„Gitaru považujem za veľmi krásny a poetický nástroj schopný nekonečného množstva zvukových odtieňov či vytvárania bohatých zvukových spektier. Pre skladateľa, ktorý na nej nehrá virtuózne, však predstavuje výzvu. Práve táto výzva, myslím, ale otvára alebo ponúka cestu vnútornej predstavy zvuku, imaginácie zvukov,“ hovorí pre náš portál hudobný skladateľ Peter Javorka, ktorého skladba vo svetovej premiére zaznela v rámci Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza.
V pondelok 23. júna sa v rámci Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza predstaví gitarové duet – Karol Samuelčík a András Csáki. Práve na tomto festivale budú mať ako duo svoj debut. Myslíte si, že práve mladá generácia interpretov, sa vie k interpretácii súčasnej hudby, priblížiť autentickejšie a celkovo, má k súčasnej hudbe otvorenejší vzťah?
Som veľmi rád, že som dostal príležitosť napísať skladbu pre debutový koncert tohto výnimočného dua. Ich dramaturgické smerovanie – kombinácia klasického a súčasného repertoáru – ukazuje otvorenosť a univerzálnosť. Obaja dokážu rovnako presvedčivo interpretovať tradičnú i novú hudbu, čo im umožňuje hlbšie porozumieť aj súčasným skladateľským ideám.
S Karolom Samuelčíkom Vás viaže aj generačné spojenie – v rovnakom období ste študovali na konzervatóriu i VŠMU. Má tento profesný i ľudský vzťah vplyv na to, že pre nich komponujete?
Karola poznám od roku 2007, keď sme obaja nastúpili na Konzervatórium v Žiline. Od začiatku pôsobil ako mimoriadne koncentrovaný a cieľavedomý hudobník so zmyslom pre veľké množstvo farieb, ktorých je gitara schopná. Naše cesty sa opakovane pretínali – neskôr aj na VŠMU, kde sme v rovnakom roku dokončili doktorandské štúdium. Skladba pre jeho duo je tak pokračovaním našich paralelných ciest.
Vystúpenie týchto gitaristov bude netradičné: svoju prvú spoločnú dramaturgiu začnú transkripciami klávesovej hudby Bacha a Mozarta. Od baroka a klasicizmu sa prenesieme do súčasnosti. Je to dobrá „pôda“, respektíve príprava na to, aby sa uviedlo Vaše dielo Kánony?
Spočiatku ma mierne zamrazilo, že moja skladba bude v spoločnosti Bacha a Mozarta – sú to titáni hudby. No zároveň som si uvedomil, že ich klávesové diela v transkripciách pre gitary ukazujú univerzálnosť hudobného jazyka. Ich prítomnosť v programe výborne kontrastuje aj korešponduje so súčasnosťou. Napokon, určité formálne a imitačné princípy z ich hudby ma inšpirovali aj pri komponovaní Kánonov. Keby som sa však skúsil odosobniť od emocionálneho zaangažovania – čo sa úplne nedá keď v publiku prežívate svoju premiéru – a skúsil by som sa na to pozrieť z nadhľadu, mám pocit, že nakoniec ten program v zmysle kontrastov i spojení ako dramaturgický celok znamenite zafungoval.
Ešte predtým, než o ňom budeme hovoriť – Váš vzťah k Bachovi a Mozartovi?
Títo dvaja skladatelia stáli, okrem iných osobností a žánrov, pri samom zrode mojej fascinácie hudbou. Bachove a Mozartove diela som hrával na klavíri, študoval partitúry, čítal o nich životopisné texty a doteraz ma inšpirujú svojou hudobnou genialitou. Ich partitúry sú pre mňa nekonečnými vesmírmi kompozície ako takej.
Dielo Kánony na festivale zaznie vo svetovej premiére – vzniklo na objednávku organizátorov gitarového festivalu. Je pre Vás gitara nástrojom, ktorý zodpovedá špecifikám súčasnej hudby? Dokáže z hľadiska experimentu, tvorby tónu, farieb, tonality a ďalších možností – technických a výrazových, vypovedať všetko to, čo mienite hudbou povedať?
Gitaru považujem za veľmi krásny a poetický nástroj schopný nekonečného množstva zvukových odtieňov či vytvárania bohatých zvukových spektier. Pre skladateľa, ktorý na nej nehrá virtuózne, však predstavuje výzvu. Práve táto výzva, myslím, ale otvára alebo ponúka cestu vnútornej predstavy zvuku, imaginácie zvukov. A cez toto hľadanie gitarového zvuku v predstave som sa vybral aj pri kompozícii skladby Kánony. Gitara má miesto v experimentálnej i tradičnej hudbe, a jej historický vývoj bol pre mňa kľúčovou inšpiráciou pri písaní. Snažil som sa možno v skratkovitej podobe o akýsi prelet ponad jej dejiny.
Patríte k experimentálnemu krídlu skladateľov. Vaše skladby zneli aj na zahraničných podujatiach – Budapešť, Krakov, Viedeň, Praha… Čím ešte v súčasnosti možno inovovať hudobnú reč? Čím môžete poslucháčov ako experimentálny tvorca vzbudiť pozornosť?
Nemyslím, že som až taký radikálny experimentátor, napokon to už je na posúdení iných. Hoci využívam nové farby a formy, často pracujem s prvkami vychádzajúcimi z tradície. Verím v kombináciu staršieho a nového – povedzme vkladať súčasné prvky do tradičného rámca. Fascinuje ma otázka dávnejších ideí umenia a možnosť nanovo ich interpretovať. Ako inovovať hudobnú reč je mimoriadne zložitá problematika. Nie je to len o nových zvukoch, technikách hry či spevu, notácii, grafických zmenách či multidisciplinárnych presahoch, ale o inovatívnych ideách, v službách ktorých bude všetky tieto zvukovo- notačné a technologické premeny. Ide aj o to ako dokážeme uchopiť svet ktorý nás obklopuje, našu prítomnosť. A možno aj ako ho dokážeme urobiť hudbou krajší, láskavejší, tolerantnejší a tak nejako znesiteľnejší.
Na vašu experimentálnu cestu sa pýtam aj preto, že skladba Kánony evokuje skôr niečo tradičné, čím, samozrejme, netvrdím, že experiment nemôže využívať tradičné formy. Využívate v skladbe princíp imitácie?
Áno. Kánony sú založené na imitačnej technike, jedného z najstarších polyfónnych postupov. V skladbe slúži ako základná štruktúra – ako spôsob kreovania textúry a formy. K imitačným technikám mám blízko, sú prítomné v mnohých mojich dielach. V tomto prípade som kánonické techniky použil striktne i voľne, čo umožnilo vytvoriť hudbu pre dve gitary, ktorá sa cez túto formu rozvíja. Za skladateľov, ktorých kánonické techniku mám rád, spomeniem, medzi inými Ockeghema, Bacha, Händla, Schumanna, Stravinského, Sixtu, Ligetiho a ď.
Koľko hlasov v skladbe možno očakávať, keďže sú to Kánony?
Rozsah siaha od jednohlasu po simultánne využitie všetkých 12 strún – teda až dvanásťhlas. Nepoužívam však dvanásťtónové techniky – nejde o vedome dodekafonickú skladbu.
Ide o absolútnu hudbu alebo sa k skladbe viaže aj program?
Ide o absolútnu hudbu. Ak však poslucháči v hudbe našli niečo osobné či obrazné, teší ma to. Znamená to, že niečo v nich niečo zarezonovalo.
Spomínam si na Vaše dielo sans Marteau et sans Maître, ktoré interpretoval maďarský ansámbel UMZE. Bol to neuveriteľný zážitok, hráči presne vedeli, ako pracovať s akustikou, vytvorili z diela sonórny príbeh. Do akej miery chcete v tvorbe nadväzovať na európskych experimentátorov – napríklad na Pierra Bouleza?
Spolupráca s UMZE bola výnimočná a aj touto cestou a veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí dopomohli tomuto dielu, koncertu aj celej spolupráci. Hráči preukázali vrcholnú profesionalitu a hlboké pochopenie mojej hudby. Rovnako ako Karol a András, aj UMZE ensemble ma nadchol. Jednoducho, vnímam to tak, že inšpiratívny interpret je pre skladateľa dar boží. Vo vzťahu k experimentu ma fascinuje prepojenie akustiky, tvaru a výrazu, ktoré európski skladatelia ako Boulez, ale aj tí čo prišli po ňom a ešte stále žijú a tvoria nové diela, precízne skúmali. Inšpiruje ma to, no zároveň sa snažím hľadať vlastný, osobný prístup.
Na akustiku sa pýtam aj z dôvodu uvedenia svetovej premiéry skladby Kánony, ktorá zaznie v Koncertnej sieni Klarisiek. Tá má mimoriadne špecifickú akustiku. Sú v diele prvky, ktoré práve s týmto efektom počítajú?
Koncertná sieň Klarisiek je vlastne chrámový priestor s vysokými klenbami a typickou akustikou. Hoci tá môže byť náročná, myslím, že v tomto prípade koncertu gitarového dua táto akustika naopak dopomohla zvuku gitár a veľmi inšpirovala, rozširovala zvuk a pridáva mu hĺbku.
Mnohí muzikanti i poslucháči mi hovoria, že pokiaľ si v bulletine presne neprečítajú, o čom súčasné dielo je, nemajú šancu tomu porozumieť. Respektíve, nevedia si ho vyložiť. V prípade interpretov je jednoduché – zrejme spolu komunikujete a viete im sprostredkovať váš odkaz. Ako to však dosiahnuť s publikom? Myslíte si, že by boli vhodné diskusie – pred či po koncertoch, keď má človek vnímať súčasné dielo, aby vedel, ako „dekódovať“ v hudbe myšlienky autora? Napokon, možno by aj publikum bolo otvorenejšie súčasnej hudbe…
Rozhodne. Každý spôsob sprostredkovania kontextu – diskusia, anotácia či krátky úvod – pomáha vytvoriť most medzi skladateľom, interpretmi a publikom. Vždy to vítam a podporím.
Vy sám organizujete festival mladých skladateľov AsynChrónie a vediete ansámbel. Je dnešné publikum otvorené súčasnej hudbe? A robíme pre ňu na Slovensku dosť?
Je to veľmi široká otázka. Otvorenosť publika závisí od toho, ako systematicky budujeme povedomie o hudbe ako kontinuite. Festival AsynChrónie sa snaží vytvárať priestor pre mladú tvorbu – uviedli sme vyše sto premiér, prinášame diela súčasných autorov i klasikov 20. storočia. Zároveň sa venujem pripravovaniu notových publikácii do tlače vo vydavateľstve Hudobného centra – práve pracujem na partitúrach komornej hudby Viliama Figuša-Bystrého. Žil v rokoch 1875 – 1937, tento rok má nedožité 150. výročie, a drvivá väčšina jeho diel nie je editorsky spracovaná a vydaná. Verte alebo nie, tie koncerty súčasnej hudby na festivale AsynChrónie a tieto editorské aktivity zamerané na sto a viac ročnú hudbu nášho priekopníckeho skladateľa spolu súvisia. Verím, že ak sa nezanedbajú všetky potrebné úrovne – umelecká, inštitucionálna, pedagogická – súčasná hudba na Slovensku bude živá a bude si vedieť nájsť autenticky fascinované publikum. Je tu veľa zapálených, energických, výnimočne kvalitných a zaujímavých osobností a projektov. Ich aktivity dávajú nádej. A práve takýto dramaturgický súhrn a oblúk, aký ponúka aj Gitarový festival J. K. Mertza, pomáha tento obraz dotvárať.
Ďakujem za rozhovor!
Poznámka redakcie: Rozhovor vznikal pred uvedením premiéry skladby Petra Javorku, dokončený bol autorom po premiére skladby
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: archív skladateľa. Medzinárodný festival J. K. Mertza – foto z koncertu
