Na javisko Historickej budovy Štátneho divadla Košice sa po desiatich rokoch vráti multimediálne tanečné divadlo M. R. Štefánik. Choreograf a režisér Ondrej Šoth stvárni život jednej z najvýznamnejších postáv československej, ale aj európskej histórie, v novom autorskom projekte už druhý raz pri príležitosti 100. výročia smrti Milana Rastislava Štefánika. Nášmu portálu poskytol Ondrej Šoth rozhovor: „Keď prišiel Štefánik do domácej krčmy, vysvetľoval ľuďom, ktorí pili len borovičku, aké sú v zahraniční úžasné vína,“ to je len jedna z mnohých jedinečných myšlienok, ktoré nám Šoth povedal.

Dňa 15. marca 2019 bude v Štátnom divadle Košice premiéra tanečného divadla s názvom M. R. Štefánik. Ako režiséra a choreografa Vás nepochybne fascinuje osobnosť Štefánika. Čím?
Neustálou vierou v to, že svet môže byť lepší. Že ho môžeme spraviť lepším. Pre Štefánika bolo dôležité, aby mal človek svoj vlastný jazyk, jedlo, rodinu – že má svoju vlastnú zem. Štefánik bol človekom, ktorý mal množstvo vízií a ktorý upozorňoval už začiatkom minulého storočia presne na to, čo sa dnes deje. A neboli to názory nepodložené skúsenosťami: svoje myšlienky formuloval zo skúseností. Veď precestoval celý svet a uvedomil si, že pokiaľ Európa národov nebude spoločná, nebude mať budúcnosť. Tvrdil, že všetky národy, ktoré sú chudobné a početné, sa budú upínať k Európe, pretože Európa je intelektuálne rozvinutá a ekonomicky silná. Uvedomoval si všetky tieto súvislosti a zároveň sa na ne díval humanisticky. Jeho život ukazuje, že vždy má zmysel bojovať za cestu, nie za cieľ. Je to cesta, ktorá má pomáhať ostatným.
Fascinovalo ma, že práve Štefánik otvoril cestu Masarykovi a Benešovi do najvyšších európskych politických kruhov. Bol tým, kto sa veľmi angažoval za vznik našej krajiny, ale nakoniec ho pri jej vzniku obišli. Kariéra preňho nikdy nebola prioritou. Keď tak nástrojom, ako posunúť veci ďalej. Mal mnoho talentov – bol aj vynálezcom či kúzelníkom, ktorý si dokázal získať priazeň dám i celých salónov. Bol astronómom, diplomatom i zakladateľom vojenskej meteorológie. Žiaľ, kvôli svojej tragickej smrti nestihol svoje dielo dokončiť. Masaryk o ňom povedal, že smrť ho vykúpila zo sklamania, ktoré by ho čakalo. Jediní, kto nakrútil o ňom komplexný dokument v súvislosti s 90. výročím jeho úmrtia, boli Francúzi. A v tom dokumente sa snažili otvoriť i tému komplikovaných vzťahov – Beneš, Masaryk, Štefánik.
Štefánik je najdramatickejším príbehom človeka v slovenskej histórii, ktorý dokázal aj nemožné. Treba sa naňho pozerať aj v kontexte jeho myšlienok a uvedomiť si výsledok – dnes žijeme v Európe národov. Štefánik sa nikdy nesnažil manipulovať jednotlivé štáty proti sebe, vždy tvrdil, že musíme držať spolu.

Ako vnímate nadčasovosť jeho myšlienok hlavne čo sa týka vývoja Európy?
V dnešnej dobe máme slobodu, že môžeme vytvoriť napríklad príbeh o Štefánikovi, ktorý bol v období Československa zakázaný. Dnes ako umelci sa môžeme slobodne vyjadrovať. Sme v Európe malý národ, nie sme tak dôležití, aby nám pupky narástli na tri metre, pretože vždy budú rozhodovať veľké a silné štáty. Sme ale vzhľadom na Európsku úniu súčasťou týchto rozhodnutí. Nepáčia sa mi mätúce návrhy niektorých ľudí, že sa máme odtrhnúť sa od Európy. Ale ja môžem slobodne v divadle vyjadriť to zlo, ktoré je okolo nás a odkázať ľuďom, aby sa nedali manipulovať konšpiráciami. Mnohí – nielen mladí – ľudia nie sú schopní pochopiť, že sú zaťahovaní do niečoho, čo je ohyzdné. Históriu sme predsa zažili a každý človek, ktorý je súdny a prečítal aspoň pár kníh, vie o čo ide. Keby dnes žil Štefánik, chytil by palicu a strieskal by tých konšpirátorov a manipulátorov po holom zadku. Neprivlastňujem si Štefánika, ale ako umelec sa snažím dotknúť témy Štefánika – človeka, ktorý potrebuje našu úctu.

Nie je to však prvé Vaše dielo. Štefánik už na javiskách bol, pred desiatimi rokmi, tentoraz ste sa k nemu opäť vrátili. Aký je Váš pohľad na túto najvýznamnejšiu osobnosť našich dejín s odstupom času? Predsa len, desať rokov je dosť, takže ako sa zmenil Váš umelecký prístup k spracovaniu tohto diela?
Ako som sa do tej témy znovu ponoril, opäť ma celého obklopila. Vnímam to všetko pohľadom o desať rokov starším, skúsenejším. Ale najmä je dnešný pohľad ovplyvnený interpretmi, ktorí sú najdôležitejšími partnermi pri tvorbe. Dal som dôraz na to, aby bol zobrazený Štefánikov život a ľudia, s ktorými prišiel so styku. Zdokonalil som niečo – keď sa vyrobí remeselný základ inscenácie, s odstupom času je vnímanie odlišné a oveľa silnejšie som vnímal témy, ktoré sú dnes aktuálne. Pred desiatimi rokmi nebola aktuálna migrácia, chyby, ktorých sa dopustili štáty v súvislosti s touto témou. Dnes vznikajú rôzne konšpirácie, ktoré sú mätúce a nebezpečné, a to nemôžeme pripustiť. Snažil som sa v novej inscenácii zachytiť vzdialenosť medzi túžbou a realitou. Samozrejme, mám nových spolupracovníkov – čo sa odráža i na scéne, kostýmoch, v choreografii i hudbe.

Vaše nové dielo je moderným divadlom, ktoré hľadá odpovede na otázky, či môže jeden človek zmeniť svet. Hovoríte, že práve Štefánik je dôkazom toho, že človek môže ovplyvniť nielen vlastný život, ale dokonca aj životy celých národov… Bolo náročné stvárniť túto myšlienku v réžii a choreografii tak, aby divák nemal dojem, že sleduje životopis a osud Štefánika?
Je to snaha. Začiatkom je dôvod, pre ktorý sa tvorca rozhodol tému spracovať. Človek začne stavbou príbehu, vytvorením libreta. Potom prichádza hudba a tanec. Hudba je najkrajšia vec na svete, je to matematicky presná kompozícia, ktorá je nádherná vďaka emóciám. Hudba umelcovi vždy pomôže. Cítim ju, ako ide cezo mňa. Dokážem dielo vytvoriť, ale ako to už pochopí divák, to už je jeho sloboda vnímania a chápania. Tvorcovi sa to musí páčiť a zároveň musí vnímať diváka, ktorý by tomu mal rozumieť. Pre mňa je základ umenia vedieť, čo divák potrebuje, ale nie čo chce. Neprispôsobujem sa vkusu, ale reagujem na ľudí, vnímam, po čom túžia. Dnes vidím, že ľudia strácajú svoje ideály a sny. Umelci by mali prinášať tému, že môže existovať aj niečo pozitívne, pretože človek potrebuje vidieť, že zmyslom života je láska. Aj o tom je Štefánik. Aj keď náhle prišla smrť, tú lásku dostal.

Keď ste v roku 2009 pripravovali prvú inscenáciu o Štefánikovi, zrejme ste museli študovať množstvo dostupných prameňov o jeho živote. K akým materiálom ste sa dostali na Slovensku? Bol to náročný proces?
Boli sme vo francúzskych múzeách a osobne sme sa stretli s riaditeľom vojenského múzea, ktorý bol nadšený a veľmi priateľský. Videli sme originálne listiny z vojenských archívov. Okrem toho sme sa množstvo informácií dozvedeli od Petra Márakyho, vtedajšieho generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea a Rasťa Púdelku, ktorý v tom čase pôsobil v Múzeu M. R. Štefánika. Boli sme v jeho rodnom dome, ktorý ma fascinoval. Keď má človek empatiu, počuje aj trávu rásť. A keď si v tom dome človek sadne, zrazu sa cíti neuveriteľne blízko ku hviezdam. Prežíval som vtedy veľmi silný emocionálny zážitok. Potom som sa tam neskôr vrátil a zostal som šokovaný, pretože z toho prekrásneho prostredia vniklo niečo chladné. Netuším, kto to prerobil, ani som po tom nepátral, ale bol som sklamaný.

Bohužiaľ, je pravda, že povedomie nášho národa o Štefánikovi nie je práve ukážkové, naopak, skôr možno povedať, že žalostné. Možno niekto z desiatich opýtaných povie, že bol vášnivý letec, ale nerobme si ilúzie, o takejto významnej osobnosti naše obyvateľstvo vie úboho málo. Prečo to podľa Vás tak je?
Ja osobne som z toho paralyzovaný a nerozumiem tomu. Už som to spomínal, že keby bol Štefánik Američan, už dávno by o ňom nakrútili film. Nerozumiem ani tomu, že má výročie, ale akoby prebiehalea len taká provizórna povinná spomienka. A myslím si, že je to aj politická vec, že politici nechcú, aby sa takéto osobnosti pripomínali. Pýtam sa, ide o národný štát? Ide. Ide o národnú kultúru? Ide. Ale naša spoločnosť k takejto veľkorysosti ešte nedospela. Verejná mienka nemôže byť veľkorysá, tým pádom nemôže ani vzniknúť film o Štefánikovi. Keď tu bol Kubánka, vyslovil myšlienku, akoby sme sa my Slováci hanbili za našu kultúru, za náš štát. Nerozumiem tomu, prečo ľudia nie sú veľkorysí, prečo ľudia nechcú žiť v Európe, prečo si niektorí ľudia myslia, že keď sa schovajú do jedného domu, oplotia ho a ostanú tam, dosiahnu slobodu. Jednoducho tomu nerozumiem a som z toho šokovaný.

Prvou inscenáciou ste spôsobili doslova „malú revolúciu“, pretože zrazu o Štefánikovi rozprával každý. Musíte byť na toto dielo hrdý. Ako sa Vám na ňom pred desiatimi rokmi pracovalo?
Nevedel som, že to tak bude a prekvapilo ma, že Štefánik sa dostal do povedomia. Bál som sa, že keď mám prvý nápad, neskôr sa k nemu vrátim a všetko zničím, aj to dobré. Sám umelec si musí vybrať, čo nechá, čo spraví nové. Množstvo ľudí mi povedalo, že Štefánika by mal každý jeden človek vidieť. Zabudli sme na to, čo máme fantastické. Tým, že som žil v zahraničí, vypočul som si aj tieto názory. Vždy sa predsa vraciame v určitých etapách k svojmu začiatku. Mnoho ľudí si neuvedomuje, že Štefánik bol neuveriteľný džentlmen. Bol ten, ktorý reprezentoval našu kultúru a náš jazyk. Taliansky generál sa vyjadril, že tomu, čo Štefánik, ten človek s tými nádhernými, úprimnými modrými očami hovorí, sa nedá neuveriť.  Štefánik sa už narodil ako osobnosť. Niektorí ľudia to však nedokážu pochopiť. Bola to fascinujúca, nádherná doba. Vedel by som si predstaviť spracovať ho aj inak, ale v prevádzkovom divadle to nie je možné. Chcel by som publiku ukázať 6-dielny seriál o Štefánikovi, popri tom nakrútiť dokument a film. Teraz som sa však snažil vybrať to, čo bolo v jeho živote najdôležitejšie.

Aj teraz ste si k sebe pozvali osvedčený tím ľudí, napríklad Zuzanu Mistríkovú, s ktorou ste spolupracovali na scenári. Ako sa po desiatich rokoch zmenil Štefánikov príbeh?
So Zuzanou je to vždy tak, že jej poviem svoju ideu a ona sa zhrozí. Potom sa zamyslí a povie: „Ale Ty to dáš!“ Ja sám začnem pochybovať o sebe, ale potom začnem s hudbou. Keď nacvičujem s tanečníkmi, je to vždy bez hudby. Potrebujem slobodu pri tvorbe. Nájsť skladateľa, ktorý ma pochopí, je ťažké. Ale zase napríklad musím povedať, že nedávno som bol na koncerte Ľubice Čekovskej a bol som fascinovaný. Stalo sa mi, že komponoval pre moje predstavenie aj jej brat, Marián Čekovský, s ktorým som najprv nebol spokojný. Ale stalo sa niečo neuveriteľné: počas toho, ako videl tancovať tanečníkov, prispôsobil tú hudbu a zmenil kompozíciu tak, aby hudba nebola v popredí. Pre mňa to bolo neskutočné. Som presvedčený, že s rodinou Čekovských ešte budeme mať niečo spoločné. Už len preto, ako som sa zoznámil s Ľubicou: naše prvé stretnutie vyzeralo, akoby sme sa poznali celý život.

Mňa osobne zaujal neuveriteľný výber hudby, za všetkých možno spomeniem Beethovena, Brahmsa, Brucknera, Dvořáka, Mahlera, Satieho, Smetanu, Verdiho či Edith Piaf. A ešte omnoho viac skladateľov či interpretov. Takáto honosná a žánrovo pestrá hudobná dramaturgia chce nepochybne kus odvahy a samozrejme aj vzdelania a vkusu. Do akej miery je pre Vás hudba dôležitá a ako ste ju k Štefánikovi vyberali?
Rád objavujem hudbu a objavujem ju priamo v sále. Dramaturgiu robím na stopáž hudby. Mám však úctu a pokoru k skladateľom. Nikdy sa ich diel nedotýkam, nemixujem, čo sa dnes robí bežne. K hudbe treba pristupovať pokorne. Čo sa týka výberu hudby, v živote som zažil mnoho priam neuveriteľných príbehov. V minulosti sa mi napríklad stalo, že som sa stretol s Miroslavom Válkom v Prahe po premiére inscenácie Odysseus. Bol vtedy ministrom kultúry a povedal mi, že musím robiť v bratislavskom SND. Len tak do pľacu som strelil, že spravím balet na Verdiho Requiem, aj keď som to dielo predtým nikdy nepočul. Vnímal som jeho prekvapený výraz, ale keď som to už povedal, musel som držať slovo. Kúpil som si v jednom malom obchode platňu s dirigentom Claudiom Abbadom a doteraz ju považujem za najlepšiu nahrávku. Keď som počul tú hudbu, vravel som si sám sebe, že som zošalel, že nie je možné na tom postaviť balet. Potom som si však nahrávku opakovane pustil a zrazu som začal písať libreto. Písal som ho ručne, lebo vždy tak postupujem, mne počítače nič nehovoria. Keď som si ho prečítal, bol som z toho sám šokovaný.

V Štefánikovi je však neuveriteľný žánrový a historický záber – od klasicizmu až po Edith Piaf…
Napríklad Louise Weiss, Štefánikova priateľka, a jedna z prvých poslankýň Európskeho parlamentu, bola pokroková vizionárka, takže logicky mi k jej postave vyplynula Edith Piaf. Nebolo to síce presne to obdobie, ale jej pasoval Paríž a hlavne avantgarda. Každá scéna musí mať svoju štruktúru matematicky presnú, ale zároveň slobodnú a musí sa zlúčiť s hudbou. Pri hudbe objavuje umelec objaviteľné. Samozrejme, je potrebné vzdelanie v hudbe, prehľad, ale musí sa to umelcovi aj páčiť. Ide o slobodu výberu, ktorá je v hudbe a je vyberaná tvrdými kritériami. Dôležitý je proces hľadania a veľmi veľa sa s tým človek natrápi, ale zároveň musí rešpektovať autorov. Umelec nemá parazitovať na autorovi, ale mať k nemu úctu. Vždy si študujem hudbu, prvoradá je partitúra, ktorú sledujem, ale bez hudby. Viem si na jej základe predstaviť hudbu, ktorú počujem.
Svoju zaujímavú históriu, najmä čo sa týka hudby, má aj balet Giselle. Je to prvá slovanská Giselle, ktorá bola aj vo svete akceptovaná. Tvorba by mala provokovať a mať svoj rukopis, o to sa snažím.

Premiéra Štefánika sa blíži, tak záverom možno taká obligátna otázka – aké pocity pred uvedením inscenácie prežívate?
Mám taký systém, že keď dám v stredu predstavenie kompletne dokopy, lebo vo štvrtok je spravidla pred premiérou generálka, vždy som dojatý. Keď som videl Sergeja Yegorova a Evu Sklyarovú tancovať bez kostýmov, svetiel, interpretácia bola taká silná a plná lásky, že som to nevnímal. Keď som prišiel domov, bol som plný emócií. Je to stav, ktorý sa nedá popísať. Juraj Fábry a Zuzana Mistríková prežívali prežívali to isté. Sila, ktorá vychádza z talentovaných interpretov sa nedá ničím nahradiť. Vďaka nim som schopný dotýkať sa duše diváka. Vďaka nim som schopný vytvárať diela ako M. R. Štefánik.

Zdroj foto: SDKE – Jozef Marčinský

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno