Jubilujúci choreograf a režisér Ondrej Šoth uviedol 14. februára v ŠDKE svoje najnovšie dielo – multižánrové divadlo na silnú tému Milada Horáková.

Je to umelecké spracovanie témy o nespravodlivo odsúdenej a popravenej žene za éry komunistického Československa. Než sa pozrieme na túto inscenáciu, ktorá bola mnou podrobne recenzovaná v inom médiu, dovolila by som si obzrieť sa krátko za tvorbou Ondreja Šotha od jeho začiatkov, ktoré boli na svoju dobu výnimočné, novátorské a netradičné.


Po jeho rebéliách a tanečných výkrikoch konca 80 – 90tych rokov, kde sa hádzali na javisku stoličky, strhávali drapérie, liezlo sa po zábradliach, behalo po obnaženej scéne, vyťahovali sa základné farby (čierna, biela, červená), objavovali sa zrkadlá a všade vždy bola smrť (Dvojvečer Lux et Requiem – časť Verdi: Requiem, Zvláštna radosť žiť, Svetlo v tme – tu sa objavila prvýkrát výrazná činoherná zložka, Orbis Pictus, Carmina Burana, Bolero, Carmen, Odysseus – predstavenie Laterny magiky , kde využil film) sa v istom zmysle jeho búrlivosť zharmonizovala. Prešiel do pokojnejšieho obdobia, kde zrazu jeho už známa „terapia šokom“ akosi začala chýbať. Poetickejšie veľkolepé projekty (Rómeo a Júlia, Svadba podľa Figara, Malý princ) priniesli na javisko nezvyčajnú poetiku a občas i vtip a postupne začal autor z histórie cielene vyťahovať veľké osobnosti a legendy s mimoriadnym významom a zároveň akoby v súčasnosti opomenuté (Šándor Márai, M.R. Štefánik, Smrť v Benátkach, Charlie Chaplin, Denník Anny Frankovej…)

Thomas Mann, Zuzana Mistríková, Ondrej Šoth: SMRŤ V BENÁTKACH

Tanečná Smrť v Benátkach (vyberám si túto inscenáciu zámerne), bola akýmsi skúsenostným tvorivým zúročením všetkého, čo nám Šoth doposiaľ už ukázal (z významového i vizuálneho hľadiska), všetko poznané posunul do inej roviny a vyprofiloval to, čo je napokon pre divadlo najdôležitejšie (a aj to najťažšie) – emóciu. Po extrovertných a nástojčivých 80/90tych rokoch akoby tu choreograf vyabstrahoval z celej svojej kariéry všetko to objavné (aj overené), skombinoval dravé s pokojným, vyvážil tieto dve extrémne veličiny a vytvoril dielo, kde sa snúbi vskutku všetko v symbiotickej primeranej miere. Ostali stoličky, aj drapérie, aj farebné symboly, rýchlosť sa spomalila a priznal sa „kríž“ ako osud, životná ťarcha, ktorú si vlečieme na pleciach, poznanie, ktoré je objavné, túžba, ktorá vie byť neuveriteľne silná, ale aj tá tvrdá skúsenostná krása, ktorá občas (a niekedy pričasto) bolí.

Spisovateľovi Aschenbachovi Šoth rozumie tak, ako rozumel aj svojim témam na začiatku svojej kariéry. A preto to spomínam. Nebudem snáď nezdvorilá, ak spomeniem aj skutočnosť, že je to aj cez prizmu zrelého veku a prirodzeného uvedomenia si už odlišných životných skúseností a priorít. Z pohľadu tempa predstavenia, možno povedať, že je to jeho „najpomalejšie“ dielo, ktoré doposiaľ vytvoril, ale postavené tak, že nemá šancu nudiť. Správne pochopil, že emócia potrebuje čas. V tomto smere si dovolím tvrdiť, že je možné nájsť jedinú podobnosť s Viscontiho filmovým spracovaním, ktoré je založené na dlhých, vizuálne atraktívnych záberoch, vyžadujúcich si trpezlivosť diváka. Šoth akoby si od Viscontiho „požičal“ čas, ale nepredĺžil ho na hranicu trpezlivosti diváka. Každý pohyb, gesto, každý vizuálny moment je dôkladne premyslený do takej miery, že sa vnímateľ mimovoľne pozastaví pri skutočnosti, že ten čas vlastne potrebuje a že Šoth mu ho dal.

Smrť v Benátkach (libreto a dramaturgia: Zuzana Mistríková) akoby uzatvárala tanečnú spisovateľskú trilógiu choreografa (Kafka, Márai, Mann…). Šoth sa od začiatku svojej tvorby motá okolo veľkých tém a veľkých osobností. Kafka (SND) už pred rokmi predznamenal, že chápe tanec ako divadlo, dôsledne to „priznal“ v Šándorovi Máraim (ŠDK) a Smrť v Benátkach Thomasa Manna (ŠDK) s hlavnou postavou spisovateľa Aschenbacha je akýmsi „double checkom“, kde svoje pohybové videnie a cítenie definitívne potvrdil.

O. Šoth cíti súnáležitosť s krajinou, v ktorej sa narodil. A tak sa v jeho tvorbe vyskytla aj náklonnosť k slovenským ľudovým tradíciám, folklórnym prvkom nielen v tanci a vizualite, ale aj v príbehu (Jánošík, Rodná zem), ktoré mali premiéry v Košiciach (bratislavský divák si Rodnú zem môže pozrieť v SND 24. februára).

Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková: DENNÍK ANNY FRANKOVEJ

Kreativita tvorcov sa zvykne profilovať vo vlnách. V Denníku Anny Frankovej sa už opäť vracia k dynamike a tempu, ktoré bolo charakteristické v začiatkoch jeho tvorby, opäť sa na javisku všetko hýbe, presúvajú sa rekvizity, je menej tanca a viac „hýbania sa“, pričom dominantnou sa stáva činoherná zložka. Na hercovi/herečke je dôraz, hovorené slovo nás sprevádza celou inscenáciou a smeruje stále viac k multižánrovému tanečnému divadlu.

 

To v plnej miere aplikuje práve v najnovšej inscenácii Milada Horáková, kde je absolútna koncentrácia na text plus všetky overené prvky (zmes hudby, variabilná scénografia, plachty-vlajky, svetlo, dym, filmová projekcia, využitie mimojaviskového priestoru, pokriky, chaos, extrovertné hranie, dôraz na výraz tanečníkov a pohybové schopnosti hercov). Tanec sa akoby takmer úplne vytráca a vzniká čisté multižánrové divadlo, ktoré sa snaží obsiahnuť všetko vizuálne a akustické na cielený atak diváka. Viac ako o tanec mu ide o posolstvo, o odkaz. Zároveň je však Milada Horáková návratovým oblúkom v téme manipulácie, ohrozenia slobody a naznačuje tridsaťročný presah od inscenácie Zvláštna radosť žiť, uvedenej v SND po Nežnej revolúcii (neskôr v ŠDKE v upravenej podobe Zvláštna radosť žiť II) a má byť zároveň tretím dielom tejto stále aktuálnej výpovede.


Milada Horáková bola nespravodlivo odsúdená a popravená v najväčšom z vykonštruovaných politických procesov, ku ktorým dochádzalo v 50. rokoch 20. storočia v komunistickom Československu. Cieľom takzvaných monsterprocesov bolo odradiť ľudí od akejkoľvek kritiky štátneho režimu. Súčasťou veľkého procesu, známeho aj ako „proces s vedením záškodníckeho spiknutia proti republike so skupinou Dr. Milady Horákovej“, boli desiatky menších súdnych procesov po celej krajine. Inscenácia nás prevádza procesom M. Horákovej, ale aj jej privátnym životom a predovšetkým jej myslením o demokracii, spravodlivosti a slobode.

Ondrej Šoth pripravuje inscenáciu o umelcovi, ktorý zmenil svet tanca – Rudolfovi Nurejevovi.

Choreograf Ondrej Šoth v nej nielen úročí všetko za periódu svojej choreografickej tvorby, ide ešte ďalej k profilovaniu akéhosi svojho „nového“ divadla práve v čase svojho životného jubilea. ŠDKE pripravuje na apríl novú inscenáciu Rudolf Nurejev. Podľa vyjadrenia autora bude opäť viac o tancovaní. A tak, ako je Milada Horáková v princípe tematickým „navrátom“ k ZRŽ a zároveň modifikovaným prevratom v zmysle multižánrovosti, Nurejev bude zrejme obzretím sa späť za tancovaním. Uzavrie sa tak tvorivá skladačka všetkých kreatívnych podnetov tvorcu, ktoré poznáme a aj očakávame a v ďalšej etape svojho tvorivého snaženia nás už nechá v napätí a v otázkach – kam sa dá ešte v tanečnom divadle ísť a čo pozitívne sa z neho dá vyťažiť.

Genéza diel tvorcov je prirodzene odrazom genézy vlastných životných fungovaní, myslenia, cítenia i osobných zážitkov. Ondrej Šoth sa však počas obdobia svojej tvorby pozerá na témy a svet z nadhľadu a odstupu. Vysiela akoby z vesmíru imaginárny lúč, ktorým osvetľuje populácii pamäť a poukazuje na nadčasovosť tém. V retrospektívnom náhľade na jeho tvorbu, ktorá prešla tematickými, ale predovšetkým formálnymi premenami možno však stále tvrdiť jednu nemennú veličinu. Bol a aj ostal rebelom tanečného divadla na slovenskej scéne. Aj keď možno dnes už pokojnejší a „prehnaný“ skúsenostnou životnou „meditáciou“, stále trčí z neho (alebo, aby som bola konkrétnejšia – z jeho inscenácií) nespokojný búrlivák, ktorý „vŕta paličkou do otvorených aj zabudnutých rán“, aby prebudil národ, alebo minimálne diváka.

Barbara Brathová
Zdroj foto: Joseph Marčinský, ŠDKE


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno