Taliansky režisér Roberto Catalano so svojím tímom priniesol na našu prvú opernú scénu nesmrteľné Verdiho dielo v modernej podobe. Vizuálne stvárnenie Traviaty je fascinujúce, minimalizmus pastvou pre oči, symbolika však náročná a ťažko dekódovateľná. Aj tak však má predpoklady pre úspech.

To bolo rečí, keď sa v 102. sezóne Slovenského národného divadla objavil v Opere svetový Verdiho evergreen La Traviata! Je predsa neslýchané, aby sa naša prvá scéna opätovne „zahadzovala“ s takýmto milión krát obohraným, lacným, „zblúdilým“ titulom, ktorého melódie medzičasom natoľko zľudoveli, že dnes si ich pri fyzicky namáhavej práci spieva na poli aj roľníčka, utierajúc si z čela pot po celodennej drine a pritom úplne komfortne vytiahne koloratúrne polohy ako napríklad des3 (trikrát po sebe) alebo dlho držané trojčiarkované c vo fortissime! Veď čo už nové môže našim divákom priniesť Traviata! Pochopiteľne, ako to už v zákulisí operného umenia býva, všetci si len vzrušujúcim tónom a agilne šuškali navzájom medzi sebou, nikto svoje rozhorčenie nevyslovil nahlas, veď myšlienku priniesť novú koncepciu tejto hitovky do SND mal na svedomí nik iný ako bývalý umelecký šéf Opery, Dalibor Jenis. A to sa predsa v dobrej spoločnosti nepatrí, povedať si svoj názor nahlas. No napriek všetkým negatívnym zákulisným rečiam, Jenis až pridobre vedel, čo v koncepcii mieni a vyšlo mu to na dvesto percent – dôkazom je do posledného miesta zaplnené divadlo na premiére Verdiho Traviaty (29. októbra 2021, predstavenie, z ktorého píšeme aj túto recenziu) a tých ďalších sto percent tvorí vývoj a perspektíva uvádzania tohto diela v netradičnej, modernej režijnej koncepcii, no najmä v atraktívnom obsadení a v neposlednom rade, precíznom hudobnom naštudovaní. To všetko dnes diváci dokážu veľmi citlivo vnímať, obzvlášť pri takomto notoricky známom opernom titule, ktorý si žiada novátorský, odvážnejší prístup, vycizelované naštudovanie partitúry (hoci by sa mohlo zdať, že v nej, ľudovo povedané, nie je až tak veľa, Robert Jindra dokázal, že opak je pravdou) a lákavé obsadenie. To všetko sme dostali, hoci s trhlinkami a zádrheľmi v interpretačných výkonoch, no predsa, už v súčasnosti možno vysloviť tézu, že niet pochýb o magnetickej príťažlivosti v najdôležitejšom vzťahu v akomkoľvek divadle, diváci – La Traviata.

Už od prvých taktov predohry bolo zrejmé, že Robert Jindra naštudoval s orchestrom Opery SND inak, ako to štandardne býva zvykom u tohto telesa. Nie, že by podávali podpriemerný výkon, to iste nie, no pokiaľ majú skutočne veľké meno a dostatočne pevnú ruku, výsledok je počuteľný okamžite. Mrazivo naliehavé Adagio napísané len zo zopár úsporných nôt, správne nastavené tempo, sugestívne znejúce sláčikové nástroje v pianissime (husle a v kontrapunkte violončelá). Verdi dokonca predpisuje ppp, no i tak je potrebné vo výraze od počiatku komunikovať ústrednú myšlienku smrti práve tým trúchlivým výrazom, ktorý na nás dýchal z orchestrálnej jamy, a bolo zrejmé, že hráči mali akurátne nastavenú drezúru (nevyhnutnú, keďže sú bez šéfdirigenta). Dokonca aj spôsob, akým Jindra dirigoval, bol ojedinelý – plasticky tvaroval každú jednu frázu, zmenu v dynamike, jeho gestá boli mimoriadne veľké, frekventované – ak by ste pri Verdiho Traviate očakávali úspornosť, čo sa týka gest dirigenta, v tomto prípade to bol pravý opak. Takt po takte, každý jeden nástup, sóla dychových nástrojov doslova vymodeloval, aby zneli v oblúkových líniách a podľa predstáv a samozrejme, to najpodstatnejšie, čo sa opery týka, absolútna rytmická pregnantnosť a dýchanie so spevákmi. Počas všetkých troch dejstiev opery ste nenašli jediného miesta, kedy by orchester nekorešpondoval s výkonmi sólistov či zborom. Bol to absolútne pedantný výkon – po tejto stránke.


