Odkaz Kančeliho ožil v Redute: magické hudobné divadlo pod taktovkou Raiskina

Slovenská filharmónia sa ukázala v tej najlepšej forme – v homogénnom zvuku, s peknými klenutými frázami v oblúkoch, pedantných odťahoch a čistými, znelými sólami.

Prvá dvojica januárových koncertov Slovenskej filharmónie pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina priniesla publiku priam dychvyrážajúci hudobný, posluchový a estetický zážitok (recenziu píšeme z druhého koncertu – piatok, 13.1.2023). Tento koncert však bol mimoriadny aj vo filozofickom kontexte vzhľadom na odkaz k súčasnej dobe. Zároveň nadchol psychologicky silným účinkom hudby a priniesol publiku vizuálne i zvukovo mimoriadne pútavé, sugestívne prevedenie Kančeliho diela, no nielen týmto kusom bol podmanivý. Orchester sa publiku predstavil v špičkovej kondícii a pod taktovkou Daniela Raiskina dokázal, že vie hrať štýlovo, a pritom progresívne, zvukovo zaujímavo, s atraktívnou koncepciou diela od klasicizmu, cez romantizmus až po súčasnosť. Zneli totiž diela od Mozarta, Kančeliho a Dvořáka.

Čakala nás odvážna dramaturgia, ktorá si vyžaduje interpretáciu s dôrazom na čistotu štýlu, no pritom hneď v úvodnej skladbe večera, Symfónii č. 41 C dur, Jupiterskej, KV 551 Wolfganga Amadea Mozarta, má dirigent dostatok priestoru na vlastný vklad. A práve šéfdirigent Raiskin už neraz dokázal, že Mozartovej hudbe rozumie, rád na ňu nazerá pohľadom moderného umelca, no nikdy neprekračuje nepísané hranice klasicizmu natoľko, aby Mozartovo dielo znehodnotil. Je to moderný, povzbudzujúci pohľad, v ktorom cítite radosť, no zároveň vo vnútri priamočiare, prísne frázovanie, bez náznaku patetického romantického štýlu. Je to veľkoleposť a zároveň spontánnosť – a tá Mozartovej Jupiterskej, ktorá je považovaná za jedno z vrcholných diel skladateľa, nepochybne pristane.

Allegro vivace začína striedaním bojovej a lyrickej témy, čo orchester pod taktovkou šéfdirigenta dôsledne stvárnil vo výraze. Veľkolepé forte hneď v úvode, následné kontrastné piáno, precízne nástupy, s citom odhadnutá fermáta – na rozdiel od poučených interpretácií, v ktorých sa prehnane rýchle tempo akosi bije s patetickými a zbytočne dlhými odsadeniami. Raiskin sa chopil Mozarta sa eleganciou, ľahkosťou a pritom sa mu vo výraze podarilo dodržať všetky výrazové nuansy a dynamické zvraty, ktoré skladateľ napísal – no v modernom duchu. No nie v poučenom štýle, ktorý dnes tak radi orchestre preferujú. Prvá časť symfónie nesie oslavný charakter – prvej témy, ktorá je v kontraste s nastupujúcou lyrickou. Je až neuveriteľné, aké podmanivé a zvukovo nádherne vyvážené piáno sme počuli v podaní Slovenských filharmonikov. Ukázali sa v tej najlepšej forme – v homogénnom zvuku, s peknými klenutými frázami v oblúkoch, pedantných odťahoch a čistými, znelými sólami. Po týchto dvoch témach Mozart napísal v prvej časti aj tretiu, ktorá spoločne s druhou, lyrickou, vyvažujú oslavný, explozívny charakter diela.

Prvá časť je lyrická a zároveň dramatická. Obe tieto polohy dokázal orchester stvárniť verne a mimoriadne plasticky – dramatizmus podčiarknuť nielen v dynamike, ale aj prácou s tempami a lyrické roviny taktiež, nielen precíteným výrazom, no citlivými, nie však prehnanými zmenami v tempách, v línii klasicizmu. Posledná a najdlhšia Mozartova symfónia, ktorú napísal v roku 1788, len tri roky pred smrťou, nie je jednoduchá na interpretáciu. Raiskinovi sa už v prvej časti podarilo vyťažiť z nej maximum: rýchle, svižné tempo, ktoré nastavil, prinieslo množstvo energie a jeho spôsob stvárnenia dokázal, že aj v tradičnej interpretácii sa dá ešte vždy nájsť zaujímavý spôsob v plnej sile orchestra – aj v takom známom diele, akou je Jupiterská symfónia.

Nasledovala spevná, pomalá časť Andante cantabile s úvodným, vznešeným tancom sarabande. Jej celistvosť zachoval šéfdirigent vďaka nepatrnému zrýchleniu tempa. Mnohí považujú túto tému za jednu z najkrajších pomalých tém, aké kedy skladateľ napísal, každopádne, rozhodne patrí medzi najdlhšie (má až 11 taktov). Hudobníkom sa podarilo udržať jej spevnosť a Raiskinovi dialóg nástrojových skupín. To, čo môže byť jednoduché, Mozart spravil „problémovým“ – tak aj v pomalej časti tejto symfónie vystaval protiklady. Už len samotná téma vystavaná na dialógu (tlmených) sláčikov a dychov, no najmä to je tonálny zvrat. V pomalej časti F dur a následný prechod do c mol (v Redute nie celkom čisto znejúci akord) – rovnako prechod z jasnej, radostnej oslavnej tóniny C Dur v prvej časti a náhla zmena do c mol, spôsobí taký šok v počúvaní, ako aj v pomalej časti.

Tieto detaily boli v interpretácii kľúčové. Mozart ich tam nenapísal len tak náhodne, dal im zásadný význam – a rovnako tak prioritné boli pre poslucháča. Zrazu sa nálada zmenila (zmenou tóniny) na trúchlivú, ak sa jej v interpretácii nedá patričný význam, z pomalej časti sa stane jedna veľká nuda. Raiskin však túto chybu nespravil. Napätie v tejto téme zvyšoval chýbajúci prvý tón v triolovom pulze – rytmus, ktorý znel ako tlkot srdca. V rámci výstavby a ďalšieho vývoja boli tieto detaily zásadné.

Tretia časť Menuetto: Allegretto – Trio je skomponovaná v duchu klasických tradícií. Aj Raiskinovo poňatie Menuetta malo vážny, konvenčný charakter – nie ten, ktorý o pár rokov neskôr využil Beethoven ako Scherzo, úplne iného charakteru. Dokonca, túto časť skladateľ otvára v piane, na rozdiel od svojich iných tretích častí symfónií – nositeľom témy sú prvé husle, ku ktorým sa pridajú plechové dychy a tympany. Dvakrát opakovaná téma znela v predpísanej dynamike, v závere menuetu už vo forte. A hlavne to nebol veselý menuet, ako ho chybne interpretujú mnohé orchestre. Vo variáciách sme počuli čisto interpretované hobojové sólo a v kontramelódii fagot. Rovnako Trio, ktoré by malo byť odľahčením, bolo v tomto prípade, v rytmickej a výrazovej symbióze s vážnou náladou tejto časti. Šéfdirigent aj z tejto časti dokázal spraviť štýlovo čistú, precízne interpretovanú, súčasť diela, ktorú zbytočne neuponáhľal. Aj vďaka tomu z nej spravil konvenciu typickú pre vážny menuet.

Vrchol Jupiterskej je finále – Molto allegro, v ktorej skladateľ spojil tradičné prvky, ale tiež štýlovú, modernú invenciu, ktorou bol taký typický. Krátka prvá téma v prvých husliach znela svižne a v rýchlom tempe. Je to presne ten tradičný prvok, ktorý siaha až do éry Palestrinu a pre Mozarta sa stáva predmetom kontrapunktu – je priam neskutočné, do akej kompozičnej dokonalosti dokázal skladateľ doviesť tento štvortónový motív. Počuli sme ho neustále, s potrebným espritom, dynamickými zvratmi, dokonca v extrémne rýchlom tempe, ktoré šéfdirigent nasadil (no je potrebné, aby nestratilo ťah) dokázali hudobníci vyhrať všetky sólové party, v zreteľnej artikulácii. Ani druhá téma spevného charakteru sa nestratila – zdanlivo jednoduchú tému skladateľ spracoval ako fúgu. Za všetky interpretačné výkony si obrovskú pochvalu zasluhujú violy, ktoré v závere niesli tému – s veľkou spevnosťou a nasadením. Nebýva pravidlom v orchestroch, aby boli znelé, vyvážené, s pekným zvukom a výrazom – v tento večer však hrali nielen s nasadením, ale je zrejmé, že ich zvuková homogénnosť plynie z dobrého vedenia.

Nebola to však len masa hudby v rýchlom tempe, no esteticky vkusná interpretácia, pozorne sledovaná partitúra, bez zbytočných monumentálnych línií, no predsa energická, pôvabná a sofistikovaná. A najmä – žiadny z motívov kontrapunkticky a kánonicky spracovaných, sa v tejto interpretácii nestratil. Raiskin zvolil čisté, priame línie, odčlenené, zrozumiteľné, jasné, zvukovo transparentné. Bolo to logické, dramatické vyústenie jednej z najslávnejších symfónií tohto skladateľa – v interpretácii, aká si zasluhuje obdiv.

Po prestávke prišiel na rad program, na ktorý sme sa mnohí úprimne tešili. Kančeli neznie v našich koncertných sálach často, no odkedy je šéfdirigentom Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin, máme možnosť dostať sa k jeho dielam bližšie. S filharmonikmi už v minulých sezónach uviedol Kančeliho skladby Styx pre sólovú violu, miešaný zbor a sláčikový orchester či dielo Nu.Mu.Zu. Tentoraz padla voľba na Šerosvit – Chiaroscuro pre husle a komorný orchester, ktorého sólový part zaznel v interpretácii Jarolíma Emmanuela Ružičku, prvého koncertného majstra orchestra Slovenská filharmónia.

Názov Kančeliho skladby Chiaroscuro – v preklade Šerosvit (z talianskeho chiaro – svetlo, scuro – tma) je technický termín, ktorý používajú umelci a historici umenia na využitie kontrastov svetla a tieňov, aby dosiahli pocit objemu pri modelovaní trojrozmerných objektov a postáv. Technika sa používa aj v kinematografii a fotografii.

Gruzínsky skladateľ Gija Kančeli, ktorý nikdy nepísal s ilúziami, že krása, a teda hudba dokáže spasiť svet, dokonca veľmi jasne poukazoval na zámernú „jednoduchosť“ svojej hudby, ktorá síce môže vykazovať určité znaky prostoty vo forme, no rozhodne nie v jej účinku. Ten je vždy sugestívny a odkaz hlboký – nenechá nikdy poslucháča chladným. Hneď úvodná veta v programovom bulletine sa oprela o citáciu slovenského skladateľa Vladimíra Godára, ktorý bol aj blízkym priateľom gruzínskeho skladateľa a na koncerte v Redute v tento večer nechýbal.

Diela Giju Kančeliho predstavujú protipól avantgardných skladateľov sú plné nálad, harmónií, vedú vás na jednej strane k introspektívnym zamysleniam, na druhej k veľkým citovým explóziám. To, čo dokáže v jednom priestore – v jedinej skladbe spraviť, pravda, v mnohom závisí aj od interpretácie, je nielen hudobné predstavenie, ale aj vizuálne a psychologicky nesmierne silné divadlo, pritom vždy hovoríme o čisto absolútnej hudbe. No dívať sa na sólového huslistu (Jarolím Emmanuel Ružička), klaviristku (Jana Nagy-Juhász) a prehlbujúcu sa intimitu vzťahu s šéfdirigentom Raiskinom a ďalšími hráčmi orchestra, pričom postupne sa meniaca textúra, ktorej miestami kraľuje veľký bubon a jeho dunivý, hlboký zvuk – to všetko predstavovalo nielen hudobné, ale aj vizuálne magické divadlo s ohromujúcim psychologickým účinkom.

Daniel Raiskin dokáže pochopiť a precítiť dielo Kančeliho a je obzvlášť inteligentný a vnímavý umelec, ktorý v ňom vie nájsť kontext v dobe, v ktorej žijeme dnes. Tak, ako Kančeli zo samej hĺbky duše nemal rád totalitný režim a jeho diela predstavujú vzdor voči neslobode, hoci na spôsob tichej meditácie (tento autor nikdy nepatril medzi tých, ktorí riešili nesúhlas hlasným odporom a krikom), na obdobnej vlnovej dĺžke je rodák z Petrohradu Raiskin, ktorý však vyrástol v modernej, slobodnej spoločnosti. Raiskin pozná dôverne obe tváre – totalitnú aj slobodnú, preto tak chápe bôľ Šostakoviča, ale i mystickú krásu s pesimistickými, tlmenými výkrikmi Kančeliho.

Vynikajúceho hudobného partnera našiel v prvom koncertnom majstrovi Ružičkovi. Chceme či nie, v mnohom celkové vyznenie tohto diela priam bytostne závisí od sólistu. Vďaka partu, ktorý hral, sa vo výraze podarilo dosiahnuť potrebnú mystiku – a nebolo to len detailnou prácou s dynamikou, ktorú Ružička ovláda majstrovsky. Koncertný majster dokázal v husliach zahrať tie najjemnejšie nuansy, aké si len poslucháč môže predstaviť. Aj osobnostne s týmto dielom korešpondoval – jeho introvertné vystupovanie na pódiu, preciťovanie krátkych, variovaných motívov, ktoré sa raz ukazovali v intímnych, nočných, zádumčivých pianissimách, inokedy v búrlivých sprievodoch sláčikov, vytvárali dokonalú symbiózu. A ďalší kľúčový moment interpretácie: práca s tichom, ktorá je pri Kančeliho dielach významotvorným prvkom. Dvojica Raiskin – Ružička dokázala spoločne „dýchať“ na pódiu a precítiť myšlienky skladateľa. Ružička azda nikdy nehral sólo v takej precíznej technickej bravúre a dychvyrážajúcej výrazovej palete, ako sme to zažili na tomto koncerte. Jemné, rezervované odtiene, sebavedomé, intonačne bezchybné tóny vo všetkých polohách, no pritom vo výraze nechýbala potrebná rezervovanosť – tá introspektívna, ktorá sa vás tak nesmierne, hlboko dotkne. V tomto diele niet priestoru na romantické vzdušné zámky – buď na vás padne hlboká tma alebo sa zrazu objaví svetlo. Presne s týmito dvoma polohami balansoval huslista, ktorému jemný, intímny sprievod vytváral orchester.

Do tejto skladby ste sa museli ponoriť od prvých minút – nepustila vás, aj keď sa menili harmónie (niekedy aj odvážne), aj keď sa menila dynamika – niekedy aj príliš hlučná, na rozdiel od drásavo tichého pianissima, ktoré miestami až bolelo. Bodavé akordy klavíru sa zrazu dokázali zmeniť na ľúbezný zvuk podporený snivým vibrafónom, ktorý sa prelínal s intímnym, nostalgickým sólom – monológom huslí. Ružička doslova ako sólista zasvietil. Sekundovali mu ostatní hráči orchestra, ktorí pod vedením Raiskina dokázali udržať dynamickú hladinu presne v tej intenzite, ktorá bola práve v lineárnej štruktúre tejto úchvatnej meditácie potrebná. Miestami zneli pasáže Kačeliho hudby až asketicky – zvuk takmer zanikal a nastalo ticho. Presne to potrebné ticho, počas ktorého máte v hlave všetky tie myšlienky – skoncentrované z celého diela. Je to moment, kedy sa ticho stáva súčasťou hudby. Nik tak majstrovsky nedokáže pracovať s tichom ako práve Kančeli – a šéfdirigent Raiskin jeho ticho dokázal zhmotniť v kontexte predchádzajúcich a nasledujúcich tónov. Vedeli ste, že po tichu prídu opäť tóny veľkého bubna – bola to hypnoticky cyklická hudba, no nie predvídateľná. Na to bol Kančeli až pridobrý psychológ, úprimný človek a filozof, ktorý sa snažil hudbou aj niečo odkázať. Mohutná veľkolepá bola aj časť pripomínajúca východné kultúry – opakujúci sa jeden rytmický pattern, na ktorom sa podieľal celý orchester vo veľkom forte. Bol to obrovský zvuk, po ktorom prišla priam nebesky pokojná hudba.

Nikdy to však nie je banálna hudba – ako ju mnohí označujú. Aj za zdanlivou jednoduchosťou sa skrývajú silné emócie. Často ste mali pocit, že na vás priam dýchla smrť – to len skladateľ pretavil svoj neskonalý smútok zo zloby ľudstva do tónov hudby, ktorých nositeľom sa stávajú (nielen) sólové husle. Práve tie si však vyžadujú najviac výrazových kvalít, ktoré sa Ružičkovi podarilo stvárniť – svetlo aj tma bola v jeho podaní, v oboch extrémnych polohách farebná. Každému jednému tónu dokázal dať výraz bez pátosu a vibrata – bol to čistý, presný a najmä precítený výkon, ktorý by v našich končinách nedokázal žiadny iný huslista. A za to patrí prvému koncertnému majstrovi Slovenskej filharmónie právom poklona. Aj po posledných tónoch, ktoré hral sólista takmer v tichu, vo vysokých polohách, takmer do stratena, nastalo v sále niekoľkosekundové ticho. Daniel Raiskin nechal Kančeliho hudbu doznieť do posledného tónu, ale nechal znieť aj jeho ticho – v priestoroch a v našich mysliach. Bolo to, ako keď neustále cítite ten pulz či tlkot srdca, ktorý síce doznel, ale stále je s vami. Dlhé sekundy trvalo, kým sa v sále ozvalo zo zadných radov balkóna do „ohlušujúceho“ ticha – „bravo“ a všetci sa odvážili k potlesku. Bola to jedna z najsugestívnejších, najmagickejších interpretácií, aké som v Redute (ja osobne) zažila.

Je náročné po takomto diele a jeho presvedčivom interpretačnom výkone, ktorý vás dostane do inej dimenzie, sústrediť sa na ďalšie dielo – tobôž na Českú suitu, op. 39 Antonína Dvořáka. A môj úprimný obdiv patril aj hudobníkom a šéfdirigentovi, že takto skokom dokázali prejsť k štýlovo a charakterovo odlišnému dielu. No dokázali, napokon, sú to profesionáli. Spojenie symfonizmu a ľudovej hudby – využitie typických českých prvkov či už v rytmike alebo melodike, dokázal Dvořák povýšiť na plnohodnotnú umeleckú formu. Po Slovanských tancoch to bola aj 5-časťová suita s otváracou časťou Pastorále s peknými, plynulými melódiami – ľahkými a vzletnými sláčikmi, dobre vedenými dychovými nástrojmi. Allegretto graziozo – tempové označenie Polky, tanca, ktorý však nezačal rýchlo, ale ľúbivou, elegantnou melódiou, v piánach sláčikov, no dôsledne vyspievaných. Presne takto majú znieť štylizované tance. Raiskin dbal aj na kontrasty, následné forte, no vždy s ľahkosťou – tanec by nikdy nemal byť ťažkopádny, zvlášť nie v symfonickej podobe. Elegancia, precízne dodržaná dynamika, plynulosť a ťah orchestra – bezchybné dychy, vyvážený zvuk – aj záver koncertu, ktorý sa niesol po krásnosmutných víziách v ohľahčenom, tanečnom móde bol zvládnutý na vynikajúcej interpretačnej úrovni. Jeden z koncertov, na ktoré si nepochybne bude publikum pamätať.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak