Najnovší počin Václava Marhoula je majstrovským dielom, ktorý hlboko zasiahne dušu diváka. Nezatvárajte pred ním, prosím, oči.

Prečo asi nikto z filmárov nenašiel odvahu pustiť sa do nakrútenia sugestívneho bestselleru Pomaľované vtáča, poľského autora Jerzyho Kośinského? Po zhliadnutí snímky v tom má človek jasno: spracovať takéto dielo na plátne pravdivo a nadčasovo, je ozajstný umelecký kumšt. Nie, nesporne to neboli kruté scény plné násilia, ktoré diváka sprevádzajú každou jednou scénou v takmer trojhodinovej snímke scenáristu, režiséra a jedného z producentov filmu – Václava Marhoula. Demotivačným faktorom pre publikum nemohli byť ani informácie o „hektolitroch“ krvi či scénach plných drsného, sexuálneho násilia, ktoré sa šírili zo zahraničia po premiére na Medzinárodnom festivale v Benátkach. Faktom totiž je, že tam takmer žiadne nie sú (pozrite si niektoré z filmov Kim Ki-Duka a budú vás bolieť všetky vnútorné orgány. Spomeňte si na kultový Mechanický pomaranč od Stanleyho Kubricka a pred násilím budete od hrôzy zatvárať oči).


Nie, že by Pomaľované vtáča neobsahovalo krutosť, krv a násilie, určite to však nie v takej miere a tak prvoplánovo zobrazené, ako sa šírilo z Benátok. Ak je totiž aj film krutý, tak potom krutosť nie je primárnym zámerom tvorcu, aby diváka šokoval. Často sa totiž stáva, že pri spracovaní podobných tém režisér skĺzne do manipulácie s divákom. Marhoul to však nespravil. Ponúka nám na vysokej umeleckej úrovni spracovaný film, film, ktorý možno bez akýchkoľvek subjektívnych dojmov pomenovať ako majstrovské dielo. A krutosť? Násilie? To je v prípade Pomaľovaného vtáčaťa zrkadlo nastavené nášmu „človečenstvu“ zobrazeného prostredníctvom jednej z najstrašlivejšej etapy našich dejín – holokaustu. Takže ak aj ľudia z kina odchádzali, nie preto, že sa na tú krutosť nevládali dívať, ale preto, aký je Marhoul pravdivý a bez okolkov ukazuje to, čoho je človek schopný: ohavností a zverstiev, pod ktoré sa nepodpisuje žiadna iná, iba ľudská ruka. A je veľmi ťažké dívať sa na to, čoho sme my, ľudia, schopní. Podvedome sa potom aj vynára otázka – zaslúžime si „titul“ ľudia? A mimochodom, vo filme je násilia a brutality podstatne menej, ako je to trendy v súčasných komerčných filmoch. A skúsme si uvedomiť ten paradox – pri niektorých násilných scénach, ktoré sú špecificky nakrútené, sa ešte k tomu náramne v kinách bavíme. No nie je to paradox?


Hlavný hrdina filmu Pomaľované vtáča Petr Kotlár

V skutočnosti by sme trojhodinovú, čiernobielo snímku, mohli popísať stručne: v snahe uchrániť svojho syna Josku pred vyhladzovaním Židov, posielajú ho rodičia k príbuznej na vidiek kdesi vo východnej Európe. Nie, žiadna idylka sa nekoná. Nečakajte láskavú tetušku, príkladne sa starajúcu o chlapčeka, ktorého nevinný pohľad si vás od prvého momentu, kedy sa do jeho očí zadívate na plátne, doslova opantá. Už introdukcia k tomuto veľdielu diváka upozorní, že dieťa sa ocitne v situáciách, ktoré doslova atakujú jeho nevinnú detskú dušu doslova rozpleptávajúcim spôsobom. Dokumentárna kamera sleduje zúfalý beh chlapca lesom, v snahe uchrániť svojho jediného priateľa – zvieratko, ktoré chráni v objatí na svojej hrudi. Dobehnú ho, schmatnú a jeho jediného kamaráta zaživa upália pred jeho očami (a nie je to vulgárna zábavka v štýle filmov Harmony Corina, ktorá je síce rovnako drsná, no zobrazuje skutočný život na súčasnej americkej periférii). Už v tejto prvej scéne cíti divák jeden veľký výkričník: si iný a nepatríš k nám. Táto nevinná výstraha je len „jednohubkou“ v porovnaní s púťou, na ktorú sa hlavný hrdina vydá, po tom, čo mu teta nečakane zomrie.
Joska sa vyberá nevedno kam. Preč, v snahe vrátiť sa domov, po ceste stretáva rôznych ľudí, rozmanité komunity, ktoré majú jediného spoločného menovateľa: len pre to, že je iný, v snahe zbaviť sa ho, útočia naňho, páchajú na ňom násilie, dokonca v nich víťazia absurdné povery, že v ňom vidia diabla a to je len krátky úryvok toho, čo na nevinnom dieťati ľudia dokážu páchať. Nie. Nie film je krutý. To zo samotných ľudí tá krutosť vylieza na povrch a Marhoul ju len bez pravdivo ukazuje. Bez prikrášlenia, bez preháňania – veľmi naturalisticky a realisticky. Takíto dokážeme my ľudia byť. Azda najlepšie kľúčovú pointu vysvetľuje scéna, keď sa chlapec dostáva k osamelému čudákovi, ktorý doma väzní v klietkach mnoho vtáčikov. Keď jedného z nich nafarbí a potom pustí na slobodu, v chlapcových očiach sa po prvý raz mihne záblesk radosti. Ten však netrvá dlho. Keď sa pomaľované vtáča dostane do kŕdľa vtákov a chce sa k nim pridať, zistia, že je iný a začnú naň útočiť: nemilosrdne, kruto, až kým ho neuďobú k smrti. Tým vtáčaťom je aj náš hlavný hrdina. Inakosti sa ľudia skrátka boja a vtedy sa začnú vyplavovať na povrch ich najtemnejšie stránky. Fyzické násilie páchané na ňom nie je nič v porovnaní s tým, ako utrpí jeho čistá duša.

Udo Kier ako Mlynár – táto scéna sa nakrúcala na Slovensku.

Marhoul nám predkladá sériu mozaikovitých obrazov. Hrdina sa dostáva z jednej absurdnej komunity ľudí či jednotlivcov do druhej a všetky končia rovnako. V snahe uchrániť svoj holý život, chlapec uteká. A nie je to len samotný príbeh, respektíve miniatúrne kusy zhustené do scén plných krutosti a násilia, ktoré tak emotívne pôsobia na diváka. Je to najmä forma, akú tvorca zvolil. Obecenstvu nedovolí vydýchnuť. Jedna scéna strieda ďalšiu a napriek obdobným modelovým situáciám si divák nevie zvyknúť na toľko náročných scén na vnímanie. A možno aj bude mať tendenciu zatvárať pred niektorými oči, ale tento film treba pozerať s očami otvorenými. A prijať to, že za všetkou tou krutosťou zobrazenou v Pomaľovanom vtáčati, je len a len človek. A toto pravidlo je univerzálne: či už sa vyplavuje z človeka zlo v období vojny alebo iných hraničných situáciách, nie je až také podstatné. Skrátka a dobre – zlo máme v sebe a ukazuje sa práve vtedy, keď máme prijať inakosť. Ešte raz: Marhoul nemanipuluje s divákom. Ukazuje len pravdu: surovú a pravdivú. Dnes sa už totiž bez problémov dokážeme dívať na vojnové filmy, kde umierajú desiatky tisíce mladých vojakov. Pohľad na odtrhnutú nohu či posledný výdych človeka s nami ani len nehne. Povieme si, patrí to k dejinám, vojny vždy boli a budú. A prinášajú svoje obete. Ale zdevastovať dušu nevinného dieťaťa, tak to je už silná káva aj pre skúsených a náročných divákov.
K sugestívnosti a výnimočnosti diela prispela nielen voľba nakrútiť čiernobielu snímku, ale hlavne poetická kamera Vladimíra Smutného. Je bezchybná, plastická, neprikrášľujúca – sníma obrázky tak, že na plátne sa publiku odvíja mozaikovito vyskladaný príbeh pripomínajúci výtvarné umenie. Legendárny výrok Smutného, ktorý kedysi raz povedal – „Ak by som mohol povedať, čo ma na filme najviac baví, tak by to bolo nepochybne rozprávanie pomocou obrázkov,“ bol v Pomaľovanom vtáčati do bodky naplnený. Presne emotívne a fascinujúce sledy obrázkov prináša snímka na filmové plátno. Dialógy by ste v jednotlivých scénach zrátali na prstoch jednej ruky. Hlavný hrdina okrem vzlykov a jedinej vety „chci jít domů“ nerozpráva. To ticho. To ticho sa vám dostáva priam pod kožu. To ticho mrazí. A bolí. Strastiplný príbeh Josku totiž žiadne slová nepotrebuje. Je rozpovedaný očami malého chlapca, v ktorých sa zračí smútok, bezmocnosť a napokon chlad a nenávisť. Je priam záhadou, ako z dieťaťa dostali toľko emócií bez slov len vďaka jeho pohľadu. Tie oči, ten spýtavý pohľad, bôľ a následný prerod, keď sa hlavný hrdina dostáva na temnú stranu ovplyvnený zážitkami z minulosti a heslom „oko za oko, zub za zub“, vás bude prenasledovať až do konca života. Ak sa hovorí, že oči sú oknom do duše človeka, tak v prípade tejto snímky to nie je len pochabý výrok, ktorý nič nedokazuje. Naopak. Pomaľované vtáča nerozpráva, nie je ozvučené žiadnou sentimentálnou či dramatickou hudbou, lebo to absolútne nepotrebuje, naopak, snímke by to uškodilo. Tichú vzburu a utrpenie chlapčeka zosobňujú jeho oči, ktoré povedia všetko, čo prežil. A zároveň sa vinie každou scénou pocit z úvodnej myšlienky – „Svetlo vidieť len v tme“. Tento výrok v spojitosti s poetickou kamerou má aj silný obsahový kontext a režisér to necháva na diváka, či tam to svetlo nájde. Tma snímku síce suverénne prevyšuje, ale nezastiera celý film. Pocitovo v ňom divák to svetlo vidí – opäť len je potrebné otvoriť si oči a najmä srdce.
Ďalšou devízou snímky, ktorá tak významne podčiarkuje jeho pravdivosť a autentickosť je, že Marhoul si vybral nakrúcanie vo formáte Cinemascope a na 35 milimetrový negatív. A to je veľmi podstatný fakt, pretože vďaka tejto skutočnosti sa podarilo nakrútiť ešte viac autentické zábery na jednu kameru a musela byť dosiahnutá maximálna koncentrácia hercov. Režisér dokázal do snímky dostať skutočne hviezdne obsadenie – hercov svetového formátu: v postave malého Josku exceloval Petr Kotlár a ďalej špičkoví herci známi v celosvetovom kontexte: Stellan Skarsgård, Udo Kier, Harvey Keitel, Julian Sands, Barry Pepper, Aleksej Kravčenko, náročnú rolu mala aj Jitka Čvančarová a mnohí ďalší herci.
Film sa nakrúcal 105 dní – už to svedčí o tom, že tandem Marhoul – Smutný nakrútili perfekcionistické dielo s tým, že kamera sa v ňom stala najdôležitejším výrazovým prostriedkom. A v tomto formáte sa vskutku podarilo dosiahnuť to, čo bolo skryté aj v scenári – surovosť, naturalistické scény a zároveň zachytiť silnú poetiku diela aj na obraze. Jednoducho, v tomto veľdiele do seba zapadá všetko ako dokonale vymyslené puzzle. Je preto obrovskou záhadou, prečo snímku – najmä zo zahraničných ohlasov, označujú ako kontroverznú. Sme si vôbec vedomí, čo toto slovo presne znamená? Je síce sprofanované a označuje sa ním spravidla niečo diametrálne odlišné, ale v skutočnosti znamená označenie niečoho protikladného, protichodného. A takou rozhodne Pomaľované vtáča nie je. Nie je ani prvoplánové – na to je Marhoul až veľmi bystrý umelec s obrovskou dávkou človečiny, a zároveň vnútornej túžby odovzdať určité posolstvo ľudstvu. Posolstvo, ktoré prichádza v pravý čas, kedy v našej spoločnosti na ohavné činy zabúdame, dokonca bez akéhokoľvek svedomia si ich trúfame popierať. Pomaľované vtáča otvára oči a ukazuje pravdu. A v tom je výnimočný. V čase, keď pravdu nechcem vidieť ani počuť, ju tento výnimočný režisér odhaľuje spôsobom, ktorý sa konečne dotkne človeka. A zanechá v ňom taký hlboký dojem, že až postupne si začne uvedomovať, že to, čo sa dialo v minulosti, doposiaľ pretrváva – možno len v inej forme. My ľudia sme jednoducho krutí a zlí. Najsmutnejší je na tom fakt, že odkedy je ľudstvo ľudstvom, je to v ňom niekde hlboko zakódované a neprestane to nikdy. A to je smutné, ale realistické posolstvo filmu. Marhoul však dvere nenecháva zatvorené a obecenstvo v tme neostáva. Dáva mu nádej a svetlo, no divák ho musí objaviť sám.

Režisér Václav Marhoul počas nakrúcania.

Je skôr raritou, keď sa režisér rozhodne nakrútiť film podľa predlohy bestselleru a podarí sa mu ešte aj pridaná hodnota: zobraziť dielo nadčasovo a univerzálnym jazykom. A ešte také sugestívne, plné bolesti a zároveň kombinované poetikou. Ak už za toto nedostane Pomaľované vtáča Oscara (popri tých všetkých klišé filmoch), tak potom sa naozaj celý svet zbláznil a žiadna nádej mu neostáva…

Zuzana Vachová
Foto: PubRes – Anton Faraonov


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno