Poznáme ju ako tanečnicu, choreografku, herečku. V hre Ivana Vyrypajeva Bytie 2 sa však predstavila publiku ako divadelná režisérka. Zhovárali sme sa s Petrou Fornayovou.
Ako režisérka ste sa pustili do textu Ivana Vyrypajeva – Bytie číslo 2. Ešte predtým, ako prejdeme k réžii tohto diela, vráťme sa k jeho hre Júl, s ktorou ste už mali skúsenosť. Aký je vo Vašich očiach tento autor?
Ivana Vyrypajeva som nestretla osobne, teda pokiaľ nerátame moju prítomnosť v hľadisku počas diskusie s ním v rámci Novej drámy pred pár rokmi. Určite je veľmi bystrý pozorovateľ, vie výborne pracovať s významom slov, ktoré spája do jemu príznačnej viacvýznamovosti. Pôsobí na mňa excentricky, nie ako ten tichý, svet len popisujúci dramatik, ale skôr ako niekto, kto chce, aby bol vypočutý a nie len tak hocijako vypočutý.
Vyrypajev v súčasnosti patrí k najvýznamnejším autorom nielen ruskej, ale aj európskej drámy. Jeho diela za obdobie 10-tich rokov prešli rôznymi autorskými fázami. Napokon, už aj v zmienenej hre Júl a v aktuálnej, Bytie číslo 2, je výrazný posun. Ako by ste ho charakterizovali? Možno vôbec tieto dve diela porovnať?
V Júli je postava šialeného chlapa, v Bytí 2 stretneme oficiálne psychicky chorú ženu (ktorá ale vykazuje celkom zjavné známky lucídnosti) a Boha/lekára – ktorý je síce oficiálnou autoritou, ale jedna z možných interpretácií tejto skvelo ambivalentnej postavy je práve neustále vybočovanie z normálu, keď popiera samého seba, či popiera už popreté… takže ho rozhodne nemôžeme považovať štatisticky za vzor normálnosti. Vidíme, že Vyrypajev rád využíva radikálne polohy ľudských stavov, choroby, postihnutia, cez ktoré sa mu pravdepodobne darí omnoho lepšie vyjadriť naše pochybnosti a priamu nepopísateľnosť našej existencie.
Hru Júl ste interpretovali ako jediná postava, čo je vždy pre protagonistu náročné, pretože musí „ovládnuť“ celé javisko a zároveň je výlučne na ňom, aby udržal pozornosť obecenstva. A samozrejme, pod vedením režiséra (v prípade hry Júl režisérky Lelkovej) preniknúť do podstaty diela, pochopiť ho a odovzdať jeho posolstvo. Dalo Vám to dobrý základ na režírovanie tohto autora?
Jedna vec je pochopenie podstaty a posolstva, druhá vec je inscenácia tohto pochopenia. V prípade Júla išlo o príbeh, viac menej chronologický, o vyrozprávanie udalostí – aspoň tak si to pamätám. S Alenou sa mi spolupracovalo skvelo, nútila ma na sebe ako na herečke veľmi pracovať – v dobrom. V Bytí 2 je ale štruktúra predstavenia iná, chronológia tu nemá – aspoň pre mňa – relevantný význam, hoci závislosť na časovom usporiadaní je tiež prítomná a pre predstavenie samotné vytvára čarovnú pointu. Pre mňa sa Bytie 2 odohráva skôr v priestore kruhu, nie línie.
Text Bytie č. 2, s ktorým ste pracovali, je poetický a symbolický. Zároveň je mimoriadne rytmický. Je to pre režiséra náročné vysporiadať sa s ním?
Celok hry je rozdelený do menších častí prostredníctvom kupletov. Na začiatku, ešte pred samotným skúšaním, sme sa stretli s prekladateľkou Evou Maliti a okrem iného nám vtedy povedala, že práve kuplety si Vyrypajev predstavoval nie odspievané, nie odrozprávané, ale zarapované. Tadiaľto som ale ísť nechcela, rap mi príliš nehovorí a hoci rytmus cítim, myslím si, dokonale, rovnako ako aj Vlado Zboroň, ktorého textov sa to týkalo, rap musíte mať v kostiach, ako koniec-koncov čokoľvek, čo nechcete, aby vyznelo naozaj ako fraška. Kuplety som nakoniec využila ako oddych pre diváka, ak sa to tak dá nazvať. Ako zmeny jednej formy vnímania na inú. Z čisto významovej percepcie textu som chcela diváka „prepnúť“ prostredníctvom hudby, vizualizovaného textu a štylizovaných fotografií do inej polohy.
Zároveň však prináša pre režiséra moment interaktívnosti s publikom, čo bolo aj počas predstavenia zreteľné. Záležalo Vám na tom, aby ste tento prvok do hry dostali?
Poslúchla som v tomto dramatikove poznámky, čo zároveň umožnilo, aby mali herci viac rolí, viac polôh, čím sme ponechali viac významov, ktoré sa navzájom dopĺňali a prepájali. Keď Vlado s Heidi vítajú divákov, zdá sa to len ako klasická hra na divadlo v divadle. Nie je to však len efekt a barlička pre otvorenie predstavenia – má to svoje opodstatnenie pre samotný vzťah postáv a ich kombináciu – vzťah pacientky a lekára, pacientky a dramatika, Lótovej ženy a Antoníny, Boha a lekára…
Keď sme hovorili o symbolike, asi najzreteľnejšie sa Vyrypajev vyjadruje vo svojich dielach – konkrétne aj v hre Bytie číslo 2, k otázke viery v Boha, respektíve spochybňuje jeho existenciu. Robí to však sarkastickým spôsobom. V ruskej literatúre to nie je novinka, akoby nadväzoval na líniu Dostojevského či Bulgakova. Predsa len však robí istú nadstavbu. Ako sa to prejavuje v jeho textoch a ako ste jeho otázky „dostali“ k divákom? Predsa len, v tejto hre je postava Boha pomerne nesympatická…
Nedávno som čítala povesti starej Mezopotámie a Izraela. V úvode sa píše, že bohovia sú v predstavách kultúr obrazom života a konkrétnych podmienok, v ktorých ľudia žili, čomu boli sa podrobovať, s čím bojovali. Takže si možno naozaj vytvárame Boha na svoj obraz. Boh v Bytí 2 je vlastne dokonalým stvoriteľom, lebo môže spochybniť aj samého seba. Ale je toto úlohou Boha? V tomto nám asi nemusí isť príkladom, vieme spochybňovať čokoľvek. No práve tým sa aspoň mne zdala postava Boha – opačne ako Vám – sympatická, keďže bola de facto veľmi ľudská. Antonína Velikánová vedela možno viac ako on, ale on bol oficiálnou autoritou, na ktorú sa mala obrátiť, pritom by si vystačila sama so sebou. Len nevládala. Nepotrebovala riešenie, možno len lásku a pohladenie, aby to vydržala. Podobne, ako sme to videli v Júli.
V čom je Bytie číslo 2 v súčasnosti aktuálne?
Bude aktuálne vždy, pokiaľ nás neprestane zaujímať zmysel našej existencie.
Vyrypajev je známy tým, že vo svojich dielach rád provokuje a ani táto hra nie je výnimkou. Aké pálčivé otázky nastoľuje?
Otvára mnoho otázok, ako koniec-koncov každá dobrá hra. Jedna z tých pre mňa najzaujímavejších je, či sa na niečo mimo seba samého naozaj môžeme spoľahnúť, či existuje niečo ako odovzdanie sa do rúk niekoho/niečoho iného. Tiež to, čo som už spomenula skôr – aký majú naše bytia vlastne zmysel, čo má byť výsledkom vývoja (človeka, rodu, prírody), na čo si odovzdávame všetky tie dáta, informácie, čo máme pochopiť? Ale to už je príliš patetické, možno je to celé jednoduchšie, ako by sme romanticky chceli…
Tento autor však nepíše jednoducho, čo sa týka formy, preto je to aj výzva pre režisérov, ako sa napokon vysporiadajú s jeho dielom, aby ako celok fungovali. Vy ste si „pomohli“ tanečnými kreáciami, v mnohom bola výpovedná a nápomocná aj scéna, videoprojekcie… S čím všetkým ste sa ako režisérka museli pasovať, aby dielo dobre fungovalo ako celok?
Vždy sa snažím, aby som používala len také prostriedky a v takom pomere, aby dovolili divákovi čo najviac zotrvať pri téme, aby pochopil, čo je pre mňa/nás dôležité vypovedať. Pri tomto texte mi bolo od začiatku jasné, že tu nemôže byť prítomná veľká akcia, v čom ma podporili aj herci, za čo som im veľmi vďačná. Lebo, ako som už veľakrát povedala, pre mňa nie je divadlo hereckým koncertom. Ak budem trochu drsná, tak stolička v kúte má na scéne v danom momente rovnakú váhu ako herec – nemusí nutne priťahovať rovnakú pozornosť, ale musí tam byť a preto je v danej chvíli nezastupiteľná. Rovnaký princíp, aký vidíme v prírode. Takže jednou z mojich úloh, ako režisérky, bolo na javisku vyrovnávať a preskupovať pomer síl všetkých zúčastnených elementov tak, aby bol výsledný tvar zaujímavý a aby sme pomohli divákovi udržať niť tých významov, ktoré považujeme za podstatné.
Mimoriadne dobrý herecký výkon podala Heidi Šinková a dobre to na javisku fungovalo aj s jej hereckým partnerom Vladom Zboroňom. Ako prišlo k tejto spolupráci? Prečo práve výber týchto hercov? Predpokladám, že ste s ich výkonmi boli spokojná…
Bola som absolútne spokojná s celým inscenačným tímom, hercov podčiarkujúc. Excelentná bola spolupráca s Maťou Gavulom, ktorý môj protonápad scény rozvinul do nečakanej formy. Na projekcii sa tradične vynikajúco robilo s Borisom Vitázkom, má dar vycítiť, kam chce režisér ísť a pritom tomu dodať jasnú autorskú pridanú hodnotu. Ale späť k hercom. Heidi a Vlado sú pre mňa úplne iné osobnosti, počnúc tým, akí sú v súkromí, až po to, ako pracujú v divadle. Bolo to vlastne veľmi zaujímavé ich mať na javisku vedľa seba. S Vladom sa poznáme dlhšie, je to výnimočný herec, vie dať textu skvelú, niekedy často prekvapivú pointu, vycíti, ako narábať s minimálnymi prostriedkami veľmi efektívne, jednoducho – často dokonalo presne triafa klinček po hlavičke. S Heidi sme spolupracovali prvýkrát a musím povedať, že málokedy človek stretne niekoho tak zanieteného a pracovitého. Bolo skvelé sledovať, že hoci sme mali občas iný názor, dokázala prijať moje nekonečné požiadavky na nekonečné opakovanie scény len preto, aby sme mohli nájsť ten správny tvar. Užívala som si s ňou prácu na texte, myslím, že proces hľadania a nachádzania nás obe veľmi bavil.
Vyrypajev ako autor rád využíva syntézu múzických umení – poéziu, tanec, hudbu. Je to citeľné aj z tejto hry. Je to pre Vás ako tanečníčku a zároveň režisérku aj výhoda?
Určite je výhodou, že mám veľké skúsenosti s pohybom. Nemusí to byť nevyhnutne tanec. Keď sme pracovali na Bytí 2, tak scény, kde Heidi tancuje, sme takmer vôbec neskúšali, proste som ju požiadala, nech tancuje na hudbu a že môže vždy tancovať inak. Výberu hudby som naopak dopriala veľa času, lebo verím, že práve tá, spolu s presným temporytmom, finálne zafarbuje celé vnímanie obsahu. Čo sa týka pohybu, venovali sme sa skôr tým jednoduchým, na prvý pohľad nepodstatným a nezavnímateľným mikropohybom, ako je chôdza, držanie rúk, napätie v prstoch, natočenie hlavy. Nemyslím, že divák to takto jasne vidí – on len cíti, ak v danej scéne niečo nesedí, že nie je kompaktná, niečomu nedokáže uveriť. Sú na to rôzne techniky, rôzne školy, ale v princípe ide o to, aby divák uveril nielen počutému textu, ale aj celej postave, ktorá daný text deklaruje. A keď to v danom momente znamená „stáť so zvesenými rukami a čakať“, tak poprosím herca robiť práve a len to.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Ľuboš Kotlár
