Peter a Lucia: príbeh čistej lásky v obklopení hrôz vojny

„Videla som smutné veci, kedy sa človek hanbí, že je človekom,“ spieva Lucia svojmu milému Petrovi v jedinej opere slovenského skladateľa Mira Bázlika. Diváci si ju mohli opäť pozrieť po neuveriteľných 55 rokoch v SND vďaka režijnému spracovaniu Mareka Mokoša a hudobnému naštudovaniu Dušana Štefáneka.

Operné Štúdio SND predstavilo svoj ďalší projekt – opäť to bolo dielo slovenského autora s náročnou témou oslovujúcou menšinové publikum – či už hudbou alebo témou. Marek Mokoš, ktorý ho úspešne vedie od jeho založenia, v Opernom Štúdiu uvádza diela, ktoré sú dávno napísané, no raritne hrávané, no ambíciou je uvádzať aj diela nové. Otvoril by sa tým priestor pre mladých slovenských skladateľov.


Jediná opera slovenského skladateľa, Mira Bázlika, Peter a Lucia, mala premiéru na pôde SND pred 55 rokmi a teraz ju opäť priniesol do scénickej podoby dramaturg Opery SND a manažér Operného Štúdia SND Marek Mokoš – tentoraz nielen ako režisér, ale je aj autorom scény, kostýmov a dramaturgom inscenácie. Na pohľad by sa mohlo zdať, že v prípade súčasného diela je to na jedného tvorcu až príliš veľa, no Mokošovi sa vydarilo jedno komplexné dielo, inscenačne vyvážené, s modernou, minimalistickou scénou, korešpondujúce, priam podčiarkujúce výrazový a technický materiál zahrnutý v hudbe. Nielen dvanásťtónovú techniku, v ktorej Bázlik ako vyštudovaný matematik objavil pre svoje kompozície vynikajúci, nový harmonický základ v oblasti Novej hudby, ale i striedanie plôch v rámci výstavby dramatického diela, experimentovanie so zvukovosťou a tonálnym kontrapunktom. Moderné poňatie dáva navyše príbehu o láske počas vojny univerzálny charakter – je to láska, o ktorej práve dnes tak nevyhnutne potrebujeme hovoriť. Či už to bolo počas prvej svetovej vojny alebo tej, ktorú v takej blízkosti prežívame dnes, posolstvo diela je v podaní režiséra veľmi osobné, aj keď sa úctivo drží autorovej predlohy.


Robin Červinek (Peter) Veronika Bilová (Lucia) foto Ľuboš Kotlár

Myšlienka priniesť na pódiá toto dielo v rámci druhého cyklu Operného Štúdia napadla Marekovi Mokošovi niekoľko mesiacov predtým, ako sa začala vojna na Ukrajine. Preto siliť režijnú koncepciu opery do aktuálneho kontextu, by rozhodne nebolo namieste. Navyše, téma vojny je v samotnom diele dostatočne kľúčová – každý príčetný divák si ju sám dokáže bez akýchkoľvek „pomocných“ vizuálnych či nebodaj nových, obsahových prvkov, prepojiť aj bez násilných zásahov.

Dielo v ponímaní režiséra ostalo čisté, nedotknuté. S čím sa však musel popasovať, bola hudba. Ako informoval spoločne s dirigentom Dušanom Štefánekom a klaviristkou Andreou Bálešovou na tlačovej konferencii, partitúra Bázlikovej opery k dispozícii nebola, len klavírny výťah. Je až nepochopiteľné, že takéto dielo si nie sme schopní zachovať a pritom – je to len minimum, čo môžeme spraviť pre zachovanie kultúry, našej identity. Nie je výnimkou, keď sa naše inštitúcie stretávajú s podobnými problémami. Dohľadanie notového materiálu slovenských autorov je enormný problém, pritom často ide o vzácne kusy, z kompozičného a myšlienkového hľadiska, smelo porovnateľné s európskou, často až svetovou úrovňou – obdobne ako Bázlikovo dielo.


Je to hanebné, že v 21. storočí nielenže slovenskú hudobnú kultúru nectíme na takej úrovni, aby sme ju uvádzali, ale ani len tak elementárnu vec, ako je jej archivácia (nahrávky, notový materiál), nedokážeme zabezpečiť. A netýka sa to len tohto diela, príkladov by sa našlo mnoho – už len v Slovenskej filharmónii, keď uvádzajú diela našich autorov, šokujúce je zistenie, že rukopisy sa často nachádzajú v pivniciach, niekoľkokrát vytopených, podliehajú plesni a skaze. Aj to svedčí o našom „vrúcnom“ vzťahu ku kultúre…

Napriek týmto neprajným okolnostiam sa Marek Mokoš rozhodol s frekventantmi, ktorých vedie skúsená operná speváčka Adriana Kohútková, uviesť Petra a Luciu do života – hoc nie v orchestrálnej podobe. Bázlikova opera je adaptáciou známej novely Romaina Rollanda – ide o krehký, silný príbeh lásky dvoch mladých ľudí, ktorý sa odohráva na pozadí prvej svetovej vojny. Náhodné stretnutie študenta a maliarky postupne prerastie v silné puto, ktoré dvojicu izoluje od vonkajšieho sveta, vojny a jej dôsledkov. Osud zaľúbencov však spečatí bombardovanie Paríža.

Jinxin Chen (Vojak), Ivan Lyvch (Filip) foto Ľuboš Kotlár

Vysporiadanie sa s hudbou prinieslo nečakaný moment – s klavírnym výťahom primárne pracoval dirigent Dušan Štefánek, ktorý rozpísal party aj pre xylofón a vibrafón. Tieto nástroje sú totiž v orchestrálnom zvuku dominantné – dirigent sa najprv snažil, aby zneli presne v momentoch, kedy znejú aj na nahrávke, no neskôr od tohto zámeru upustil a bral ich ako obsahový, náladový a farebný doplnok. Vibrafón využil na vykreslenie lyrických častí – podfarbil a zvýraznil jemnosť a poetickú atmosféru a zvukovo ostrejší xylofón znel pri vojnových motívoch. Pred doplnenie uvádzame: nemohol pracovať s celou nahrávkou. Z hudby sa zachovalo približne 80 percent – nahrávka z premiéry je z roku 1967 a časť pasáží vynechali.

Miro Bázlik vo svojom diele využíva prácu s príznačnými motívmi, čo bolo pre dirigenta a jeho prácu s notovým materiálom taktiež určujúce. Jeho muzikalita nesklamala. Napriek tomu, že na tlačovej besede tvorcovia často skloňovali slovo kompromis, dielo odznelo vo farebnej podobe, vystihujúc všetky nuansy nálad a bohaté spektrum emócií. A najmä tých vnútorných – je to hlboko intímny príbeh, pri ktorom je dôležitá psychológia postáv, najmä dvoch ústredných. No ani tie epizódne nie sú pre diváka nepodstatné. Dokážu hýbať dejom natoľko, aby ste si uvedomili vonkajší svet, jeho hrôzy a to, aká je práve pre dvojicu určujúca ich čistá láska.

Klaviristka Andrea Bálešová má k hudbe 20. storočia veľmi blízko – jej interpretácia klavírnej verzie opery Grigorija Frida Denník Anny Frankovej bola prepracovaná technicky, rytmicky a najmä výrazovo. Tak, ako Frid priam maľuje atmosférou klavírne party emočne podporujúce text, rovnako to cítime u Bázlika. Nie však tak prehľadne, jasne napísané. Pre klaviristku, ktorá mala v notovej predlohe niekedy až štvorhlas, to bol nehrateľný part (už len letmý pohľad do nôt bol pomerne odstrašujúci) – navyše, pri Anne Frankovej mala k dispozícii koncertné krídlo, v štúdiu Činohry SND, prekvapivo, pianíno. Navyše, aj klavirista sa potrebuje oboznámiť s partitúrou – sama Andrea Bálešová priznala, že sa jej lepšie pracuje, ak svoj part interpretuje z partitúry, ktorú k dispozícii nemala. Napriek všetkým týmto okolnostiam dokázala dostať z notovej predlohy tú správnu, podstatnú zvukovú substanciu, vyselektovať to nepodstatné a z hudobného nástroja, o ktorom predpokladáte, že je určený len na skúšobný proces, dostala nádherné spektrum farieb. Okrem toho, je to absolútne presná interpretka, ktorá sa na hru dokáže skoncentrovať – vnímať dirigenta, spevákov, v komplikovanej metrorytmickej štruktúre bola precízna, jej interpretácia čistá. Motívy, ktoré mala vyspievať, neostali v úzadí, keď mala poskytnúť priestor spevákom, klavír citlivo stíšila, v dramatických plochách presne vedela odhadnúť intenzitu akordov, aby vyzneli s patričnou silou a gradáciou. Technicky náročné party vyhrala do najmenšieho detailu so zreteľnou artikuláciou, v jej klavírnom parte aj ten poslucháč, ktorý dovtedy nedokázal nájsť krásu v dodekafónii, ju zrazu našiel. Aj tá sa totiž dá interpretovať so zmyslom pre výstavbu melódií, expresívnym či lyrickým výrazom – nemusí byť len „matematicky presná“ a rovnako nemusí skĺznuť do patetického romantizmu. Dokazuje nám to každou interpretáciou práve Andrea Bálešová, ktorá hranicu vie presne odhadnúť.

Veronika Bilová (Lucia) foto Ľuboš Kotlár

Po menovaní všetkých týchto (v zásade) neprajných okolností by sa mohlo zdať, že na premiérach (1.  a 3. júla – recenzujeme z druhej premiéry) budeme vidieť Petra a Luciu, ktorá postráda energiu, umelecký cit a vôľu umelcov priniesť na pódiá pre divákov plnohodnotný zážitok – napokon, predsa, sú to mladí interpreti, často bez skúseností s hudbou 20. storočia, nieto ešte 12-tónovou technikou, s nesmierne náročnou intonáciou, intervalovými skokmi bez opory v melodickej štruktúre, častými rytmickými zmenami a navyše, všetkými vyššie menovanými okolnosťami. Opak bol však pravdou – Marekovi Mokošovi, Dušanovi Štefánkovi, klaviristke Bálešovej, Kristiánovi Janočkovi (vibrafón, xylofón) a frekventantom operného štúdia sa podaril plnohodnotný, presvedčivý výkon – po všetkých stránkach.

Na scéne sme videli mimoriadne vydarené obsadenie: všetci protagonisti sedeli na jednotlivé charaktery ako uliate, nielen typovo, ale aj hlasovo. Barytonista Robin Červinek spĺňal všetky predpoklady stvárniť Petra. Mladý český spevák má chlapčenský look, ktorý ho priam predurčuje na túto rolu, navyše jeho barytón nie je taký tmavý, aby pripomínal dospelého muža. Fascinovala jeho čistá, dokonalá slovenčina – bol zrozumiteľný v každej jednej fráze a spieval vyvážene vo všetkých registroch. Je zrejmé, že s technikou problémy nemá, rovnako ani s hereckým prejavom. Rolu zasnívaného, zamilovaného, rojčiaceho mladého muža sme mu absolútne verili. Nadstavbu svojej úlohy zvládol bezchybne: intonačne náročné party s neobvyklými skokmi v melodike, ale aj sekundovými intervalmi, spieval s precíznosťou, čistotou a dokázal im dať aj prekrásny lyrický výraz – najmä v parte, ktorý sa neustále objavoval znovu – „tie oči sa volajú Lucia“. Či už spieval vo vysokých polohách alebo hlbších – v legátových frázach, jeho deklamácia zodpovedala obsahu textu a bola precítená. Dokázal stvárniť bohatý výrazový materiál – mrazivý bol jeho part, keď v úvode interpretoval text, počas prvého stretnutia Lucie – „veril som, že aj vojna môže priniesť niečo krásne“.

V slede šiestich obrazov (z pôvodných siedmich – režisér jeden vypustil) sledujeme príbeh lásky dvoch ústredných protagonistov, do ktorého vstupujú aj ďalšie postavy. Luciu stvárnila sopranistka Veronika Bilová. Hoci jej part je určený pre mezzosoprán, vo všetkých polohách disponovala peknou farbou, jej postava nie je vo výraze príliš expresívna a tomu sa približoval aj jej výrazový prejav. Jej asketickosti zodpovedal aj kostým, konzervatívny a jednoduchý – Lucia, na rozdiel od Petra pochádza z chudobných pomerov. Aj to bola ďalšia rovina príbehu, ktorá je v opere (podľa románu) zjavná – hoci nie nosná, predsa, hýbe dejom.

S čím sa však tvorcovia mimoriadne kreatívne vysporiadali, a napokon i skladateľ – sú vedľajšie postavy. Petrov brat Filip, ktorého excelentne stvárnil ukrajinský spevák Ivan Lyvch, bojuje na fronte a vytráca sa z neho ľudskosť. Tento kontrast – akonáhle sa objaví na scéne, okamžite cítiť v hudbe, rýchlymi šestnástinami, dramatickým pohybom, a samozrejme, v jeho speváckom parte. Lyvchov bas je prekrásny – farebný a nosný, schopný zhostiť sa vypätých dramatických situácií, ktoré si táto postava vyžadovala, k postave sa hodil aj typovo. Tak, ako bol aj v románe absolútnym kontrastom svojho brata, stal sa ním aj na scéne. Hudobný part podporoval jeho „kamenné srdce“ – excelentné interpretačné výkony pod vedením Dušana Štefánka tvorili homogénny muzikálny tvar.

Robin Červinek (Peter) Ivan Lyvch(Filip) foto Ľuboš Kotlár

Svet vojny pripomína aj ďalšia postava – Vojak v podaní kórejského speváka Jinxina Chena. Túto postavu libretista do diela pridal a je hrozivým symbolom vojny. Vojnový invalid sa zjaví, keď láska prekrýva všetky tienisté stránky reality. Ako zmyslov zbavený vyhadzuje z batohov všetko, čo vojnu pripomína. Chen je už v súčasnosti zrelý spevák – v tomto diele sa mu ušla epizódna rola, i napriek všetkému sa so slovenčinou popasoval so cťou.

Linda Mellenová (Matka) Pavol Mucha (Otec) Foto Ľuboš Kotlár

Do príbehu lásky, ktorý si fiktívne tvoria dvaja mladí ľudia, hoci vedia, že ich sen sa nikdy neuskutoční, zasahujú aj ďalšie postavy – rodičia Petra – otca spieval Pavol Mucha a matku Linda Mellenová. Modlitba v podaní Mellenovej bola intonačne čistá, precízne vypracovaná – mladá speváčka disponuje sopránom svetlej, peknej farby, ktorý pojme aj väčšie sály. Vie pracovať s dynamikou, takže ani introspektívny prejav jej nebol cudzí. Zvláštne pôsobí, že úlohu otca, ktorý je v operách vždy tak trochu mentorom, napísal Bázlik pre tenorovú polohu – pre Pavla Muchu však postava ako stvorená. Zvládol ju nielen herecky, ale aj spevácky. Je zrejmé, že Mucha za uplynulé mesiace spravil pokroky, najmä čo sa výšok týka, sú neporovnateľne sebavedomejšie a znelejšie. O jeho muzikalite ani viac slov nie je potrebných – je to dlhoročný, profesionálny interpret, ktorý má na javisku istotu. Obaja javiskoví partneri vymodelovali rodičovský pár presvedčivo herecky aj spevácky.

Matúš Šimko (Milenec) Zoya Petrova ( Luciina matka) foto Ľuboš Kotlár

Druhým párom, ktorý v rámci inscenácie stretávame, je matka Lucie (ruská speváčka Zoya Petrova) a jej milenec (Matúš Šimko). Zvlášť pre mladú sopranistku to bola náročná úloha – musela zahrať poníženú milenku v erotickej scéne, ktorú odkopne milenec, svedkom všetkého je jej dcéra. Toto bol azda jediný prípad, kedy nastal rozpor. Zoya svoju hereckú úlohu zvládla, no jej hlas je príliš krásny – lyrický, čistý, mäkký, hodiaci sa skôr k zasnenej, rojčivej a romantickej úlohe ako k poníženej žene.

Z tejto scény však vyplynulo silné, až mrazivé posolstvo – tlmočené Luciou, ktorá bola svedkom toho, ako sa z ľudí stráca ľudskosť. „Strašne sa hanbím, videla som smutné veci, kedy sa človek hanbí, že je človekom,“ spieva mladá žena, hoci jej milý jej bol nablízku. Počuť tieto zhudobnené verše dnes, keď prežívame v tesnej blízkosti vojnové hrôzy, bol hlboký, intenzívny zážitok. Navyše, komorný sprievod ešte umocnil pocity zúfalstva a hrôzy – v tomto prípade nerozhoduje veľký, mohutný zvuk, ale jeho atmosféra vytvára intenzitu. Možnosti tonality 20. storočia s rytmickou variablitou dokázali podčiarknuť expresivitu týchto myšlienok.

Tak, ako v románe Romain Rolland „poznačuje“ vzťah plný čistej lásky dvoch ľudí vojnou, rovnako i Bázlik vsúva hrozby vojny do opery. Ak hrdinovia spievajú o večnom živote, o milovaní – potom hrozby vojny počujeme v dramatickej hudbe, xylofóne a drásavom, ostinátnom rytme. Režisér Marek Mokoš sa po celý čas držal dejovej línie ľúbostného príbehu, no na scéne ju spracoval univerzálne. Ten príbeh sa nemusí udiať v Paríži počas prvej svetovej vojny, no kdekoľvek. Biele mobilné panely na scéne slúžia rovnako dobre ako chrám – kde aj po pol roku príbeh lásky dvoch mladých ľudí končí, no počas jednotlivých obrazov sme na nich mohli vidieť aj projekciu (videoart Marek Moučka, Samuel Spišák).

Bez okázalosti, v modernej, minimalistickej línii, no o to intenzívnejšie dokázal Marek Mokoš spoločne s Dušanom Štefánekom a interpretmi stvárniť jedinú operu Mira Bázlika – príbeh lásky, ktorý je obklopený vojnou. Presne, ako v románe vidia ostatní ľudia svet pre vojnu ako prázdny a sivý, dvaja mladí ľudia v ňom dokážu nájsť ešte niečo krásne. Hoci cítili, že smrť je blízko, dokázali lásku prežiť o to viac. Nad Petrom a Luciou vojna nezvíťazila – našli lásku a zmierenie so smrťou. A hoci nemali nádej v spoločný život, aspoň nie na tomto svete, dokázali prežiť šťastie.

 

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Ľuboš Kotlár

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno