Je radosť sledovať, ako zanietenosť jedného génia konečne prináša svoje ovocie. Jamesovi Cameronovi sa znova raz darí písať dejiny kinematografie.
Keď sa pred rokmi potvrdilo, že James Cameron pracuje na minimálne štyroch pokračovaniach svojho najúspešnejšieho filmu, mnohí v rátane mňa nechápavo krútili hlavou. Aby sa jedno z najväčších režisérskych mien súčasnosti na desaťročia upísalo jednej sérií, to mi v ušiach znelo ako absurdný výmysel. Ťažko nám bolo zmieriť sa so skutočnosťou, že od tohto režiséra dlho nič neuvidíme a keď nadíde čas, bude to len ďalšie kreslené sci-fi a potom ďalšie a ďalšie. Navyše stále nás od prvého pokračovania delila zväčšujúca sa priepasť, keďže rok vydania sa neustále posúval. Vidina nekonečného čakania napokon v ľuďoch pochovala aj spomienku na prvého Avatara a žezlo po ňom rýchlo preberali iní. Medzičasom prišli hity ďalších velikánov, ktorí sa tiež chválili technickými inováciami a nevídanými efektami. V roku 2013 Alfonso Cuarón vysvetľoval, ako musel roky čakať, kým sa filmárska technika vyvinula natoľko, aby mu dovolila nakrútiť Gravitáciu podľa jeho predstáv. O rok neskôr ovalila svet Nolanova sci-fi dráma Interstellar a znova nastavila latku o poriadny kus vyššie. V roku 2017 sa s fanfárami vrátil Luc Besson a vo filme Valerian a mesto tisícich planét taktiež predviedol perfektnú prácu s vizuálnymi efektami, pri ktorej sa rovnako skloňovali všemožné superlatívy. Áno, celé tie roky mnohí predvádzali na plátnach čo mohli a James Cameron sa počas toho tíško a nerušene hral na svojom piesočku a nikto nevedel odhadnúť, ani si predstaviť, čo vlastne chystá. A ktovie koľkí o to aj úprimne stratili záujem.
No raz to prísť muselo. Čas uplynul ako voda a konečne sme sa dočkali. Všetky čiastkové informácie o nových a doteraz nepoužitých filmárskych technikách pomaly rysovali obraz o novom Avatarovi, no nikto si nevedel skutočne predstaviť, čo tento inovatívny film prinesie. Spätne teraz môžem prehlásiť, že takmer všetky moje očakávania, nech boli akokoľvek odvážne, sú porazené. Už viem, prečo bolo nemožné pripraviť sa na príchod nového Avatara. Totiž, okrem vyššie spomenutých výnimiek, ktoré poskytovali ozajstný vizuálny zážitok nás kinosály doteraz v jednom kuse kŕmili výrobkami druhotriednej akosti. Naše divácke oko je privyknuté na štandardy digitálnych efektov a verí ilúzii nakreslenej reality, lebo tak mu je predložená. Každý nový letný blockbuster vzbudzuje dojem vrcholu aktuálnych technických možností, ale opak je teraz dokázateľne pravdou. To, čo vidíme je iba vrchol ekonomického riešenia a najľahšia cesta k uspokojeniu spotrebiteľa. Je to ako s potravinami. Sme milovníci polotučného mlieka, lebo nevieme o existencii plnotučného. To, čo sme doteraz mali možnosť vidieť je oproti novému Avatarovi iba detská maľovanka a znejú až smiešne všetky doterajšie debaty o tom, či má lepšie efekty Marvel alebo DC a podobne. Dňom, keď film Avatar: Cesta vody vstúpil do kín, zmietol všetku konkurenciu zo stola. Dôvodom je to, že režisér Cameron bez preháňania mení spôsob, akým sa na filmy dívame. Sledovanie jeho postáv je úplne novou skúsenosťou, ktorá sa nepodobá doposiaľ žiadnej inej.
V estetike existuje teória “tajomného údolia”, podľa ktorej animovaná tvár podobajúca sa na ľudskú spôsobí u dívajúceho sa človeka nepokoj a podozrenie. Čím viac sa umelá tvár podobá ľudskej, tým silnejší odpor vyvolávajú drobné nedokonalosti prezrádzajúce neprirodzený pôvod. Naopak, čím menej je táto tvár podobná skutočnému človeku, tým ľahšie je prijatá divákom, ktorý je konfrontovaný s priznanou napodobeninou a nie nejasnou a za skutočnosť vydávanou neprirodzenosťou. Pri jednoduchej ručne kreslenej animácii nemáme potrebu odhaľovať nedokonalosti, pretože sú zrejmé. No pri vernej animácii to robíme automaticky a veľmi prísne. Animátori sa už desiatky rokov snažia obísť tajomné údolie tak, aby divák netrpel neustálou nutnosťou odhaľovať nedokonalosti v napodobení. Mnohí dodnes zlyhávajú práve kvôli citlivosti ľudí spoznávať členov vlastného druhu. Ani motion capture technológia nebola doteraz stopercentnou zárukou. Cameronov prínos spočíva v tom, že sa mu to v istom zmysle podarilo. Obišiel údolie naozaj šikovne. Namiesto toho, aby umelo, ale čo najvernejšie zobrazil ľudskú tvár si vzal jej dokonalo nasnímanú podobizeň a upravil ju do podoby éterického mimozemského tvora. Vďaka tomu môžu diváčky a diváci spoznať svoj vlastný druh v tom cudzom a funguje to neuveriteľne dobre. Pri sledovaní nového Avatara sa nebudete dívať na obyčajných hercov, ani na hercov s natiahnutými maskami. Dokonca ani na kreslené postavičky. Uvidíte skutočne žijúcich mimozemšťanov, prejavom a mimikou veľmi podobných človeku (najviac zreteľné je to v záverečnej vrcholne dramatickej scéne na lodi). Možno to znie ako niečo, čo ste už zažili, ale uisťujem vás, že je to úplne nová skúsenosť, ktorá prináša nedoceniteľné možnosti, ku ktorým sa ešte dostanem. Zároveň je vidieť, že technológia je stále vo vývoji a bude mať čím prekvapovať aj v budúcnosti.
Keď som si pred pár mesiacmi pozrel vynovenú verziu prvého Avatara v duchu som sa pýtal sám seba, kam to chce režisér ešte potiahnuť. Nie je toto už ten slávny vrchol? Dá sa zájsť ešte ďalej? Čuduj sa svete, dá! 13 ročný pokrok je na plátne skutočne vidieť a hranica medzi animáciou a realitou je teraz tak tenká, že už takmer splývajú v jedno. Aj pozornosť venovaná detailom odlišuje Avatara od všetkého ostatného. Živočíchy a rastliny sú navrhnuté a prevedené s citlivosťou a dôvtipom. Cameron dal každému stvoreniu všetky potrebné náležitosti a nič nie je spravené zjednodušene a bezmyšlienkovite, tak ako sme na to boli doteraz zvyknutí. Jedným z najväčších triumfov je práca s vodou. Vidieť skutočné kvapky vody stekajúce po animovanej a predsa skutočnej tvári ako sa v nich odrážajú lúče svetla je malý zázrak, ktorý znie možno triviálne, ale zaručene vás bude opakovane prekvapovať počas celej dĺžky filmu. Môžem sa pokúšať hrať so slovami ako najlepšie viem, ale aj tak na vás neprenesiem to, čo musíte vidieť na vlastné oči. Až potom pochopíte o čom hovorím.
No na každom drahokame sa nájde kaz a ani Avatar: Cesta vody nie je výnimkou. Aspoň tak znejú hlasy prvých svetových recenzentov. Filmu najčastejšie vyčítajú jeho dĺžku (3 hodiny 12 minút), pomalšie tempo aj menej strhujúci príbeh, najmä v strednej časti. Nechcem vyvracať subjektívne a koniec-koncov aj oprávnené dojmy, ale neviem sa zbaviť pocitu, či sa niektorí nezaťali od srdu, že ostali podvedení, keď ich franšíza, ktorej pred 13 rokmi podľahli nechala čakať taký dlhý čas, aby ich znova zviedla a vyzliekla ich z tvrdého panciera. Nie každý sa nechá po druhý raz strhnúť a tak sú viditeľné, ale legitímne rozdiely oproti prvému dielu brané na nemilosť a označované za slabiny.
Verím, že 192 minút sedenia v kinosále pripadá mnohým ako neznesiteľné. Vypiť kolu v prvej polhodine a zvyšok času sedieť s prekríženými nohami, lebo trepať sa cez všetkých do uličky je ešte hrošie, bude pre mnohých problém. Ak vás však miesto drahej a málo výživnej večere v kinosále viac zaujíma filmový zážitok, verte, že práve do tohto filmu sa dá ponoriť veľmi ľahko a príjemne. Poznáte ten moment, keď sa pri filme znudene dívate na mobil a rátate si koľko to asi tak ešte bude trvať, kým to konečne skončí? Ja som sa díval na mobil a rátal koľko mi ešte bude dopriate si to užívať. Ako keď sa ráno zobudíte niekoľko hodín pred budíkom a opäť spokojne zaľahnete. 3 hodiny a 12 minút bolo tak akurát a zvládol by som aj viac.
James Cameron veľmi dlho rozprával popri svojej kritike superhrdinských filmov o tom, v čom sa jeho veľkofilmy budú líšiť od ostatných. Slovo rodina sa v tomto zmysle skloňovalo nespočetne veľa krát a vo mne pomaly rástla skepsa, či je toto naozaj tá správna cesta, akou hnať kino hit a či svoj zámer predsa len trochu neprecenil. Z režisérovho rozprávania kvitla nesúrodosť povahy dobrodružného sveta a témy rodinného života. Predznamenávalo to určitú komornosť zasnúbenú s veľkoleposťou a to sa dalo predstaviť iba veľmi ťažko. Obával som sa, že rodinné vzťahy spútajú a okrešú veľkosť filmu, alebo sa jej naopak podriadia a budú plytké a klišéovité. Trochu sa to aj potvrdilo. Film je síce okázalý a uspokojivo bohatý a rodinné vzťahy aj vďaka dostatočnému priestoru žijú svojim životom a ten zďaleka nie je nudný ani otrepaný, ale istému zjednodušeniu sa autor nevyhol. Ale poďme postupne. S postavami sa zžijete tak, ako je to hádam možné len v dobrom seriáli či kvalitnej trilógii. Každá z nich je iná a svojrázna. Majú svoje problémy, ktoré však neprerastajú vzájomnú lásku a konečne tu máme sci-fi, v ktorom vedia hrdinovia plakať a smiať sa. V súčasných odľudštených príbehoch to už naozaj chýbalo (Duna z roku 2021 je toho ideálnym príkladom). Všetko toto bolo možné aj vďaka vyššie rozobranej technológii zachytávajúcej aj najjemnejšie emócie v tvári. Máme jednoducho možnosť dívať sa na mimozemšťanov, ktorí sú viac ľudskí, ako ľudia v iných príbehoch.
K spornému druhému aktu, kde sa tempo filmu výrazne spomalí možno poukázať na skratkovité a slabo pripravené účelové situácie, ktoré dostávajú hrdinov do polôh, v akých ich autor chce a potrebuje mať, hoci sa to deje neprirodzeným a sileným spôsobom. Na jednom fronte Cameron vyhráva v budovaní väzieb a emočného náboja, na druhom prehráva boj s prvoplánovými riešeniami a ďalekosiahlou predvídateľnosťou. Dokonca využíva praktiky z minulej časti, ktoré už v roku 2009 pôsobili ako lacné príbehové barličky, ktoré mali umlčať špekulantov pýtajúcich sa „prečo?“. Vo výsledku teda vieme, že postavy robia zlé rozhodnutia ešte dlho pred tým, ako nastanú následky ich konania. Na nasledujúcom dianí to potom zanecháva pachuť zbytočného konfliktu, ktorému sa dalo predísť a možno vás v tej chvíli aj napadne, že toto šlo urobiť šikovnejšie. A ak by ste sa v niektorých momentoch opovážili spýtať, prečo sa niečo deje tak ako sa to deje, dostanete jednoduchú a absolútnu odpoveď, voči ktorej sa už nedá nič namietať a vy by ste s ňou mali byť spokojní, ale s najväčšou pravdepodobnosťou nebudete.
Príbehová priamočiarosť už tak nejak tradične k veľkofilmom patrí (česť Nolanovým výnimkam) a osobne som žiadne náročnejšie príbehové štruktúry neočakával. Miestami, to však bolo až príliš priame.
Omnoho zložitejšia už bola štruktúra vzťahov vo vnútri ústrednej rodiny. Čo Cameron sľúbil, to aj dodržal a vďaka tomu sa vo filme nájdeme hádam všetci. Či už vás trápi komplikovaný vzťah s vašim dieťaťom, alebo naopak s rodičom, súrodenecká rivalita, manželská nejednotnosť v názoroch, strata spriaznenej duše, všetko tu možno nájsť ako na dlani. Pravdou je však aj to, že nie každý konflikt a začiatok menšieho dejového oblúka sa aj uspokojivo ukončí. Nevedno, čo má v pláne režisér dopovedať v ďalších pokračovaniach a na čo jednoducho zabudol. Pár situácií zostáva visieť vo vzduchu a nemal som dojem, že by sa k nim chcel okrem mňa ešte niekto vracať.
No ako som už spomínal, postavy sú originálne, každá sa správa inak a niečo iné aj chce. Vedia prejaviť jednoduchosť aj veľkosť ducha a v ťažkých chvíľach s nimi budete aj vďaka ich prirodzenosti trpieť, či hrýzť si nechty a tajiť dych.
Je radosť sledovať ako zanietenosť jedného génia konečne prináša svoje ovocie. Jamesovi Cameronovi sa znova raz podarilo zapísať do dejín jeden významný míľnik. Netuším v tejto chvíli koľko si nový Avatar zarobí, ale je isté, že od roku 2009 prešiel naozaj dlhú cestu. Zmena mu teraz veľmi pristane a úspech má vďaka nej zaručený. Režisérovi som pred rokmi krivdil tak, ako mnohí iní a teraz som rád, že spoľahlivo splnil !väčšinu! sľubov (3D bez okuliarov sa zatiaľ nekoná), ktoré sme si nevedeli doteraz predstaviť. Skutočne ohurujúce vizuálne inovácie (dokonca aj titulky sú v obraze umiestnené tak, aby vám tá krása neunikla), silný príbeh aj keď s jednoduchšími časťami, práca s dedičstvom z minulej časti a všetko sa to spája v dych vyrážajúci zážitok. Povinne sa pridávam k ďalším, ktorí tvrdia, že nič podobné sa v kinách vidieť nedá.
Matúš Trišč
Zdroj foto: CinemArt
