Bol to ohromujúci, priam revolučný krok zo strany riaditeľa opery ŠDKE Rolanda Khern Tótha, že sa (vtedy ešte nič netušiac, že sa udejú tragické udalosti na Zámockej ulici v Bratislave) rozhodol zaradiť do programu práve toto dielo. Dielo, ktoré je vo svete prijímané ako intenzívny odkaz a je tak blízke človeku 21. storočia.
Opera poľského skladateľa Karola Szymanowského Kráľ Roger (Król Roger v poľskom jazyku) zažíva v uplynulých rokoch renesanciu vo veľkých operných domoch. Hrajú ju na rôznych kontinentoch, od Európy, Ameriky, Austrálie, v rôznych spracovaniach, no zaujímavá je skôr tým, aká aktuálna sa stala pre človeka v 21. storočí. Je to téma tohto majstrovsky napísaného diela s extatickou, farebnou, štýlovo bohatou hudbou, ktorá je tak blízka dnešnému človeku: je to boj medzi konzervativizmom a zmyselnosťou, inak povedané, medzi tvrdou kresťanskou ortodoxnou líniou, danou stáročiami oproti praobyčajnej pohanskej ľudskosti. Odvážne, priam až revolučné dielo na tú dobu, dokonca aj na dnešnú (Kráľa Rogera dodnes v konzervatívnom Poľsku nehrajú, to by bola predsa blamáž!). Cirkev v tejto opere stojí na pevných základoch oproti postave Pastiera, ktorý na dvor kráľa Rogera prináša pokušenie. Je to však len vonkajší obraz diela – línia, ktorú môžeme vnímať povrchovo, no v skutočnosti opera prináša reflexiu vnútorného sveta, túžob a konfliktov kráľa, jeho psychiky a trpiacej duše. Na jednej strane ho Pastier pokúša, na druhej je viazaný povinnosťami, je verejnou osobou a nepripúšťa sa od neho nič, čo by bolo v rozpore s „dobrými mravmi“ a konvenciami.
Z hudobného hľadiska je Szymanowského opera dokonalá – je to extatická hudba, výrazovo a štýlovo bohatá, postwagnerovká, nesúca prvky 20. storočia, no pritom tak koncentrovaná a pre poslucháča príťažlivá, že od začiatku až do konca diela môže objavovať nové a nové zvukové plochy. K partitúre sa však ešte dostaneme, hoci – o tom som hlboko presvedčená, že práve toto dielo je dôkazom, že skladateľ sa viac než slovom, vyjadroval práve hudbou. Svedčí o tom jeho spôsob bohatej orchestrácie a práce s ňou, prostredníctvom ktorej je schopný vzbudiť emócie. Až následne divák vníma libreto. Je to prioritne hudba, ktorá nás priam opojne vedie týmto dielom a má hlboký psychologický účinok na diváka. Otvoril ňou zrazu nové možnosti v hudobno-dramatickom diele, no bez toho, aby bola prvoplánovo popisná či zámerne polyštýlová, naopak. Je sofistikovaná a skladateľ sa ukazuje ako mimoriadne invenčný skladateľ – remeselník v tom najlepšom svetle, ktorý dokáže pracovať s farbami orchestra priam oslňujúco.
Je veľkou otázkou, či je vôbec slovenské publikum na takéto myšlienkovo vážne a zásadné dielo v súčasnosti pripravené. Sme ľudia, ktorí radi o liberalizme rozprávame, no v skutočnosti sme až priveľmi konzervatívni, dokonca to ani nie je správne pomenovanie – sme odmietaví a absolútne netolerantní, dokážeme všetko, čo je iné odsúdiť až nenávidieť a tváriť sa, že predsa lásku k blížnemu zachovávame, ale len k tým vybraným a správnym, určeným. Tolerujeme, pretože sa to navonok patrí, no realita je taká, že súdime, lebo to „iné“ sa predsa v dobrej a slušnej spoločnosti nesmie a „to“ je predsa strašný a neodpustiteľný hriech!
Bol to ohromujúci, priam revolučný krok zo strany riaditeľa opery ŠDKE Rolanda Khern Tótha, že sa (vtedy ešte nič netušiac, že sa udejú tragické udalosti na Zámockej ulici v Bratislave) rozhodol zaradiť do programu práve toto dielo. Dielo, ktoré je vo svete prijímané ako intenzívny odkaz, zároveň nemožno z neho vynechať aj čiastočne autobiografický charakter skladateľa. Je totiž viac, než zrejmé, že samotný Szymanowski a postava Rogera majú k sebe blízko – skladateľ ňou stvárňuje svoje vlastné vnútorné boje, no zároveň boj so spoločnosťou. On sám mohol byť so svojou homosexuálnou orientáciou vyrovnaný, no v časoch, v ktorých žil, sa niečo podobné ani len nepripúšťalo. A povedzme si úprimne – ani dnes nie. Poľsko sa vo svojom konzervativizme uzatvára čoraz drastickejšie, priam až stredovekými ortodoxnými maniermi. V konečnom dôsledku sme na tom v mnohých smeroch ešte zúfalejšie ako Poliaci, pretože tí aspoň nemajú v sebe tú falošnosť, ktorú v sebe dekády rokov pestujeme my. Zrejme táto debata patrí na iné fórum, no priamo sa dotýka akceptovania tejto opery v Košiciach. Iste, bolo tam aj zmienené konzervatívne publikum a muselo byť uchvátené scénou a samotným dielom, jeho spracovaním, výtvarnou stránkou, kostýmami, hereckými a speváckymi výkonmi jednotlivých protagonistov – je to komplexné, nádherné dielo, po ktorom priam ostanete akoby prikovaný v kresle.
Skladateľ, inšpirovaný svojimi vlastnými cestami, sa rozhodol vyrozprávať fiktívny príbeh o sicílskom panovníkovi z čias stredoveku. V opere cítiť jeho uvoľnenosť emócií, ktorá sa v ňom vzbudila ako následok návštevy ostrova. Príbeh kombinuje temné zákutia psychiky (až z freudovským podtextom), na druhej strane extázu. Vybrané prvky z bakchanálií, magických úkonov spojených s hudbou, počas ktorých sa ľudia schádzali a mali pocit, že Boh ich zasväcuje do veľkého tajomstva, zároveň strácali zábrany, sexuálne tabu neexistovalo – to je presne moment, nad ktorým by si moralisti schuti odpľuli, no zároveň v tichosti závideli spontánnosť tanca a voľnosť.
Jednou dejovou líniou opery je rozvrat manželstva kráľa a kráľovnej. Na kráľovský dvor jedného dňa prichádza Pastier, ktorý to všetko spôsobí. Druhou sú však Bakchanálie, ktoré sa vinú najmä od druhého až po tretie dejstvo. Režisér košickej inscenácie Anton Korenči práve motív antických Bakchantiek poňal ako hlavný inšpiračný zdroj, no transformoval ich do súčasného vnímania. Napokon, aj Szymanowski je skladateľ 20. storočia, hľadať paralely v Euripidovej dráme bez toho, aby na ňu tvorcovia nazerali pohľadom dnešného človeka, by bolo prvoplánové. A to inscenátori v Košiciach rozhodne nie sú. Berú si len niektoré prvky, typické pre uctievanie Boha Dionýza (latinsky Bacchus): rituálny tanec uctievajúci tohto Boha (v antickom období za typického zvuku bubnov a fláut) menia na spoločný tanec zboru. Ozdobou žien bol brečtan a srnčia koža, v rukách držali palicu s viničom a ich ďalším hlavným znakom boli rozpustené vlasy – všetci naši hrdinovia sa po stretnutí s Pastierom menia – ich kostýmy a najmä ich vlasy. Vidiecki stúpenci Dionýza (muži aj ženy) jedli surové zvieracie mäso, čím sa stotožňovali s Bohom, aj mnohé zvieracie symboly vidíme na javisku v košickej inscenácii. To, čo môže pripadať šokantné, zďaleka nie je. Je to výsostne civilizovaná verzia stvárnenia osláv Boha Dionýza, ktoré bolo definitívne zakázané nástupom kresťanstva. Aj táto rovina je v opernom diele taká markantná – cirkev verzus sloboda.
V Košiciach sa stretol vzácny inscenačný tím, ktorý tejto myšlienke, skrývajúcej osobný príbeh skladateľa, rozumel. A stvárnil ho mimoriadne vkusne – bez gýču, bez nutnosti kričať či bič sa do pŕs. Režisér Anton Korenči, scénograf Ondrej Zachar, tvorca kostýmov Boris Hanečka, dramaturg Stanislav Trnovský a v nemalej miere i Róbert Farkaš (svetelný dizajn) rozprávajú príbeh vládcu v krajine, v ktorej vládnu konzervatívne, ortodoxné sily. Sily náboženstva – akokoľvek to znie zvláštne, od počiatku inscenácie to zjavne cítiť – zoviera vás ten pocit, že nikdy a nič nezmení ten prísny režim, ktorý stojí na pevných základoch tradície. Stačí sa pozrieť na šeď kostýmov, prísnosť vo výraze a ponurosť osvetlenia, ktorá vrhá ešte nevľúdnejší tón na arcibiskupa (Michal Onufer) a diakonku (Myroslava Havryliuk). Menej čitateľnejší je v kruhu okolo ľudí kráľa Rogera jeho poradca Edrisi (Maksym Kutsenko), ktorý má v sebe niečo racionálne, no zároveň niečo poetické.
Suverénne najzaujímavejšou postavou, ktorá ťahá (nielen) prvé dejstvo, je kráľovná Roxana (chorvátska speváčka Gabriela Hrženjak). Jej túžba po fyzickej, ale aj duchovnej láske, sa nestretla s odozvou u kráľa Rogera (poľský barytón Michal Partyka).
Všetko to, čo celé stáročia cirkev tak dôsledne budovala, jedného krásneho dňa, naruší prorok, ktorý si hovorí Pastier (Juraj Hollý). Stáva sa pre ľudí novým Bohom reprezentujúcim hedonizmus, voľnosť, no najmä slobodu – odzbrojujúcim úsmevom a oslnivosťou sa zrazu rúcajú ortodoxné princípy náboženstva. Roxana a Pastier vytvárajú na javisku okamžitý súlad – chorvátska herečka dokázala zmyselnosť zahrať bez afektu. To je ten vzácny moment chémie, ktorý sa dokáže udiať jedine v divadle – mystérium krásna, lásky a okamžitej transformácie v podobe harmónie a slobody. Jediný, kto ostáva zmietaný a trpiaci, je kráľ Roger.
Vnútorný konflikt ústrednej postavy inscenátori košickej inscenácie zobrazujú mimoriadne nápadito: v centre javiska sa nachádza monumentálna antická socha bez hlavy – Niké. Symbol víťazstva, ktorej matkou bola Styx (nenávisť) a otcom Pallás (boj) sa nachádza, mimochodom aj vo Varšave, no symbolizuje inú slobodu ako tú, o ktorej písal skladateľ v tomto diele. Zrejme ešte potrvá pár desiatok rokov, kým sa spoločnosť dostane zo železných okov konzervativizmu „korunovanej“ nenávisťou. Aj táto socha, aj tá vo Varšave, nemá hlavu – rovnako sen slobody kráľa, ktorý sníva, sa odohráva mimo jeho hlavy. Je to úchvatná „podívaná“, ktorá vás do tohto sna dostane vďaka nápaditému osvetleniu, čistej scéne s dominantnou sochou s antickými prvkami, no v modernom ošatení. Je riešená na spôsob arény, ktorú dotvára orchester, ktorý sa dostal na pódium z orchestrálnej jamy. Keď prichádza Pastier, ocitáme sa v aréne, spoločne s ľudom kráľa, ktorý je pripravený Pastiera súdiť alebo oslobodiť za jeho hedonizmus a najmä za to, že narušil spoločenský poriadok.
Orchestrálna jama sa zmenila na miesto sexuálneho suterénu, inak povedané – je to miesto, kde sa skrýva libido, sny a sloboda. Vychádza odtiaľ aj Mladý chlapec – postavu tím košickej inscenácie dotvoril, v librete sa nenachádza. Mlčiaci mladý chlapec, za ktorého však rozpráva jeho vzhľad a veľké mandľové oči, jeho vonkajšia krása a na pohľad až panenská nedotknutosť, je okamžite stredobodom pozornosti. Publika, i samotného Rogera. Zosobňuje sny kráľa Rogera, ktoré si však v skutočnosti nepripúšťa. Brilantné zobrazenie sexuality s veľkým citom a vkusom – navyše, pomôcka pre tých, ktorí by predsa len nechápali alebo z nejakých dôvodov odmietali pochopiť…
Ústredným motívom opery je totiž vnútorný konflikt hlavného hrdinu, práve touto postavou sa ho podarilo ešte viac zdôrazniť. Navyše, istá statickosť tohto diela (nie však z hudobného, skôr z pohľadu dejového) si priam núka vonkajší zásah. Dielo ťaží z skôr z konfliktov hlavných postáv, nie z rozvíjajúcej sa dejovej línie. Panovník, ktorý prežíva vnútorné muky, no zároveň musí slúžiť ľudu a najmä cirkvi. Barytónový part kráľa Rogera je mimoriadne náročný. Okrem toho, že je táto postava herecky náročná, má aj ťažké spievanie. Je to dramaticky kolísavý part a poľský barytonista Michal Partyka dokázal byť v každej pozícii presvedčivý – či už v roli prísneho panovníka alebo muža zúfalo hľadajúceho svoju manželku. Tóny, ktorými volá kráľovnú Roxanu, boli nielen technicky dobre odspievané, no najmä výrazovo – opakované marcato znelo nielen s potrebným akcentom, ale s potrebným zúfalstvom a trýznivosťou v duši. Jeho záverečná scéna „Hymn do słońca“ bola dojemne krásna, plná vrúcnej lyriky a zároveň zúfalstva a tragédie a hoci o nej panuje predstava, že by mala mať viac dôrazu a mužskosť, naopak, fortissimo sa dá zaspievať aj bez toho, aby spevák zbytočne vyvíjal veľkú drámu a tlak. A Partyka je presne ten typ speváka – inteligentného, premýšľajúceho. Každá jedna jeho fermáta mala zmysel, jeho dynamika bola precízne vypracovaná, spôsob, akým vyvážene držal dlhé tóny priam neuveriteľný, no hlavne, postavu kráľa Rogera stvárnil introspektívne. A presne tak má vnútorný boj s démonmi vyzerať.
Nespornú výhodu mal, navyše Partyka ako Poliak – v jeho vokálnom prejave ste poľštinu aj dokázali rozpoznať (na rozdiel od niektorých ďalších spevákov). Kráľovná Roxana je v tomto obsadení vždy tak trochu problém, pretože skladateľ sa na ženy vo všeobecnosti díval svojráznym spôsobom – tak aj táto postava nemá príliš vďačnú úlohu. Hneď v prvej scéne, keď sa stretáva so svojím manželom, čelí odmietnutiu. Roxana v podaní mladej chorvátskej speváčky Gabriely Hrženjak, pre ktorú to bol debut, bola konečne zaujímavá. Nielen vizuálne, vďaka kostýmom Borisa Hančeku, ktorý zvýraznil jej sexualitu a prirodzenú túžbu po telesnom kontakte, no i jej hereckým a speváckym kvalitám. Hrženjak disponuje peknou farbou a objemom. Na predstavení dokázala, že vie pracovať aj s melizmami (opakujúca sa téma počas bakchanálu). V druhom dejstve predviedla áriu Roxany priam žiarivo, s plynulými frázami a schopnosťou uchopiť kantilénu. Dbala aj o nuansy v dynamike – jej crescendá boli vypracované, pianissimá s výrazom dolce zneli prekrásne a aj ťažké party, ako napríklad oktávový skok, zvládla bravúrne. Ozveny, v ktorých v treťom dejstve spoza opony opakovala „Roger“ boli znelé a čisto vyspievané, bez náznaku neprirodzeného vibráta, aj keď išlo o vysoké tóny. Fascinoval však aj jej herecký výkon: je to nebývalá kombinácia, keď sa na javisku ocitne operná speváčka, ktorá dokáže tak presvedčivo zahrať niekoľko polôh – od vyzývavej, odmietnutej manželky, opustenej, zúfalej, nešťastnej, cez hrdú panovníčku až po tú, ktorá vystúpi z tieňa, stane sa slobodnou a vráti sa ako úplne nová bytosť. A navyše má aj prirodzený šarm.
Postavu Pastiera, ktorá by sa mohla zdať na pohľad nejasná a mnohí si ju vykladajú práve ako homosexuála, hoci to tak nie je a samotný skladateľ to ani nemienil tak vytvoriť, stvárnil na prvej premiére tenorista Juraj Hollý. Pastier prináša lásku – asi tak by sa dalo v stručnosti popísať posolstvo tejto postavy. Hneď ako sa zjavil v temnom, tmavom, fádnom svete na kráľovskom dvore, prišlo s ním svetlo. Čierna a sivá – farby kráľovského dvora, boli zrazu presvetlené Pastierom, oblečeného do bieleho obleku. Boris Hanečka nezanedbal ani jeden detail. Hollý mal blond parochňu a na obleku boli našité svetelné LED pásy, ktoré vytvárali dojem iného vzdialeného, zároveň iluzórneho sveta. Snivého, v ktorom musí byť dobre a kde je všetko dovolené. Usmiata a prívetivá tvár Pastiera a žiara, ktorá s ním prichádzala – s týmito prvkami predsa zaručene musí „ladiť“ výnimočne krásny, až medový lyrický tenor. Hollého hlas sa dokonale hodí na túto úlohu a hoci podľa informácií riaditeľa košickej opery Rolanda Khern Tótha bol v tento večer zdravotne indisponovaný, dokázal náročný part odspievať aj vo vysokých teplotách. Jeho poľština síce nebola ukážková (aj na tomto príklade sa ukazuje, aké zradné je to, že si myslíme, aké príbuzné sú si slovanské jazyky, no realita, je zjavne iná…), no o to výraznejšie boli jeho pekne vyspievané kantilény. Dokázal do árií dať potrebnú nehu a zvodnosť zároveň – napríklad v parte „Môj Boh je krásny ako ja“, ktorý má dlhé frázy, no spevák ich dokázal zaspievať s peknými legátami a mimoriadne elegantne. Tiež to nie je jednoduché spievanie, pretože orchestrálny part pri tenorovom spievaní je často pomerne mohutný, až symfonický, no Hollého tenor znel napriek tomu jasne a zreteľne, no bez tlaku.
Ďalšie postavy diela – Edrisi (Maksym Kutsenko), Diakonisa (Myroslava Havryliuk) a Archiereios (Michal Onufer) ponúkli v podaní všetkých spevákov stabilne kvalitné interpretačné výkony. Na týchto domácich sólistov je vždy spoľahnutie. V diele reprezentujú kontrast voči slobodnému svetu (prihláste sa tí, ktorí ste spoznali vynikajúcu sólistku opery ŠDKE Myrku Havryliuk). Drevené kríže na ťažkých, sivých habitoch, neprípustných, nevzdušných, konzervatívnych – uzatvárajúcich sa pred svetom, pred čímkoľvek novým.
Ako môže byť toto dielo také aktuálne aj dnes? Možno mnohým táto otázka bude vŕtať v hlave po jeho zhliadnutí. Iste, udalosti na Zámockej ulici v mnohom zintenzívnili pýtanie sa na základné otázky práv a slobôd aj v našej krajine. Na druhej strane, je to aj konceptom réžie a scény, ktorá sa vyhýba absolútnej presnosti a dielo aktualizuje do súčasnej podoby. Aj preto je nám také blízke. Tak, ako v histórii existovali niektorí skladatelia, aj autori opier, ktorí priamo do partitúry vpisovali, ako presne má vyzerať scéna, Szymanowski si prial, aby jeho Palatínska kaplnka Normanského paláca v Palerme na Sicílii, bola polotmavá, osvetlená iba tisíckami sviec. Dominantnou podľa neho mala byť gigantická mozaiková ikona Krista s dlhou tenkou tvárou. Nádvorie orientálneho paláca by malo byť ozdobené viacfarebnými arabskými žulovými stĺpmi, kobercami a alabastrovými lampami – svoje vízie skladateľ dokonca načrtol skicami v partitúre, ako by mal palác vyzerať.
V divadelne vás žiadne arabské žulové stĺpy nečakajú, ani koberce. Ani Roger nevyzerá ako bohatý despota z 12. storočia. Ani kreslo, v ktorom sedí, nepôsobí ako to, ktoré používal panovník v stredoveku. Moderné prvky inscenáciu dostávajú do súčasnosti – myšlienkami, rekvizitami, kostýmami, extatickým tancom, ktorého choreografiu nacvičil so zborom Andrej Petrovič. A samozrejme, hudbou. Poľský skladateľ bol neuveriteľný vizionár a ako povedal na tlačovej konferencii šéfdirigent opery ŠDKE Peter Valentovič, ktorý dielo naštudoval, Kráľ Roger ho priam uchvátil.
Hudba tohto diela má v sebe má priam omamnú silu, Môžete si ju pustiť ako „soundtrack“ a bude dokonale fungovať. Už po prvom počutí má moc, aby sa vám prostredníctvom hudby jednotlivé scény vizualizovali. Je to sugestívny, zvukovo ohromujúci mix postwagnerovského romantizmu z prelomu storočí, v ktorom sú citeľné francúzske impresionistické prvky. Okrem toho, vzhľadom na tému, je v partitúre využitý aj gregoriánsky chorál, no skladateľ ho dokázal veľmi dôsledne vkomponovať do štruktúry diela. A do tohto všetkého prichádzajú mimoeurópske kultúry, ktoré tvoria ten exotizmus. Maurské melódie a rytmicky živelné pasáže vytvárajú úžasný podklad pre rituálne tance.
A pritom – úvodný gong a zbor v pianissime v chorálovej melódii nás zavedie priamo do chrámu. To je presne ten kontrast svetovo, o ktorom hovoríme po celý čas. Ťažké, pomalé tempo (Lento), ten moment drámy už v úvode priam visí vo vzduchu. Šéfdirigent Valentovič je zdatný operný dirigent, ktorý vie „maľovať“ atmosféru a dokázal vystavať toto dielo presne tak, ako je napísané: je to jedna vlna za druhou, ktorá sa na poslucháča doslova vyplaví. A vždy má inú farbu a dokonca sa menia aj štýly a žánre. S takým citom uchopiť toľko zmien orchestrálneho tónu, dokáže len málokto.
Partitúra je bohatá na metrické zmeny, časté dynamické – v extrémnych polohách – hneď v prvej scéne, z úvodného pianissima, zbor prechádza náhle do veľkolepého fortissima. Pre spevákov sú party takisto náročné – skladateľ často využíva modálne stupnice, takže tonálne sú jeho party ťažko zapamätateľné. Z hudobného hľadiska je nepochybne najväčším vrcholom druhé dejstvo. Sláčikové nástroje v prípade tejto partitúry nie sú len typickou vatovou výplňou, no majú impresionistické, mimoriadne farebné party, dopĺňané bohatými sólami dychových nástrojov, najmä plechových. V lyrickejších častiach prišli na rad sóla flauty – skladateľ pracuje s orchestrom mimoriadne sofistikovane. Naplno sa prejavuje jeho majstrovstvo v inštrumentácii – v náladách jednotlivé nástroje dokážu farebne a melodicky zobraziť dej a rozpoloženie postavy. Peter Valentovič nechal vyniknúť túto hudbu – mal k dispozícii vynikajúcich sólistov, preto si mohol dovoliť aj v exponovaných úsekoch nechať orchester plnohodnotne hrať.
Štátne divadlo Košice opernou inscenáciou Kráľa Rogera ponúka divákom moderne poňatú hudobnú drámu. Je to opojná hudba popretkávaná Szymanowského erotickou mystikou, no nie vulgárna ani nevkusná, práve preto ju možno odporučiť. Ak dnešní tvorcovia siahajú po takýchto témach len preto, aby erotické mystérium povýšili na lacnú nahotu, veľmi sa mýlia v odkaze skladateľa. V ŠDKE posolstvo Kráľa Rogera pochopili…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Joseph Marčinský
