Patrí medzi zástupcov mladej, nastupujúcej generácie dirigentov a bude viesť záverečný koncert Košickej hudobnej jari. Pred Štátnu filharmóniu Košice sa postaví po prvýkrát: „Práca s novým orchestrom je pre mňa vždy vzrušujúca – človek nikdy nevie, aká chémia vznikne, ale práve to ju robí výnimočnou. V Beethovenovi chcem preskúmať intimitu, ktorá sa skrýva za veľkoleposťou. Strauss je majster orchestrácie a rozprávania príbehov. Jeho symfonické básne sú ako symfonické romány. V interpretácii musíme zvýrazniť kontrasty, humor, náhle zvraty. Keď to spravíme dobre, publikum ten príbeh pocíti, aj keď ho nepozná. Šostakovičova symfónia je druhom vzdoru prostredníctvom zdržanlivosti, a pripomienka, že niekedy je jednoduchosť silnejšia než veľkoleposť,“ hovorí pre náš portál rakúsky dirigent Patrick Hahn.
Keď som si vypočula rozhovor s vami, ktorý ste robili pri príležitosti spolupráce s Royal Scottish National Orchestra, dozvedela som sa, že ste vyrastali v malom mestečku s populáciou 400 obyvateľov. Vaši rodičia vás neviedli ku klasickej hudbe, čo je trochu odlišné od toho, čo často počúvame od dirigentov, ktorí vyrastali v obklopení s klasickou hudbou. Takže, aký je váš príbeh?
Áno, je to pravda – môj príbeh sa nezačal v hudobnej domácnosti. Vyrastal som v malinkej dedinke v Rakúsku a hudba nebola súčasťou nášho každodenného života. Ale fascinovala ma už od útleho veku. Spomínam si, že som bol nadšeným spevákom v školskom zbore, potom v chlapčenskom zbore a zároveň som objavil klavír, ktorý ma okamžite nadchol. K nahrávkam klasickej hudby som sa dostal náhodou a vášeň pre spev, hranie na klavíri a práca so zbormi ma napokon priviedli k dirigovaniu.
Takže istým spôsobom som ku klasickej hudbe prišiel ako objaviteľ – nie cez tradíciu, ale cez zvedavosť. To pravdepodobne formovalo aj môj dnešný spôsob premýšľania o hudbe. Vždy to začína otázkou: Čo sa táto hudba snaží povedať?
Povedali ste aj jednu zásadnú vec, a to, že ste mali šťastie na učiteľov. Podľa vášho názoru, je to hlavný kľúč k tomu, aby mladý človek pochopil nové veci a vytvoril si k nim intenzívny vzťah?
Jednoznačne. Dobrý učiteľ neodovzdáva len informácie – on otvára dvere. Mal som obrovské šťastie na mentorov, ktorí ma inšpirovali, vyzývali a pomáhali mi nájsť vlastnú cestu. Najmä v hudbe, kde je interpretácia veľmi osobná, je kľúčové mať učiteľa, ktorý podporuje objavovanie, nie napodobňovanie. Takže áno, naozaj verím, že skvelý učiteľ môže byť iskrou, ktorá zapáli celoživotnú vášeň.
Máte jasný názor na „diktátorov“ v dirigovaní. Tvrdíte, že tie časy sú už dávno preč. Tak aký je dnes mladý dirigent?
Myslím si, že úloha dirigenta sa zmenila – a väčšinou k lepšiemu. Stereotyp autoritatívnej postavy, ktorá kontroluje každý detail, už dnes nefunguje. Dnešní hudobníci sú veľmi zruční a tvoriví umelci sami o sebe. Moja práca je byť spolupracovníkom a komunikátorom – niekým, kto vytvára priestor, kde každý môže priniesť do hudby to najlepšie. Vedenie áno, ale s rešpektom a dialógom.
Na druhej strane, orchester si vyžaduje disciplínu a presnosť. Ako to dosahujete? Dá sa to dialógom a úsmevom?
Áno – a musí sa to tak robiť. Disciplína v hudbe by nemala vychádzať zo strachu, ale z dôvery. Keď sa hudobníci cítia bezpečne, keď majú pocit, že sú vypočutí, sami chcú dať zo seba maximum. Vtedy sa rodí skutočná disciplína a presnosť – nie preto, že im to niekto prikázal, ale preto, že im záleží na výsledku. Úsmev pomáha, áno, ale ešte dôležitejšie je byť prítomný, pripravený a viesť príkladom.
Chcem vás uistiť, že mi nenapadlo obhajovať tento typ prísnych dirigentov alebo akýchkoľvek ľudí s týmito tendenciami. Často totiž človek reaguje opačne, nie rešpektom a počúvaním. Ako to teda funguje v hudbe? Rešpektovali by dnešní hráči Toscaniniho? Zároveň musíme dodať, že hoci bol nesmierne prísny, bol jedným z najlepších dirigentov…
Toscanini bol veľký hudobník, o tom niet pochýb. Ale časy sa zmenili. Myslím si, že mnohé z jeho výsledkov by boli aj dnes obdivované, ale jeho metódy – pravdepodobne nie. Dnes rešpekt vychádza zo znalostí, integrity a schopnosti inšpirovať, nie zo strachu. To však neznamená, že sa od neho neučíme – stále študujeme jeho nahrávky a učíme sa z jeho intenzity, jasnosti a odhodlania. Cieľom je zachovať umenie a zároveň rozvíjať kultúru.
Poďme k záverečnému koncertu Košickej hudobnej jari, ktorý budete dirigovať. Bude to váš debut v Košiciach? Viete niečo o Štátnej filharmónii Košice?
Áno, bude to môj debut a veľmi sa na to teším. Počul som skvelé veci o Štátnej filharmónii Košice – o ich flexibilite, teplom zvuku a silnej prítomnosti v kultúrnom živote Slovenska. Práca s novým orchestrom je pre mňa vždy vzrušujúca – človek nikdy nevie, aká chémia vznikne, ale práve to ju robí výnimočnou.
Koncert sa volá SOUND REVOLUTION: BEETHOVEN A ŠOSTAKOVIČ. Sú to dvaja veľkí skladatelia. Mnohí autori vychádzali z Beethovenovej tvorby, bol pre nich veľkou inšpiráciou. Šostakovič zase stelesňoval obraz svojej doby. Sú to autori, ktorých interpretujete rád?
Veľmi. Beethoven je architekt modernej hudby – jeho revolučný duch je stále s nami. A Šostakovič je pre mňa jeden z najľudskejších skladateľov. Jeho hudba je plná paradoxov: bolesť a humor, strach a odvaha, irónia a úprimnosť. Postaviť týchto dvoch skladateľov vedľa seba v jednom programe zvýrazňuje vývoj hudobného výrazu v rámci veľmi odlišných revolúcií – jednej filozofickej a druhej politickej.
Prvým dielom bude Beethovenov Klavírny koncert č. 5 Es dur „Cisársky“, op. 73 so sólistom Frankom Dupreeom. Je to známa skladba, ktorú orchester aj sólista poznajú. Aké nové prvky chcete priniesť do konceptu?
Frank a ja veríme v znovuobjavovanie známych diel novým, čerstvým sluchom. Tento koncert je majestátny, áno, ale aj hlboko lyrický. Chceme preskúmať intimitu, ktorá sa skrýva za veľkoleposťou. Nejde o to pridať niečo umelé – ide o to, zbaviť sa predsudkov a nechať hudbu hovoriť úprimne a živo, akoby bola komponovaná v reálnom čase.
Možno by som sa mala opýtať: dá sa vôbec niečo zmeniť v Beethovenovom klavírnom koncerte? Sólista má určité technické možnosti, má aj predstavy o výraze a štruktúre. Prispôsobujete sa, alebo hľadáte niečo nové spolu na skúškach?
Určite hľadáme spoločne. Beethoven nám dáva štruktúru, ale existuje priestor – v tempe, frázovaní, artikulácii – kde sa dá tvoriť. Frank má svoj vlastný, silný názor, ja mám svoj. Skúšky sú miestom, kde vyjednávame a objavujeme rovnováhu. To je krása živej hudby – nikdy nie je statická.
Ako si myslíte, že Beethoven zmenil hudobnú formu klavírneho koncertu? Už v Klavírnom koncerte č. 4 urobil zásadné zmeny, v piatom už v prvej časti počujeme zásadné odlišnosti v klavírnej kadencii. Čo to znamená pre hudobnú formu?
Beethoven zmenil všetko. Už vo Štvrtom koncerte vstupuje sólista sám, bez orchestrálnej fanfáry — čo bolo v tej dobe neslýchané. V Piatom vtrhne klavír na scénu hneď po úvodnom akorde. Toto sú formálne revolúcie: sólista už nie je len hosťom, ale rovnocenným partnerom. Koncert sa stáva dialógom, nie len ukážkou virtuozity.
Veľkolepé akordy tutti majú symfonický charakter a striedajú sa s intímnymi sólami v orchestri. Myslíte si, že skladateľ týmto dielom dovŕšil formu sólového koncertu? Osobne si neviem predstaviť ďalší klavírny koncert po tomto. A vy?
V istom zmysle áno – toto dielo pôsobí ako vrchol. Rozšíril formu, emocionálny rozsah, prepojenie medzi sólistom a orchestrom. Po tomto už romantický koncert ide rôznymi smermi – Liszt, Brahms, Rachmaninov, ale tí všetci na Beethovena reagujú, nie pokračujú v jeho ceste.
Na čo sa zameriavate pri interpretácii tohto diela? Prvá časť trvá 20 minút. Ako ju hrať tak, aby ste poslucháča udržali v napätí, kontrastmi, skrátka, aby sa v hudbe neustále niečo dialo? S Beethovenom by to nemal byť problém, však?
Pre mňa je to celé o naratívnom napätí – pohybe, kontrastoch a prekvapeniach. Beethoven stále niekam odbočuje a my musíme tieto obraty zvýrazniť. Aj v lyrických pasážach je vždy prítomná vnútorná energia. Takže kľúčom je pulz, nie rýchlosť, ale vnútorný rytmus. Orchester a sólista musia spolu dýchať.
Druhá časť je jednou z autorových vznešených inšpirácií. Tlmené sláčiky hrajú nádhernú, nežnú tému, klavír odpovedá mäkko – napätie trvá až do konca témy. Často som počula názor, že mladí dirigenti zrýchľujú pomalé tempá a hrajú ich rýchlejšie a energickejšie. Hovorí sa vraj tomu moderná interpretácia. Ponecháte Adagio Adagiom? A myslíte si, že má hudba charakter nokturna?
Áno, vnímam to ako určitý druh nokturna – introspektívneho, iného sveta. A áno, verím, že Adagio má byť Adagiom. Ale, a to je dôležité „ale“, v tomto prípade treba zvážiť niekoľko aspektov: Po prvé, Beethoven píše „Adagio un poco moto“ a po druhé, v rukopise sa pôvodne písalo „Andante un poco moto“, čo bolo neskôr zmenené na Adagio. Pravdepodobne preto, že sa pôvodne tempá hrali príliš rýchlo. Pomalé neznamená statické a niekedy sa „pomalé“ berie príliš doslovne, a potom hudba stráca pohyb, ťah, ktorý majú mať aj Adagio časti, čo podľa mňa nebol skladateľov zámer. Výzvou je udržať napätie aj v tichu. Keď sa to hrá dobre, je to, akoby sa čas zastavil.
Rešpektuje Beethoven klasickú štruktúru koncertnej formy? Aký je záver jeho Piateho klavírneho koncertu?
Rešpektuje klasickú formu, ale rozširuje ju. Finále prepukne radosťou — je to Sonata-Rondo, naplnená hrdinským duchom. Malé dueto medzi klavírom a tympanmi ku koncu je ďalší príklad niečoho úplne nezvyčajného na tú dobu – len kúsok pred triumfálnou záverečnou pasážou. Je to Beethoven v jeho najžiarivejšej a najcharakteristickejšej podobe.
Koncert bude pokračovať symfonickou básňou Richarda Straussa. Ako by si charakterizoval jeho dielo, ktoré je v programe?
Strauss je majster orchestrácie a rozprávania príbehov. Jeho symfonické básne sú ako symfonické romány – Till Eulenspiegel je obzvlášť plný vtipu a dobrodružstva. Vytvára postavy a scény s neuveriteľnými detailmi, ale nikdy nestráca širší tvar. Je to hravé, ale zároveň hlboké.
Mnohí hovoria, že len Strauss dokázal tak verne a brilantne zobraziť osudy postáv a prírodné scenérie do hudby. Keď je interpretácia dobrá, program ani netreba čítať – z hudby presne človek vie, čo sa deje… Súhlasíte?
Súhlasím. Tá hudba je taká živá, že takmer nepotrebujete príbeh. Počujete Tillov smiech, jeho žarty, jeho osud – všetko cez hudbu. Ale poznať kontext môže zážitok ešte prehĺbiť. Je to ako čítať knihu a pozerať film – oba pohľady sa môžu navzájom obohacovať, hoci niekedy môže prekvapiť, ako sa „preklad“ príbehu do hudby (alebo filmu) líši od toho, ako si to človek predstavoval.
Straussovo spracovanie nemeckej legendy o Tillovi Eulenspiegelovi je plné humoru, je to energická hudba so živými rytmami a invenčnou inštrumentáciou. Čo je dôležité pri interpretácii tejto hudby, aby publikum pochopilo jej posolstvo aj bez čítania príbehu?
Jasnosť, tempo a charakter. Každý motív má význam – lesný roh reprezentujúci Tilla, čulé sláčiky, ironické klarinety. Musíme zvýrazniť kontrasty, humor, náhle zvraty. Keď to spravíme dobre, publikum ten príbeh pocíti, aj keď ho nepozná.
Keď sledujeme možnosti práce so zvukom v Beethovenovej ére a porovnávame ich so Straussom, aké sú výhody a nevýhody postromantických skladateľov?
Strauss mal omnoho väčšiu paletu – viac nástrojov, rozšírené techniky, bohatšie harmónie. Ale s tým prichádza aj riziko prebytku. Beethoven mal menej nástrojov, no dosiahol neuveriteľnú silu cez úspornosť a štruktúru. Je to ako porovnávať olejomaľbu s kresbou tušom – oboje môže byť dychberúce.
Pre mnohých fanúšikov klasickej hudby sa romantizmus a postromantizmus stávajú koncom dejín európskej hudby. Nenachádzajú krásu v hudbe 20. storočia. Ako by ste ich presvedčili, že v nej stále existujú spôsoby, ako vyjadriť emócie a príbehy? Ako v nej nachádzate krásu vy?
Tým, že im ju ukážem. Myslím si, že ľudia sa často boja toho, čo nepoznajú. Ale ak túto hudbu hráme s presvedčením a emocionálnou úprimnosťou, publikum reaguje. Šostakovič napríklad prehovára priamo k ľudskému stavu – vo všetkých jeho protikladoch. Netreba tomu „rozumieť“ intelektuálne. Stačí počúvať s otvorenými ušami.
A na konci koncertu zaznie Deviata symfónia Dmitrija Šostakoviča. V kontexte predchádzajúcich symfónií je táto iná. Prečo si myslíte, že sa Šostakovič rozhodol opustiť zložité formy, veľkoleposť a hrdinstvo?
Šostakovič bol vždy majstrom prekvapenia, nielen hudobne, ale aj vo vzťahu k svetu okolo seba. Deviata symfónia vznikla v čase, keď všetci očakávali monumentálne víťazné dielo, plné veľkoleposti a vlastenectva, najmä po skončení druhej svetovej vojny. Namiesto toho napísal niečo ľahké, ironické, takmer klasické vo forme. Myslím si, že to bol jeho spôsob, ako povedať: „Nedám vám to, čo čakáte.“ Je to hlboké ľudské gesto, druh vzdoru prostredníctvom zdržanlivosti, a pripomienka, že niekedy je jednoduchosť silnejšia než veľkoleposť.
V jeho skladbách často počujeme prvky grotesky. Napríklad valčík nie je ušľachtilý tanec, ale cítiť z neho niečo, čo bolí a pichá zároveň. Ako tieto prvky v hudbe vnímate vy? Čo nám chcú povedať?
Pre mňa je groteska v Šostakovičovej hudbe odrazom samotného života, kde sa krása a absurdita prelínajú. Jeho valčíky často začínajú známo a príjemne, ale rýchlo sa zmenia na niečo znepokojujúce. Akoby nám hovoril: „Necíť sa príliš pohodlne.“ Tieto momenty hovoria o ľudskej skúsenosti, najmä pod tlakom – napätie medzi tým, ako veci navonok vyzerajú, a tým, čo sa deje vnútri. Pripomínajú nám, že radosť môže mať tieň a smiech môže skrývať bolesť. Šostakovičova hudba nám tieto protiklady dáva pocítiť až fyzicky.
Mahler, Šostakovič či Wagner — to sú autori, ku ktorým sa dostávajú zrelí, skúsení dirigenti. Vy ste mladý umelec, ale už ste interpretovali aj Šostakovičovu symfóniu. Ako by ste opísali svoj prvý kontakt s hudbou tohto autora?
Pamätám si, že ma zasiahla absolútna úprimnosť Šostakovičovej hudby. Keď som sa s ňou prvýkrát stretol, mal som pocit, že ku mne prehovára priamo – nebola prefiltrovaná cez vrstvy romantizmu alebo idealizmu, ale bola surová a bezprostredná. Jeho hudba nie je vždy príjemná, ale vždy je pravdivá. Môže byť výzvou, áno, ale zároveň zjavením. Ako mladý hudobník som si uvedomil, že hudba nie je len o kráse – je o pravde. A táto lekcia so mnou zostala dodnes.
Ste typ človeka a umelca, ktorý rád spoznáva nové tváre, nových ľudí, nové mestá, nových skladateľov? Tešíte sa na návštevu Slovenska, Košíc?
Absolútne! Jednou z najväčších radostí dirigentskej práce je stretávanie nových ľudí a objavovanie nových miest – každý orchester, každé mesto prináša svoj vlastný charakter a energiu. Veľmi sa teším na spoluprácu s hudobníkmi v Košiciach a na to, že zažijem jedinečného ducha tohto mesta. Je to príležitosť na spojenie, učenie sa a rast. Hudba žije z týchto stretnutí – a nemôžem sa dočkať na to, čo spolu vytvoríme.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Foto: www.harrisonparrott.com/artists/patrick-hahn
