Nápad prepojenia slovenskej klasickej hudby s autentickým folklórom, ktorý by mal zmysel a opodstatnenie, zatiaľ nebol predstavený v slovenskom interpretačnom umení. Úplne nový pohľad prináša projekt Jána Kružliaka mladšieho, ktorý predstavil v rámci World music festivalu v Bratislave.
S folklórnymi tradíciami v poslednej dobe akoby sa vrece roztrhlo. Najmä vo verejnom priestore. Priznám sa, podobné tendencie falošných propagátorov, ktorí nemajú poňatia o ľudovej hudbe z Podpoľania, Šariša či Myjavy, sú mi cudzie. Je to ako slovenský folklór z Wishu. A prekážajú mi aj sfanatizované davy, ktorým títo „fejkoví“ vyznávači bez akýchkoľvek vedomostí slúžia ako cnostné príklady. Asi to vždy bolo tak, že mravenčia práca „maličkých“, neviditeľných ľudí, bola známa a ocenená len okruhom zanietencov a smotanu zlízali papaláši. Možno dnes to však pociťujeme omnoho intenzívnejšie ako kedysi. Našťastie, vo výsledku dokáže prehovoriť umenie samotné…
Bohatstvo folklóru, ale najmä jeho prepojenie s klasickou hudbou, priniesol vo svojom jedinečnom koncepte Ján Kružliak mladší so svojím telesom Spectrum Quartett. Je to univerzálny muzikant, ktorý vás svojím interpretačným výkonom presvedčí ako vo folklóre, tak v klasike – baroku či súčasnej hudbe, ako i rôznych odnožiach popu či jazzu. Hudobník, ktorému dal otec do vienka folklór sa dnes venuje klasickej hudbe a pátral, aký je pôvod piesní, ktoré použili známi slovenskí autori vo svojich dielach. Možno sa táto myšlienka zdá na pohľad jasná a pragmatická, zaujímavé však na tom je, že doposiaľ to žiadnemu hudobníkovi neprišlo na um. Aká pieseň slúžila ako inšpiračný zdroj Iljovi Zeljenkovi v kompozícii Musica Slovaca? Je to jedna z najznámejších a najhrávanejších súčasných skladieb (dokonca nás hrdo reprezentuje v zahraničí) – jej inšpiráciu slovenským folklórom počujeme okamžite. Charakteristické intervaly a vôbec, melodika nám to v okamihu prezradí. Aký je však pôvod piesne, z ktorého regiónu pochádza a ako znela kedysi, zatiaľ nikomu nenapadlo zisťovať. Orchester skrátka dostane noty a zahrá skladbu najlepšie ako vie. Samozrejme, nechýba pohľad rýdzo súčasný – hrajme všetko tak technokraticky a bez srdca, aby bola kompozícia vernou reflexiou doby. Výsledkom tohto prístupu sú navlas totožné interpretácie tohto diela, ktoré sa medzičasom stalo sprofanovaným. A je to veľká škoda, pretože sa tým zničila jeho skutočná krása a originalita.
Ján Kružliak mladší však prišiel s konceptom, v ktorom na paralely skladieb slovenských autorov a ich základný zdroj slovenskej ľudovej piesne, poukázal priamo v interpretácii. V rámci záverečného koncertu World Music Festivalu Bratislava (18. augusta, Moyzesova sieň) predstavil pôvodné skladby autorov so svojím ansámblom – Eugen Suchoň, Ilja Zeljenka, Béla Bartók, Alexander Moyzes, pričom popri interpretácii týchto diel zneli originálne ľudové piesne, ktorými sa skladatelia inšpirovali. Iste, nie v podaní klasických muzikantov, ale v rámci dodržania autentickosti prevedenia, sme ich mali možnosť počuť v podaní folklórnych súborov – Nogaband, ženskej speváckej skupiny Ulijanky a hosťujúcou speváčkou Simonou Hulejovou.
Koncert sa začal Suchoňovým dielom – Preletel sokol (ľudové divertimento pre mládež z cyklu Obrázky z výstavy). To, čo Eugen Suchoň zhudobnil, no pritom zanechal ráz slovenskej ľudovej piesne, dnes slúži mladým hudobníkom na rozvíjanie frázovania, dynamiky, práce s výrazom a taktiež technických schopností. Zrazu však piesne, keď sme ich počuli v origináli, prestali byť tým kultivovaným artificiálnym umením, ktoré počúvame v koncertných sálach. Muzikanti s gajdošom ukázali prepojenie s gajdošskými variáciami podľa hry ľudovej hudby Melicherčíkovcov zo Stožku. Je to práve muzikant, huslista, etnomuzikológ a hudobný lektor tradičnej slovenskej ľudovej hudby Michal Noga, ktorý so svojou kapelou Nogaband dokáže zahrať rozmanité štýly ľudových hudieb. Zaoberá sa rekonštrukciou a oživovaním starých herných štýlov a v jednotlivých piesňach predstavil ich rozmanitosť. Dôrazná basová línia a akcentácia prvých dôb oproti virtuozite sláčikových nástrojov, rozdielnosť zvukov a tónokresby oboch ansámblov, bola v tento večer sonórnym a štýlovým divadlom.
Oproti sebe stáli dve rôzne formácie, ktoré sa v skladbách dokázali stretnúť, i keď ich svety boli paralelné a počuteľne vzdialené. V piesni Škoda ťa šuhajko poukázali na hudobné prepojenie s tekovským čardášom. Ľúbostný, temperamentný tanec zo Stredného Slovenska má klasickú pomalú predohru, no postupne vo frázovaní naberá napätie a zrýchľuje tempo. Charakteristická clivota tejto piesne prenikla aj do spevu, inštrumentálne výkony hudobníkov Nogabandu boli prvotriedne – v dokonalej rytmickej súhre, jednotnom dýchaní, vo výraze i svižných sólových variáciách. Ďalšou piesňou, ktorá zaznela v tento večer, bola Poď Anička poďže za mňa! v kombinácii s piesňou k tancu Zajačí – podľa hry ľudovej hudby Jozefa Vidiečana z Habovky. Rodák z Habovky bol pokračovateľom muzikantskej tradície – aj vďaka neúnavnej práci jednotlivcov (Viliam Ján Gruska) o ňom nájdete zaznamenaných dostatok informácií. Jeho štýl bol originálny, mal nevyčerpateľný repertoár piesní a tiež jedinečné rozprávačské schopnosti. Aj vďaka Nogabandu sa jeho herný štýl podarilo oživiť.
Po prvom „battle“ sa predstavila samotná kapela Nogaband – Óda na češľaka zúročuje terénne výskumy, ktoré Michal Noga realizoval s Jozefom Krokom Češľakom. Jeho spôsob hry sa stal predmetom záujmu aj na akademickej pôde. Nogaband (primáš Michal Noga, husle Jakub Líška, viola Jureš Líška a kontrabas Ján Tej) jeho herný štýl interpretovali v kánonickom vedení hlasov, variačnom štýle a napokon v známej téme – Óde na radosť, známej aj z Beethovenovej 9. Symfónie (skladateľ zhudobnil báseň Fridricha Schillera z roku 1785, oslavujúcu priateľstvo medzi všetkými ľuďmi). Počuť ju v tejto úprave, nebolo pochýb, že má ľudový základ.
A napokon prišlo aj na Zeljenkovu Musicu Slovacu, ktorú tak s hrdosťou uvádzajú naše orchestre najmä v zahraničí. Ján Kružliak ml. však dlhoročným pátraním objavil príbuznosť tém s ľudovými motívmi z Čičmian a Dolného Vadičova. Namiesto známeho motívu v podaní sláčikového kvarteta sme najprv počuli ústredný motív skladby v podaní ženskej speváckej skupiny Ulijanky. Autentickosť ich spevu priam vyrazila dych – sú to mladé speváčky, ktoré ovládajú techniku a najmä rôzne štýly. Viachlas v ich podaní je čistý, čo však zaujme, je práca s registrami a farbami. Dokážu hodnoverne spievať ako staré ženy, rovnako tak ako mladé dievčatá, ovládajú pravdivo a autenticky spievanie a počúvanie tepu pri trávniciach, rôzne typy zvolaní či spev z Bošácej – ako to predviedli na úvod Zeljenkovho diela v pesničke Pali sunečko pali (naštudovanie podľa záznamu Karola Plicku).
Nielen tento rozmer interpretácie Zeljenkovho diela bol nový. Bol to aj prístup kvarteta, ktoré sme počuli následne. Téma, ktorú hrávajú bez potrebných legát, bez vyspievania, sa zrazu stala mäkkou a kantabilnou. Či to bolo aj spojením s úvodnou ľudovkou, alebo len spôsobom interpretácie, či kombináciou oboch týchto faktorov, zasiahla podstatne viac. Kružliak neprehnal zbytočne tempo a v melódii dosiahol prirodzenú spevnosť. Nestalo sa teda zo skladby „technické cvičenie“ s kontrastným materiálom, ale jedna nádherná, melancholická kompozícia, plná muzikality a ľudových prvkov, ktoré zrazu vynikli. Pritom teleso hralo klasickým spôsobom, no dbajúc o nuansy, ktoré sa v diele priam samé núkajú. Z mäkkého zvuku postupne dosiahli hudobníci gradáciu, až potom pracovali s rýchlejším tempom. Dobre vedené hlasy svedčili o ich súhre. V rámci diela zaznela aj druhá pieseň – Počul som novinu Dolného Vadičova, ktorú Ulijanky naštudovali podľa spevu miestnych ženských interpretiek – z výskumu Ondreja Dema z roku 1971.
Okrem nunás v dynamike a ozdobách, ktoré vkusne využili Spectrum Quartett pod vedením Jána Kružliaka mladšieho, ktorý však do čisto folklórnych vôd v interpretácii nezachádzal, sme počuli aj neobvykle invenčné sólo. Ak poznáte sólo huslí v tejto skladbe v iných interpretáciách, hudobníci sú spravidla zdržanliví, tempo plynie rovnako takmer ako podľa metronómu a ľudové prvky v nej využívajú hráči mimoriadne opatrne. Výsledkom je pomerne sterilná interpretácia, no v tejto kompozícii sa skrýva omnoho viac. A práve to vyplávalo na povrch v tento večer. Zeljenka čerpal z tradícií ľudovej hudby a netreba sa báť na to v interpretácii poukázať. Iste, aj kultivovanosť má v hre svoje miesto, no na tie nuansy netreba zabúdať. Sóla v podaní Kružliaka mali voľný, improvizačný charakter, vďaka práci s tempami vynikla krása tónu. Keď sa k nemu pridali ostatní spoluhráči, objavilo sa zvukové bohatstvo, no nevrátili sa k metronomicky presnému tempu, v akom skončili pred sólom. Nebol to predvídateľný typ interpretácie, naopak, svedčil o tom, že aj v súčasnej hudbe sa dajú nájsť nové možnosti a jazyk, ktorý je blízky poslucháčom.
Aj ďalšie diela priniesli spojitosť so slovenskými ľudovými piesňami. Sonatína na motívy slovenských vojenských piesní z cyklu Obrázky zo Slovenska Eugena Suchoňa v časti Allegretto vyzdvihla hudobné prepojenie s piesňou K tancu krucena – A tu hraju, bubnuju, podľa hry ľudovej hudby Žoltákovci z Raslavíc a s piesňou K tancu čardaš Moja mac maľučka – podľa hry ľudovej hudby Gézu Pottu zo Sene. Nogaband mali neuveriteľnú energiu. Vynikajú spontánnosťou, tvorivosťou a zároveň precíznou technikou. Počuť tieto témy, ktoré sa objavujú v klasickej hudbe, v pôvodnej folklórnej podobe, dalo tomuto večeru punc jedinečnosti. Druhým aspektom bolo, že zrazu sme vnímali Suchoňovo dielo úplne inou optikou. Aj party hrané klasickým kvartetom zneli v kontexte uvedených pôvodných piesní, úplne v odlišnom svetle.
V diele ďalšieho autora – významného etnomuzikológa Bélu Bartóka v duete pre dvoje huslí č. 15 znelo prepojenie s Vojenskou piesňou (Katonanóta). Následne sa hudobníci vrátili k Suchoňovej Sonatíne. Medzi najkrajšie patrila (za mňa osobne) pomalá časť Andante Sostenuto s prepojením na pieseň Tam na lúke zelenej z Horehronia. Počuť spev a následne prekrásnu melódiu vo violončele, človek sa až nevedel rozhodnúť, ku ktorej variante sa má citovo prikloniť. Zrazu mu klavírna verzia známej Suchoňovej skladby nepripadala dostatočne farebná, aj keď silu jej emocionálnej hĺbky rozhodne nemožno poprieť ani v jednej z verzií. Aj tretia časť Sonatíny ukázala na spojenia s podpolianskou piesňou a dokonca aj asociatívne uvažovanie muzikantov, hľadajúcich inšpiračné zdroje našich autorov (znel raslavický vezbunk). Niet divu, že v niektorých momentoch autor tejto koncepcie a prvý huslista Spectrum Quartett tancoval. A v publiku sa zjavne stretli aj priaznivci ľudovej hudby – atmosféra bola uvoľnená a spontánna. Aj také sú koncerty žánru world music – všeobjímajúce, otvorené rôznym žánrom a prinášajúce radosť z hudby.
A napokon dostali väčší priestor aj Ulijanky v diele Alexandra Moyzesa, ktorý okrem veľkého symfonického diela tvoril aj komornú hudbu, inšpirovanú folklórom. Jeho harmonické postupy v piesni z cyklu Štyria hudci už majú moderné prvky. Rozdiel medzi spevom ženskej speváckej skupiny, kapelou Nogaband a partom, ktorý interpretovali hudobníci zo Spectrum Quartett, bol markantnejší. Boli to dva rôzne svety, napriek tomu s jasným spoločným základom. Moyzesa opäť striedal Béla Bartók, ktorého Slovenské spevy zneli v úprave Vladimíra Godára. Bartók ich napísal pôvodne pre hlas a klavír a Godár spravil ich transkripciu, ktorá vyšla aj na dvojalbume (dovedna 45 piesní) s Ivou Bittovou a Mucha Quartet. Počuť štyri z nich so Simonou Hulejovou bol nesmierny zážitok. Kým Muchovci sa priklonili k akademickejšiemu štýlu interpretácie, Kružliak v piesňach zachoval viac folklórnych prvkov. Podarilo sa mu však odhadnúť mieru, aby vynikol aj spev. Rovnako tak odlišná bola v prejave Simona Hulejová – Bittová je smršť energie, živel, ktorý je neskrotný, no Simona sa viac priblížila k štýlovej čistote piesní. V Allegrette hudobníci nezvolili prehnane rýchle tempo, v piesni Pod lipkou, nad lipkou vynikla zreteľná artikulácia Hulejovej. Jej čistá intonácia, schopnosť pracovať s registrami, prirodzene krásna farba hlasu a schopnosti, ktoré jej odovzdala stará mama, dnes dokáže naplno zúročiť. Rovnako v ďalšej skladbe Gajdošská – Tancuj dievča tancuj, ukázala svoju muzikalitu, úžasnú schopnosť pracovať s tónom vo výškach, s dynamikou, tempami, portamentami. Hudobníci piesňami bez prerušovania prechádzali plynulo, čím sa nestratil medzi nimi potrebný tok hudby. Dosti som sa nachodil bola plná voľnej rytmiky, vynikli v nej citlivé rubata, práca s ozdobami melodického motívu v speve. Hulejovej improvizačné prvky s využitím hlavového registra, v kontraste k intímnym pianovým úsekom, za statického sprievodu, boli ohromným zážitkom. Spojenie ženského a mužského elementu fungovali v podaní speváčky dokonale. Bartókove spevy v úprave Vladimíra Godára ukončila pieseň v rýchlom tempe Ej popred naše dvere. Hudobníci sa nepriklonili k statickej verzii, ale nastavili rýchle tempo a pripojila sa aj Simona Hulejová. Výsledkom bola súčasnou hudobnou rečou znejúca pieseň, ktorá mala okrem folklórnych prvkov aj jazzovú príchuť v scate speváčky.
Koncert muzikanti ukončili skladbami Eugena Suchoňa. Zneli jeho Piesne z hôr – Povedz že mi povedz v prepojení s piesňou s Horehronia a Ej čo že je to za zelina so sólo spevom Ely Bodnárovej podľa výskumného záznamu Karola Plicku. Záverečná Ej pred hostincom hudci hrajú bola použitá aj v slovenskej národnej opere Krútňava. V opere spievaná zborom, kultivovanými hlasmi, dbajúcimi o klasické frázovanie a bezchybné kontrasty v dynamike, na koncerte však mala podstatne rýdzejší charakter.
Na záver večera vystúpil slávny Driss El Maloumi so svojim triom. V jednom zo svojich projektov spája hudobník tradičnú marockú hudbu a klasickú hudbu. Bola to ojedinelá prehliadka tradičnej hudby, korunovaná nielen muzikalitou, ale i dokonalou technikou. To, čo často chýba našim hudobníkom, ktorí sú odchovaní na európskej hudbe – zmysel pre voľnú tvorivosť a improvizáciu, vzájomné počúvanie a reagovanie na hudobné dianie so spontánnosťou – sme v podaní tohto tria videli naplno rozvité. Ich striedavé preberanie melódie, z ktorého ste mohli vycítiť, že ide o proces improvizácie, sa až v závere vrátilo späť, k stabilnej rytmickej pulzácie. Veľké kompozičné plochy, ktoré vytvárali, mali aj čiastočne meditatívny charakter. Iste, vyžadovali ponor poslucháča do hudby a procesu tvorby, no vždy nové motívy (v rámci jednej skladby) prinášali hutný obsah. A popri tom ste, samozrejme mohli obdivovať ich excelentné inštrumentálne výkony. Často v skladbách využíval „call and response“ komunikáciu. Reťazce hudby, ktoré vznikali, boli prehľadné v štruktúre, vzácne vyvážené, nesmierne tvorivé – až keď sa vrátila téma ako stabilný prvok skladby, ste si uvedomili, že hudobníci vytvárali neustále nové materiály. Ich hra bola vzácne zosúladená a proces prirodzený. Maročan Driss a jeho technické majstrovstvo na 11-strunovom tradičnom hudobnom nástroji oud vyniklo v rýchlych tempách. Boli to virtuózne pasáže, čisto artikulované, často už natoľko vzdialené od pôvodnej témy, že ste vnímali skôr proces novej tvorby. V atmosfére sa však dokázal ponárať aj do tém v pomalých tempách.
Vo svojich skladbách Driss hovorí o živote, o jeho bolestiach a cnostiach, osamelosti a šťastí, hovorí o hudbe, ktorá dokáže vyvolať stav blaženosti. Zachytáva aj každodenné zvuky, ktoré v živote počujeme. Hudobne prepája Blízky Východ a perkusívnu hudbu Severnej Afriky. Tým, že oud doslova obklopil bohatým svetom perkusií, vznikol podmanivý, na rytmy bohatý zvuk. Najkrajší na výsledku bol dialóg medzi jednotlivými nástrojmi – akoby kultúry odjakživa spolu existovali a neboli v nej rozdiely, dokázali splynúť v rytmoch, zvukoch i témach.
Spoločný projekt so slovenskými hudobníkmi síce predpovedal jam session, no zatiaľ to bol len čiastočný náznak toho, čo by mohlo vzniknúť. Iste, na niečo také sa muzikanti musia poznať dlhšie ako len pár dní pred koncertom. Spoločné skladby, ktoré predviedli boli viazané na notovú predlohu, rytmická zložitosť neumožňovala voľnú tvorbu. Napriek tomu sme si však mohli vychutnať improvizačné schopnosti Jána Kružliaka mladšieho. Bolo to spojenie niekoľkých svetov, ktoré spoločne dokázali existovať v symbióze.
Zuzana Vachová
Foto: Rudolf Baranovič
