„Keď sa dnes niekoho opýtate, kde sú šťastní ľudia, odpoveď bude znieť – neviem, ja ich nepoznám. Možno sme šťastní my, že môžeme robiť, čo nás baví. To je to privilégium,“ hovorí vedúci ochotníckeho Divadelného súboru NA SKOK, Martin Bašista.

Začnime aktuálnou témou. Už v súčasnosti sa pripravujete na festival v Raslaviciach, ktorým oslávite sto rokov od prvej zmienky o ochotníckom divadelnom predstavení v tejto obci. Nekomplikuje Vám pandémia a s ňou spojené opatrenia život? Ako dokážu v súčasnosti fungovať ochotnícke divadelné spolky?

Martin Bašista: Komplikuje, no zároveň vytvára priestor na tvorbu. Vnútorne žijeme zo zážitkov nadobudnutých pred lockdownom. Vpred nás ženie nádej, že čoskoro sa budeme môcť znovu stretávať, koncepcie predstavení, ktoré pre našich divákov pripravujeme, nové kostýmy z našej dielne – poslušne čakajúce na vešiaku, scény do predstavení, na ktorých sa tiež usilovne pracuje. Skúšky prebiehajú online. Nie je to ideálne, ale predsa – sú. Snažíme sa nájsť konsenzus medzi školskými a pracovnými povinnosťami, aby nám vždy ostal nejaký čas na skúšanie, tvorbu a snívanie. Aj keď to možno vyznie absurdne – mám pocit, že sa divadlu venujeme viac, ako pred pandémiou. Stále niečo robíme. Či už maľujeme scénu, šijeme alebo skúšame. Pýtate sa, ako dokážu v súčasnosti ochotníci fungovať. Odpoveď sa dá vystihnúť v dvoch myšlienkach. Mať nádej a ďalej pracovať – pripravovať sa. Snažíme sa rozmýšľať optimisticky, ale aj realisticky. To druhé trochu s rezervou.

Aký program ste pripravili v rámci festivalu? Zdá sa, že ambície máte veľké, pretože okrem domáceho súboru NA SKOK, ktorý naštudoval novú hru, ste pozvali až šesť slovenských hosťujúcich súborov. To už chce veľkú organizáciu, prípravu, ale aj finančné prostriedky. Takže, čo divákov čaká a z čoho dokážete fungovať?

Andrej Hudáček: Výročný festival slávnostne otvoríme večerným galaprogramom. Budeme hrať úryvky z predstavení hraných v minulosti. Budete môcť vidieť vybrané scény z hier ako: Drotár (Ján Palárik), v ktorej si zahrám rovnakú úlohu ako môj pradedo v roku 1926, Povinnosti (Marína Oľga Horvátová), Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (Ján Palárik), Obeť spovedného tajomstva (Joseph Spillman), Hotel Európa (Stanislav Štepka). V programe budú účinkovať aj bývalí členovia divadla AD99 a nebude chýbať ani vystúpenie FSk Raslavičan, ktoré je neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho života v obci. Festivalového trojdnia sa zúčastní šesť divadelných kolektívov z celého Slovenska: Tulčícke ochotnícke divadlo z Tulčíka , Ľubeľské ochotnícke divadlo z Ľubele, Žabokrecké ochotnícke divadlo z obce Žabokreky , Divadlo ASI zo Šale, Teatro Colorato z Bratislavy a domáci Divadelný súbor NA SKOK. Organizačná a dramaturgická rada citlivo zostavuje program, v ktorom si na svoje príde snáď každý divák. Keďže sme sa minulý rok zúčastňovali prevažne festivalov a prehliadok a boli sme značne obmedzení pandémiou – vlastných zárobkov nie je veľa. Momentálne fungujeme z toho mála, čo nám ostalo a, samozrejme, z podpory obce. Obec nám dáva k dispozícii priestory divadelnej sály a každoročne nám na fungovanie prispeje dotáciou z rozpočtu. Samozrejme, vrelá vďaka patrí aj naším rodinám a ďalším sponzorom, bez ktorých si fungovanie nevieme predstaviť.

Martin Bašista: Pri tejto príležitosti pripravujeme aj novú inscenáciu Slovenská sirota (Marína Oľga Horvátová). Tentoraz sme zvolili zložitejšiu scénografiu ako obvykle. Budeme používať točňu. Oslovili sme úžasnú herečku, pani Luciu Vráblicovú, ktorá nám veľmi ochotne nahrala podklady rozprávačky a jej hlas budete môcť počuť aj v upútavke k predstaveniu. K tejto hre dokonca vzniká aj titulná pieseň s videoklipom, ktorú naspieva a nahrá Veronika Rabada s kapelou. Môžete sa tešiť aj na nové kostýmy a scénickú hudbu, ktorú pre nás komponuje Gabriel Mačejovský. Členmi súboru boli doteraz zväčša študenti. Do tejto hry sme obsadili aj našich rodičov a príslušníkov ich generácie. Zatiaľ sa nám spolupracuje veľmi dobre. Až teraz majú predstavu, prečo trávime toľko času nielen skúšaním, ale aj šitím kostýmov, prípravou scény a inými organizačnými záležitosťami.

Mnohé divadlá sa presunuli do online priestoru, veríte, že v novembri, kedy plánujete festival, už bude situácia ideálna a Vy program budete môcť predstaviť publiku? Pre mňa osobne sa ochotnícke divadlo skôr spája s vrúcnym publikom, ktoré podporuje jeho činnosť a neviem si dosť dobre predstaviť, že by festival mohol byť zorganizovaný online formou. Ako ste na tom Vy? Myslíte si, že by si Vaše predstavenia našli publikum?

Tímea Bučková: Aj my sme si na vlastnej koži vyskúšali online formu. Počas prvej vlny pandémie sme uverejňovali na našom YouTube kanáli edíciu rozprávok na dobrú noc – Maťko a Kubko. Originálnu pieseň ako upútavku zložila, naspievala a nahrala Zuzana Holičová. Čítal Filip Pavuk a o produkciu, réžiu a dramaturgiu sa postaral Martin Bašista. Chýba mi proces vzniku hry – tá sranda, keď niekto skomolí repliku, a vznikne z toho hlúposť, na ktorej sa potom dlho smejeme. Chýba mi cestovanie na predstavenia – natlačení s kostýmami v dodávke alebo aute. Káva na pumpe a hlavne pocit, keď stojím na javisku a viem, že divákom niečo dávam, ponúkam. V divadle máme dokonca aj pracovný jazyk. Zvykneme v slovách prehadzovať slabiky a tak vznikajú nové slová, ktoré používame. Všetci dúfame, že sa podarí zorganizovať festival v termíne. Sme pripravení aj na to, že budeme musieť zabezpečiť opatrenia, rozostupy a obmedziť kapacitu divákov. Ale radšej to, ako online formu. Nemalo by to svoje čaro. Na divadelných festivaloch je úžasné to, že stretávate ľudí, ktorí robia to isté ako vy a môžete nadviazať nové kontakty a priateľstvá. To si v online forme neviem predstaviť a pri najhoršom scenári preložíme termín festivalu.

 História ochotníckej divadelnej činnosti v obci Raslavice máte veľmi dobre podchytenú, zdá sa, že ste čerpali priamo z historických prameňov. Dokonca uvádzate najstaršiu písomnú zmienku o divadelnej činnosti, prvých slovenských učiteľov v slovenskom jazyku, a skutočnosť, že existencia divadla v počiatkoch bola poznačená činnosťou mládeže. Odkiaľ ste sa dostali k tejto genéze? A bola to pre Vás ako mladého človeka inšpirácia, aby ste pokračovali v tejto tradícii?

Martin Bašista: Dávno sme tušili, že divadlo bude mať u nás dlhú, aj keď prerušovanú, ale tradíciu. Keďže nám bolo známe, že zakladatelia miestnej folklórnej skupiny, ktorá traduje svoju činnosť od roku 1931 – či už v rámci vzdelávacieho procesu alebo záujmovo – hrali divadlo, začali sme pátrať. Obecná kronika zachytávala veľmi málo divadelnej aktivity. Najstaršia písomná zmienka o divadelnej činnosti v Raslaviciach siaha až do 7. januára 1919, kedy začalo v štátnej ľudovej škole vyučovanie v slovenskom jazyku. Prvými slovenskými učiteľmi boli Štefan Onderík, Ľudovít Kováč, Antónia Onderíková a Ervin Szabo. Aby dosiahli kultúrne povznesenie občanov, malý učiteľský zbor čakala v tomto období ťažká práca. Usporadúvali ľudové divadelné predstavenia, ktoré boli vo vtedajšej dobe korunované úspechom. Ľudia sa rýchlo prispôsobili a divadlo sa hralo trikrát do roka. Na Štefana, na fašiangy a na Petra a Pavla. Na predstaveniach sa schádzala celá dedina a keďže sa hralo v malých priestoroch vtedajšej školy, museli hrať rovno dvakrát. V sobotu pre deti a v nedeľu pre dospelých. Neskôr sa iniciatívy ujala rodina Hvizdová a Revická. V roku 1921, len krátko pred požiarom, ktorý spôsobil veľké škody a na niekoľko rokov obmedzil činnosť ochotníkov, zahrali predstavenie Povinnosti zo zbierky Slovenský divadelný ochotník, vychádzajúcej v Turčianskom Sv. Martine. Z tejto zbierky sa nám zachovalo viacero hier, ktoré pravdepodobne v tom čase odohrali. Náš výskum nás zaviedol „ Zrkadlami spoločnosti“ až do roku 1999. Pre niekoho posledný rok pred koncom sveta, pre nás však znamená návrat raslavických hercov na nové dosky, ktoré znamenajú svet. Éru divadla AD 99 začali tvoriť Martin Rejdovjan a Lenka Šoltýsová. Režisérom bol Mgr. Miloslav Cimbala. Ich debutom bola hra HOTEL EURÓPA od Stanislava Štepku. Zožala veľký úspech a mala obrovský ohlas. Inscenáciu reprízovali v širokom okolí, na festivale divadiel v Prešove, dokonca aj v mestách Krynica a Nový Sad. Nasledovali hry KRÍDLA(2000),ZABÍJAČKA (2001), BROKOVNICOU NA MANŽELA (2002), SLUHA DVOCH PÁNOV (2003) a program RASLAVICKÉ TELEVARIETÉ (2005). Po šiestich rokoch sa pre rodinné povinnosti partia rozpustila.

Vy ste sa ako mladý človek rozhodli obnoviť ochotnícke divadlo a obklopili ste sa partiou nadšených ľudí, ktorí majú túžbu robiť divadlo. Sú to študenti konzervatória? Prečo ste si povedali, že budete tvoriť predstavenia pre ľudí – ochotnícke divadlo, v dobe, v 21. storočí, kedy lacná televízna „kultúra“ vytláča divadlo?

Martin Bašista: Priznám sa, som človek tvrdohlavý. Keď si niečo zaumienim, tak za tým idem. Som ochotný poriadne nespať pár nocí a pracovať. Potrebujem aj tím, ktorý je ochotný pracovať v rovnakom nasadení. Vďaka Bohu – mám ho. Náš organizačný tím tvorí Andrej Hudáček – svetelný technik, zvukár, herec, moja pravá ruka. Timea Bučková – pokladníčka, herečka, pomocná krajčírka a organizačná vedúca. Mohol by som menovať viacerých členov, ktorí vedia obetovať svoj voľný čas, čas s rodinou, niekedy aj pracovné povinnosti nášmu spoločnému cieľu. Aj keď je to často náročné, nakoniec sme všetci vďační za skúsenosti, zážitky a čas, ktorý sme mohli stráviť vytváraním niečoho, čo nás napĺňa. Zakladajúcimi členmi boli moji spolužiaci zo Štátneho konzervatória v Košiciach. Pomohli po trinástich rokoch znovu obnoviť tradíciu. Počas ich pôsobenia sa začali profilovať a priúčať remeslu aj domáci Raslavičania. Dnes medzi členmi súboru nájdeme aj rôzne rodinné zoskupenia. Matka, otec a dcéra, otec a syn, bratranci a sesternice. Všetci sme jedna veľká rodina. Osobne televíziu nesledujem. Nechcem sa nijako dotknúť tvorcov programu alebo podceňovať ich prácu, ale som toho názoru, že človek by mal také momenty radšej zažívať na vlastnej koži, byť ich súčasťou. Či už pri tvorbe alebo ako divák. To je tá dilema kultúry. Radšej by som sa elegantne obliekol a bol súčasťou kultúrneho života, ako sedel v teplákoch pri televízore. Preto si myslím, že hlavne mladí potrebujú skúsenosti s prácou s ľuďmi, aby si rozšírili obzory.

Vyberáte si nielen zaujímavý repertoár, ale aj spracovanie. Využívate simultánne scény alebo prírodný amfiteáter. Čo ma však asi najviac zaujalo, je titul Matka, Júliusa Barč-Ivana. Som z generácie, kedy sa povinné čítane na školách nebralo ako nutné zlo, ale ako radosť a láska k literatúre. Chcete aj týmto výberom priblížiť slovenskú tvorbu mladým ľuďom?

Martin Bašista: Snažíme sa nájsť zlatú strednú cestu, aby sme zvoleným repertoárom ponúkli zážitok každej vekovej kategórii. Titul Matka od Júliusa Barč-Ivana sme zvolili aj preto, aby sme poukázali na to, že jeho témy nie sú cudzie ani našej generácii. Snažili sme sa príbeh silene neaktualizovať, keďže to text ponúka sám. Pri spracovaní každej hry hľadáme, čo je to „to“, čím by mala práve naša inscenácia byť zaujímavá a prínosná.

Zaujímavé je, že dbáte o zachovanie pôvodného jazyka, mäkčenie, hru hráte v ľudovom odeve. Prečo ste sa rozhodli pre takéto stvárnenie Matky?

Martin Bašista: Prirodzeným vývojom spoločnosti sa nejako tá krásna spisovná slovenčina vytráca. Text je písaný úplne iným štýlom, akým by sa dnes určite nikto nevyjadroval. Barč-Ivanov slovosled je osobitý. Vyžaduje si teda špeciálny prístup. Nedokázali by sme možno vytvoriť požadovanú atmosféru, ak by sme tak nepostupovali. Čo sa týka ľudového odevu, samotný text k tomu nabáda. Keďže Raslavice sú rázovitá obec, chceli sme ukázať to naše – krásne – čo nám zanechali naši predkovia. Na niečo podobné sa môžete tešiť v našom novom predstavení Slovenská sirota. Kostýmy budú tiež dobové. Snažíme sa vytvoriť ďalší pohľad na odev Raslavičanov v minulosti. Vlastním aj súkromnú zbierku ľudových odevov, z ktorej  čiastočne vychádzame. Realizovali sme výskum, na základe ktorého šijeme súčasti odevu, ktoré sa možno doteraz nešili, alebo sa šili ináč, ako sme vybádali.

Práve touto hrou ste získali úspech a ďalšia, Tri letušky v Paríži, už mohla byť prezentovaná aj v rámci rôznych benefičných podujatí. Ako sa mladý kolektív ľudí dostane k tomu, že pomáha občanom v núdzi?

Martin Bašista: Aby niekto pomohol vám, alebo aby vás niekto podporoval účasťou na predstaveniach, je fér, že pomôžete aj vy niekomu – kto je v núdzi alebo pomoc potrebuje. Keď sa dnes niekoho opýtate, kde sú šťastní ľudia, odpoveď bude znieť – neviem, ja ich nepoznám. Možno sme šťastní my, že môžeme robiť, čo nás baví. To je to privilégium. Pomáhať prostriedkami nadobudnutými záujmovou činnosťou, to je bonus. Ľudia by si mali vždy vychádzať v ústrety a nekomplikovať si navzájom život.


Poďme však k téme fungovania Vášho súboru v minulosti a dnes. Na skúšanie ste nemali vždy ideálne podmienky a skúšali ste napríklad aj v stodole. Napokon, to nie je nič zvláštne, od ochotníkov sa asi nedá očakávať, že budú mať hneď „luxusné“ podmienky. Zdá sa, že Vás nič neodradí, ani koronavírus, a divadlo Vaša partia naozaj chce robiť. Ako fungujete dnes, v čase pandémie? A čo pripravujete okrem festivalu?

Martin Bašista: Náročné to bolo hlavne časovo. Keďže divadelná sála je u nás dosť vyťažená, skúšali sme už v rôznych podmienkach. Či už v škole, doma v obývačke, na dvore, lúke – či už ako spomínate – v stodole. Samozrejme, má to svoje čaro, aj istú dávku dobrodružstva, pokiaľ nepotrebujete svetelný park, zákulisie a konkrétne „ miesto činu“. Snažíme sa byť optimisti a hľadať to dobré, čo ponúka každá situácia – či už chvíľková alebo dlhodobá. Človek musí veriť. Veriť v to, čo robí, v kolektív, ktorý sa na tom podieľa, a v neposlednom rade divákom, že snahu ocenia. Pre nás – ako ochotníkov – je produkcia podstatne zložitejšia. Tým, že pracujeme vo voľnom čase a vytvárame vlastné kostýmy, scény, grafiku, propagáciu, vstupenky, upútavky a – ako zvyknem vravieť – „milión ďalších vecí“, nemáme na to ľudí, ktorí sú za to platení. Tým pádom je všetko súčasťou kolektívnej dilemy. Na druhej strane je to výhoda. Môžeme robiť veci ako uznáme za vhodné a často aj tak, ako nám to čas dovolí. Členova sú šikovní a všestranní. Či už v oblasti grafiky, zvuku, nahrávania, krajčírstva, maľovania, alebo dokonca aj po ekonomickej stránke. Kedykoľvek sa dohodneme. Stále robíme niečo iné, čo nás posunie k cieľu. Momentálne – okrem Slovenskej siroty a festivalu – pripravujeme aj predstavenie MACBETH OFF BROADWAY. Predstavenie ponúka pohľad do zákulisia príprav divadelného predstavenia. Byť členom divadla je zamestnanie ako každé iné, no zároveň čímsi výnimočné. To všetko sa dozviete v tejto hre. Postavami hry sú osoby z druhej strany opony – riaditeľ a režisér, inšpicientka, autorka hry, herci, herečky, šepkárka, upratovačka, dokonca aj starosta, krčmárka a ekonómka z banky. Nápad môže byt vždy veľkolepý, pokiaľ jeho realizácia nenarazí na krutú realitu možností dedinského divadla. Tak ako na každom pracovisku, aj v umeleckom súbore divadla vznikajú malé i veľké žabomyšie vojny, ohováranie i závisť, či milostné pletky. Vzťahy medzi ľuďmi sú rovnaké, či už stoja na javisku, alebo sedia v hľadisku. Nakoniec sa však musia spojiť k naplneniu ich poslania – odohrať divadelné predstavenie, za ktoré si publikum zaplatilo. Vo všetkých divadlách sveta je to rovnaké, od malého divadla kdesi v Raslaviciach až po Broadway…

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: Divadelný súbor NA SKOK


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno