Keď slovenský gitarista, spevák a skladateľ Archívny Chlapec skladal oprostené piesne v minimalistickom hudobnom jazyku na svoj tretí album Zapadákov, možno ani netušil, aké aktuálne budú v dlhých a neistých týždňoch, ktoré dnes prežívame.
Album Zapadákov vyšiel v piatok 13. marca (osudný to deň, kedy mala byť premiérovaná Aida, no korona vírus brány všetkých divadiel bez milosti a akejkoľvek výstrahy zatvoril) na značke Slnko Records a ako chuťovka bola pustená do éteru pieseň Ponad Berlín, Smer Londýn. Má v sebe takú čarokrásnu jednoduchosť – len pár gitarových akordov a spev, že poslucháč v tomto svete komplikovanosti musel ostať až ohúrený. Áno, aj na jednoduchom princípe sa dá vystavať pekná pesnička, pokiaľ jej autor dokáže ísť k jadru, uchopiť myšlienku, byť úprimný v textoch, nehrať sa na „veľkého umelca“, ktorý sa doslova potápa v šialene zložitých aranžmánoch na ploche 12-minútových kompozícií. Ak jednoduchú, melodicky zaujímavo vystavanú pesničku s poetickým textom doplníte obrázkami z vidieku, ranným vychádzajúcim slnkom, trávou, z ktorej cítiť príjemne chladnú rosu, poľnou cestičkou, miestami až dokumentárnou kamerou a ukážete ten pokojný život na dedinke, odkiaľ mnohí odišli za lepším, zrazu viete, že tento spevák a skladateľ nemá potrebu na niečo sa hrať a stavať sa do štylizovanej pózy.
Vo svojej tvorbe prináša intímne, osobne ladené piesne, ktoré sú o rodine, detstve a živote v malom meste. Je to svojím spôsobom pesničkárstvo, určite však nie folk, ktorý je desiatky rokov doménou bratov Čechov. Slovenskí muzikanti ani tvorcovia akosi nikdy neinklinovali k typickým folkovým pesničkám, tento štýl im nikdy nebol blízky. Zato u našich susedov, to bola doslova liaheň folkáčov. Pokojne ma ukameňujte, ale osobne by som si nikdy doma nepustila Nohavicu, ani keby ma mučili, pritom uznávam jeho schopnosti reflektovať na spoločensko-politické dianie a zároveň transformovať ich do výnimočného poetického jazyka (jeho hudobné a spevácke kvality už, priznám sa, mi až tak nekonvenujú – aj preto som sa pár krát pristihla, že počúvam skôr Plíhala a po pár pokusoch som celého Nohavicu zabalila). Richard Vávra, ktorý je hlavným protagonistom projektu Archívny Chlapec, však svojimi pesničkami do folku určite nepatrí.
Zaujímavý je aj vývoj tohto speváka, skladateľa a muzikanta z Kútov, ktorý sa publiku predstavil debutom pred piatimi rokmi. A zdá sa, že práve jeho introvertnosť v hudbe na obecenstvo dobre zafungovala. Neskôr sa predstavil s odvážnejšími, bohatšími aranžmánmi a logicky by sa mohlo zdať, že vývojom bude napredovať k ešte komplikovanejšej ceste, on však zvolil opačnú cestu a svoj hudobný jazyk úplne oprostil. Zapadákov je plný nádherného hudobného minimalizmu, ktorý odhaľuje vnútorný svet Richarda – jeho každodenné radosti aj starosti, príbehy, v ktorých sa možno nájdeme aj my, no bez toho, aby staval nejaké hlboké filozofické nadstavby. Načo aj. V dvanástich piesňach nám spevák ukazuje to, čo dnes prežívame všetci: „Nie je sa kam náhliť, môžeme si dovoliť ten luxus prísť neskoro alebo nikdy.“ Nemrazí vás náhodou, keď to počúvate práve teraz? A pritom spieva o bežných, každodenných veciach – veciach, ktoré sme si možno „pred“ nevšimli a keď sa čas zastavil, zrazu sme si ich všímať začali.
Album sa otvára príznačne – piesňou Zapadákov. Po krátkom intre nasleduje popisný, atmosférický popis vidieckeho života, ktorý vás priam magicky vtiahne do tých každodenných „obrázkov“, ktoré zažívate a neviete si bez nich predstaviť ani jediný deň. A cyklicky sa opakujú, no nikdy nezovšednejú. Melodickú linku pritom spevák prispôsobuje rytmike textu, nedrží sa otrocky zhudobneniu textu tak, aby sedel na slabiky. Vzniká pritom pieseň, ktorú by ste asi s ťažkosťou interpretovali po zopár počutiach. Samozrejme, nechýba ani kus príjemnej nostalgie. A náhly záver, bez ukončenia, bez prípravy. Archívny Chlapec prekvapuje, nekomponuje šablónovito, napriek tomu, že je jednoduchý.
V druhej skladbe Môžeme si dovoliť používa podobný hudobný rukopis s výraznejším refrénom, s textom, ktorý sme spomenuli vyššie – ten luxus prísť neskoro alebo nikdy. Pomerne spevný refrén strieda s nespevnými slohami, v ktorých dominuje textová zložka nad hudobnou. V nich si vystačuje len s jednoduchými gitarovými akordmi a z melodickej linky opäť cítiť, že tak, ako ju napísal, aj ostala. Nebola špeciálne upravovaná, aby sedela k textom. Skrátka a dobre, texty tvoria samostatný vesmír a hudba sa k nim iba pridružuje.
Pesničku Ponad Berlín, Smer Londýn sme už spomenuli as v nej sa predstavuje aj česká speváčka Lucie Krpalová alias Prune. Jej pekne zafarbený, nevtieravý vokál výborne korešponduje s intímnym charakterom piesní, takže bol dobrou voľbou, ako tieto piesne farebne obohatiť. Pritom však nestratili to základné posolstvo – nenarušili ani hudobný charakter pesničiek, ani filozofiu celého albumu.
Do nohavíc a topánok je úplne obyčajným, dňom, ktorý spevák každým dňom prežíva doma. Od momentu, kedy vstane, vidí bez okuliarov rozmazane, odhaľuje nám v úprimnosti a prirodzenosti dialóg so svojou manželkou a v tejto piesni sa skrýva aj príjemný humor. Poznáte ten typ milého, láskavého humoru, kedy sa síce život stane rutinou, ale napriek tomu ho máte radi a neviete si bez neho predstaviť svoju existenciu. Ak nie, tak Archívny Chlapec vám to presne v tejto pesničke vysvetlí.
Pozoruhodne štruktúrovaná je pesnička Nemám rád poviedky. Nepochybne patrí k najvydarenejším songom albumu Zapadákov. Zosobňuje všetko to, čo chcel Archívny Chlapec povedať – v prvej časti je takou mini psychologickou sondou do jeho vlastného vnútra a zrazu sa mení aj tempom a štruktúrou, aby ukázal typický život na dedine. Kto nezažil neuverí. Všetci, ktorí sme boli na dobrom dedinskom futbalovom vieme, aký veľký sviatok je to pre fanúšikov tohto športu (ak by ste náhodou nevedeli, na Slovensku sú aj dediny, kde s mančaftom hrá aj miestny farárko – a v tom prípade sa, pochopiteľne, medzi skandujúcimi fanúšikmi objavia aj babičky v ručníkoch). Pre niekoho môže byť možno úsmevné, keď Richard Vávra spieva o tom, ako „chlapi na dedine idú na futbal, čerstvo oholení, v oblekoch, ktoré inak slúžia tiež ako pohrebná rovnošata.“ Priatelia, to nie je žiadny morbídny humor, to je naozaj fakt. Pieseň sa opäť vracia do úvodnej, meditatívnej roviny spolu so zasneným vokálom speváčky, je zároveň krásnym vyznaním speváka. Silný, vydarený song. Spravím doma osobný protest, ak z tejto piesne nebude singel. Neviem, či to bude niečo platné, ale aj tak spravím…
Nie, že by na zvyšku platni neboli aj ďalšie pesničky silné. Celý tento album je vydarený. Každá z dvanástich piesní má v sebe svoj vlastný svet – respektíve svet skladateľa, gitaristu a speváka, Archívneho Chlapca, ktorý sa ho nebojí odhaliť tak, ako ho prežíva. Bez pozlátka, bez zbytočných fantazmagórií, bez zbytočných farebných obrazov – ukazuje nám len realistické podoby toho, čo zažíva. Nebojí sa však ani posunúť tieto myšlienky na iný level. Napríklad pieseň Si menšia je prekrásnym, rojčivým úletom a zároveň netradičným love songom. Keby všetky ľúbostné piesne boli bez pátosu a mali v sebe toľko poézie ako táto, aj by boli konečne znesiteľné a počúvateľné.
V piesňach Archívneho Chlapca budete mať vždy čo objavovať. Musíte si ich vypočuť niekoľkokrát. V jeho textoch sú osobné príbehy, v ktorých sa možno nájdete, možno objavíte niečo nové, no prinášajú toľko obrazov, že nie je možné ich uchopiť hneď všetky. Lúči sa s vami piesňou Keď zaspávaš. Ak očakávate sladkú lyriku, zabudnite. Aj v tom je očarujúci, lebo je plný kontrastov: „A v tmavomodrej a vláčnej a ťažkej noci, sústredene počúvaš zvuk domu a ulice, ktoré prenikajú cez steny a okenné tabule, až do najvyšších nervových centier. A prepadáš sa do hlbín svojho ja a rukou inštinktívne nahmatáš prázdne miesto po svojej pravici, kde už dlho nikto a nič nie je…“. Verte, že Zapadákov je ten najlepší spoločník počas týchto dní. Archívny Chlapec z Kútov sa akosi ešte pred vypuknutím pandémie trafil do čierneho. Netušíme síce, ako sa mu to podarilo, ale niekedy sa také veci skrátka stávajú.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Slnko Records
