Príbehy zasadené do čias totalitných, sú v susednom Česku najmä posledných desať rokov veľmi populárne (Milada, Lída Baarová, Masaryk, Občiansky preukaz, Toman, Jan Palach atď.). Filmári sa ich neboja a okrem istej informačnej hodnoty sa častokrát snažia aj o filmársku komplexnosť, o vyprodukovanie skutočného diela so všetkým, čo k tomu patrí. Nechýba teda akcia, napätie, emócie, sila či možno istý presah do súčasnosti. O podobný kúsok sa pokúsil aj štyridsaťpäťročný Slávek Horák so svojim len druhým celovečerným filmom Havel.

Ako už názov napovedá, ide o životopisnú snímku o všetkým dobre známom dramatikovi, spisovateľovi a bývalom prezidentovi Václavovi Havlovi. To, čo treba na úvod zdôrazniť, je, že tvorcovia sa veľmi elegantne vyhli často zbytočnej snahe (na ktorej už veľa filmárov pohorelo) obsiahnuť čo najväčší časový úsek zo života danej osobnosti a vybrali si pre film tie ,,najvďačnejšie“ roky, nakoľko šlo na jednej strane o Havlove najkrajšie a najplodnejšie obdobie v živote, plné nezabudnuteľných zážitkov, no zároveň najťažšie. Príbeh filmu tak začína vtedy, kedy sa veci začali komplikovať nielen v rámci Havlovho intelektuálno-umeleckého mikrosveta, ale v celom Československu, teda okupáciou v roku 1968. Napriek tomu, že Havel, vďaka tomu, z akej rodiny pochádzal, sa už samozrejme stretol s tým, že mu hádzali komunisti polená pod nohy skôr, no až po okupácii sa preňho začal skutočný boj, ktorý netrval vôbec krátko a výrazne ho poznačil.


Horákovi možno vyčítať istú informačnú povrchnosť, teda, že jeho film neprináša (pre znalcov) kvázi nič nové, je rozprávačsky až príliš konvenčný a častokrát možno zbytočne doslovný. Je to však dôvod na to, aby sme mohli jeho film považovať zároveň za nefunkčný? Obávam sa, že nie. Forma, ktorú si totiž Horák spolu s jeho dvorným scenáristom Rudolfom Suchánkom zvolili, je absolútne v poriadku. Umenie byť skutočným filmárom totiž znamená aj vedieť odhadnúť svoje sily, vedieť si v správny čas zjednodušiť život a pracovať s tým, čo je k dispozícii na sto percent. Niežeby sa to Horákovi presne takto krásne podarilo, no je na veľmi dobrej ceste. Jeho vyobrazenie Havla je sympatické najmä preto, že nejde zďaleka o žiaden heroický portrét.

Dokonca práve naopak, môže na tých, čo na Havla nedajú dopustiť a vnímajú ho absolútne nekriticky, možno až fanaticky ako bezchybného poloboha, pôsobiť až urážlivo či vulgárne. A to je dobre. Havel totiž nebol žiaden hrdina, ani poloboh, ale v prvom rade človek z mäsa a kostí, robiaci chyby ako každý jeden z nás. Horák sa ho preto nebojí ukázať v momentoch, kedy bol porazene zrazený k zemi alebo stál na rôznych križovatkách, pričom absolútne nevedel, ktorým smerom sa vybrať. Ukazuje ho tiež veľmi výstižne ako rojka, záletníka či pokušiteľa bojujúceho s vlastnou hlavou, túžbami, pocitmi, ktorý sa možno nie vždy rozhodol správne, avšak vedel prijať následky.

Na druhej strane Horák jasne ukazuje aj to, že Havel mal v čase normalizácie skutočne poriadne ,,gule“ a potvrdzuje, že jeho boj za slobodu, demokraciu a mier, nech to znie akokoľvek klišéovito, mal zmysel, aj keď ho stál roky vlastnej slobody či zdravie. Že niekoho ako Havel jednoducho v tom čase bolo treba. Niekoho, kto neustúpi a nevyberie si po nátlaku tú ľahšiu cestu banálnym podpisom, ktorý zrazu všetko zmení. V rámci svojej ideológie neodbočil, aj keď mal, akoby mal však každý, výrazné pochybnosti, a stál si skalopevne za tým, čo chcel dosiahnuť. Napriek tomu bojoval so svojim svedomím a kládol si existenciálne otázky častejšie, než možno bolo treba.


V tomto smere nemožno vynechať hádam najsilnejšiu rovinu filmu, ktorou je vzťah Havla s jeho ženou Olgou. Treba zdôrazniť, že táto rovina funguje skvele a to najmä vďaka mimoriadnym výkonom oboch predstaviteľov. Viktor Dvořák sa pre rolu Havla snáď narodil a Aňa Geislerová, opäť len potvrdzuje, že patrí medzi absolútnu špičku na českej a možno dokonca až európskej scéne. Výborne im zároveň sekunduje Martin Hoffman (hviezda seriálu MOST!) v úlohe herca Pavla Landovského, Havlovho dobrého priateľa. Zatiaľ čo vzťah s Olgou film dostáva do vážnejšej polohy, vzťah s Landovským ho zase príjemne odľahčuje, dodáva mu potrebný humor a akosi ho dramaturgicky veľmi vydarene vyvažuje a obohacuje.

Ako avizoval pred premiérou samotný režisér, skutočne nejde o portrét štátnika. Film totiž končí presne vtedy, kedy je treba a zámerne sa vyhýba pomerne bohatej Havlovej politickej kariére. Ukazuje len to, čo jej predchádzalo a bez príkras ukazuje človeka, ktorý zrazu dostal ambíciu krajinu viesť a niečo zmeniť k lepšiemu. A práve tu je Horákov film, dovolím si tvrdiť, najsilnejší. Otvára totiž nesmierne mnoho otázok, ktoré si musí zodpovedať divák už sám. Bolo to z Havlovej strany naivné? Bolo tu úprimné? Respektíve, ak to aj bolo úprimné, nebolo to zároveň naivné? Mal by skutočne riadiť krajinu v tak dôležitom období večne nerozhodný človek bez skúseností s politikou? Bolo by lepšie, keby na jeho miesto radšej zasadol ,,skúsený“ Dubček, ktorý sa však v minulosti Havlovi otočil chrbtom, keď sa lámal chlieb? Mal to byť niekto iný než oni dvaja? Ak áno, tak kto?

Aj toto sú otázky, ktoré si možno skutočne položí nejeden skúsený a oboznámený divák. Navyše zarezonujú o to viac, práve teraz, s odstupom času, keď už Havlove kroky na poste prezidenta poznáme a môžeme o viacerých z nich polemizovať, či boli správne alebo nie. Nech už si o týchto veciach myslí samotný režisér čokoľvek a divákovi sa môže zdať, že jeho postoj je jasný, skutočne sa mu darí nechať to v správnu chvíľu, veľmi umne, niekde za oponou. Treba tiež dodať, že Havel je nakrútený dostatočne hravo a pútavo, že ho môžu nakoniec oceniť nielen pamätníci, ale aj tí mladší diváci, ktorí o Havlovi vlastne nevedia dokopy nič a keby sa ich spýtame, čo to vlastne bola Charta 77, kto s ňou prišiel a prečo, asi by len mĺkvo pozerali do zeme. Horák tak splnil svoju misiu vo všetkých smeroch nadštandardne a ukázal k tomu skutočne kus potivej filmárčiny.

Martin Adam Pavlík
Zdroj foto: Bontonfilm


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno