„Netvoríme pre seba, ale pre divákov. Ak nenájdeme nikoho, kto by si sadol do hľadiska, nebude dôležité, že sme ochránili tradíciu,“ hovorí pre náš portál slovenský tenor, ktorý pôsobí v Štátnej opere a je aj spevákom formácie Slovak Tango.
Tenor Peter Račko, rodák z Bratislavy, študoval spev na konzervatóriu Jána Levoslava Bellu, operný spev na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne a vokálnu interpretáciu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Okrem svojho stáleho pôsobenia v Štátnej opere hosťuje v rôznych divadlách na Slovensku i v zahraničí. Zároveň je spevákom kapely Slovak Tango.
V tejto divadelnej sezóne ste sa divákom v Banskej Bystrici predstavili aj ako Vašek v opere Predaná nevesta. Aké sú vaše dojmy z tejto skúsenosti?
Milo ma to prekvapilo. Ako tenor mám v Predanej neveste vysnívanú rolu Jeníka. Dúfal som, že v Štátnej opere dostanem možnosť si ju zaspievať. Obsadili ma ale do úlohy Vaška, a hoci ma to najprv zamrzelo, veľmi som sa v nej našiel. Zásluhy pripisujem režisérke Zuzane Fischer. Snažila sa to poňať inak, nechcela z Vaška urobiť prihlúpleho chlapca, ktorému sa vysmievajú. To je veľmi časté vyobrazovanie tejto postavy, pretože ju Bedřich Smetana hudobne napísal ako zajakávajúcu sa. Túto príležitosť považujem za najlepší zážitok v posledných mesiacoch.
So Zuzanou Fischer ste v minulosti viackrát spolupracovali. Páčia sa vám jej réžie?
Zuzanu Fischer vnímam odkedy študovala na JAMU v Brne. Pripravovala rôzne inscenácie spolu s projektmi mimo školy. Tie mi vždy prišli zaujímavé a pútavé. Oceňujem u nej schopnosť uchopiť klasické diela inak, ako sú ľudia zvyknutí. To je podľa mňa smer, ktorým by sa umenie v dnešnej dobe malo uberať. Zároveň má nezameniteľný charakteristický rukopis. Spoznal by som jej réžiu kdekoľvek. Prvé predstavenie pod vedením Zuzany Fischer, kde ma obsadili, bol operný dvojtitul Sedliacka česť a Komedianti v roli Peppeho. Už vtedy mala víziu ísť skôr po pohybovej stránke a prostredníctvom toho klásť väčší dôraz na vyjadrenie emócií. V jej práci to vidieť doteraz. Takmer tri roky po tejto premiére som začal hosťovať v Slovenskom národnom divadle. Spievam postavu Ovčáka Jirku v opere Čert a Káča, ktorú Zuzana Fischer režírovala. Na obdobie skúšok rád spomínam. Účinkovalo tam veľa mojich známych, vďaka čomu medzi nami panovala priateľská atmosféra počas celého výrobného procesu. Stretla sa mladá partia s mladým inscenačným tímom a fungovalo to. Vzniklo krásne dynamické predstavenie, teší ma, že môžem byť jeho súčasťou.
Kritiky na toto predstavenie boli rozporuplné: objavili sa aj pozitívne, no väčšina uvedené spracovanie nedokázala prijať. Čert a Káča v réžii Zuzany Fischer označili za príliš moderné, respektíve štýlovo nejednotné. Podľa nich bolo pohybových prvkov na scéne príliš veľa – akrobatov gymnastov a tanečníkov. Ďalšie mali výhrady k rekvizitám či kostýmom, ktoré nekorešpondovali so zámerom diela. Viete si tieto výhrady obhájiť?
Umenie je v prvom rade subjektívne, nedá sa hodnotiť univerzálne. Akýkoľvek vyjadrený názor nie je správny či nesprávny. Môžeme s ním iba súhlasiť alebo nesúhlasiť. Tiež si nemyslím, že iba dobrá kritika je automaticky zárukou kvalitného predstavenia. Divák by sa mal sám rozhodnúť, či sa mu páči čo vidí. Nedá sa ulahodiť každému a práve tá pestrosť je na tom krásna. Čo sa titulu Čert a Káča týka, nepotrebujem si to obhajovať. Okrem toho, že som interpret, nie tvorca, neberiem nikomu jeho názor a rovnako nechcem pretláčať ten svoj.
Čo bola pre vás doteraz najväčšia výzva v kariére?
Asi rola Nemorina z opery Nápoj lásky vo Veľkom divadle v Poznani. Obsadili ma, keď im vypadol spevák a na poslednú chvíľu hľadali náhradu. Je to výborná úloha, páčila sa mi predstava zahrať si ju. Navyše som ju mal zo školy hudobne naštudovanú. Problémom pre mňa bola režisérova vízia. Nemorino v jeho podaní predstavoval mladého chlapca vnútorne bojujúceho s inou osobnosťou, konkrétne osobnosťou vyhorenej baletky. Celé predstavenie som musel odspievať v ženských šatách a v závere sa opájať rôznymi návykovými látkami. Bolo mi to nepríjemné a neprirodzené. Teším sa ale z každej príležitosti, takže svoju účasť v projekte neľutujem. Aj napriek nestotožneniu sa s konceptom.
Myslíte si, že je v poriadku takéto spracovanie režiséra? Nehovoríme teraz, samozrejme o tom, či je to pre mladého speváka príležitosť. Ako to vidíte z pohľadu umeleckého diela? Môže sa tvorca až natoľko odchýliť od libreta? Veď Donizettiho dielo je dnes známa klasika a Felice Romani ako tvorca libreta nikdy nič podobné nenapísal. Na základe čoho, podľa vás takéto vízie režisérov dnes vznikajú?
Podľa môjho názoru to úplne v poriadku nebolo. Pán režisér bol pomerne excentrický a veľmi svojský. Zámer som nepochopil, takže ho neviem vysvetliť. Jednoducho šliapol vedľa. Videl som výsledok jeho práce, keď sa držal pri zemi. To bol vydarený titul.
Na ktoré skúsenosti radi spomínate?
Moja najlepšia spolupráca bola s Robertom Carsom. Režíroval predstavenie Osud v Janáčkovom divadle, kde stvárňujem postavu Doktora Sudu. Pán Carsen je absolútny profesionál, pôsobí na popredných svetových scénach, bola to pre mňa obrovská pocta. Taktiež bolo zaujímavé vystupovať v zámockých záhradách Českého Krumlova, kvôli unikátnemu otáčavému hľadisku. S Jihočeským divadlom České Budějovice sme tam hrali Lišku Bystroušku. Mal som rolu Lišáka Zlatohřbitka, pôvodne písanú pre mezzosoprán, čiže by to mala byť ženská úloha. Na vyžiadanie režisérskeho dua SKUTR, ktorí túto inscenáciu pripravili, sme ju spievali s kolegom ako tenori.
Máte nejakú vysnívanú rolu alebo divadelnú scénu?
Odjakživa túžim po postave Vladimíra Lenského z Eugena Onegina a chcel by som si zaspievať aj Princa v Rusalke. Z divadiel ma najviac láka Opéra national de Paris , tam si viem predstaviť odohrať akúkoľvek Janáčkovu operu, ktoré mám veľmi rád.
Čím je pre vás zaujímavý Janáček? Sú to náročné opery, úplne inak stavané aj z pohľadu účasti speváka na javisku. Repertoárom sa inšpiruje mnohými literárnymi dielami a sú to často ťažké témy. Máte teda rád výzvy?
Áno. Skôr však v každom smere obdivujem Janáčka. Pre mňa bol génius a myslím, že zatiaľ sa mu nikto nemôže rovnať. Považujem jeho hudbu za nadčasovú a pokrokovú. Človek v nej počuje aj cíti nesmierne množstvo emócií, radosť i žiaľ, zaľúbenie, hravosť, hnev, to všetko. Každá jedna opera je niečím výnimočná a mne srdcu blízka.
Prečo sa podľa vás Janáček na slovenských scénach hrá len veľmi málo, zatiaľ čo v zahraničí je jeho tvorba mimoriadne uznávaná?
Na Slovensku a vlastne ani v Česku nie sú bežní poslucháči natoľko hudobne vzdelaní. Tá mentalita je inak nastavená. To nie je chyba ľudí, resp. divákov, ale systému a školstva. Možno je to aj tým, že nie je klasický skladateľ. Jeho diela prakticky patria k novodobým, hoci ešte nie k moderným. Nezapadajú do kategórie ľúbezných romantických melódií, na ktorých je naše publikum odchované. Janáčkove opery nemajú uzavreté čísla na jednotlivé árie a i., pripomínajú skôr akési ucelené hudobné divadlo alebo film.
