Film Don’t Look Up si kladie presne tie otázky, ktoré posledných pár rokov trápia každého z nás. A niekomu možno aj odpovie.

 

Ani zatvorené kiná vám nezabránia vidieť jeden z tematicky najaktuálnejších filmov.

Spomínate si na začiatky pandémie a na záchvat dobročinnosti, ktorá nás na krátku chvíľu spojila? Na moment bolo úplne jedno, koho kandidát v tom čase vyhral voľby. Ľudia spoločne šili rúška z vreckoviek a presviedčali sa navzájom, že nie je hanba ich nosiť. Hotelieri zadarmo poskytovali izby ľuďom, ktorí museli zostať v karanténe a mladí chodili húfne nakupovať potraviny dôchodcom. Prešlo pár mesiacov a všetko vyzerá inak. Z pandémie čo ochromila svet sa stala politická hra a za ruky ju ťahá každý, kto v nej vycítil nejakú príležitosť.


Od prvého momentu Don’t Look Up presadzuje svoju ústrednú myšlienku, ktorá v priebehu filmu zreje až napokon nadobudne kontúry toho, čo dnes dennodenne zažívame. Kate Dibiasky (Jennifer Lawrence) si ako alternatívna baba zaleje čaj a natrie hrianky jahodovým džemom. Hneď na to sa ako doktorandka astronómie posadí za obrí teleskop, aby objavila 9 kilometrov dlhú kométu letiacu priamo k Zemi. Tým sa začne jej zúfalý boj s dnešnou spoločnosťou bažiacou po nepravdách.

Vianočná premiéra komediálnej drámy s hviezdnym obsadením na Netflixe vytriasla tie najostrejšie kamienky z topánky súčasného pozemšťana, z ktorých mu často tečú nervy aj slzy. Spôsobuje tým nesmiernu radosť, že ktosi v mĺkvom dave – v tom, ktorý necíti potrebu svoje názory klásť pred oči iným prostredníctvom komentárových sekcií, a vďaka tomu pôsobí väčšinou akoby ani nebol  – je stále pri plnom vedomí a skutočne pripravený zaujať stanovisko voči hlúposťou ovládanému svetu. Je na čase, aby sme deťom nevtĺkali zásadu ústupčivej múdrosti, pretože tá prenecháva slovo stále absurdnejším alternatívam a robí z nich čoraz väčšie autority.

Čo ma teší nemenej je skutočnosť, že mi takto pred koncom turbulentného roka padla do lona možnosť napísať recenziu k filmu na tému, ktorá už dnes núti ozvať sa aj tých nanajvýš tolerantných. A keďže je jeden z najočakávanejších filmov tohto roka dostupný online, nemusia nás v tomto prípade mrzieť ani zatvorené kiná.

Herecká posádka akou katastrofická filmová novinka disponuje dáva signál, že nepôjde o klasickú megalomanskú živelnú záležitosť, aké sa k nám pravidelne zo zámoria dostávajú. Taký Leonardo DiCaprio za posledné roky výrazne zvoľnil tempo a v kinách sa objavil iba veľmi zriedka aj to spravidla pod taktovkou najväčších režisérskych osobností. O to prekvapivejšie boli správy o pripravovanej komédii Adama McKaya, ktorého režisérka či producentská minulosť nie je jednoznačnou zárukou kvality. Okrem šialených komédií sa však evidentne našiel aj v politických drámach a vďaka silnej reflexii súčasnej doby vytvoril jeden z najlepších filmov tohto roka.

Don’t Look Up stojí na kvalitnom scenári, ktorý sa v rámci žánru v mnohom odkláňa od diváckych očakávaní. Jasné, máme tu dvojicu vedcov a ich prevratný objav, ignorantské autority, proces dokazovania pravdy a snahu o záchranu ľudstva. Ale dôležitosť týchto zložiek je oproti klasickému trháku značne poprekrúcaná a v rámci celkového zámeru azda ani nemohla byť nastavená lepšie. Nenájdeme tu žiadnu heroickosť ani neskonalú obetavosť hlavného hrdinu, nijakú záchranu na poslednú chvíľu, ani klasický happy end. Kľúčový je totiž práve zápas s politickými autoritami. V McKayovom filme sa osobnosti v čele štátu zahrávajú s dvoma zásadnými občianskymi emóciami, strachom a jeho náprotivkom – bezstarostnosťou. Jeden aj druhý emočný stav dokáže doviesť človeka z davu k volebnej urne aby tam vhodil lístok. Aké meno na ňom bude zakrúžkované záleží len od toho, ktorý kandidát udrie na správnu strunu a včas odhalí či svoje ovečky radšej nastrašiť, alebo uchlácholiť.

Autor upozorňuje na nebezpečné vyňatie racionality z diskusií o zásadných otázkach existencie ľudstva. Tie sú často príliš komplexné, či desivé na to, aby sme im venovali plnú pozornosť a tak si ich radšej prifarbíme, vytvoríme z nich pár vtipov, internetové meme a z hrozby sa rázom stane zveličená historka, čo odíde tak nepozorovane ako prišla. Iba žeby nie. Zdá sa vám toto všetko povedomé? Hádam, že sa dnes na Zemi nenájde nik, kto by mal problém preniesť si myšlienku tohto filmu do reality. Načasovanie nemohlo byť príhodnejšie. Pretrvávajúca koronakríza a všeobecná vyčerpanosť z nej nemá konca kraja, no vďaka tomu mal McKay dosť času do bodky vyladiť príbeh a ukázať nie len svoj pohľad na túto chorľavú dobu. Dnes dobre známa frustrácia je tu našťastie pretkaná skvelým nápaditým humorom, ktorý znova zaháňa známe klišé a miesto neho prináša niečo nové, vtipné hoci trochu samoúčelné. Keď sa zúfalá vedkyňa v slabej chvíľke uprostred vybičovanej beznádeje neuchýli k sebaľútosti ani melanchólii, ale miesto toho iba posunie podarený fór spred pol hodiny na novú ešte podarenejšiu úroveň, dodáva to filmu zvláštny úsmevno-horký tón a nosnú myšlienku zľahčovania tragédie ešte raz podčiarkne.

Veľmi silná a presne mierená kritika však nekope iba za jednu stranu. Aj keď sa väčšinu času prikláňa k názoru, že pravdu možno nájsť s veľkou pravdepodobnosťou u toho, kto po nej celý život pátra – v tomto prípade odborníci a vedci – zároveň pripomína, že titul z prestížnej univerzity, ba ani Nobelova cena nemusí byť garanciou správnosti. Je teda potrebné dôverovať a preverovať.

Mnohé metafory vo filme sú doslovné, ale ani náhodou nepôsobia lacno. Práve naopak, ich sila je v spojitosti s ich aktuálnosťou ohromujúca a vy budete cítiť radosť z toho, že niekto dokonalo popísal to, čo vás už nejaký ten čas škrie. Táto podstata je jemne zahalená do očí bijúcou parádou v podobe hereckého obsadenia, ktoré však pamätá na to, čo je na prvom mieste.

A týmto sa opäť sa vraciam aj ku castingu. DiCaprio je známy svojou angažovanosťou v environmentálnych záležitostiach. Myslím, že práve potreba osloviť diváka je dôvodom, prečo máme možnosť vidieť Lea v tak nepravdepodobnom filme a ešte nepravdepodobnejšej úlohe. Niektorí sa odvážili povedať, že ide o jeho najslabšiu rolu. V istom zmysle musím prikývnuť. Je to hádam prvý film, v ktorom na seba DiCaprio nestrhol všetku pozornosť. V bežnom prípade stačí, že autor toto horúce hollywoodske želiezko obsadí hoci len do vedľajšej roly (to si okrem Tarantina zrejme ani nik nedovolí) a na inom už nezáleží. V tomto diele však nejde o hercov (aj keď povedzme si na rovinu, ansámbel je poriadny). Nezáleží na menách, ani na rozpočte. To najdôležitejšie s čím autori prichádzajú je zúfalá prosba pre každého obyvateľa tejto planéty, aby zdvihol hlavu, otvoril oči a díval sa na tie neprehliadnuteľné signály, ktoré jasne hovoria, že nič nie je v poriadku. Aj keď sa nás naši milí mocnári snažia presvedčiť o opaku.

Nechcem však opomenúť zrejmý prínos každého z hercov. V chaotických detailoch máme možnosť sledovať hviezdne osadenstvo zhosťujúce sa rozličných postáv a charakterov, čo vytvára úžasnú zmiešaninu, prekypujúcu vtipom, štýlom a hereckým umením. Je veľkým potešením sledovať zrážky jednotlivých postáv s ich karikatúrnymi rysmi a to ako desivo pripomínajú skutočné osobnosti okolo nás. Až na Marka Rylanceho, ten sa už druhý raz a ešte dokonalejšie ukázal svetu ako nedostižne nadpozemský génius, ktorého si na Zemi zabudla neznáma civilizácia. Spolu s týmito osobnosťami a odvážnym strihom, ktorý sa však rýchlo udomácni v očiach vzniká organizovaný chaos, akýsi neporiadok v hlave vedca, z ktorého napokon vyjde neohrabané veľdielo.


Adam McKay reaguje na mnohé z toho, čo sa dnes ženie mysľou bežného človeka. Naozaj je to s tou ekológiou také zlé? A čo s tým urobia internetové petície? Prečo sa potom miliardári predbiehajú vo svojich raketách cestou na Mars? Nie sú oni tí, ktorí by mohli najviac pomôcť? Prečo sme nepočúvali vedcov, keď nás pred rokmi varovali?*A prečo ich nepočúvame ani dnes? Prečo je spoločnosť rozdelená a prečo mi tí druhí nerozumejú? Kam až dokáže vyrásť egoizmus politických lídrov a na čom si postavia svoje zámky, keď Zem už nebude? 

Pred pár rokmi by mi zápletka Don’t Look Up prišla pritiahnutá za vlasy, možno trochu prehnaná, nepravdepodobná, rozhodne veľmi osobitá a ktovie či by som ju vedel dostatočne aplikovať. Dnes s úžasom a poľutovaním obdivujem autorovu schopnosť stopercentne trafiť klinec po hlavičke. Rok 2021 je rokom smelých filmov, ktoré okrem iného dokazujú, že hlas ľudí nie je nečujný. Don’t Look Up je jeden z najodvážnejších filmov roka a kladie si všetky otázky, na ktorých dnes najviac záleží.

 

 

 

Autor: Matúš Trišč

Zdroj Foto: IMDB


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno