň necháva vyniknúť mnohých sólistov – nielen husle, ale trúbku, flautu, klarinet i harfu a presvedčili sme sa, že toto teleso má výborných hráčov. No i tutti zneli mimoriadne kvalitne: plnokrvne, s potrebným temperamentom, presvedčivou dynamikou a ohnivosťou. Záverečné Fadango (andalúzsky tanec) s kodou len zavŕšil celý proces a spôsob, akým ho dirigent na záver vygradoval, do takmer „šialeného“ tempa, nikoho nenechal na pochybách – už po prvej skladbe, že toto bude výnimočný večer.
Večer pokračoval dielom Alexandra Glazunova Koncert pre saxofón a sláčikový orchester Es dur, op 109. Glazunov ho písal v Paríži, je to jeho posledné dielo, ktoré napísal pred smrťou pre nemeckého saxofonistu Sigurda Raschera a hoci samotný skladateľ sa už nedožil jeho premiéry, dnes je pre saxofonistov hrajúcich klasickú hudbu doslova povinným repertoárom. Viac o tomto diele nám porozprával samotný Lev Pupis, ktorý sa v Košiciach v Dome umenia predstavil ako sólista.
V prvom rade, je to výnimočný, zrelý interpret s osobitým citom pre poetiku vypracovaného tónu. Ak sa aj nájdu poslucháči, ktorí si doposiaľ tento hudobný nástroj spájali len s jazzovým žánrom, práve tento slovinský sólista im už od prvých taktov ukázal, že saxofón je mimoriadne flexibilný hudobný nástroj a rozhodne patrí do klasickej hudby. Pochopiteľne, ak sa na ňom hrá správnou technikou. Navyše, alt saxofón má prekrásnu farbu, je v odtieňoch subtílny, prekrásny, na rozdiel od podstatne robustnejšieho, prieraznejšieho tenoru a v kombinácii so sláčikovým orchestrom dokáže zvukovo vyčarovať zázračné, podmanivé plochy.
Lev Pupis je interpret, ktorý pred naštudovaním skladieb premýšľa a vytvára si k nim príbehy – tak aj ku Glazunovovmu koncertu. Vidí v ňom fragmenty celého jeho života, skoncentrované na ploche 15-minútového diela. Umierajúci autor sa snažil z posledných síl napísať kompozíciu pre nástroj, ktorý ho fascinoval, no zároveň, ktorý bol na tú dobu taký nový a špecifický. A okrem toho, vždy bol tak trochu v úzadí a zaznávaný ako tvorca – vyčítali mu istú spiatočníckosť v zmysle romantických, veľkých oblúkov, tonality, prostriedkov v kompozícii, ktoré boli už v tej dobe prekonané. No napriek tomu (alebo práve preto) dnes vieme, že sa mu podarilo skomponovať jedno z najprogresívnejších a najkrajších diel pre tento nástroj, ktoré je dnes alfou-omegou pre všetkých saxofonistov. Rovnako i pre Pupisa, ktorý ho hral už na záverečnej skúške na konzervatóriu.
Na pohľad štandardne stavaný trojčasťový koncert má v sebe úskalia. Keď sa pozriete bližšie do partitúry (a ani to nemusíte robiť, stačí, ak si ho vypočujete), okamžite zachytíte množstvo tempových zmien vo vnútri štruktúry. Pupis sa s nimi vysporiadal bravúrne, do najmenších detailov a výborne spolupracoval aj s orchestrom. Čím však bola jeho interpretácia výnimočná, bola schopnosť lyrického prednesu. Glazunov bol neobyčajný romantik, dušou rojko a z jeho hudby je to citeľné každou jednou kantilénou. Aj v tomto koncerte je to citeľné – kompozične sa zameral na to, aby nechal saxofón vyniknúť v prekrásnych melodických líniách. A tie Pupis vyspieval nádherne, s citom pre modelovanie oblúka, frázovanie, jeho kantilény prekrásne dýchali.
Koncert je stavaný ako voľná, rapsodická forma, takpovediac plynie na jeden dych. Popri množstve melancholických pasáží sa v ňom objavuje aj mnoho technicky náročných, virtuóznych častí v rýchlom tempe, ktoré niekedy pôsobia až improvizačne. Iste, je v ňom priestor i pre dlhú kadenciu, v ktorej sa môže blysnúť každý saxofonista, ukázať svoju virtuozitu. Sólista predviedol nielen svoje dokonalé technické schopnosti, no i výrazové. Lev Pupis nie je interpret, ktorý potrebuje ohúriť publikum technikou – prioritne ste fascinovaní tým, ako dielo prežíva. Spôsob, akým interpretoval pomalé, lyrické sekvencie, bol priam pamätný. Nádherný, čistý tón, schopnosť budovať melodiku – vieme, že za tým je technika, no tak či onak, ani dokonalá technika nenahradí vnútorné prežívanie. A Lev Pupis hudbu cíti, inak by jeho zmysel pre kantabilné hranie nikdy nebol taký dojemný.
Popri tom všetkom sa zaskvel aj v pohyblivej kadencii, efektných glissandách, rýchlych, stupnicových behoch, bez jediného nečistého tónu. Suverénny prejav, no s pokorou veľkého umelca.
Dirigent Robert Kružík pri sólistovi vynikajúco komunikoval so sólistom i orchestrom – precízne zvládal časté tempové zmeny, nástupy sprievodného sláčikového orchestra. Glazunov bol mimoriadne remeselne zdatný skladateľ, jeho partitúra nie je lacným kusom, no prepracovanou partitúrou a Košiciach znela v zrelej a vyváženej interpretácii.
Kružíkovo majstrovstvo sa naplno ukázalo v záverečnom diele večera – Mozartovej Symfónii č. 40 g mol KV 550. Čo spraviť so symfóniou, ktorú pozná každý jeden človek v hľadisku? A teraz bez akýchkoľvek preháňaní. Toto dielo je natoľko notoricky známe, že ešte aj adolescent bez sebamenšieho záujmu o klasickú hudbu vyprskne nadšením po odznení témy Mozartovej Symfónie g mol – „To poznám!“ (ak nie z reklamy, tak potom si ju náhodne vypočul v nejakom veľkom obchodnom centre či na vlakovej stanici ako zvučku z mobilu náhodného okoloidúceho). Sú len dve možnosti – zahrať ju ordinárne a v línii, akú sme už počuli aspoň stokrát alebo prísť so sviežou, novou koncepciou, ktorá poslucháča dvihne z kresiel. Robert Kružík sa rozhodol pre možnosť číslo dva. A spravil veľmi dobre! V orchestri našiel tých najlepších partnerov, ktorí sa vôbec na naplnenie jeho vízie poučenej interpretácie dajú nájsť. V prvom rade to bol koncertný majster Štátnej filharmónie Košice Mátyás Mézes, ktorý absolvoval kurzy dobovej interpretácie a počuli sme v jeho podaní už niekoľko mimoriadnych príkladov, ako dokáže pristúpiť k starej hudbe. No sám vojak v poli by, samozrejme, nestačil. Mozart v podaní Košičanov znel v tento večer v dokonalej súhre: pod taktovkou Kružíka sme počuli rýchlejšie tempá, ako obvykle bývajú nastavené, podstatne väčšie dynamické kontrasty – vo vynikajúcom, vyváženom zvuku celého telesa, frázy, ktoré prekrásne dýchali a svieže sóla, takmer až improvizačného charakteru, ktoré dodali dielu úplne nový ráz. A tak to má presne byť.
Ak pri takýchto známych kompozíciách interpreti nechcú zaspať na vavrínoch a publikum doslova unudiť k smrti, je bytostne potrebné priniesť novú interpretáciu. V tomto prípade dokonca ani nešlo o žiadnu strednú zlatú cestu. Totižto v obavách, že by publikum revolúciu v interpretácii nemuselo prijať, mnohí robia kompromisy. Kružík však našiel v Košičanoch skvelých partnerov a jeho risk vyšiel na výbornú a preto Mozartova symfónia, ktorá má v porovnaní s jeho predchádzajúcimi dvoma, radostnými, podstatne temnejšiu náladu, znela na interpretačnej úrovni špičkového európskeho telesa.
Už ústredná melancholická téma, ktorá znela v prvej časti Molto Allegro bola nádherne vyspievaná, no najmä znela v podstatne rýchlejšom tempe, teda získala na esprite. Nemala tú ťažkopádnosť ani trudnosť, akú mávajú mnohé interpretácie, naopak, mala potrebnú ľahkosť, na ktorú sa pri Mozartovi často zabúda. A hlavne, hráči frázy dýchali a hrali ako jeden – táto súhra bola hlavnou devízou a bolo zjavné, že dielo ponímajú a hrajú s veľkou chuťou.
Aj opakujúcu sa tému dokázali Košičania zahrať charakterovo odlišne, kontrastnú zahrali podstatne svetlejšie – no vždy sme boli fascinovaní najmä dobovou interpretáciou. Ani rýchle tempo neubralo na zreteľnej artikulácii a pedantne vypracovaným frázam. Zreteľné boli najmä cielené kontrasty v dynamike: veľké fortissimo kontra pianissimo pripomínalo terasovitú dynamiku baroka, no rozhodne to nebol barokový sloh. Racionálny, vyvážený princíp klasicistickej hudby, charakterovo bravúrne vyhraté témy s veľkou intenzitou, no vždy vyvážené. Mozart sa v prvej časti neustále vracia – takpovediac až s obsedantnosťou, no tým, že košickí filharmonici pristúpili k interpretácii v mierne rýchlejšom tempe, s dynamickými kontrastmi a celkovo – poučeným štýlom interpretácie, sa jej neustále objavovanie, aj jej fragmentácia, neukazovala vôbec ako zdĺhavá.
Oproti zvukovo mohutnej, prvej časti, sa ďalšia, pomalá, javí, ako z iného sveta – nielen vďaka pomalému tempu, ale i úspornej inštrumentácii. Orchester v nej však udržal presne to vnútorné napätie, ktoré do nej Mozart vložil. Tretia časť symfónie, Menuet, má v sebe interpretačné úskalia, najmä z pohľadu metrorytmickej štruktúry, s ktorou sa orchester vyrovnal hladko. Od tanečnej časti skladateľ prejde ku kontrastnej téme lyrickejšieho charakteru. Hudba v podaní Košičanov znela v logických, prehľadných celkoch, bola jej ponechaná elegancia a jednoduchosť – a to je to podstatné. Ak sa Mozart začne akokoľvek komplikovať a vymýšľať v interpretácii čosi naviac, čo v ňom nemá byť, prestáva to byť vkusné. V tomto prípade to však nehrozilo. Jediná výčitka by azda mohla byť smerom k lesným rohom v tejto časti, no z pohľadu diela ako celku z našej strany odpustiteľná.
Finále – to je obrovská búrka v duchu prvej časti, no to, čo spravil dirigent spoločne s telesom, prekvapilo zrejme aj samotných hráčov počas skúšobného procesu. Nastavil tempo na hranici hrateľnosti, no aj vďaka tomu Mozart dostal esprit, svižnosť a také grády, o akých sa azda nikomu z nás nesnívalo. K tomu extrémne kontrasty, ktoré plynú zo samotnej hudby, furiózne behy v husliach – ku cti hudobníkom slúži, že napriek tomuto tempu zreteľne a čisto artikulovali a ich intepretácia bola obrovským zážitkom. Počuť Mozartovu symfóniu v takomto prevedení nás opäť raz presvedčilo, že v Košiciach majú nepochybne orchester európskych kvalít, ktorý sa nemusí báť konkurencie, naopak, smelo môže byť príkladom ostatným.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Miriama Fenciková