Načali sme tému opier v modernom prevedení. Existujú rôzne ohlasy zo strán kritikov, umelcov aj tvorcov. Aký je váš názor, na ktorú stranu sa skôr prikláňate?
Ak sa inscenačný tím rozhodne spracovať titul neštandardným spôsobom, pridať novodobé prvky, potrebujem v tom vidieť logiku. Musí to mať nejaký význam, chcem vidieť spojenie s libretom, s hudbou. Z niektorých režisérov mám pocit, že keď vyzlečú sólistku, je to pre nich automaticky moderná opera. Neobľubujem ani veľké množstvo krvi a pochmúrnych scén v pôvodne veselých dielach. Umenie je samozrejme subjektívne, to, čo mne nedáva zmysel, môže inú osobu osloviť. Napríklad postava Nemorina z Nápoja lásky, o ktorej som hovoril, prezentovaná ako transvestita, sa mi nepáči. Tá verzia nemá s príbehom nič spoločné. Prišlo mi nevhodné, aj keď v Nemecku hrali Rusalku na scéne zobrazujúcej pitevňu. Ak ide o inovácie, v predstaveniach sa mi pozdáva snaha o prepájanie so súčasnosťou. Pokiaľ dej neopisuje konkrétnu historickú udalosť a dobový kontext nie je dôležitý, netreba zvýrazňovať jeho pôvod v minulosti. Veľa hier pojednáva o stále aktuálnom spoločenskom probléme, má nadčasovú myšlienku. Sprítomnenie diela mu prepožičiava autenticitu a pomáha divákovi lepšie sa stotožniť s obsahom.
Máme sa podľa vás podobnými praktikami snažiť zabrániť ľudom strácať záujem o klasické umenie?
Určite áno. Treba držať krok a ak je to nutné, prispôsobiť sa publiku. Netvoríme pre seba, ale pre divákov. Ak nenájdeme nikoho, kto by si sadol do hľadiska, nebude dôležité, že sme ochránili tradíciu. Musíme divadlo posúvať vpred, aby mohlo naďalej plniť svoju funkciu. Mali by sme prejavovať záujem o názory verejnosti, počúvať mladých, ktorí nie sú naučení kultúrne sa vzdelávať. Priblížiť umenie ich svetu a ponúknuť plnohodnotný zážitok. Ukázať, že sa nemusia báť nudy. Je vidieť ako to funguje vždy, keď hráme pre školy moderne spracované predstavenie. V sále je úžasná energia, stále sa tlieska, človek má skvelý pocit.
Spievate aj v hudobnom zoskupení Slovak Tango. Čomu sa vo svojej tvorbe venujete?
Naším hlavným zameraním je interpretácia populárnej hudby 30. až 50. rokov 20. storočia. S týmto obdobím sa spájajú mená František Kryštof Veselý, Melánia Olláryová, Jozef Kuchár, Gabriela Hermélyová… V repertoári máme piesne rôznych autorov, napríklad Gejzu Dusíka, Dušana Pálku, Pavla Braxatorisa a ďalších. Náš harmonikár František Kubiš spolu s kontrabasistom Milanom Maťašom, mali víziu oživiť, vrátiť túto klasiku späť do povedomia ľudí. Chceli ju zatraktívniť mladším poslucháčom a tým aj vzdelávať. Tá myšlienka sa nám všetkým pozdávala. Netvoríme síce vlastné veci, ale František nám pripravuje na jednotlivé skladby nové aranžmány. Vďaka tomu je zvuk zaujímavý aj v nástrojovom obsadení, ktoré máme my. Väčšina pesničiek je pôvodne písaná pre veľké skupiny a orchestre, zatiaľ čo nás bolo v stálej zostave len päť. Dlho nám chýbal ženský hlas, nemohli sme prerobiť niektoré nádherné piesne. Teraz sme po štrnástich rokoch od vzniku Slovak Tango prizvali speváčku Michaelu Kuštekovú. Z tejto spolupráce sa veľmi tešíme. Uvidíme, kam sa nám to podarí posunúť ďalej.
Zhovárala sa Alexandra Dundová
Zdroj foto: Archív Petra Račka, Zdenko Hanout
