Ak sa na jednom pódiu stretnú dve výrazné hudobné osobnosti, nemôže to skončiť inak ako výnimočným zážitkom. Taký poskytli publiku na sobotnom (17.8.) koncerte v Zichyho paláci klavirista Ladislav Fančovič a francúzsky saxofonista Philippe Portejoie.
V prvom rade, taký nápor sála v Zichyho paláci ešte nezažila – ľudia stáli aj v preplnenej sále, aj vonku, podaktorí si aj presťahovali kreslá a sedeli pri dverách, pár krokov od interpretov a možno tak trochu pôsobili ako čudná jury za dverami, ale galantný saxofonista sa za potlesk poďakoval a uklonil aj von smerom k nám. V človeku to však vyvolalo ohromne dobrý pocit, že ľudia majú záujem aj o klasiku – a to nie v hocijakom podaní a nie notoricky známe, opočúvané diela ako trebárs Čajkovského b mol…
Ladislav Fančovič je u nás zárukou kvality – svojskej, bezchybnej interpretácie či už klasických diel, či už jazzu, či už je za klavírom alebo hrá na saxofónoch v rôznych ladeniach. Je v našich končinách hudobným unikátom, ktorý zvláda všetky historické obdobia klasickej hudby, no nesiahne po tradičných, ľúbivých skladbách, aby si publikum získal. Nepotrebuje to totiž. Aj tentoraz sa koncert otváral dielom predstaviteľa Parížskej šestky, Dariusom Milhaudom. Jeho suita Scaramouche je mimoriadne invenčným dielom napokon, ako drvivá väčšina jeho diel. Milhaud bol, okre toho, že mal za sebou výbornú kompozičnú školu, aj inovátor, revolucionár, anti-wagnerista, anti-impresionista, aj mimoriadne nápaditý. Scaramouche dôverne poznáme aj vo verzii pre dva klavíry (napríklad v interpretácii Kissina a Argerich je to doslova pôžitkárske počúvanie – odbočka: vtip zo školských čias: prečo Argerička hrá všetko tak rýchlo? Lebo na to má!) alebo pre klarinet, či práve altový saxofón a klavír (či orchester). A tá asociácia s vtipom o rýchlom tempe Argerich nebola vôbec náhodná. Prvá časť suity v rýchlom tempe Vif totiž umožňuje interpretom predviesť virtuozitu v plnej paráde. Okrem počuteľnej avantgardnej harmónie má skladba v sebe obrovský život – je to nádherný dialóg saxofónu a klavíra v rýchlom tempe. Lyrická časť Moderé má v sebe typickú poéziu Milhauda, aby ju skladateľ ukončil exotickou, rytmicky príťažlivou Brazileira: Mouvement de samba. Už toto úvodné dielo ukázalo, že obaja interpreti sú spolu veľmi dobre zohratí, no najmä rozumejú interpretácii hudby 20. storočia. Suita mala tú správnu akcentáciu, búrlivosť, neromantickú lyriku a dýchala tým správnym temperamentom. Je to pritom technicky náročný kus, ktorý si vyžaduje rytmickú presnosť, orientáciu sa v témach, v zložitej kompozičnej štruktúre, čo Fančovič aj Portejoie zvládli s eleganciou a ľahkosťou.
Z avantgardy sme sa presunuli plynulo do romantizmu. Jedno z ranných diel Chopina – Andante spinato a veľká brilantná polonéza (pôvodne pre klavír a orchester, no sám Chopin spravil transkripciu pre sólový klavír) je len na pohľad jednoduchá. Hoci vychádzal z poľského ľudového tanca, v kompozičnej forme doviedol polonézu do absolútnej, koncertantnej dokonalosti. Vyspievať v romantickom, precítenom, „chopinovskom“ štýle melódiu za neustáleho, harmonicky náročného sprievodu, zahrať ozdoby a trilky tak, aby zneli vyvážene, zároveň však ako súčasť melódie – to si vyžaduje skúseného interpreta. A takým Ladislav Fančovič je. V diele dokáže presvedčivo striedať lyrické polohy s dramatickejšími, s agogikou to nepreháňa ako podaktorí klaviristi v snahe akcentovať romantizmus, napriek tomu jeho interpretácia vyžaruje okrem technickej vyspelosti aj výrazovú presvedčivosť a požadovaný romantický tón taký charakteristický pre Chopina.
Vďaka výbornej dramaturgii sme plávali storočiami a koncert sa tak nestal monotematickou prehliadkou hudby v jednom štýle. Naopak. Po romantickom kose nasledovala skladba od Paula Hindemitha – Koncertný kus pre dva altsaxofóny. Opäť sme sa teda dostali k hudbe 20. storočia, k jednému z najtalentovanejších nemeckých hudobných skladateľov. Z hľadiska formy je to zvláštne dielo. Akýsi mini koncert pre dva saxofóny, ktoré Hindemith postavil do kontrapunktu. Na jednej strane pôsobí mimoriadne hravo, no práve za tou odľahčenou hravosťou sa skrýva zložitá kompozičná štruktúra, ktorá využíva bohaté možnosti tohto hudobného nástroja. Stavia ich do pozície dialógu a práve počas tejto skladby sa najviac prejavila zohratosť oboch muzikantov. Publikum obdivovalo ich brilantnú techniku, vďaka ktorej zvládli aj rytmicky a melodicky ťažké pasáže skladby.
Päť exotických tancov od francúzskeho virtuóza – klaviristu a skladateľa Jeana Francaixa vnieslo do sály opäť úplne odlišnú atmosféru. Dialóg klavíra a saxofónu, kde má každý nástroj svoj rovnocenný part je napísaný hravo, no najmä necháva vyniknúť oba hudobné nástroje. Farbitosť krátkych diel vynikala najmä vďaka rytmickej nápaditosti klavíra a melodickej línie, ktorú spravidla viedol saxofón. Jazzovo ladený tanec striedala exotická melodika, ktorá tonalitou pripomínala východné hudobné kultúry, no aj keď mal každý tanec osobitý nápad, mali spoločný rukopis hudby 20. storočia. Aj v mimoriadne rýchlych tempách boli opäť obaja interpreti presvedčiví. Veľmi pekne vyspievaná melodika aj v neštandardných polohách saxofónu bola citlivo doplnená klavírom. Skrátka, hudobníci pôsobili na pódiu, akoby spolu hrali už celé roky. Taká zohratosť a symbióza sa vidí málokedy.
Vrchol večera sa blížil, doslova bol vo vzduchu citeľný. Nasledoval sólo výstup Ladislava Fančoviča, ktorý hral Chopinov Veľký brilantný valčík Es dur, op. 18. Ďalší z tancov, ktoré Chopin doviedol do dokonalosti. Komponoval ich v podstate od svojej mladosti – od 14-tich rokov. Pod jeho valčíkmi si však rozhodne netreba predstavovať Viedenský valčík. Chopinove valčíky sú ako báseň. Zachovávajú si síce trištvrťový takt, no vo forme a kompozičnej technike sa odráža romantický sloh so všetkými svojimi charakteristikami. Klaviristovi sa podarilo zahrať tento valčík presne tak, ako ho skladateľ napísal: skladbe vo výraze nechýbala typická aristokratická vznešenosť, ľahkosť, dynamika vygradovaná od piano do fortissima, oblúkovito vyspievaná melodika a treba vyzdvihnúť aj jeho prácu s pedálom, ktorú nepreháňal ako podaktorí interpreti túžiaci po dosiahnutí ešte romantickejšieho výrazu.
Záverom sa obaja hudobníci ocitli na pódiu spoločne – zahrali skladbu, ktorú napísal sám Philippe Portejoie. V jeho Hommage à Chopin znela hneď úvodom téma z Veľkého brilantného valčíka Es dur, ktorý hral Fančovič. Kompozíciu vystaval súčasným jazykom citujúc diela romantického velikána. V skladbe sa dokázal z jednej plochy dostať plynulo do ďalšej bez toho, aby to narušilo štruktúru diela. Boli to akoby spojené miniatúry do jedného veľkého celku. Počuť hrať Chopinove témy na saxofóne bolo zrazu – po celovečernom výkone oboch hudobníkov, také prirodzené, akoby to sám skladateľ komponoval pre tento nástroj, pre romantizmus nepoznateľný.
Publikum bolo v tento večer nadšené – a oprávnene. Takýto komorný koncert je skôr výnimkou ako pravidlom. Vidieť na pódiu dvoch skvelých pánov muzikantov v takej súhre a takej kvalitnej interpretácii, nie je každodenným javom.
Zuzana Vachová
Foto: Jana Dekánková
