Nevedno, či tak rýchlo zabúdame, alebo sme sa ešte ani dostatočne nepriučili slobode. Hádam, že potrebujeme ešte ďalší Kristov vek na to, aby sme odhalili to, čo má pre nás skutočnú trvácu hodnotu.
Moja generácia už totalitu nezažila. Nepamätáme si dokonca ani chaotické 90. roky, kedy nával slobody ako lavína zotrel predstavy o novom poriadku vecí, ktorý by sa vyvíjal prirodzene a nenásilne. V škole si dejepisár stále dookola váľal na jazyku múdro, ktoré všetci dobre poznáme: kto si nepamätá svoju minulosť, je odsúdený si ju prežiť znova. A mňa minulosť nezaujímala. Doma sa stále spomínalo na časy, kedy sa nedalo nikam chodiť. Starí rodičia mi rozprávali príbehy o ich „lokálnych“ dovolenkách, keď nás rodičia brali v lete k moru, lebo oni toto nemohli. A mne to bolo stále jedno. Bol som príliš malý na to, aby som vedel popísať svoj postoj. Z pohľadu dospelého človeka, by som ho dnes vyjadril asi takto: Som dieťa slobody. Môžem chcieť všetko a či to dostanem záleží iba na tom, či presvedčím svojich rodičov, aby mi to kúpili. Svet sa zmenil, tak sa už zobuďte a nežite v dobe minulej. Bojovali ste proti nej a zvíťazili ste, tak sa už konečne začnite dívať dopredu. Ja som dieťa slobody a nepoznám nič iné iba slobodu. Vaše dávne problémy ma už nezaujímajú a vy by ste sa ich mali konečne tiež zbaviť.
Roky som nedokázal pochopiť posadnutosť minulosťou nie len v mojom blízkom okolí, ale aj v kultúre, ktorú som vtedy vnímal tiež len obmedzene. Nakrúcali sa stále ďalšie a ďalšie filmy o totalite a ja som si znova vravel, načo? Veď to už všetci poznáme. Vy si to pamätáte, tak prečo sa už konečne nepohneme dopredu? Strach z minulosti vás k nej prikováva a brzdí. Vtedy vo mne prebývala takáto emócia, aj keď do viet som ju vedel sformulovať až neskôr. Skrátka som nerozumel som tomu, prečo ešte niektorí žijú socializmom, keď je to už minulosť.
Až neskôr na strednej škole, keď sa do parlamentu dostali aj krajne pravicoví extrémisti mi v pamäti (áno v pamäti!) zarezonovala veta: kto zabudol, prežije si znova. Vtedy mi došlo, že my Slováci zabúdame a tí, ktorí nám minulosť stále pripomínajú to nerobia pre vlastné vyrovnanie sa, ale práve kvôli udržaniu živej spomienky na niečo, z čoho sme sa ešte úplne nespamätali, no už sa k tomu znova pomaly uchyľujeme.
Dokumentárny film Ján Langoš – strážca pamäti (Dnes – 17. novembra na Dvojke o 14:25) z roku 2019 ukazuje tú prefíkanú slobodu, ktorá si našla svoju cestičku cez mladých a charizmatických ľudí. Žila a bola sama sebou aj v dobe, keď to nebolo dovolené a čakala na svoju príležitosť. Ján Langoš, ako významná osobnosť Nežnej revolúcie videl komunizmus ako číre zhmotnenie zla a bojoval proti nemu nie zášťou ani hnevom, ale dobrotou a hodnotami. Milovník hudby, prírody a počítačov a zakladateľ Ústavu pamäti národa dbal na minulosť, jej osvetlenie a zoznámenie sa s ňou. Aby všetci videli a pochopili.
Aj dnes totiž mnohých ovládne spomienkový optimizmus na dobu, ktorá bola istým spôsobom jednoduchšia. Ďalší dokumentárny film Spýtaj sa vašich: 89 (Dnes – 17. novembra na Dvojke o 16:55) sa na minulý režim díva aj z uhla obyčajných ľudí, ktorým totalita možno dávala pocit istôt, ktoré v súčasnosti nenachádzajú. No tiež dokazuje, že bezstarostnosťou sa sny plniť nedajú a ak niečo chceme, musíme si priznať, že možno preto budeme musieť aj niečo urobiť.
Splniť si svoj cieľ chcela aj hlavná hrdinka filmu Fair Play (Dnes – 17. novembra na Dvojke o 15:20). Šprintérka Anna (Judit Bárdos) sa chce dostať na olympiádu. Jej tréningový program v sebe však zahŕňa aj neušľachtilé praktiky k zvyšovaniu fyzického výkonu. Anna tajne odmietne doping, aby sa na najväčšiu športovú udalosť dostala férovo. Fair Play je o typických intrigách, manipulácii, skrytých motívoch, nevyslovených zámeroch a o zvrátenosti režimu, v ktorom si aj členovia jednej rodiny museli navzájom klamať, aby jeden druhého ochránili. Dôležitý je pri tom pocit zbytočnosti a neoprávnenosti, ktorým zaváňali tieto praktiky. Veď bez toho sa vždy žilo a bude žiť lepšie.
Manipulácia je základným motívom aj ďalšieho hraného filmu, tentoraz od režiséra Pelíškov Jana Hřebejka s názvom Učiteľka (Dnes – 17. novembra na Jednotke o 20:30). Tento film zožal veľký úspech najmä vďaka “zákerne” presvedčivej hereckej predstaviteľke Zuzane Mauréry, ktorá si ako učiteľka s konexiami podmaní takmer všetkých rodičov svojich žiakov. Netradične koncipovaný príbeh s odvážnou formou rozprávania stelesňuje chaos, frustráciu a bezmocnosť človeka čeliaceho arogancii moci. Hlavný problém vzniká, keď sa spoločnosť rozdelí na dva tábory a prestáva ťahať za jeden koniec povrazu s cieľom veci zlepšiť. Jedni sa chcú vzoprieť, iní ísť radšej s prúdom, aby si zabezpečili aspoň nejaké istoty. Nie je nám takáto rozpoltenosť známa aj dnes?
Aj 33 rokov po revolúcii sa nezdá, žeby si Slovensko konečne vychutnávalo tie výhody slobody, za ktoré tak dlho bojovalo. Stále viac sa ozývajú sympatizanti vodcovských režimov, ktorým viac vyhovuje vláda silnej a tvrdej ruky, než priama zodpovednosť za smerovanie spoločnosti a vlastného života. Nevedno, či tak rýchlo zabúdame, alebo sme sa ešte ani dostatočne nepriučili slobode. Hádam, že potrebujeme ešte ďalší Kristov vek na to, aby sme odhalili to, čo má pre nás skutočnú trvácu hodnotu. Aj hlúposť a zlé rozhodnutia by sa tak dokázali postupne eliminovať.
Vo filme dokumentaristky Zuzany Piussi Muži revolúcie môžeme vidieť snahy niekdajších autorít nastoliť demokraciu v krajine, ktorá si ju ani nemala ako pamätať. Stavali základy nového sveta na pohyblivom piesku. Urobili vtedy niekoľko zlých rozhodnutí, čo zapríčinilo nestabilitu nasledujúcich rokov. Avšak demokracia vydržala a dodnes ju tu máme k zveľaďovaniu.
Aj teraz chvíľkami váham, nakoľko otvorene môžem hovoriť o veciach, o ktorých vlastne nič neviem, lebo som ich nezažil. Hoci poznám len život v demokracii, jej krehkosť a hodnotu si uvedomujem čoraz viac a rozumiem aj tomu, prečo aj súčasné umenie a kultúra nám to tak úpenlivo pripomínajú. Moja generácia sa učí len z toho, čo číta a počuje a preto už nie nechápavo, ale vďačne sa dívam na nikdy nekončiaci boj o slobodu a modlím sa, aby neutíchol.
Matúš Trišč
Zdroj titulnej foto: PubRes