Dirigent Robert Jindra po premiére Verdiho opery La Traviata v SND

Robert Jindra je vyštudovaný spevák, veľmi dobre teda pozná nielen silné, no i slabé stránky spevákov, preto presne vie, kedy má orchester prispôsobiť sólistom, aby ich nechal vyniknúť – či už z hľadiska tempa alebo dynamiky. A v tomto prípade dochádzame k základnej trhline Traviaty v réžii talianskeho tvorcu Roberta Catalana a jeho tímu. Už počas znejúcej predohry bolo zrejmé, že ponúkol divákom moderne spracované, krásne čisté, minimalistické dielo – na tom by nebolo nič zlé, naopak, takýto operný kus si v súčasnosti priam vyžaduje nového, sviežeho ducha a revolučný prístup. A ten režisér so svojim tímom nepochybne má. Na prázdnej scéne (scéna Emanuele Sinisi) sme videli jedinú lavicu a Violettu Valéry (Mariana Sajko) v dlhej bielej róbe (kostýmy Iliaria Ariemme), s čím korešpondovalo aj studené biele svetlo (svetelný design Fiammetta Baldiserri). Violetta sa ocitá pred objektívom – zrazu sa divákovi vyjasní, čo znamená v obsadení postava Fotografa (Juraj Bendik).

V tomto prípade však skĺzavame do metaforického, mimoriadne subjektívneho sveta režiséra Catalana, ktorý sa inšpiroval iným režisérom – skutočným majstrom Michelangelom Antonionim a jeho kultovým filmom Zväčšenina. Podľa (mnohých) preceňovaná dvojhodinovka patrí dnes medzi snímky, ktoré, takpovediac, keď ste nevideli, tak akoby ste ani neexistovali. V následnom dianí totiž vidíme obrazy a na nich fragmenty Violettinej tváre – čím chcel ukázať, že predáva samu seba, svoje telo aj dušu. Na jednej strane je myšlienka pochopiteľná, pretože libreto všetci poznáme a sme oboznámení so životom hlavnej hrdinky, parížskej kurtizány pred stretnutím Alfreda, ktorý ju miluje úprimnou láskou.

No práve Zväčšenina má byť tým univerzálnym odkazom vytvárajúcim most medzi operou a odkazom k súčasnosti? Skutočne je to práve film zo 60-tych rokov, zvukovo precízne, majstrovsky nakrútený (len si spomeňte na kľúčový vietor v parku a hneď ste na kilometre vzdialení od príbehu aj myšlienky Traviaty), s úplne odlišným príbehom, nech ho aj mal režisér na mysli, ktorý máme mať na mysli aj my diváci, keď vidíme na scéne fotografa a následne, na vernisáži fragmenty Violettinej tváre zarámované v obrazoch? Nie, takto to predsa nemôže fungovať. Nikto mase divákov nemôže vnútiť svoje symboly, svoje obrazy a svoju fantáziu, ktorá je na míle vzdialená od libreta – je to jeho subjektívne cítenie, ktoré my môžeme rešpektovať, no rovnako dobre môže potom v tejto rovine pre mňa osobne fungovať paralela filmu Titán, aktuálne oceneného Zlatou palmou z Cannes, pretože aj ten je o hľadaní lásky a krutosti tohto sveta, no nikdy ho nebudem spájať s dojemným príbehom – Dámou s kaméliami.

Skúsme si na čas preto odmyslieť jeho paralely s filmovým svetom, hoci niekedy sa to nie celkom dá. Taliansky tvorca v bulletine vysvetľuje, že v jeho koncepcii je javiskový priestor úplne prázdny – a toho sme aj boli svedkami. Tak, ako je aj opera komorná, čo do obsadenia, Verdi všetko koncentruje na tri ústredné postavy – Violettu, Alfreda Germonta – v bulletine uvádzaného ako Germon (Pavol Bršlík) a jeho otca Giorgia Germonta (Daniel Luis De Vicente). Skladateľ významne redukuje zbory, drámu koncentruje na menších plochách, dialógy sú obsažnejšie a vcelku zásadne mení aj partitúru, no zato sólistické výstupy spevákov potrápia. Z tohto pohľadu je preto minimalistická koncepcia režiséra logická a absolútne v poriadku. Jednoduchá scéna, čistá, ako povedal šéfdramaturg Opery SND Jozef Červenka, až škandinávsky minimalistická. Je to síce vizuálne pôsobivé a divadelne mimoriadne zaujímavé, až excentrické – možno do komornejšieho priestoru podstatne lepšie ladiace, no táto koncepcia so sebou prináša jedno veľké mínus. Dobre sa na ňu díva, scéna a osvetlenie sú výtvarne dokonalé, čistá biela farba ostro kontrastuje s čiernou, úsporné kulisy diváka nerušia v tom, aby sa plne koncentroval na výkony spevákov. Tie však, žiaľ, ostali na javisku a nedostali sa do priestoru hľadiska.

Akokoľvek sa Jindra snažil a v partoch, kde to Verdi vôbec nepredpisuje, sme počuli totálne pianissimmá (najmä v prvom dejstve), len aby sa z hľadiska von do priestoru dostávali nejaké sólistické výstupy, výsledok bol preto pomerne rozpačitý. V tomto prípade sa dostávame k viacerým rozporom: Verdi takto svoju partitúru nenapísal a taký skúsený dirigent ako Robert Jindra to nepochybne veľmi dobre vie. Jedna vec je pomáhať spevákom, pokiaľ sú v núdzi, ďalšia, rešpektovať dielo a zápis autora, všakže. Časté crescendá a decrescendá, ktoré tam vôbec nemali čo hľadať, náhle úseky zrazu burácajúceho, dramatického orchestra, keď neznel výkon sólistu, okamžité utlmenie, keď sa spevák ozval, takmer z taktu na takt, no do takých tlmených polôh, že ho bolo sotva počuť, je ako zlý sen, z ktorého sa treba prebudiť a vkročiť do nového dňa, pričom treba veľmi rýchlo zabudnúť. Hudba strácala svoju kompaktnosť a nie veru, toto nebol majster dramatik Verdi. O to tragickejšie pritom je, že partitúru naštudoval s hráčmi do posledného detailu. A ťažko je mu niečo vyčítať, lebo sú dva dôvody, prečo tak konal: prispôsobil sa režijnému konceptu, pretože ak by dôsledne sledoval a stvárnil dynamickú hladinu tak, ako je predpísaná, zanikli by ústrední hrdinovia diela v akusticky veľkom, prázdnom priestore – soprán a tenor, takmer úplne. A druhý dôvod je, kulantne povedané, trošku delikátnejší. Súvisí priamo s interpretačnými výkonmi hlavných protagonistov, s výnimkou jedného.

Mariana Sajko ako Violetta predviedla pred publikom intonačne čistý, pekný soprán, no nie dostatočne plný, aký by si to táto postava a najmä režijný koncept, vyžadovali. Hlasu chýbala dostatočná plnosť a vrúcnosť v dynamike, to ozajstné precítenie a vrúcna lyrika, akú od tejto postavy očakávame. Nie, že by Sajko neovládala svoje party, to vôbec – árie spievala skutočne pekne a čisto, aj s výškami sa vysporiadala so cťou, trošku menej znelé boli spodnejšie polohy. Vášeň – to je to, čo napríklad chýbalo pri skokoch, kedy vo vysokých tónoch vo forte bolo potrebné skoncentrovať všetku dynamiku do jediného vysokého tónu, no v jej podaní dynamická hladina splývala v jednej monotónnosti. Zato trojčiarkované c aj opakované des3 odkázala zaspievať so sebaistotou a čistotou. Problém opäť nastal s dynamikou, v miestach, kde malo znieť forte, nedokázala ho presvedčivo interpretovať – spolu s ňou i orchester znížil dynamickú hladinu. Vypuklý bol tento problém v árii Sempre libera, ktorá mala byť podstatne dynamickejšia a živšia, svižnejšia, skrátka – chýbala jej tá brilantnosť vo výraze, ktorú by mala mať. Celkovo však jej výkon možno hodnotiť ako dobrý, vyrovnaný – ak by znel v menšom priestore, možno si ho predstaviť za obstojnejší, no takéto veľké divadlo si predsa vyžaduje podstatne sýtejší, nosnejší hlas.

Rovnaký problém sa prejavil u ďalšieho sólistu, Pavla Bršlíka v roli Alfreda Germonta – najväčší magnet aj pre zahraničné publikum. Bršlík nie je veľký hlas, to vieme, no dokáže vždy očariť a presvedčiť hlavne výrazom a dôkladným, precíznym naštudovaním postavy, pochopením charakteru. Herecky vykreoval postavu do tých najmenších detailov, jeho psychologický portrét Alfreda bol fascinujúci a uveriteľný v každom smere. Všetky polohy, ktoré sú kladené na sólistu v tomto smere zvládol bravúrne: uverili sme mu jeho zamilovanosť, čistú lásku k Violette, no i protipól, žiarlivosť a egoizmus, pričom hral najmä vnútorne, ako sa to pri tomto type divadla výsostne žiada. Pri minime kulís rozhoduje každé jedno gesto, pohyb, výraz, mimika – Bršlík je v tomto suverénny a pocitovo mimoriadne vrúcny, tvárny, skrátka absolútne presvedčivý. Aj o chémii s partnerkou Marianou Sajko by sa dalo povedať, že to na javisku fungovalo práve vďaka nemu excelentne. Spevácky však Bršlík presvedčil menej, najmä v prvom dejstve, ako by sme čakali. Už v duete Un di, felice, eterea s magickým leitmotívom lásky „misterioso, altero“ ukázal menej lyriky, kontrastov v dynamike, vrúcnosti a emócií vo vokálnom prejave, než by sa žiadalo. Ani keď motívom lásky vstúpi do árie Violetty – Sempre libera, jednej z najťažších árií, v ktorej dominuje ťažký sled koloratúrnych partov, nepriniesol jeho tenor tie emócie, ktoré by sme očakávali. Neskôr, v árii De’ miei bollenti spiriti však prejavil Pavol Bršlík pekný výraz, neforsíroval výšky a energickejší prejav mu šiel podstatne lepšie ako lyrický. Z árie bola citeľná mladícka eufória, vášnivosť a impulzívnosť.

Druhé dejstvo bolo, napriek štandardne úspornej scéne – v línii koncepcii, podstatne lepšie spevácky. Ozajstné nadšenie obecenstva bolo cítiť z hosťujúceho španielsko-amerického barytonistu, Daniela Luisa De Vicenteho, s ktorým prišiel na scénu ten veľký, plnokrvný hlas, na ktorý sme po celý čas čakali. Na scénu vstúpil Germont s typickou, zlovestnou témou v sláčikoch, čo dirigent Jindra v orchestri dostatočne, zvukomalebne podčiarkol. Duet Violetty a Germonta, sopránu a barytónu obaja protagonisti veľmi dobre pochopili a vystavali. Verdi ich postavil do protikladu: najprv sú v ich prejave dominantné hádky, čo je spevácky hudobne a harmonicky náročné. Až po tom, čo žena ustupuje pod jeho nátlakom a súhlasí s tým, že odíde od jeho syna, Alfreda, sa aj hudba a ich party začnú meniť, sú podstatne spevnejšie.

De Vincente a jeho vrúcny, veľký, plný hlas, farebne mimoriadne pekný, presvedčivo spevný vo všetkých polohách, bol zrejme dobrým motivačným faktorom aj pre jeho Marianu Sajko, ktorá mu bola dobrou speváckou partnerkou. A orchester konečne mohol hrať Verdiho podľa partitúry. A práve v tomto momente mu skladateľ nadeľuje dôležitú úlohu, pretože doslova predznačuje a prezrádza dej skôr, ako sa emócie dostanú k divákovi. A dirigent túto úlohu zvládol bravúrne, či už intímny, tichý, bôľny tón, ktorým stvárňuje vnútorný, zlomený svet hlavnej hrdinky, no zároveň prítomnosť Germonta, drámu, ktorá sa odohráva na javisku – protichodné emócie v orchestri. Verdi bol umný dramatik – a Jindra ho dokázal pochopiť s ozajstnou muzikalitou a bravúrou, dbajúc na detaily – napríklad prekrásne, klarinetové sólo počas toho, ako píše svojmu milému list, znelo nádherne.

Apropo, druhé dejstvo a zbor Opery SND (zbormajster Ladislav Kaprinay) odetý do bielych, uniformných kostýmov má tiež inšpiráciu vo filmovom svete, konkrétne, v ďalšom výnimočnom tvorcovi – režisérovi Stanleym Kubrickovi a jeho erotickom thrilleri Eyes Wide Shut (Široko zatvorené oči). Priznám sa, necenzurovanú verziu snímky som mala možnosť vidieť na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch a v tej dobe vyvolal vlnu vášnivých diskusií. Napokon, ako všetky Kubrickove filmy. Aj tento má fantasticky premyslenú, pôsobivú kameru kombinovanú s doslova až hudobným príbehom. Okrem Šostakovičovej známej jazzovej suity zaujme najmä drásavá Musica Ricercata Györgya Ligetiho, ktorá svojím minimalistickým klavírnym motívom doslova bodá do srdca alebo ak chcete, ide na nervy, no v kombinácii s Kubrickovým vizuálnym umením funguje ako absolútne majstrovské umenie. Krok za krokom odhaľuje nepeknú hru, do ktorej sa dostal Tom Cruise a vtedy ešte jeho manželka Nicole Kidman. Okrem toho, že Eyes Wide Shut je film doslova nadupaný sexuálnymi scénami, je to aj psychologická snímka zameraná na to, akú úlohu v živote človeka hrá náhoda a manipulácia. Odhaľuje prostredie vplyvných, bohatých ľudí, ktorí sú už takí znudení životom, že sa oddávajú nechutným, bohapustým, kultovým rituálom v maskách, na neznámom mieste, za úplnej anonymity.

Že čo má Kubrickov film spoločné s Traviatou v SND? Bol inšpiráciou pre tvorcov, konkrétne v tom, že spravili z druhého dejstva rituálny charakter – a využili k tomu práve zbor. Režisér obetoval takýmto spôsobom Violettu, v bulletine čítame „ľudia si ju privlastňujú kus po kúsku s túžbou ovládať ju celú“.

Výtvarne to vyzerá skutočne efektne, no radšej niekedy niektoré konotácie nepoznať, nevedieť – ako sa vraví, nepočujem zlo, nevidím zlo. Nič proti inšpirácii tvorcov, ani ich fantázii, ktorej sa medze nekladú, no hľadať paralely v Kubrickovom filme a librete, či dokonca Verdiho hudbe, je, tak trošku svojské. Dnes by sa moderným slovníkom povedalo asi – bizár. Akokoľvek to už vysvetľujú – výsledok je ten, že si členovia zboru v druhom dejstve nasadia masky, rovnako ako aj anonymní hrdinovia v Eyes Wide Shut a kým Kubrick je podstatne drsnejší vo filmovom svete (pretože je to téma filmu a je to génius, ktorý vie čo robí), v prípade Verdiho opery si divák nemusí byť celkom istý rituálnym charakterom, respektíve významom a odkazom na filmovú tvorbu. Ale napokon, ani to nemusí prekážať, ak tieto súvislosti nepozná. Dielo je v modernej koncepcii, vizualizácii, ktorá od začiatku sleduje jasne stanovenú líniu. Preto aj videoprojekcia s Violettou a masky s jej podobizňou sú v kontexte, ktorá toto prostredie a prevedenie nenarúša.

Ďalším orieškom, ktorý musí divák rozlúsknuť, je záhadná, veľká, svietiaca obruč na stojane, ktorú po celý čas so sebou demonštratívne nosí Flora. Monika Fabiánová so stabilne koncentrovaným hlasom podala štandardne presvedčivý, dobrý, no najmä znelý výkon, čo sa v tejto kombinácii náramne hodilo. Môžeme to brať ako nevinnú rekvizitu, no človeku to aj tak vŕta v hlave, čo to vlastne má znamenať, pretože na jednej strane vyznieva exoticky a keď už sa ocitáme vo svete symbolov, divák by rád vedel, čo tento symbol znamená. Tvorcovia vysvetľujú, že Flora je súčasťou rituálu, spomínaného v druhom dejstve a vychádzajúceho z Kubrickovho diela. Práve jej svietiaca obruč má sakrálny význam a prostredníctvom nej sa aj sa táto postava stáva jeho súčasťou.

Ak už máme rituálnu obetu v štýle Kubricka za sebou – či už ju diváci dekódovali alebo nie, bola vizuálne pôsobivá a emocionálne silná, to treba uznať. Som skôr za verziu, že v diele tohto osobitého filmára nie je potrebné hľadať hlbšie paralely, lebo ad jeden, svet filmu je významne odlišný od divadelného prostredia, môže byť skutočne len voľnou inšpiráciou. Ad dva, akokoľvek moderne spracovaná režijná koncepcia môže byť Verdiho diela, musí ostať Verdiho Traviatou a silným posolstvom, príbehom, ktorý tak vážne zasiahol vtedajšiu spoločnosť, mimochodom aj tým, že z parížskej kurtizány spravil kladnú postavu, ženu, s ktorou publikum prejavuje súcit. Dnes už to možno nie je také poburujúce a tvorcovia zrejme za každú cenu potrebujú zájsť ďalej, za hranice a vymýšľať prostriedky, ako posunúť tento príbeh, aby zafungoval.

Čo sa však Catalanovmu tímu podarilo, je tretie dejstvo a záver. Scéna, opäť minimalistická, umierajúca Violetta, jedna posteľ uprostred, iba slúžka Annina (Adriana Banásová) a trúchlivá hudba plná smútku s motívmi z predohry prvého dejstva. Rozdiel je však v tom, že nepočujeme v nej nádej lásky, len žiaľ. Výrazovo zvládla Sajko rozlúčkovú áriu Addio del passato na výbornú – intímne, tiché, precítené miesta boli dôveryhodné. Samozrejme, s nimi korešpondovali aj krátke figúry v orchestri, ktoré Jindra cielene prerušoval a opäť treba pochváliť plačlivo znejúce, prekrásne vyspievané hobojové sólo. Každopádne, táto ária patrí medzi jedny z nepochybne najkrajších, svojou melodickosťou, zmenami temp, svojou duchovnosťou, premyslenými harmonickými postupmi, ak nie v celej opernej literatúre, tak v tomto diele určite. Sajko sa s ňou vysporiadala so cťou.

Čo je však v treťom dejstve z hľadiska hudobného naštudovania pozoruhodné, je živý orchester za scénou – karneval v uliciach, ktorému načúva smutná, smrteľne chorá Violetta (živá hudba spoza javiska znela aj v prvom dejstve). Nepochybne všetci poslucháči počuli, že to nie je lacná nahrávka, ktorá znie za oponou, no ide o živú hudbu – to tiež nie je maličkosť.

V závere sme sa dočkali ešte jedného precíteného dueta – Parigi, o cara medzi milencami, intímne miesta v úvode, s minimálnym hudobným sprievodom boli v podaní oboch protagonistov – Bršlík Saiko, mimoriadne precítené, rovnako aj následná dráma, a symbiotický záver plný lásky. Spevácki partneri spolu ladili, veľmi dobre medzi nimi fungovala chémia a tento duet bol mimoriadne pekný.


Prichádzame k tomu, ako sa tvorcovia vysporiadali so smrťou, pretože pri tomto spracovaní nemožno očakávať, že bude hrdinka umierať v náručí svojho milovaného a spievať ešte dobrú pol hodinu tragické árie, ako to už býva dobrým zvykom v mnohých operných dielach. V tomto prípade treba uznať, že sa vyhli gýčovosti a to, čo sa možno na začiatku javilo ako odvážne, zrazu dávalo zmysel a všetky tie útržky, ktoré sme ako diváci vnímali ako čiastky alogickej mozaiky, zrazu do seba zapadli: umierajúca Violetta strhne plachtu z obrazu, kde sa odhalí celý jej portrét – fotografia. Žena vnútorne rozložená na kusy má opäť svoju celistvú podobu a díva sa na všetkých nás v hľadisku…

Touto záverečnou metaforou sa Catalano vyhol klišé a uzavrel svoj vizuálne pôsobivý príbeh Traviaty s mnohými symbolmi a diváci sa mu za to odmenili búrlivým aplauzom. Či už ich dokázali odhaliť alebo nie, je zjavné, že práve moderné poňatie Verdiho diela prinieslo do SND svieži závan niečoho inovatívneho, hoc aj to škodí v mnohom interpretačným výkonom. No nepochybujeme o tom, že slovenskí diváci toto všetko prepáčia a hľadiská budú dostatočne plné. Za redakciu to tomuto dielu úprimne prajeme. Verdiho Traviata si to jednoducho zaslúži.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Marek Olbrzymek


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno