Koncert v rôznych historických obdobiach – tak bola tematicky určená dvojica koncertov Slovenskej filharmónia. Hosťujúci švajčiarsky dirigent sa postaral po pamätnú interpretáciu Bartókovho diela.
Vývoj koncertu ako hudobnej formy bol dramaturgickým spojítkom dvojice koncertov Slovenskej filharmónie, ktoré zazneli pod taktovkou hosťujúceho dirigenta Kaspara Zehndera vo štvrtok a piatok 11. a 12. mája 2023 (recenzujeme druhý z dvojice koncertov). Ako dirigent má Kaspar Zehnder, pravidelný hosť sezón Slovenskej filharmónie, skúsenosti najmä s vedením komorných ansámblov, preto prvá polovica koncertu, vystavaná z diel barokového a klasicistického obdobia, bola preňho ako ušitá. Prekvapil však najmä v druhej polovici večera – energickou, živelnou interpretáciou Bartókovho Koncertu pre orchester Sz. 116.
Úvodom koncertu znelo Concerto grosso G dur, op. 6 č. 1 Georga Friedricha Händla, ktorý skomponoval dvanásť Concerti grossi op. 6 v Londýne v roku 1739. Po prvom vydaní vyšli o dva roky neskôr a stal sa z nich Händelov Opus 6 v druhom vydaní. Skladateľove concerti grossi patria medzi to najlepšie, čo v tejto hudobnej forme bolo v baroku skomponované. Sú písané pre koncertné trio dvoch huslí a violončela a ripieno štvorhlasný sláčikový orchester s čembalovým continuom. Händlovým vzorom boli staršie formy concerto da chiesa a concerto da camera Arcangela Corelliho, trojdielny benátsky koncert Vivaldiho, ktorý preferoval Bach. Napriek tejto konvencii Händel dokázal do diel vkomponovať mnoho prvkov z ďalších hudobných foriem – triových sonát, operných árií, francúzskych predohier, talianskych sinfonií, fúg, variácií a rôznych tancov. Z čisto hudobného hľadiska sú práve touto materiálovou variabilitou jedinečné – skladateľ ich pôvodne napísal, aby sa hrali počas jeho oratórií, čím ukázal svoju všestrannosť.
Každý z dvanástich concerti grossi sa začína pomalým tempom, obsahuje 4 až 6 častí, v ich interpretácii sa dnes vyžaduje štýlovosť a nápaditosť a najmä dôsledná práca so zvukom a dynamikou. Zvuk by mal byť charakteristický svojou jasnosťou, aby vynikli skladateľove nápady, aj keď často pripomínajúce iné diela, no v tejto forme na tú dobu ani nešlo o predvádzanie nových, originálnych nápadov. Tie delil medzi sólistov a celý orchester – už v prvej časti A tempo giusto sa predstavil prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička s koncertantnými sólovými motívmi, oproti ktorým v kontraste hral celý orchester, neskôr sa motív tematicky rozvíja o sólo violončelový part. Kaspar Zehnder si prácu s orchestrom neuľahčil – tempo nasadil mierne, aj keď mnohé orchestre hrajú hneď prvú časť podstatne rýchlejšie. Lepšie tak vyzneli sólové úseky v kontraste s tutti. Hoci spočiatku sa objavila nekonzistentnosť orchestra v hre, všetko sa napravilo v nastupujúcom, svižnom Allegre (po ktorom nastalo patričné vzrušenie v publiku, ľuďom sa skrátka takéto rýchle tempá páčia a hneď to ocenia ako virtuózny prvok…).
Využitie princípu terasovitej dynamiky, v kombinácii s rýchlym tempom, dobre znelé, vyartikulované motívy dvoch kontrastných skupín, udržanie tohto tempa – od rýchlej časti Slovenskí filharmonici nadobudli väčšiu interpretačnú istotu. Rovnako pomalá časť Adagio bola zahraná s pedantne vypracovanou dynamikou a krásne znelými motívmi. Práve v pomalej, ktorá sa nepôsobila nekonzistentne, aj keď dirigent dodržiaval predpísané tempá a Adagio ostalo Adagiom, sa podarilo dosiahnuť ten podstatný stupeň hĺbky v predvedení. Čistý, znelý zvuk v kontrapunkticky stavanej ďalšej časti, v rýchlom tempe Allegro, v rafinovane interpretovanom, aby nezanikli hlasy spievané vo fúge, presvedčil o pedantnom, premyslenom prístupe dirigenta. Kaspar Zehnder pristúpil k Händlovmu dielu prísne klasickým spôsobom, nesnažiac sa zbytočne robiť experimenty, ktoré by mohli všetko pokaziť. Dosiahol dobrú zvukovú transparentnosť, ktorá bola pod jeho taktovkou vždy precízne vedená – bola to detailná práca, vďaka ktorej sólové hlasy nezanikali v kontraste voči rytmicky istému veľkému orchestru. V záverečnej, piatej časti sa atmosféra koncertu presvetľuje – so striktne dodržiavanou dynamikou (krásne znelé boli piána), zmysluplne delenými časťami a živou rytmikou tak záverom priniesla očakávanú žiaru.
Prví hráči orchestra Slovenská filharmónia – flautista Cyril Šikula, hobojista Matúš Veľas, fagotista Peter Kajan a hráč na lesný roh Róbert Kis sa spoločne predstavili v Koncertantnej symfónii Wolfganga Amadea Mozarta Es dur, KV 297b. Úprimne sa priznám – nie, že by som si túto skladbu so záujmom púšťala mimo koncertných sál dobrovoľne vo voľnom čase. Mozart má nepochybne aj invenčnejšie, hĺbavejšie diela. Navyše, o autorstve tohto kusu sú pochybnosti, najmä čo sa týka inštrumentácie a orchestrácie, ktoré pre skladateľa nie sú charakteristické. Ďalšia skupina mozartológov je však presvedčená, že práve melodická invencia je pre autora typická. Každopádne, Koncertantnú symfóniu dnes uvádzajú ako dielo Mozarta a zámer koncertu bol jasný. Uviesť publiku sólových hráčov orchestra, ktorí majú v diele virtuózne časti. Na koncerte znel Mozart v rekonštruovanej verzii Roberta D. Levina s flautou ako sólovým nástrojom (len pripomíname, že práve Kaspar Zehnder je vyštudovaný flautista a je vynikajúcim hráčom), no všetky uvedené nástroje majú v diele dôležitú úlohu. „Kvarteto“ prvých hráčov orchestra Slovenská filharmónia si na svoje sóla počkalo – dielo otvára dlhá introdukcia. Tá pripravuje na nástup štyroch sólistov, ktorí sa majú stať centrom diania. Už len tá najmenšia chyba je vypuklou, sú to party v rýchlych tempách, ktoré ich v prvej časti publiku predstavia. Všetci štyria sólisti predviedli svoje sóla s energiou a a radosťou, ktorá k Mozartovmu (alebo skôr Levinovmu) štýlu patrí.
Počuli sme výrazný, svojím tónom charakteristicky prenikavý, poetický, bezchybný hoboj v podaní Matúša Veľasa, flautista Cyril Šikula interpretoval svoje party veľkých rozsahov s plynulosťou a gráciou, mnoho funkcií v skladbe má fagot – znel v rôznych polohách, od spodnej basovej linky, cez vrchnú, ale aj melodickú – fagotista Peter Kajan zvládol tento part bezchybne. Jediný part, pri ktorom je treba spomenúť výhrady, bol lesný roh. Najmä v záverečnej kadencii, precízne skomponovanej, sa objavili nečisté tóny a problémy s intonáciou (lesný roh Róbert Kis), čo bola nesmierna škoda, pretože práve elegancia lesného rohu a tiež obdivuhodný rozsah, je to, čo možno na tomto diele obdivovať. Škoda, že najmä v prvej časti symfónie dirigent trošku nezmiernil tempo, prípadne viac nečlenil časti, aby sa z nej nestali tak trošku uponáhľané preteky. Nezvyčajne dlhá pomalá časť diela, Adagio, predstavila dychové nástroje v lyrickej polohe. Konečne sme počuli aj pekný part lesného rohu v téme – v tejto komornej, subtílnej polohe je vskutku najkrajší, „romantickú“ flautu, precízne vystavaný dynamický part v krásnom legáte v podaní hoboja a spoľahlivý, znelý fagot. Zmysel pre lineárne vedenie hlasov v tejto časti poskytuje dychom tú najkrajšiu možnú prezentáciu aj vo vzájomne sa prepletajúcich úsekoch. Ich charakteristická farebnosť však nezanikla, hráči navzájom výborne kontrolovali svoj balans, takže sa nestalo, aby niektorý z nástroj spravil zvukovú „nadprácu“. Bolo to vkusné, pekne vyspievané Adagio.
Finále tohto diela je sériou desiatich variácií – ktokoľvek je už autorom tohto diela, prebral tému z prvej časti (nie ústrednú, no druhú), aby zaznela čoraz zdobenejšie v závere. Je to síce jednoduchá téma, no jej postupnými zmenami nadobúda čoraz novší tvar – a samozrejme, je určená na to, aby potrápila sólistov. Muzikálne tvarované frázy hoboja (s nie celkom rytmicky istým sprievodom orchestra), následne lesný roh, popri ktorom už počuť ďalší dychový nástroj – flautu, plynule prechádza do ďalšej a ďalšej variácie, s nesmierne pohyblivými, zdobenými motívmi, medzi ktorými vynikal bezchybný fagot, následne s lyrizujúcimi vstupmi ďalších sólových nástrojov, bol nielen dobrou „poslouchanou“, ale i „podívanou“. Dychári si toto finále zjavne užívali.
Po prestávke prišla skutočná energická bomba. Bartókov Koncert pre orchester Sz. 116 je jedným z posledných diel skladateľa a je vskutku majstrovským kusom. Počuli sme od prvých tónov nesmierne agilný orchester a skvelú výstavbu tohto diela, v ktorom sa snúbi celý veľký orchester oproti sólovým pasážam. Bartókov Koncert pre orchester – to je priam ohňostroj farieb, ktorý sa predstavuje v prísnej prvej časti, žartovnej druhej, žalostivej piesni smrti v tretej časti až po výpoveď o živote finálnej v plnom symfonickom zvuku. Popri tom však skladateľ zaobchádza s nástrojmi orchestra koncertantne aj sólovo. Je to široká paleta farieb – od sugestívne znejúcich sláčikov, ktoré mali vo filharmónii štandardne vyváženú, homogénnu zvukovosť, cez sólové či dvojice dychov, virtuózne spracovania vo fugatových úsekoch, perkusie,, harfy – tieto zvuky dodávajú nové odtiene farieb v dobre fungujúcom mechanizme.
Pod taktovkou hosťujúceho švajčiarskeho dirigenta sme počuli zvukovo plastický orchester – od prvých, tlmených tónov introdukcie vo violončele a kontrabasoch v kombinácii s kontrastnými odpoveďami vysokých tónov v husliach a dychoch, ktorá sa rozrastie v sugestívnu pasáž hlavnej témy. Zo sólového hoboja sa vynorila druhá téma a následne sme už mohli doslova obdivovať to, ako dômyselne dokázal Bartók rozpracovať tematicko-motivickú prácu. Cez podstatné sólové party prinášajúce vždy nové možnosti farieb, folklórom ovplyvnenú, rytmicky ostrú pasáž, cez dôrazné bicie nástroje, prinášajúce úplne novú náladu a mnohé ďalšie, orchestrálne sofistikové pasáže – s plechovými dychmi, s prierazným, dobre intonovaným tónom, aby sa vzápätí odhalila opäť krása drevených dychov. Ohromná práca s tempami, gradáciami, hnala tento rafinovane napísaný hudobný kolos neustále vpred. Vynikajúca výstavba diela zabezpečila, že prvá časť, to bol živelný, dobre koordinovaný prúd energie, s ostro znejúcimi časťami tutti oproti vyváženým, zreteľne artikulovaným kontramelódiám. Zvukové bohatstvo, ktoré je predstavené v prvej časti, vyniklo zreteľne, s pestrou rytmickou variabilitou, dôraznými akcentmi. Zehnder volil živelnejšiu podobu, ale nie bezhlavo (niektorí dirigenti prekvapujú uhladenou podobou, v ktorej zaniká energia hudby a najmä typické Bartókove experimenty s metrickými štruktúrami). Každý jeden motív zaznel zreteľne, výrazovo nuansovaný.
Druhá časť je brilantná – poskytla priestor dychom, ktoré sa prezentovali aj v dvojiciach a farebne túto časť doslova presvetlili. Postupne zneli spárované nástroje – fagoty, hoboje, klarinety, flauty a trúbky, vytvárali vždy novú atmosféru, nielen farbami, ale najmä odlišným tematickým materiálom. V týchto partoch však vynikali aj dravé sláčikové nástroje, ktoré pridávali na zvukovej a motivickej intenzite. Ani tieto prvky, rytmicky a farebne spestrujúce toto dielo, nenechal dirigent v spleti štruktúry zaniknúť.
Ďalšia hra s jednotlivými nástrojovými skupinami je pomyselné trio – dychové nástroje sa predstavujú v piatich sekciách, pričom jednotlivé z nich jasne delí malý bubon, ktorý označuje každú kadenciu a taktiež druhá časť otvára. Bartók pracuje s intervalmi – hoboje znejú v terciách, klarinety v septimách, flauty v kvintách a trúbky s tlmeným tónom vo veľkých sekundách. Interpretačne na vysokej úrovni, rytmicky presné, intonačne čisté – aj tento koncert dal zabrať dychom a počuli sme ich vo výbornej kondícii. V reťazovej štruktúre zneli sebaisto, muzikálne, neboli to len mechanicky hrané party, no počuli sme aj vkusné rubata. Spievajúc tieto témy, dirigent vyzdvihol aj sprievod sláčikov – najkrajší z nich bol pizzicatový úsek. V tretej časti Elegia skladateľ rozpracoval (opäť reťazovitým spôsobom) tematický materiál, väčšinou z úvodu k prvej časti. V náladovo ponurej časti orchester nestagnoval, dirigent ju formoval s výrazovou zaangažovanosťou. Štvrtá časť je charakteristická paródiou na pochod zo Šostakovičovej siedmej symfónie (v druhej téme sme počuli spracovanú citáciu maďarskej piesne) a najviac fascinovala finálna časť v podaní orchestra Slovenská filharmónia. Finále je označené tempom Presto, vo výbušnej podobe sa objavujú rytmy a melódie ľudových tancov – je to Bartók, akého ho poznáme a máme radi. Výbušnosť a živelnosť, s nezameniteľným prúdom energie, no zároveň pekná artikulácia, tým bola charakteristická záverečná časť. Fúga v strednej časti spečatila bohatosť textúry pridáva na zložitosti a hoci v niektorý moment sa mohlo zdať, že orchester hrá na hranici hrateľnosti, nakoniec sa mu to predsa podarilo ustáť. Tanečnými rytmami ovplyvnená záverečná časť priniesla temperament a radostnú emóciu, aby sa záverečná koda opäť vrátila k fúge.
Bartókov Koncert pre orchester patrí v hudbe 20. storočia medzi najdômyselnejšie, najzaujímavejšie a zároveň najkrajšie kompozície. Zaslúži si pedantnú prípravu, interpretáciu plnú farieb, pregnantných rytmov, zároveň muzikality – úžasný príklad ako sa dá forma koncertu zavŕšiť klasickými a zároveň modernými princípmi. A takejto interpretácie sa nám v Redute v piatkový večer aj dostalo.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
