Pod taktovkou Hosseina Pishkara: živelný Musorgskij a poetický let Sibeliových labutí

Debut mladého iránskeho dirigenta Hosseina Pishkara v Slovenskej filharmónii bol výnimočný. O tomto dirigentovi budeme zaiste ešte počuť.

Slovenská filharmónia pravidelne prizve v sezóne dirigovať hosťujúcich, viac či menej známych dirigentov. Výsledok možno nemusí byť vždy uspokojivý, napokon, nemusí to vždy byť otázka prestíže, svetového mena, skúseného umelca, ktorý si na „prvú“ sadne s orchestrom. A najmä je to otázka, či dokážu počas skúšok stvárniť jeho predstavy tak, aby na koncerte zaznelo ucelené dielo, do detailov vycibrené.

Debut mladého iránskeho dirigenta Hosseina Pishkara v Slovenskej filharmónii bol z tohto pohľadu výnimočný. Spolupráca podľa toho, ako diela počas štvrtkového koncertu (2. februára 2023) v rámci Populárneho cyklu, zneli, bola šťastná a plná muzikality. Ukázalo sa to už na úvodnom diele večera – znela fantázia pre orchester Noc na Lysej hore Modesta Petroviča Musorgského.

Pod taktovkou Hosseina Pishkara začal orchester suverénne. Napokon, toto dielo pozná Slovenská filharmónia dôverne, no predsa, žiada si pevnú ruku, nespútanú energiu a v istom zmysle aj surovosť a silu. Hneď v úvode – tempové označenie Allegro feroce, rýchle, temperamentné, ohnivé označenie interpretácie zodpovedalo nástupu orchestra a jeho živelnosti.

Orchester mal vždy cítenie pre stvárnenie ruskej hudby, čo sa prejavovalo aj na zvukovej kvalite a energii hráčov, farebnosti, do istej miery až exotickosti, no čo bolo od začiatku zrejmé, tomuto dirigentovi mimoriadne záležalo na vyšperkovaní detailov. Pracoval s nimi dôsledne, z každého jeho gesta bolo zjavné, že sa snaží dotiahnuť dôraz, nespútanú energiu, kontrasty a podčiarknuť v istom smere aj „primitívnosť“ skladateľovej tvorby, ktorú skultivoval Rimskij Korsakov. Iste, sú orchestre, ktoré Noc na Lysej hore hrajú ešte s podstatne väčšou plnokrvnosťou a živelnosťou (spravidla ruské), naopak, objavili sa aj také, ktoré popierajú estetiku tejto zemitosti a preferujú skôr kultivovanejšiu interpretáciu. Ten druhý prípad je v rozpore s Musorgského pôvodnou víziou.

Pishkar našiel zlatý stred – ak by zrýchlil tempo, frázy by sa stali neartikulovateľnými, no čo sa mu podarilo dosiahnuť, bol ten charakteristický, dravý zvuk, jeho surovosť, energia a najmä istá živelnosť. Pri jeho mohutnosti, dokázal z neho dostať farby a sóla – spomaleniami a následnými zrýchleniami dosiahol, že sa zvuk nezlial v jednu neidentifikovateľnú masu, no počuli sme všetky tie bohaté, farebné palety jasne a zrozumiteľne. Či už drevené alebo plechové dychy, sláčikové nástroje v protipohybe, jeho stvárnenie partitúry bolo jasné, čisté a zrozumiteľné. S orchestrom komunikoval živo a veľmi detailne. Pri takto dramatickom a pôsobivom prednese plnom ostrých kontrastov sa dajú odpustiť aj menšie rytmické a intonačné kolízie (trombóny so známym motívom, ktorý poslucháč rozpoznal, keďže bol niekoľkokrát v tejto časti opakovaný). Ťah orchestra a spôsob interpretácie bez váhavosti, budovanie kontrastov –presvedčivých, dôrazné akcentácie, zmysel pre gradácie vytvorených dirigentom, ale i sólové výkony jednotlivých hráčov (zvlášť klarinet, flauta) boli hlavné devízy, ktoré na tejto interpretácii fascinovali.

Nasledovala Orchestrálna suita č. 2 C dur, op. 53 Piotra Iľjiča Čajkovského, v ktorej už orchester nemal takú interpretačnú istotu ako v predchádzajúcom diele. Aspoň v úvode nie.

Čajkovskij napísal svoje štyri orchestrálne suity v období medzi skomponovaním štvrtej (1877-1878) a piatej (1888) symfónie. Hoci žiadna z nich nikdy nedosiahla takú popularitu ako práve jeho symfónie, Suita č. 2 (1883) s podtitulom „Caractéristique“ je uvádzaná raritne, preto všetka česť, že bola zaradená do dramaturgie Slovenskej filharmónie. To, že ju uvádzajú zriedka, ani tak nespôsobuje nezaujímavosť diela, naopak, počujeme v ňom symfonické i baletné prvky, prácu s kontrapunktom, či skladateľovu bohatú invenciu s melodikou. Kameňom úrazu je požiadavka štyroch akordeónov v jednej časti.

Akokoľvek sa dirigent mohol snažiť, nepodarilo sa mu hneď v prvej časti tejto 5-časťovej suity vybudovať pekne legátovo vystavaný motív, ktorý mal znieť v sláčikoch vo forte (doznieť v peknom oblúku), aby ho mohli v echu zopakovať dychové nástroje (flauta, hoboj, klarinety a horny). Hoci v partitúre im Čajkovskij predpisuje piáno, počuli sme ich po dohratí sláčikov priam vybuchnúť vo forte. Táto zvuková kostrbatosť a nerovnováha priam desivo vyruší. Čajkovskij bol nesmierne invenčný melodik, mimoriadne senzitívny pre stavbu melódie, no v tomto duchu sa na pódiu udial v podaní orchestrálnych hráčov jeho pravý opak. Prvá časť suity sa volá Jeu de sons (Hra zvukov) a práve jemné odtiene dynamiky, farby orchestra tu hrajú rolu, preto každý jeden detail priam vyčnieva, ak nie je zahratý precízne. Ťažkopádnosť tohto motívu a jeho rozbitosť bola spôsobená aj pomalším tempom, ktorým hudba strácala celistvosť. Bolo zrejmé, že dirigent vynakladal maximálne úsilie, aby dostal maximum farieb a detailov z orchestra, no popri tom mu unikal celok. Zvlášť v prvej, pomalej časti, ktorá má baletný charakter, potom skladba pôsobila, akoby bola hraná po taktoch. To sa však razom zmenilo pri novej nálade.

Skladateľ dokázal majstrovsky pracovať s inštrumentáciou. Napríklad téma v kontrabasoch v kombinácii s fagotmi končiaca v pianissime, znela v prekrásnom prevedení. Z tejto temnej nálady sa zrazu rozbehla suita k energickej hudbe – striedalo ju svižné Allegro molto vivace a orchester mal konečne ťah, energiu, presvedčivú dynamiku. Bol to presne pohyb, aký počujeme aj vo štvrtej symfónii Čajkovského. Aj s fugálnou technikou pracuje excelentne. Motív počujeme najprv v jednej skupine, následne ďalšej, kým sa nerozrastie do veľkej, symfonickej podoby. Kontrapunkt ovládal skladateľ bravúrne – a hráči orchestra mali pevnú pôdu pod nohami práve v tomto zložitom kompozičnom pôdoryse. Neistý úvod teda vynahradili sebaisté gradácie, precízne dynamické zvraty, kvalitné, zvukovo vyvážené výkony jednotlivých skupín sláčikov a najmä záverečné pianissimo kontrabasov a violončiel (skladateľ dokonca predpisuje ppp).

Druhá časť Valse, je hravá a pôvabná, s frekventovanými tempovými zmenami. Na tých si Hossein Pishkar dával záležať, modeloval ich priam akademicky. Skladateľ opäť pracuje aj s drevenými dychmi, u nich sa sólovo predviedol vo výbornej forme klarinetista Jozef Eliáš, ale aj ďalší dychári (hoboj, flauta…). Pishkarovi sa podarilo dosiahnuť pôvab valčíku, v melodike dával dôraz na spomalenia a návratom k tempám, výraznou oporou mu boli hráči skupín prvých a druhých huslí. Podarilo sa dosiahnuť vďaka sláčikom ten vnútorný pohyb a ťah, ktorý významne pomohol celistvosti diela – keďže dirigent sa skôr koncentroval na detaily.

V ďalšej časti Scherzo Burlesque skladateľ pracuje s jednou štvoraktovou figúrou v rýchlom tempe. Po jej uvedení sa však v Slovenskej filharmónii stala nečakaná udalosť, pre ktorú museli koncert prerušiť – jedna z hráčok skolabovala. Dirigent prerušil koncert, jej kolegovia jej pomohli vstať, v ich sprievode odišla z pódia, rovnako Pishkar odišiel a až po niekoľkých minútach sa vrátil. Publikum ho za empatický prístup odmenilo potleskom – následne si s koncertným majstrom dohodli postup pokračovania skladby. Takéto zážitky nie sú na dennom poriadku, no vďaka za duchaprítomnosť hráčov i hosťujúceho dirigenta.

S koncertom sa pokračovalo a hoci s pomalším tempom, takže Scherzo bolo trošku ťažkopádnejšie, najmä v prvej časti mu chýbal v rýchlych figúrach dynamizmus a vnútorný pohyb, orchester to vyvážil mohutnosťou zvuku, ktorý tejto hudbe pristane. Tesne v strede Čajkovskij predpisuje aj akordeóny, pretože bol presvedčený, že práve tie sú schopné vyjadriť ruskú ľudovú zvukovosť – táto časť je ňou silne, v niektorých momentoch až okato (banálnou témou) ovplyvnená. Tvrdí, že na zvýšenie efektivity sú akordeóny vhodné. Mnohé orchestre (dokonca aj tie ruské, ktoré majú akordeónov dostatok) ich však nahrádzajú, rovnako, ako to spravila Slovenská filharmónia. Kvôli jednej téme, typickej širokej ruskej melódii, ktorá sa ozve aj v plechových dychoch, to mnohí nepovažujú za potrebné.

Predposledná časť Rêves d’enfant (Detské sny) bola rozhodne najkrajšou časťou suity. Kombinácia zádumčivej témy v drevených dychoch a odpoveďou – jasnou, detskou melódiou v sláčikoch, je ako z iného sveta (Luskáčika, napríklad). Je to typ hudobného materiálu, ktorý náš orchester dokáže interpretovať vrúcne – lyriku vedia hrať s citom a vyspievaním melódie. Spevnosť narušili až nečisté tóny lesných rohov, inak sa táto „schumannovsky ladená“ poetická časť vydarila – výrazom, dynamikou i pôsobivým vyspievaním tém. Dirigent ich hlavne nechal vyznieť, neuponáhľal ich, precítil ich v pomalšom tempe, no viazal – napríklad téma vo violončelách, ktorú skladateľ odovzdáva flautám, znela spevne, s krásnym tónom, s potrebnou nadväznosťou, bez toho typického chvatu, aký počúvame v iných orchestroch. V tomto prípade skrátka prospelo, že si dal na čas, aby vyhral všetok bohatý hudobný materiál, ktorý pedantne doviedol do záverečného, prekrásneho, precíteného pianissima (skladateľ predpisuje až 4 p).

Finále Danse baroque nemá toho mnoho spoločné s Bachom, to skôr s poetikou Rimského-Korsakova, či konkrétne Dargomyžského, ktorého meno aj nesie podtitul časti suity. Jeho orchestrálna fantázia Kazačok sa stala pre Čajkovského vzorom – záverečná časť je dynamická, perkusívna a koncentruje sa v nej mnoho energie. Ak aj dirigent v niektorých prípadoch poľavil z nárokov, vo finále skoncentroval všetky sily hráčov a Vivacissime zahrali s energiou, zreteľnou artikuláciou, no vždy s potrebnou vášňou.

V druhej časti večera znela Symfónia č. 5 Es Dur, op. 82 Jeana Sibelia. Pokojné, jemné, tempo, ktoré zvolil hosťujúci dirigent (s prvým, nečistým tónom horny – takýto pozdrav publiku sme už tuším počuli) korešpondovalo so vznešenosťou Sibeliovej hudby. Dokázal ju viesť mimoriadne citlivo – s potrebnými nádychmi a poetickosťou, ktorú tento skladateľ v sebe má. Je to tok hudby, ktorý sa len nebadane zrýchľuje, musí byť precízne vystavaný a presne v tom sa ukázal prínos Pishkara ako kľúčový. Napätie, ktoré dokázal budovať – z pokojnej hladiny, brieždenia, po východ slnka, ktorý nastáva v Sibeliovej symfónii, ani zrazu neviete, ako sa hudba mení v rýchle tempo, ktoré prichádza takmer nebadane, no vo vnútri neustále musíte pociťovať tlak (tremolá sláčikov), rast napätia, dynamiky (plechové dychové nástroje) a potom opäť zvrat. Pokiaľ sa s týmto prvkom v hudbe Sibelia nepracuje – je to ako spoľahlivá sínusoida, môže sa stať, že z jeho hudby bude jedna veľká nuda. Vďaka tomu, že k nej pristupoval mimoriadne senzitívne a kreatívne, sa tak nestalo. V závere prvej časti predviedol ukážkovú gradáciu a orchester bol veľmi dobre pripravený.

Druhá časť Andante s krásnou témou a pizzicatami, ktoré boli dostatočne dôrazné – nestali sa len doplnkovým prvkom v partitúre, ale farebným a výrazovým. Opäť bola zrejmá práca s pohybom a vývojom hudby, hoci úvod mohol pôsobiť menej vyvážene, akonáhle doň dirigent vniesol nepatrné zrýchlenie, aj pomalá časť zrazu prestala byť jednotvárna. To je moment, kedy sa začne človek konečne sústrediť aj na hudbu a nie tešiť sa na finále, pravda. Ešte aj záverečné pizzicata zneli s podstatne väčšou naliehavosťou – bol to zaujímavý prístup, ktorý ubezpečil, že toto stvárnenie má na starosti umelec, ktorý hudbe (aj Sibeliovmu dielu) rozumie.

Let divokých labutí, ako nazval záverečnú časť Allegro molto, samotný skladateľ, bolo priam stelesnením programovej hudby. Ako uvádza Michal Ščepán v programovom bulletine, ústredná melódia bola inšpirovaná momentom, ktorý sa odohral počas skladateľových prechádzok v blízkosti jazera Tuusula: „Dnes pred jedenástou som videl šestnásť labutí, Jeden z mojich najväčších zážitkov! Pane Bože, tá krása! Dlho nado mnou krúžili. Stratili sa v slnečnom opere ako žiarivá, strieborná stuha.“ Podchytiť tú krásu a spevnosť, zároveň vnútorný smútok a nostalgiu melódie, s nebojácnym zdôraznením kontrastov, vďaka čomu vznikol na pódiu bohatý zvukový náboj – to všetko významne obohatilo interpretáciu Sibeliovej Piatej symfónie. O tomto dirigentovi ešte určite budeme počuť, a v tých najlepších súvislostiach.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak