Opera nie je len pre novodobú šľachtu

Druhý cyklus Opera aeterna priniesol aj pre bežných poslucháčov, ktorí operný žáner bežne nevyhľadávajú, plnohodnotný a nezabudnuteľný zážitok.

Presne ako nám hovoria dejiny opery – kým opera bola v počiatkoch svojho vzniku výhradne aristokratickou záležitosťou, akýmsi prirodzeným vývojom sa dostala aj medzi mešťanov, obchodníkov, skrátka tých, čo nedosahovali vzdelanie a kultúrnu úroveň šľachty. Tá síce bola pobúrená už prvými náznakmi, keď sa do tohto jej žánru začali implementovať komické prvky, a nieto ešte, aby ich počúvali „prostoduchí“ ľudia nehodní ich úrovne, no libretisti čoraz viac inklinovali ku komickým prvkom v opere. Napokon, doba si prirodzene vyžiadala vznik novej formy – Intermezza, ktorá slúžila na vyplnenie prestávky medzi jednotlivými dejstvami opery. Boli to krátke komické vsuvky, ktoré ani nemuseli súvisieť s dejom opery, no hlavne boli vtipné, milé a tak priniesli na pódium aj prvok improvizácie. A čo bolo azda najviac pohoršujúce, Intermezzá sa nepáčili len obyčajným ľuďom, ale užívali si ich aj samotní speváci.
Dnes, akoby sme zažívali renesanciu Intermezza. Kým veľké operné domy sú plné len pri premiérach, inak je ich repertoár štandardný a viac-menej opočúvaný, takže nie je možné ani len teoreticky naplniť kapacity divadiel, operné kúsky na menších plochách, ešte aj s príjemnou zábavou, ľudí lákajú. Okrem toho, rozhoduje aj časový element. Veristická, tri a pol hodinová opera dá zabrať a nemožno ju porovnávať – či už z hudobného, speváckeho, ani dramaturgického hľadiska s tou barokovou. Možno skonštatovať, že doposiaľ žiadna alternatíva voči veľkým operným titulom nebola.
Umelecký vedúci súboru Musica aeterna Peter Zajíček, ktorý sa špecializuje na starú hudbu a pod jeho vedením ju teleso interpretuje na dobových historických nástrojoch, je ozajstný vizionár, keď prišiel s nápadom vzkriesenia Intermezza. Tri koncerty v rámci cyklu Opera aeterna II sa uskutočnili od 27. júna (premiéra) a v dvoch reprízach, 28. a 29. júna 2019 na Nádvorí Zichyho paláca v Bratislave. Na programe boli intermezzá z dvoch opier: v prvej časti od talentovaného talianskeho skladateľa Francesca Bartolomea Contiho (opera Teseo in Creta) a v druhej, jedna z najpopulárnejších opier Pergolesiho Livietta e Tracollo.

Koncert sa začal inštrumentálnym úvodom, akousi introdukciou k samotnému intermezzu: Contiho Sinfoniou C Dur z opery La colpa originale. A potom sa zábava rozprúdila naplno a obecenstvo sa vďaka hudbe interpretovanej na historických nástrojoch, samotnej hudobnej forme, s charakteristickou melodikou presunulo o niekoľko storočí naspäť, do obdobia baroka. Historická budova, respektíve Nádvorie Zichyho paláca s fontánkou uprostred len umocňovali tento efekt. Obe intermezzá Contiho opery sú postavené na vtipnej zápletke: v prvom prichádza Pampalugo (Dávid Harant) zamaskovaný za papagája s presvedčením, že sa mu podarí získať srdce svojej vyvolenej Galantiny (Barbora Dvorská). Tá ho však veľmi rýchlo prekukne a rozhodne sa hrať jeho hru a podpichovať ho. Pampalugo sa nakoniec prizná, že papagája len hral a jeho vyvolená sa rozhodne hrať hru ďalej, tváriť sa urazene a odmietnuť ho.

V druhom dejstve sa náš hrdina rozhodne pre dôveryhodnejší kostým – prezlečie sa za slúžku. Galantina sa na jeho pokusoch výborne zabáva, dokonca aj keď hrá „falošného šľachtica“, nič nepomáha, vždy je odhalený a stáva sa terčom vtipov nielen svojej milovanej, ale aj publika. Človek si predstavoval, aká zábava to musela byť v 18. storočí, keď sa opera konečne dostala aj medzi obyčajných ľudí. Speváci odviedli v tomto prípade aj kus hereckého umenia a dokonca mali aj kratšie tanečné sekvencie, čo v priestoroch nádvoria oživilo komediálne ladené Contiho Intermezzo. Čo sa týka speváckych výkonov, dominovala Barbora Dvorská, ktorá dokázala stvárniť presvedčivo komickú rolu so speváckym prejavom. Aj vďaka dobrej akustike v nádvorí jej hlas znel nosne a plno a spievala so sebaistou intonačnou čistotou. V úzadí ostal barytonista Dávid Harant, čo však vyplývalo z jeho „hereckej“ úlohy a vokálny prejav jej musel prispôsobiť.

Po prestávke prišli na rad Pergolesiho Intermezzá z opery Livietta e Tracollo. Práve Pergolesi sa najviac zaslúžil o šírenie „medzihier“ na vyplnenie priestoru medzi jednotlivými dejstvami opery. Samotný dej sa odvíja okolo prestrojení a rôznych ľstí – to bola hlavná zábava pre mešťanov, ktorí sa na rôznych maskách výborne bavili. Druhým z momentov, ktorý ich zabával, boli vsuvky v nepodarenej francúzštine. Keďže intermezzá nemali danú presnú štruktúru ani partitúru, rozvíjali sa podľa situácií a reakcií publika. V prípade Pergolesiho Intermezza spravili gro samotní speváci: skvelý Martin Babjak ako zlodej Tracollo prestrojený za tehotnú ženu a Livietta v kostýme mladého Francúza, ktorá plánuje pomstu zlodejovi, ktorého prichytí pri krádeži. Dej pokračuje ďalej, objavujú sa ďalšie prevleky a samozrejme – na konci všetkého je láska.

Pergolesiho Intermezzá mali v sebe viac dômyselnosti, grotesknosti a prešpekulovaných zápletiek, ktoré mali úsmevný charakter. A najmä pristali spevákovi Martinovi Babjakovi, ktorý či už hral tehotnú ženu, pomäteného astrológa či zamilovaného mladíka – všetky tieto úlohy hral s oduševnenosťou a takým presvedčením, že človek mal pocit, že ani nemusel absolvovať žiadne pohybové či herecké školenia. Babjak má ten vzácny dar, ktorým si publikum okamžite získa. Je to aj jeho pekne sa vynímajúci barytón, ktorý má nádhernú farbu, no najmä jeho šarm a sila osobnosti, s ktorou na javisku pracuje. Sopranistka Lenka Máčiková Babjakovi vynikajúco kontrovala vďaka sýtemu a nosnému vokálu s pekne vyspievanými partmi, aj tými komickými, čo si vyžaduje precíznu vokálnu prípravu a techniku na vysokej úrovni. Na pódiu sa však objavili štyri postavy: okrem Livietty v kostýme francúzskeho vidieckeho chlapca, je to jej sprievod – spoločníčka Fulvia (Katarína Gurová) a Tracolla prestrojeného za chudobnú Poľku sprevádza Facenda (Milan Šimek) odetý ako starý žobrák. Keďže tieto postavy nespievajú, podstatné sú najmä ich gestá a výrazy. V histórii boli tieto úlohy dôležité zo scénického hľadiska, rovnako aj z pohľadu deja. Dokonca pantomíma bola na tej úrovni ako kvalitná hudobná interpretácia.

Kým sme doteraz pozornosť venovali najmä scéne (Monika Rybárová – kostýmová spolupráca, Michal Lošonský – scéna, Renáta Ptačin – pohybová spolupráca, Vladimír Slaninka – svetlá a technické zabezpečenie), priestor si zasluhuje aj réžia diel a samozrejme, orchester. Mariana a Ján Luteránovci, ktorí majú bohaté skúsenosti najmä s činohernými inscenáciami zrežírovali diela tak pútavo, že diváka sa im podarilo naplno vtiahnuť do deja. V tomto prípade im samotná scéna – teda prostredie nádvoria, vytvorilo prirodzené kulisy tak, aby spevácke výkony dostatočne vynikli. A k samotnej réžii pristúpili s kreativitou, postavám vdýchli život, temperament, komický charakter a z diel spravili akúsi „operu v opere“, každopádne, podarilo sa im na malej ploche zhutniť celý dej tak, aby si publikum mohlo vychutnať každú jednu scénu a najmä jej porozumieť.

Azda najväčší kus práce mal na starosti orchester. Nemal totiž len sprievodnú funkciu, ale aj výrazovú a melodickú. Keďže hudobné naštudovanie s orchestrom Musica aeterna pripravil umelecký vedúci Peter Zajíček, výsledok bol profesionálny: orchester vždy musí dbať o to, aby sa nedostal do popredia a istou mierou sa prispôsobil spevákom. Často sa totiž stáva, že hudobníci neustrážia dynamiku a speváci sú nútení forsírovať vokálny prejav. To však nebol tento prípad, pretože hudobníci pristupovali k dielu s pokorou a najmä s vedomím, že spevákov musí byť počuť. Namiesto Zajíčka orchester dirigoval Marco Vlasák (dirigent a skladateľ), ktorý pristúpil k svojej úlohe mimoriadne zodpovedne. Zvládal všetky nástupy, z jeho gest vedel orchester presne „čítať“ všetky potrebné výrazové nuansy aj rytmickú štruktúru, takže tejto úlohy sa skutočne zhostil dôstojne.

Opera aeterna II bol mimoriadnym počinom s obrovským zážitkom, ktorý si publikum z Nádvoria Zichyho paláca odnieslo. Oceniť treba hlavne nápad priniesť tento repertoár, tak málo hraný, medzi ľudí, zvlášť, keď sa rozdiely v spoločnosti prehlbujú. Skrátka, novodobá šľachta si môže užívať „vysoké“ umenie, aj keď mu pravdepodobne dostatočne nerozumie, no pre ozajstných milovníkov opery, ktorí ju chápu a túžia si vychutnať aj jej komický a sympaticky groteskný charakter, sú tu práve intermezzá.

Zuzana Vachová
Zdroj foto: Simona Babjaková