„Skladbu Von z temnoty vnímam ako nádej, signál k povzbudeniu do budúcna,“ hovorí pre náš portál hudobný skladateľ Peter Machajdík, ktorého skladba v premiére zaznie na otváracom koncerte Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza. Autor, ktorý žije v zahraničí, pozorne sleduje dianie v kultúre na Slovensku: „Mrzia ma mnohé kroky, ktoré sa udiali za posledné mesiace. A to najmä z toho dôvodu, že nezmenili nič k lepšiemu, skôr zdevastovali to, čo fungovalo vďaka fundovaným a pre umenie zanieteným ľuďom, rozdelili a rozhádali spoločnosť. Mnohým rozhodnutiam a skutkom, ktoré sa dejú v oblasti kultúry vôbec nerozumiem. Viem, že nie som jediný“.
Pre Bratislavské gitarové kvarteto ste napísali skladbu Von z temnoty. Už podľa názvu cítiť, že bude mať aj filozofický podtext. Odkazuje na minulé časy? Aký je jej obsah?
Skladba čiastočne odkazuje na minulé časy, ale svoj obsah a ideový základ hľadá najmä v súčasnosti. Hoci jej názov nevyznieva jednoznačne pozitívne, mal som pri jej komponovaní neustále na mysli želateľnejšie myšlienky. Dnešné časy sú nezriedka poznačené osočovaním, vulgárnosťou, nerešpektovaním základných etických pravidiel a zákonov, nedostatočným všímaním si akútnych problémov environmentálneho či ekologického charakteru. Nehovoriac o xenofóbii, homofóbii a ťažko prekonateľným strachom z iných, doteraz nepoznaných vecí. Mojou skladbou sa snažím nabádať k zamysleniu sa nad dôležitosťou a významom týchto tém. Cestu z temnoty neponúkam. Tú sa však môže pokúsiť hľadať a nájsť každý z nás. Ja sám vnímam skladbu Von z temnoty ako nádej, signál k povzbudeniu do budúcna. Možno by sa skladba synonymicky mohla volať Von z nečinnosti alebo Von z letargie.
Vaša je hudba často introspektívna, kontemplatívna, poslucháč pri nej „musí“ rozmýšľať. Je vaším cieľom, aby umenie človeku otvorilo oči? Má byť aj funkcia hudby apelatívna, má sa pýtať a donútiť človeka vidieť veci v súvislostiach?
Ako som spomenul, snažím sa vo svojej tvorbe poukazovať najmä na témy dnešnej doby, avšak častokrát aj v kontexte s históriou. Preto sa možno v mojej hudbe stretáva tradičnejšie chápané hudobné myslenie s výrazovými prostriedkami dneška. Poteší ma, keď reakciou na moje skladby nie sú jej hlboké teoretické analýzy, ale vnútorné poslucháčove pocity, uvedomenie si určitých súvislostí a zákonitostí. Sám sa snažím na veci nazerať z viacerých strán a chápať ich spojitosti.
Vašu tvorbu označujú za postmodernú, využívate postminimalistický štýl s ambientnými prvkami. Viem, že autori neradi hodnotia svoj rukopis a zaraďujú kompozície, pod ktoré sa podpisujú, štýlovo, preto sa radšej spýtam, ktorým prúdom alebo skôr trendom v súčasnej kompozície sa Vy ako autor vyhýbate?
V prvom rade sa snažím zachovať si svoj jazyk, svoje hudobné myslenie a štýl, dokázať sa v ňom orientovať a cítiť v ňom samého seba. Najväčšiu radosť mám z toho, keď cítim vo svojich skladbách niečo vlastné, osobné a osobité, hoci nie vždy sa to stopercentne podarí. Teší ma, keď moja hudba v prijímateľovi vyvolá nejakú rezonanciu. Usilujem sa mať vlastnú tvár, predstaviť vlastný hudobný svet. Samozrejme pravidelne sledujem aj rôzne trendy a prácu kolegýň a kolegov na celom svete. Kedysi som viac-menej odmietal takmer všetko podobné tomu, čo dnes sám robím. Miloval som a stále si vážim niektorých najextravagantnejších skladateľov minulého storočia a ich tvorbu. Snažil som sa ich kedysi napodobovať. Dnes viem, že dôležitejšie než byť štyristotridsiatym tretím Cageom, Stockhausenom, Ligetim či Berion je byť sám sebou. Snažím sa vyhýbať čomukoľvek, čo mi pripomína kompozície niekoho iného, všetkému, čo nepovažujem za svoje. Nie je to však až také jednoduché.
Premiéru bude mať skladba na koncerte 22. 6. o 19:00 v Moyzesovej sieni. Zúčastníte sa jej? Tešíte sa na premiéru?
Áno, premiéry sa zúčastním, a nakoľko poznám kvalitu členov Bratislavského gitarového kvarteta, tak sa na ňu aj nesmierne teším. Viem, že to bude skvelý koncert a že poslucháči budú mať z neho veľký zážitok. A to vďaka celej dramaturgii koncertu, ktorá zahŕňa aj skladby Manuela de Fallu, Petra Zagara, Lea Brouwera, Yorgosa Nousisa, Astora Piazzollu a Aldemara Romera. Navyše s úžasnými hosťami ako Eva Šušková, Silfredo Pérez a Moyzesovo kvarteto.
Bratislavské gitarové kvarteto tento rok oslavuje 30 rokov od svojho vzniku. Ich nový koncertný program je výsledkom spolupráce s hudobnými priateľmi súboru – skladateľmi, aranžérmi a interpretmi. Je gitara perspektívny nástroj pre súčasného autora? Čím je pre vás ako hudobného skladateľa zaujímavá?
Myslím si, že gitara je perspektívny nástroj pre súčasného autora. Aspoň z môjho pohľadu. Gitara znamená v mojom hudobnom jazyku najmä možnosť použitia doznievania, jemných odtieňov, timbrových kvalít, odlišností a istej zmyselnosti. Na gitaru som začal hrávať ako tínedžer. Ako samouk som sa pravdepodobne nikdy nemal možnosť poriadne sa oboznámiť s možnosťami či nemožnosťami hry na tento nástroj. Ale najmä som sa nikdy nezamýšľal nad zvládnutím či nezvládnutím idiomatickosti gitarového hmatníka. Vždy pri písaní pre gitaru som postavený pred skutočnosť, že gitara má hmatník, 6 strún, určitý rozsah, apod. Určite patrí do sveta súčasnej komponovanej hudby. Veď aj v minulosti doň patrila. Za kuriozitu by som ju nepovažoval ani keby mala iba jednu strunu, ale ani jednu. Vždy sa dá niečo vymyslieť. Na gitare mám rád nezodpovedané otázky. Pocit nutnosti hľadania. Zvuk? Tvar? Drevo?
V diele, ktoré ste pre kvarteto písali, ste niečo uspôsobovali pre tento nástroj? Poskytuje gitara z technického a výrazového hľadiska pre autora súčasnej hudby dosť inšpirácie?
Pri komponovaní skladby som mal neustále na zreteli zvukové možnosti gitary. Predovšetkým som chcel vytvoriť kompaktný zvuk, charakterizujúci môj hudobný jazyk. Zaiste sú nástroje, s ktorými sa to dá dosiahnuť možno jednoduchšie, ale práve inakosť súznenia štyroch gitár ma hnali ku konečnému tvaru a zvukovému výsledku skladby a stali sa zároveň veľmi príjemným zdrojom inšpirácie. Mne osobne gitara poskytuje dostatok priestoru pre vyjadrenie hudobných ideí.
K oslave jubilea tohto súboru prispeje aj Vaša skladba. V našich podmienkach je skôr raritou ako pravidlom, aby hudobné zoskupenie prežilo desiatky rokov. Sledujete situácia zo zahraničia u nás v kultúre? Aký je Váš názor na ňu?
Som nesmierne rád, že existujú na Slovensku súbory, ktoré existujú už niekoľko desiatok rokov. Nedeľňajší koncert predstaví hneď dva z nich. Oba svojou nepopierateľnou kvalitou a profesionálnym prístupom k vlastnej činnosti dokázali, že sa aj u nás dá prežiť dlhšiu dobu. Ani pri ťažších obdobiach to nezabalili. Patrí im zato moja hlboká úcta a rešpekt. Nakoľko sa v poslednom čase zdržujem často aj na Slovensku, mám možnosť sledovať dianie v kultúre zblízka. Mrzia ma mnohé kroky, ktoré sa udiali za posledné mesiace. A to najmä z toho dôvodu, že nezmenili nič k lepšiemu, skôr zdevastovali to, čo fungovalo vďaka fundovaným a pre umenie zanieteným ľuďom, rozdelili a rozhádali spoločnosť. Mnohým rozhodnutiam a skutkom, ktoré sa dejú v oblasti kultúry vôbec nerozumiem. Viem, že nie som jediný.
Niektorí slovenskí autori, keď som sa s nimi rozprávala o trendoch súčasnej hudby, mi povedali, že v súčasnosti pociťujú vznik nového, silne introspektívneho štýlu, ktorý má úplne odlišné vyjadrovacie prostriedky, ako sú tie dnešné. Je to reflexia doby – niektorých javov, či už spoločenských, sociálnych v našom európskom priestore, ale i v kontexte celosvetového diania. Cítite to rovnako? Mohla by situácia, ktorú niekoľko rokov pociťujeme v spoločnosti, ovplyvniť vznik nového hudobného slohu?
Cítim to podobne, hoci si nie som istý, do akej miery ovplyvňuje doba, v ktorej žijeme, tvorbu umelcov. Vyjadrovacie prostriedky sa dnes rozširujú obrovským tempom, a to vo všetkých druhoch umenia, a samozrejme i mimo neho. Umelci sa veľakrát dosť intenzívne pridŕžajú spôsobu písania alebo vyjadrovania, ktorý sa zameriava na ich vnútorný svet, myšlienky, pocity a prežívanie s dôrazom na sebapozorovanie a reflexiu. Je dosť možné, že sa práve toto časom pretransformuje do nejakého nového hudobného slohu. Sám som zvedavý.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: archív umelcov
