Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej – časť 4.

Pre potreby VŠMU, pedagógov ZUŠ pripravila Mgr. art. Jana Gallovich Bílková, ArtD., ktorá disponuje súhlasom všetky materiály tejto významnej osobnosti publikovať.

V skratke o autorke slovami Mgr. art. Jany Gallovich Bílkovej, ArtD.: “Zlatuška Vincentová pôsobila na Slovensku od roku 1951. Poznámky významnej pedagogičky tanca sú aj dnes pre mnohých študentov mimoriadne vzácne a obohacujúce. Odbornej literatúry pre pedagógov tanca je na Slovensku málo a tým, že pani Vincentová preložila veľa odbornej literatúry zo zahraničia, obohatila svoje poznámky o veľa cenných informácií.

Naše spoločné stretnutia a spolupráca na prípravách dokumentu v zbieraní cenných výpovedí, informácií, rozhovorov, bola aj pre mňa obohacujúca, uvážila som, že „Poznámky Zlatušky Vincentovej“ by mohli oceniť aj moji študenti VŠMU, ktorých by mohla touto cestou taktiež obohatiť.

Vážim si pokornú, pracovitú a skromnú osobnosť Z. Vincentovej, ktorá  vždy cítila potrebu pomáhať, učiť, zachytiť a odovzdať informácie budúcim generáciám. Tým by sa touto cestou naplnil zámer tejto jedinečnej osobnosti, ktorej sa chcem touto cestou srdečne poďakovať.

DVD jubilejný dokument, curriculum vitae vo vizuálnej podobe som pripravila pre pani Vincentovú k jej 85. narodeninám. Dokument 4x odvysielala TV Bratislava, je zverejnený na YouTube.

Zlatuška Vincentová, priekopníčka, pedagogička a spoluzakladateľka odborného tanečného školstva na Slovensku, je pre nás všetkých, ktorí ju poznáme, ceníme si ju, jej skromnú  povahu, jej silnú charismu, jednoznačne  nezabudnuteľný “veľký čkovek”, ktorý sa silnou mierou podieľal na pozitívnych zmenách v tanečnom školstve viac ako  pol storočia.”

I. časť cyklu Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej nájdete na tomto odkaze.
II. časť cyklu Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej nájdete na tomto odkaze.
III. časť cyklu Pracovné poznámky Zlatušky Vincentovej nájdete na tomto odkaze.

Formovanie techniky klasického tanca

Na formovaní techniky klasického tanca sa podielali predovšetkým Francúzsko, Taliansko a Rusko,  Dánsko.

Každý národ vytvoril vlastný štýl – vlastnú školu klasického tanca.

Francúzska škola: dávala dôraz na vonkajší dojem, nezdôrazňovala virtuóznosť tanečnej techniky, typickú pre ňu bola koketnosť. Typické bolo uvoľnené, ochabnuté držanie horných končatín.

Talianska škola: kládla dôraz na technickú virtuóznosť, silu, dynamiku a temperament v tanečnom prejave. Prejavilo sa to aj v napätých, strohých horných končatinách.

Dánsku školu reprezentuje technika Augusta Bournonvilla.

Ruská škola: ustálila ju a teoreticky zdôvodnila Agrippina Jakovlevna Vaganovová.  Pretože v Rusku pôsobili (najmä v začiatkoch formovania ruského tanečného umenia a školstva) predovšetkým francúzski a talianski pedagógovia a choreografi, poznala dobre obe školy techniky klasického tanca. Kritickým prehodnotením oboch štýlov tancovania dospela k tanečnému štýlu, zodpovedajúcemu ruskému – slovanskému – cíteniu a prejavu: lyrickému, poetickému i temperamentnému. V horných končatinách sa dôsledne vyžadujú oblé a mäkké línie, technika dolných končatín je bohato sprevádzaná pohybmi horných končatín, hlavy a natáčaním trupu (v duchu zásady dodržiavania tzv. akademického odĺžnika).

Prvá akadémia, na ktorej sa začali školiť profesionálni tanečníci, bola založená vo Francúzsku (1661), preto sa zachovala i odborná francúzska terminológia.

Druhá významná akadémia – pri milánskej La Scale (1813) významne zasiahla do vývoja techniky klasického tanca, preto odborná tanečná terminológia obsahuje veľa názvov cvikov talianskeho pôvodu, prispôsobených francúzskemu jazyku: napr. taliansky termín capriola  (kozička) dal základ francúzskemu termínu cabriole; entreciata (prepletený) je koreňom francúzskeho termínu entrechat atď.

Odborná  francúzska terminológia

Pretože základy techniky klasického tanca budovalo predovšetkým Francúzsko a Taliansko, vytvorila a ustálila sa odorná francúzska terminológia. Mnohé termíny majú taliansky základ, napr.: entrechat – entrecciata (zapletený); cabriole – capriola (kozička); francúzske batteries – battute (udiera,tĺcť)…

Francúzska terminológia:

1. chrakterizuje cviky: termín frappé – tĺcť, udierať, charakterizuje ostrý, dynamický pohyb; jeté (žeté) – švih; passé – prechádzať, charakterizuje pohyb, v ktorom cvičiaca dolná končatina prechádza z po-lohy do polohy; sur le cou-de-pied (sür le kú de pié) – na krčku nohy (pracujúca dolná kon-čatina obopína chodidlom najužšiu časťstojnej dolnej končatiny nad členkom; assemblé = zhromažďovať – skok, v ktorom sa vo vzduchu zomknú obe končatiny v V. pozícii atď.
2. určuje pôvod pohybov: pas de basque (pa de bask) – baskický krok – z baskických skokov s krížením a údermi nôh; pas de bourrèe (pa de burée) – krok Búrov. Tieto cviky boli prevzaté z ľudových tancov a prispôsobené zákonitostiam klasického tanca ( vytočenosť dolných končatín v bedrových kĺboch, zachovanie akademického obdĺžnika a pod.)

Väčšina názvov sa dá preložiť do slovenčiny. Niektoré pochádzajú zo zastaralej francúzštiny (aj jazyk sa vyvíja), a dnes sa už nedajú preložiť. U niektorých bolo ťažké zistiť pôvod napr.: sissonne (sison) – názov pravdepodobne pochádza (podľa Metodického kabinetu budapeš-tianskej Tanečnej akadémie)z  latinského názvu ciconia (kikonia) – bocian; označuje sa ním skok, v ktorom sa dopadá na 1 nohu.

Vyskytli sa pokusy prekladať odbornú francúzsku terminológiu do národných jazykov. Napr. český tanečný teoretik Jan Reimoser (umelecké meno Jan Ray) v publikácii „Učebnice akade-mického tance“ prekladal názvy v duchu telocvičnej terminológie (zavedenej zakladateľmi Sokola Tyršom a Fügnerom), napr.:

1. pozícia nôh – stoj zrazný
2. pozícia nôh – stoj rozrazný
3. pozícia nôh – stoj skřižný a pod.

Poloha cvičiacej dolnej končatiny vo výške 90°- stopa vznosná. Pas chassé (pa šasé = naháňať) – stopa honivá a pod. 

V Rusku sa tiež prekladá veľa termínov, často iba časť a zvyšok ostáva vo francúzštine, napr.:

• plié (plijé) – prisedanie
• batteries (batri) – zanoski
• jeté entrelacé (žeté antrelasé) – perekidnoje žeté a pod.
• blinčiky a i.

Pokusy prekladať odbornú terminológiu sa neujali. V tanečnej odbornej terminológii sa užívajú tiež termíny prijaté z hudobnej, tzn. talianskej – odbornej terminológie:

• adagio (adážo) = pomaly
• allegro = rýchlo = spoločný názov pre skoky a ich kombinácie                                                                                                       

Vo významných poblikáciách,  venovaných tanečnému umeniu, sa používala odborná fran-cúzska terminológia:

• XVI. stor.:
  • Il Ballarino (1581) – Fabriti Caroso
  • L´Orchésographie (1588) – Thoinot Arbeau
• XVII. stor.:
  • Nuove Inventioni di Balli (1604) – Cesare Negri
  • Choreographie ou L´Art  d´ecrire La Danse (1699) – Raoul-Roger Feuillet
• XVIII. stor.:
  • J.G. Noverre používal túto odbornú terminológiu
• XIX. stor.:
  • Základné pojednanie o teórii a praxi tanečného umenia (1820) – Carlo Blasis 

Charakteristické črty techniky klasického tanca

1) Vytočenosť dolných končatín v bedrových kĺboch v uhle 180°- en dehors (an döor) – von. Je založená na piatich pozíciách nôh (boli ustálené v 17. stor., pravdepodobný autor Pierre Beauchamps). I., III., V. pozícia sú pozície zatvorené – positions fermées.(pozision fermé), II. a IV. pozícia sú pozície otvorené – positions ouvertes. (pozision uver). Vytočenosť vychádza z bedrových kĺbov, tzn. dolná končatina musí byť vytočená po celej dĺžke (nie iba od kolien alebo v členkoch).

2) Typické polohy a pohyby horných končatín. Ich technika nie je tak náročná, ako technika dolných končatín. Podľa ruskej školy Agrippiny Jakovlevny Vaganovovej jestvuje jedna prípravná poloha – position en bas (an ba) – a tri pozície horných končatín – positions de bras. Typické je ich zaoblenie (arrondi). V predĺžených polohách (pozíciách) – positions allongées  (pozision alonžé) sú typické jemné línie, neprípustné sú hranaté tvary ( napr. polohy honých končatín v arabesques – arabeskách).

Nikolaj Ivanovič Tarasov (moskovská škola) zaviedol 7. pozícií horných končatín, neskôr sa vrátil k leningradským (petrohradským) pozíciám.

Rozoznávame symetrické a asymetrické polohy horných končatín.

Taliansky pedagóg Enrico Cecchetti používal vo svojej metóde 5. pozícií horných končatín.

Úloha horných  končatín v technike klasického tanca

1. a) napomáhajú udržiavať rovnováhu
2. b) dávajú potrebný rozmach pri skokoch, rotáciách a pod.
3. a) + b) predstavujú technickú funkciu horných končatín
4. c) dotvárajú estetické línie póz, postojov alebo pohybov
5. d) sledujú a vyjadrujú poväčšine melodickú líniu hudby
6. c) + d) predstavujú estetickú funkciu horných končatín

3) Pre techniku klasického tanca je typický a potrebný vypracovaný priehlavok:

1. zúčastňuje sa pri odrazoch a dopadoch v skokoch, tanci na špičkách, v rotáciách
2. vyklenutý priehlavok dotvára nenarušenú priamu líniu vystretej dolnej končatiny

Typy priehlavkov:

1. malý – nevhodný z estetických dôvodov i z dôvodov tanečnej techniky (predovšetkým v tanci na špičkách)
2. stredný – je najvýhodnejší, noha s takýmto priehlavkom má dostatočnú silu pre skoky, rotácie, tanec na špičkách, dotvára estetickú líniu nohy.
3. veľký – je z estetického hľadiska najpôsobivejší. Musí sa však osobitne spevňovať, pretože v ňom obyčajne nebýva dosť sily.

4) Veľký rozsah pohybov dolných končatín v bedrových kĺboch. Je potrebný z estetických dôvodov (pózy) a z dôvodov tanečnej techniky (veľké švihy pri veľkých skokoch a pod.) – je to jedna z požiadaviek tanečnej virtuozity.

5) Typický je vypracovaný cit pre rovnováhu = vedomé ovládanie osi tela.

• aplomb (aplom = rovnováha)
• balance (balans) = udržiavanie (vyrovnávanie) rovnováhy

6) Klasický tanec má vypracovaný systém orientácie v priestore:

1. na mieste = natáčanie tela v priestore
2. v pohybe v priestore
3. na mieste

– postoj tvárou k divákovi – en face (an fas), divák vidí tanečníkovo telo plošne, iba spredu
– natočenie tela – épaulement (épolmán), divák vidí tanečníkovo telo zčasti spredu a zčasti i chrbát. Épaulement charakterizujú pojmy:

• croisé (kroazé) = skrížený
• effacé (efasé) = otvorený
• écarté (ékarté) = vzdialený, odľahlý

Definícia postoja épaulement effacé:

– v V. pozícii sú dolná končatina, ktorá stojí vpredu a s ňou súhlasný bok a plece, od diváka (zrkadla a p.) vzdialenejšie

Pojem écarté sa používa iba v súvislosti s pózami.

– I. a II. poz. sa používajú v exercices au milieu iba v postavení en face.
– IV. a V. poz. – v postavení épaulement croisé alebo effacé.

b) orientácia v priestore v pohybe

A. J. Vaganovová rozdelila priestor, v ktorom sa tanečník pohybuje, na 8 bodov:

Rôzni pedagógovia zaviedli iné delenia priestoru, napr:

Tanečník sa môže v priestore pohybovať:

1. vodorovne – z bodu 3 do bodu 7 a opačne
2. v predo – zadnom smere – z bodu 1 do bodu 5 a opačne
3. po diagonálach – z bodu 6 do bodu 2 a opačne a z bodu 4 do bodu 8 a opačne
4. môže sa pohybovať tiež po kruhu (= okolo všetkých bodov) – en manège (an manéž)

7) Pre techniku klasického tanca sú typické pózy. Ich delenie je u rôznych pedagógov odlišné.

V zásade sadelia:

1. podľa výšky zdvihu pracujúcej dolnej končatiny
2. podľa tvaru zdvihnutej dolnej končatiny

Definícia pózy: je to postoj na jednej nohe (je na nej sústredená váha tela), pričom pracujúca dolná končatina, horné končatiny a hlava zaujímajú predpísanú polohu.

1. podľa výšky zdvihu pracujúcej dolnej končatiny delíme pózy na:
2. 1. parterné (na zemi) a vo vzduchu (en l´air – an lér)

Zdvih pracujúcej dolnej končatiny:

1. 1. do výšky 45°
   2. do výšky 90° a vyššie
      
2. podľa tvaru zdvihnutej pracujúcej dolnej končatiny delíme pózy na: pózy s:
   
   
   1. vystretou dolnou končatinou
   2. pózy s ohnutou dolnou končatinou

Poznáme tiež delenie podľa polôh horných končatín na: malé pózy (ani jedna horná končatina nie je nad hlavou) a na veľké pózy (aspoň jedna horná končatina je nad hlavou).

(Niektorí teoretici delia pózy na malé a veľké podľa výšky zdvihu pracujúcej dolnej končati-ny, tzn. malé pózy = na zemi a do výšky 45° – veľké pózy = do výšky 90°a vyššie – bez ohľadu na polohy horných končatín).

Pózy s vystretou cvičiacou dolnou končatinou:

1. póza à la seconde (á la zgond) – par terre (à terre) – na zemi,( à la seconde = na – en l´air – vo vzduchu
2. póza croisée devant a derrière (deván a derier) (devant = vpredu, derrière = vzadu)
   1. par terre (à terre)
   2. en l´air – vo zduchu
3. póza effacée devant a derrière
   1. par terre (à terre)
   2. en l´air
4. póza écartée devant a derrière (je to póza à la seconde natočená diagonálne)
   1. par terre (à terre)
   2. en l´air
5. štyri arabesques (arabesky)
   1. par terre (à terre)
   2. en l´air

Pózy s ohnutou cvičiacou dolnou končatinou:

patria sem attitudes (atütüd) –

1. croisées
2. effacées

(attitude = postoj)

V tzv. leningradskej (petrohradskej) škole A. J. Vaganovovej sa používajú iba attitudes der-rière. Obdoba tejto pózy vpredu sa označuje ako obmena pózy croisée alebo effacée devant. V moskovskej škole N. I. Tarasova a v iných školách sa používa tiež termín attitude devant.

Pózy sú náplňou tzv. adagia (adáža) – cvičenia v pomalom tempe pri žrdi – à la barre ( à la bar) i na voľnosti  – au milieu (ó miliö).

8) Technika klasického tanca má rozpracovaný systém techniky skokov. Francúzsky termín pre skoky: sauts (so – sotiť, vymrštiť).

Priebeh skoku: demi-plié – vystretie kolien – postupné odvíhanie chodidla od zeme (nízke až vysoké pološpičky – končeky prstov) – vzlet do vzduchu. Tieto fázy sa robia plynule ako jeden akt.

Dopad zo skoku prebieha opačným postupom, tiež ako jeden plynulý akt.

Výšku vzletu do vzduchu – oznauje termín  élévation (élévasjon).

Schopnosť zadržať vo vzduchu predpísanú pózu nazývame ballon (balon). Každý skok  sa začína a končí v demi-plié – tzn. dopadové demi-plié je súčasne odrazovým demi-plié pre ďalší skok.

Delenie skokov

podľa spôsobu odrazu a dopadu delíme skoky do 5 skupín:

1. s odrazom z 2 a dopadom na 2 nohy (sautés v I., II., IV., V. pozícii, changement de pied –  (šanžmán dö pjé = výmena nohy), pas échappés (éšapé = priezor), soubresaut (subresó = náhly skok, trhnutie)
2. s odrazom z 1 a dopadom na 2 nohy: patrí sem petit pas assemblé (pti pa asamblé) a jeho obmeny ( petit = malý, pas = krok, assemblé = zhromažďovať), grand pas assemblé (grand = veľký)
3. skoky s odrazom z 2 a dopadom na 1 nohu: patrí sem veľká skupina skokov zv. sissonnes (sison) (nepreložiteľný termín – má pravdepodobne pôvod v latinskom názve bociana – cico-nia
4. Skoky s odrazom z 1 nohy a dopadom na druhú nohu: patrí sem petit pas jeté (žeté) a jeho obmeny (jeté = švih), petit a grand pas de chat (pa dö ša = malý a veľký mačací skok), pas emboîté (ambuaté = zomknutý skok), pas ciseaux (sisó = nožnicový skok) a i.
5. Skoky s odrazom z 1 a dopadom na tú istú nohu: patrí sem temps levé a jeho obmeny (tán levé = zdvíhaný skok), ballonné (baloné = zadržiavaný skok) a i. (V publikácii A. J. Va-ganovovej: „Základy klasického tanca“ sa týmto termínom nesprávne nazývajú skoky 1.sku- piny – z 2 na 2 nohy).

9) V technike KTA je rozpracovaný systém rotácií – točení. Pre túto oblasť sa používajú dva odborné termíny: tour (túr = obrat), je francúzskeho pôvodu, a la pirouette (la piruet = z talianskeho pirlotto – otáčka). Rôzne školy majú rozdielne názory na používanie týchto od-borných termínov pre rotácie. A. J. Vagnovová na pr. pokladá v svojej publikácii „Základy klasického tanca“ termín la pirouette za zastaralý a používa výhradne termín tour. Termín les pirouettes sa podľa nej udržiaval pre označenie veľkého počtu obratov na jednej nohe bez postupu z miesta. Termín tour sa v súčasnosti používa väčšinou na označenie točení vo veľ-kých pózach a pre točenia s pohybom z miesta. Ale v niektorých školách sa aj pre točenia vo veľkých pózach používa termín la pirouette (na pr. Gretchen Ward Warren: „ Classical Ballet Tachnique“).

Definícia obratu – otočky: obrat tela okolo zvislej osi na pološpičke alebo špičke jednej nohy o 360°, pričom sa zachováva určená póza alebo postoj. Smer otáčania určujú termíny: en dehors (an dö ór = von, v smere hodinových ručičiek) a en dedans (an dö dan = dnu, proti smeru hodinových ručičiek).

Delenie rotácií:

1. na mieste
2. s pohybom z miesta
3. vo vzduchu

a. – Patria sem: les petits tours sur le cou-de-pied (alebo zv. tiež les petites pirouettes sur le cou-de-pied = malé túry alebo malé piruety), les grands tours (alebo les grandes pirouettes = veľké túry alebo veľké piruety), ktoré sa robia vo veľkých pózach a les tours lents (túr lent = pomalé otáčania, dôležitá príprava pre grands tours).

b. – Patria sem točenia po diagonálach a po kruhu – en manège (an manéž), napr. tours glissades (túr glisad = kĺzavé točenia), tours s dégagé en dehors a en dedans (túr s dégažé = točenia s prenášaním váhy tela), tours chaînés (túr šené = reťazovité točenia) a i.

c. – Točenia vo vzduchu – tours en l´air, v skoku. Patria do mužského tanca. Sú to vlastne changements de pied (šanžmán de pjé) s obratmi. (Changement de pied = výmena nohy).

Jestvuje rad pohybov (cvikov) a skokov, ku ktorým sa pridávajú 1/8, 1/4, 1/2 a celé obraty, pričom sa ich základ nemení. Označujú sa terminom en tournant (an turnán = v otočení), napr. battement tendu simple en tournant, rond de jambe par terre alebo en l´air en tournant, petit  pas assemblé en tournant, petit pas jeté en tournant, všetky druhy sissonnes možno tiež robiť en tournant, ballonné en tournant a pod.).

10) Pre techniku klasického tanca je typický tanec na špičkách – sur les pointes (sür le puant), je výsadou ženského tanca.

(V gruzínskom ľudovom tanci tancujú muži na špičkách, ale tak, že ohýbajú prsty a tancujú na hánkoch).

Pre túto techniku je potrebná špeciálna tanečná obuv s vystuženými špičkami. Pre správny postoj na špičkách je najvýhodnejší pevný stredný priehlavok. Nohy s malým priehlavkom „padajú zo špičiek,“ veľký priehlavok treba spevňovať, aby tanečnica na špičkách  „nepre-padávala.“ Ďalej je potrebné, aby prvé 2-3 prsty na nohách boli približne rovnako dlhé, aby sa na nich sústreďovala váha tela (keď je palec príliš dlhý, nesie váhu tela, postupne sa defor-muje).

Spôsoby zaujatia postoja na špičkách:

1. „vyhúpnutie“ – demi-plié – relevé sur les pointes (d´mi plié – rölvé sür le puant)
2. nastúpenie – piqué (piké = napichnúť, pichnúť)
3. skok

Technika tanca na špičkách vznikla v období romantizmu v 19. storočí. Na scéne sa objavujú rozprávkové námety, v ktorých vystupujú nadpozemské bytosti. Preto bolo potrebné vynájsť techniku, ktorá by odlíšila tieto postavy od ľudských bytostí. Tanečnica sa dotýkala zeme iba malou plôškou špičkovej topánky, tylový priesvitný kostým vytváral ilúziu nehmotnosti, tech-nika skokov, točenia a dvíhačky v partnerskom tanci vytvárali dojem, že sa vznáša vo vzduchu. Metódu výučby tejto techniky začal rozpracovávať už Carlo Blasis. Nazýval ju genere puntato.

Výučba techniky tanca na špičkách – exercices (exersíz = cvičenie) sur les pointes – sa zara-ďuje  2 – 3x do týždňa na záver vyučovacej hodiny.

Správne držanie tela

Správne držanie tela sa dosiahne uvedením jednotlivých častí tela do správnych vzťahov (vzťah brady ku krku, pliec k bokom, kľúčnych kostí k hrudnej kosti a pod.). Na správnom držaní tela sa podieľajú svaly, ktorých práca je rovnomerne rozložená (pri nesprávnom držaní tela sú niektoré svaly preťažené, kŕčovité, iné ochabnuté, napr: pri nesprávnom postavení chrbta – guľatý chrbát – sú chrbtové svaly uvoľnené a krčné svaly preťažené, keďže sa snažia udržať vzpriamenú hlavu a pod.).

Os tela tvorí chrbtica, ktorá je 2x esovito zakrivená, aby bola zaručená jej pružnosť pri dopa-doch v skokoch a pod. Pri správnom držaní tela sa tieto zakrivenia zachovajú, zabráni sa iba prílišnému zakriveniu. Krčná chrbtica je mierne ohnutá dnu (krčná lordóza), hrudná chrbtica von (hrudná kyfóza), drieková chrbtica opäť dnu (drieková lordóza), krížová kosť  von (krížová kyfóza). Správne držanie tela je potrebné z hľadiska zdravotného, z hľadiska tanečnej techniky, a z hľadiska estetického.

Pri správnom držaní tela zviera brada s krkom pravý uhol, plecia sú kolmo nad bokmi (vytvárajú tzv. akademický obdĺžnik), váha tela je sústredená nad prednou časťou chodidiel, päty sú odľahčené, chodidlá sa dotýkajú podložky tromi bodmi: pätou, palcom a malíčkom. Lýtka zvierajú s chodidlami ostrý uhol, prípadne  pravý uhol, vtedy sa váha sústredí správne nad prednými časťami chodidiel. Keby zvierali tupý uhol, preniesla by sa váha tela nad päty. V takom postoji je ťažké udržať rovnováhu (najmä v postoji na jednej nohe), okrem toho sa tlakom váhy tela na päty znižuje klenba nohy.

Správne držanie hrudníka:

poskytuje potrebný priestor pre činnosť pľúc a srdca. Príliš guľatý chrbát a vpadnutý hrudník stláčajú tieto životne dôležité orgány. Pri správne postavenom hrudníku je spojnica pliec vodorovná: vtedy sú kľúčne kosti vodorovné a hrudná kosť vzpriamená a mierne vysuntá dopredu, lopatky v prirodzenej šírke a priľahnuté celou plochou k hrudníku. Uši sú v kolmej rovine nad pleciami.

Správne držanie hrudníka dosiahneme:

1. tlakom pliec od uší dolu a do šírky
2. stiahnutím tŕňov 6.- 9. hrudného stavca (medzi lopatkami)

Stiahnutím tŕňov stavcov zmiernime prílišné zakrivenie hrudnej chrbtice. Stavce na seba doliehajú celou plochou. Je to výsledok stiahnutia chrbtových svalov nadol.  Pri správnom postavení hrudníka, hrudnej kosti a kľúčnych kostí nevyčnievajú posledné rebrové oblúky. (Niekedy  sa v snahe „držať sa rovno“ stiahnu plecia dozadu, lopatky pritiahnu k sebe –  nie sú v prirodzenej šírke –  a posledné rebrové oblúky vystúpia dopredu.)

Stiahnutím tŕňov 6.- 9. hrudného stavca sa súčasne predĺži šija,  nadnesie hlava a zmierni krč-ná kyfóza.

Správne držanie panvy:

panva poskytuje potrebný priestor pre orgány uložené v brušnej dutine a zabezpečuje správne zakrivenie driekovej chrbtice . Spevnenie brušných svalov poskytuje ochranu orgánov brušnej dutiny spredu (pri nárazoch, otrasoch pri skokoch a pod.), ktoré sú chránené iba zozadu pan-vovými kosťami.

Správne držanie panvy dosiahneme:

1. ťahom brušných svalov od stredu brucha cez boky k trtáču
2. stiahnutím sedacích svalov

Výsledkom je, že sa zmierni driekové prehnutie chrbtice a krížová kosť podopiera svojou hor-nou plôškou driekové stavce. Keď je v tejto oblasti chrbtica príliš prehnutá, panva je vysadená („vystrčený zadok“), krížová kosť nepodopiera driekové stavce, vzniká tu akýsi zlom, v ktorom sa sústredí váha hrudníka, čo vedie k deformácii medzistavcových platničiek (bolesti  „v krížoch“).

Pri správnom držaní tela perebieha os tela:

• stredom temena hlavy
• promontoriom kosti krížovej (prechod medzi kosťou krížovou a driekovou chrbticou)
• stredom spojnice stredov predných častí chodidiel