Králi videa sú v prvom rade o láske k filmu. Tá býva poväčšine stopercentne čistá a úprimná a presne s takouto láskou bol tento skutočne vydarený dokument aj robený. Je to nielen vidieť, ale najmä cítiť. Tento faktor by však sám o sebe nestačil. Bez bravúrnej dramaturgie by šlo len o polovičný úspech. Bulavov dokument je ukážkovo vyrozprávaný.

Občas sa stane, že sa vďaka filmu vrátite do útrob svojich spomienok. Vynoria sa vám zážitky, ktoré už boli skoro zabudnuté a nedávali ste im príliš veľkú váhu, pričom sú možno príjemne radostné a pekné. Vyčaria vám úsmev na tvári. No a občas sa tiež stane, že zrazu ten úsmev vystrieda clivota, lebo by ste tie spomienky zažili radi znova, no viete, že sa to už nemôže zopakovať, pretože niektoré veci alebo obdobia v živote, majú jednoducho špecifické a nenávratné čaro. Ak nepatríte k elitárskym snobom, pokrytcom a ,,predsudkárom“, je veľmi pravdepodobné, že tohtoročný česko-slovenský dokument Lukáša Bulavu s názvom Králi videa o mimoriadne zábavnom fenoméne rýchlodabingu, VHS-kách a filmovom pirátstve, bude práve tým filmom, ktorý vás prinúti sa nostalgicky obhliadnuť do minulosti, a zasiahne vás chirurgicky presne priamo do srdca.


Súčasná doba filmom stále vôbec nepraje a do konca roka sa toho už asi príliš nezmení. Nakoľko sa pozastavili a oddialili na neurčito nielen produkcie, ale aj distribúcie, pár filmov zostalo síce dokončených a pripravených ,,zbúrať kiná“, no niekde vo vzduchoprázdne, čakajúc na lepšie časy. Jedným z nich je aj Bulavov dokument. I keď v susedných Čechách ešte stihol od začiatku septembra nabrať slušné čísla návštevnosti, ale aj skvelé kritiky, na Slovensku ho tesne pred plánovanou distribučnou premiérou (1.10.) poslala k zemi správa o opätovnom zatvorení kín, kvôli zhoršenej situácii ohľadom pandémie COVID-19. Stihnúť ho mohli teda len tí, čo v septembri zavítali do Piešťan na Cinematik, odkiaľ si koniec koncov tvorcovia filmu odniesli aj Cenu divákov.  

Iskierka nádeje však ešte nezhasla, keďže len pred pár dňami prišli dobré správy – kiná sa môžu znova otvoriť (i keď, samozrejme, len v obmedzenom režime). Možno tak čoskoro Králov videa bude možné vidieť aj tam, kde si to zaslúžia najviac – na veľkom plátne. Nič však nie je potvrdené a ostáva len čakať, na ďalší priebeh. Či už bude priaznivý, alebo nie, o skvelých filmoch sa nesmie mlčať ani v týchto dňoch. Treba o nich básniť všade, kde sa dá. Navyše na podobné filmy sa píšu recenzie najľahšie a s najväčšou radosťou. Práve preto si teraz aj vy môžete čítať tieto riadky.   

Mohol som mať okolo desať alebo jedenásť rokov. Keďže rodičia, mi úplne pochopiteľne (teda dnes už tomu chápem, vtedy tomu tak úplne nebolo), zakazovali pozerať všetky filmy pre dospelých bez ohľadu na žáner, chodil som ich pozerať k mojim kamarátom o dva domy ďalej. Ich rodičia to totiž vôbec neriešili. Behom veľmi krátkej doby som si tak mohol napozerať všetky zásadné, šťavnato-krvavé akčné ,,béčka“ s Van Dammeom, Seagalom, Stalloneom, Norrisom, Schwarzeneggerom a inými. Načo však toto všetko píšem? Nepozerali sme ich totiž na ničom inom, než na VHS-kách s českým dabingom cez starý, zaprášený video prehrávač. Všetky tie obaly a covery mám živo v pamäti, rovnako ako to pretáčanie pások tam a naspäť. A rovnako ako neskoršie nahrávanie podobných filmov z telky práve na VHS-ky počas noci, keď rodičia už spali, aby som si ich mohol na druhý deň potajomky pozrieť.

Nakoľko som sa narodil v prvej polovici deväťdesiatych rokov, rýchlodabing som počas detstva  vôbec neregistroval. Ohúrilo ma jedine to, už spomenuté, čaro videokaziet. Môj prvý dotyk s týmto zvláštnym koníčkom bol teda až niekedy v pätnástich, na dovolenke v Bulharsku, keď som na hotely zapol televíziu a všimol si, že jeden hlas daboval úplne všetky postavy. Mojou jedinou reakciou bol absolútne nechápavý pohľad. A rovnako nechápavý pohľad budú mať pravdepodobne pri pozeraní Králov videa aj všetci narodení až po roku 2000. Je možné, že to dokonca budú brať ako science-fiction. Istotou však je, že či už máte čerstvých dvadsať alebo ste práve dovŕšili dôchodkový vek, zábavnejší česko-slovenský dokument tak skoro neuvidíte a možno ste ešte ani nevideli.

Poďme však už k tomu hlavnému – prečo tomu tak je. Králi videa sú v prvom rade o láske k filmu. Tá býva poväčšine stopercentne čistá a úprimná a presne s takouto láskou bol tento skutočne vydarený dokument aj robený. Je to nielen vidieť, ale najmä cítiť. Tento faktor by však sám o sebe nestačil. Bez bravúrnej dramaturgie by šlo len o polovičný úspech. Bulavov dokument je ukážkovo vyrozprávaný. Napínavo a pútavo ako tie najlepšie detektívky, trilery či horory. Je to najmä precíznym strihom, vytvárajúcim nespočetne mnoho humorných momentov, vďaka určite nie práve najľahšiemu, bohatému výberu tých najvýstižnejších archívnych ukážok a tiež výpovedí jednotlivých protagonistov (najmä teda ,,rýchlodablérov“ a milovníkov filmu, ale aj iných – vyšetrovateľov atď., z tých známejších mien sa vo filme ukážu napríklad Ondřej Hejma či Zdeněk Troška).


Rôzne citácie a originálna asociatívna montáž pohladia dušu všetkým cinefilom, kvantum ukážok starých klasík uspokojí zase najmä pamätníkov a tých, čo danú dobu, kedy to všetko vypuklo, nezažili, absolútne vtiahne do deja a pustí až keď skončia titulky. Králi videa majú teda nielen silnú atmosféru, ale aj silný edukatívny rozmer. Ide o mimoriadne nahustený, zábavný a zároveň prínosný dokument s presahom, pričom hravosť, jednoduchosť a priamočiarosť sú jeho hlavnými znakmi. Ide preto, dovolím si tvrdiť, až o prekvapivo dokonale komplexné dielo. Navyše mohlo by trvať pokojne aj štyri hodiny a nestratilo by na kvalite. Tak či onak, výsledná, necelá hodina a pol je fantastickou selekciou.

Najväčším plusom, je však práve to, že i keď si veľmi odvážne tvorcovia vzali na mušku vskutku undergroundovú tému, zaujímavú pre len veľmi úzke publikum, finálny produkt je divácky maximálne prístupný a darí sa mu preto úspešne osloviť poľahky, čo najširšie publikum.

Martin Adam Pavlík

Zdroj foto: Continental film


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno