Petr Altrichter je otvorená duša, láskavá, priateľská, je to človek hlboko ponorený v hudbe. Svojím prístupom dokáže dostať z hráčov maximum, inak tomu nebolo ani na otvorení medzinárodného festivalu klasickej hudby v Piešťanoch.
Music festival Piešťany sa začal minulý týždeň v stredu 29.5. 2024 veľkolepo. Medzinárodný festival klasickej hudby sa koná v kúpeľnom meste každoročne od roku 1955. Dnes patrí medzi najstaršie hudobné festivaly na Slovensku, píše už svoj 69. ročník. Piešťanci aj väčším mestám ukazujú, ako sa to dá. Spraviť koncerty na vysokej úrovni, na ktorých všetko funguje – od dobre zorganizovaného zaparkovania počnúc (pre mnohých zanedbateľný detail, pre Bratislavčana utópia), cez otvárací ceremoniál, ktorý mal punc slávy a dôstojnosti, cez slávnostný otvárací koncert. Ten v dramaturgii myslel aj na to, že tohto roku si pripomíname Rok českej hudby a do programu zaradil majestátne dielo Bedřicha Smetanu, Má vlast. Na jeho prevedenie si pozval renomovaného, svetovo uznávaného českého dirigenta, ktorý rozvíja odkaz legendárnych českých osobností, Petra Altrichtera.
Festival potrvá až do 10. júla a je charakteristický mnohožánrovosťou. Zjavne ide s dobou, okrem klasiky, tohto roku väčšinou tematicky zameranej na českú hudbu, propaguje slovenských a českých interpretov, no otvára sa aj ďalším žánrom. Od starej hudby po súčasnú, komornú, symfonickú tvorbu, ale aj operu (v rámci priamych prenosov z Metropolitnej opery New York bude uvedený 1. júla záznam Dvořákovej Rusalky v réžii Otta Schenka), je to jazz, swing (Ondřej Havelka a jeho špičkový orchester Melody Makers), filmovú hudbu (Felix Slováček ml. s jeho komorným orchestrom a sláčikovým kvintetom predstavia) – žánre, ktoré dnes poslucháčom konvenujú.
Otvorenie festivalu malo lesk, bolo slávnostné, no nie pompézne, presne také, aké klasickej hudbe a tomuto festivalu s tradíciou, pristane. Na hlavnom schodisku budovy Domu umenia v Piešťanoch, ktorú navrhol slovenský architekt Ferdinand Milučký, sa predstavilo kvinteto hráčov na lesných rohoch Corni di Bratislava. Umeleckým vedúcim telesa je Branislav Hóz, člen skupiny lesných rohov Slovenskej filharmónie. Zvuk horny je špecifický, mäkký, no zároveň má schopnosť nosnosti, preto aj publikum, ktoré sa zhromaždilo poblíž parkoviska pod schodiskom a užívalo si tento slávnostný vstup do festivalovej atmosféry skôr neformálne, si mohlo teleso vychutnať. Najviac v interpretácii presvedčila zohratosť hráčov, vyváženosť zvuku, schopnosť práce s dynamikou, ale najmä ich súhra v rytmike a schopnosť vyspievania melodických línií. V tomto obsadení je to mimoriadne náročné, no v každej interpretovanej skladbe hráči telesa diferencovali zvuk a dosiahli spoločné dýchanie – nie metronomicky presné, ale v zmysle frázovania a kantabilnosti tém.
Na atmosfére festivalu bolo čarovné, že jeho otvorenie a plynutie bolo akési mimovoľné, z ľudí ste priam cítili uvoľnenosť, no zároveň to vzrušenie z otváracieho programu. Ešte pred koncertom sa publiku prihovoril generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner. Jeho prejav mal všetko, čo na takomto festivale očakávate. Vecnosť, ľudskosť, trochu vtipu a zároveň vysokú mieru profesionality. Svoju reč zasadil do kontextu festivalu s Rokom českej hudby, ale i pripomenutia si českých osobností, ktoré formovali našu kultúru. Marián Turner je reprezentatívnym generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie – prihovoril sa v plynulej angličtine aj nemčine taktiež zahraničnej časti obecenstva.
Dielo Má vlast je ikonické, ja osobne, keď ho počujem, vždy ma nabije energiou. Je neskutočne dobre napísané, je v ňom prirodzená muzikalita, no zároveň sila príbehov, poetickosť, tanečnosť, krásy prírody a história – to všetko spoločne tvorí hutné, majestátne, myšlienkovo mimoriadne koncentrované dielo s neskutočným efektom energickosti. Ak je, samozrejme, s pochopením a správne interpretované. Často tá „správnosť“ v tomto prípade súvisí aj s tým, že Smetanu diriguje český dirigent. Už niekoľkokrát sa stalo, že hosťujúci zahraniční dirigenti, ktorí cyklus symfonických básní Smetanu uviedli v Čechách, akosi nie celkom presvedčivo uchopili a pochopili toto dielo. Mohli by sme to vysvetliť tým, že externe získané vedomosti o histórii nedokážu výrazovo presvedčiť. Alebo aj racionálnym faktorom: najzásadnejšia je na tomto diele jeho tektonika.
Petr Altrichter patrí medzi skutočných majstrov, nadväzujúcich na interpretácie dirigentských legiend ako Václav Talich, Rafael Kubelík či Jiří Bělohlávek. Keď sme pred pár týždňami počuli Smetanov cyklus symfonických básní v Košiciach, zažili sme inú, ešte citlivejšiu a nuansovanejšiu dynamiku v podaní Roberta Jindru. Dal si záležať na poetickosti diela, podčiarkol špecifickú zvukovosť a z jeho interpretácie bolo zrejmé, že kladie dôraz na programovú stránku diela. Altrichter je skôr „klasik“ a z jeho prístupu bolo cítiť, že každé jedno prevedenie skladby je preňho sviatkom. Má ho naštudované do poslednej frázy, každý jeden nástup má v hlave – počas dirigovania partitúru nepotreboval, maximálne sa venoval orchestru Slovenská filharmónia. Ak máme hovoriť o povestnej chémii medzi muzikantmi a dirigentom, ktorá zásadne vplýva na interpretáciu, potom Altrichter je otvorená duša, láskavá, priateľská, je to človek hlboko ponorený v hudbe. Svojím prístupom dokáže dostať z hráčov maximum, inak tomu nebolo ani na otvorení festivalu.
Prvá z cyklu symfonických básní Vyšehrad s úvodným harfovým sólom v tempe Lento mala v sebe majestátnosť, ale i prekrásnu meditáciu a pokoj. Vnútornú pulzáciu rytmu vystihla prvá harfistka Slovenskej filharmónie Katarína Turnerová. Napriek pomerne suchej akustike koncertnej sály boli arpeggiá a úvodný motív spevné, znelé. Dynamickú hladinu piana a výraz dolce sa Altrichterovi podarilo držať v pomalom úseku Largo maestoso s nástupom dychových nástrojov (fagoty, lesné rohy, následne flauta, hoboje, klarinety). Bodkovaný rytmus nebol kostrbatý, no plynulý, legátami viazané frázy udržiavali majestátny výraz a plynulosť. Už z týchto úvodných fráz bolo zrejmé, že sa nám pred očami začína odvíjať historický príbeh hradu a jeho zašlej slávy. S nepatrnými dynamickými zmenami, fanfárovou trúbkou in Es s fragmentárnymi motívmi, držal Altrichter jednotné tempo a zvukovú hladinu, až kým nenastúpili sláčikové nástroje. Triumfálnu gradáciu však dirigent nenechal vyznieť s dramatickým efektom, nechal ju skôr vnútornú. Tento typ dramatickosti presne zodpovedal príbehu zničeného Vyšehradu. Sforzandá ani fortissimá neboli ostré, naopak, mäkké, s tempom pracoval obozretne, až pri prevzatí motívu oboch skupín huslí, viol a violončiel nasadil Allegro a plnší zvuk.
Tajomstvo interpretácie tohto diela spočíva v správnom rozložení síl, jeho myšlienkovom a výrazovom pochopení. V histórii krásy hradu nechal Petr Altrichter vypovedať príbeh, no interpretácia dávala tušiť, že ešte je toho mnoho nevypovedaného. V gradácii sa sústredil, aby orchester nepresiahol želanú dynamickú hladinu, lebo by v opačnom prípade všetky triumfy zazneli hneď v prvom príbehu. Skôr nechal vyniknúť intímne kontrasty – pohľad na zničený hrad bol v jeho podaní plný smútku a bolesti. Pomalý, spevný, zádumčivý, aby ho opäť striedala harfa a pripomenula jeho krásy. I keď český dirigent dbal na poéziu hudby, nevzdal sa detailov – delenia témy medzi jednotlivé skupiny, ktoré zneli priezračne, nástupy boli presné, so spomaleniami pracoval citlivo, nedal im však väčší priestor, než bolo potrebné. Pod jeho taktovkou hrali hudobníci disciplinovane, lesné rohy v pianissime, nostalgická pripomienka harfy a vyvážený zvuk na záver prvej časti nás presvedčili, že toto dielo je v správnych rukách.
Sólo flauty vo Vltave bolo v pomalšom tempe, no vďaka plynulosti dokázalo vzbudiť obraz na pramene tečúcej rieky. Keď sa však pridal klarinet, spevnosť sa na chvíľu vytratila. Priniesli ju opäť až violončelá, ktoré v tento večer podali presvedčivý, precítený výkon (rovnako ako violy – ich konzistentný, vrúcny zvuk bol v orchestri zážitkom). Pokiaľ sa z českej hudby vytratí spevnosť a vrúcny zvuk, nedokáže priniesť príbehom tú poéziu, ktorú by mala. Téma v prvých husliach nemala diminuendá a spevnosť, ktorú akosi prirodzene od Vltavy očakávate. Dynamická hladina pritom bola nastavená dobre – skupina druhých huslí, violy a violončelá boli jednotným, dobre koordinovaným sprievodom, pulzujúce kontrabasy boli spoľahlivé. No ak očakávate, že nad nimi sa bude rozliehať v podaní prvých huslí melódia, ktorá vás chytí za srdce, tento efekt sa nedostavil. Priznám sa, bolo mi to tak trochu ľúto, pretože dívať sa na dirigenta Altrichtera je vždy zážitok. Diriguje celým telom, jeho muzikalita je ako magnet a prenosná – podľa jeho gest presne viete, aký zvuk by mal znieť. Nebola v ňom ani mäkkosť, ani spevnosť, akoby téme ešte chýbala umelecká a muzikantská nadstavba, ktorú v podaní nášho prvého orchestra akosi automaticky očakávame. Remeselne zvládnuté, no akosi v tom všetkom chýbalo srdce a najvypuklejšie som to vnímala práve v tejto symfonickej básni. Vyčítať však orchestru, že všetko bolo v tejto časti nedotiahnuté a akademické, by určite nebolo spravodlivé. Precízne dynamické stvárnenie tanečnej časti Vltavy bolo zvukovo a výrazovo zvládnuté, rovnako tak nočný výjav rusaliek, pohľad na majestátne hrady a zámky a ďalšie obrazy, ktoré sme sledovali spoločne s prúdom rieky, boli esteticky a interpretačne na vysokej úrovni. Každý z obrazov mal svoj život, svoju poetickú farebnosť a dokázal strhnúť. Altrichter viedol každý jeden detail, zmenu týchto obrazov a atmosféry s obrovským zaangažovaním. V záverečnej gradácii bola jeho práca s dynamikou a tempom úchvatná – z orchestra si zasluhujú pochvalu lesné rohy, ale aj trúbky, trombóny (k tým sa ešte zaiste dostaneme, zasluhujú špeciálnu pozornosť)a tuba. Zvukovo bol orchester homogénny, mal presné nástupy a zvládnutá, konzistentná dynamika hudobných nástrojov pridala dielu potrebný lesk. Za zmienku určite stojí aj Altrichterova práca s tempami. Nezrýchlil ho v druhej skladbe tak neúnosne, ako sa to stáva mnohým dirigentom a niekedy aj na úkor zrozumiteľnosti hudby. Hosťujúci dirigent vedel, čo chce vypovedať a robil to zrozumiteľne. Svedčil o tom aj neželaný potlesk – nadšené publikum nechalo emóciám voľný priebeh a Altrichter okamžite reagoval, postavil ako reakciu bubeníka.
Šárka zhudobňuje bájku o dievčati, ktoré prisahá pomstu nevernému milencovi. Úvod mal správnu dynamiku, presné nástupy ju podporovali a tak isto gradácia prispela k tomu, aby sme sa na tento tragický príbeh naladili. Nešťastnú lásku Šárky pripomenula lyrická melódia huslí, opäť striedaná búrlivou pasážou. Tú prerušil príchod Ctirada – miernejšie tempo a najprv tiché tóny jeho zbrojnošov, prichádzajúcich z diaľky. K zvukovej kultivovanosti a postupnému stupňovaniu tohto motívu ešte chýbalo lepšie prepracovanie. Klarinetové sólo – milostné vzplanutie Ctirada bolo zvládnuté, no k emocionálnejšej presvedčivosti mu chýbala voľnosť vo frázovaní a výraznejšie kontrasty v dynamike. Pri láske očakávate jednoducho viac. O to presvedčivejší zvuk mali violončelá, svojou sladkosťou a vrúcnosťou. Farebnosť tohto citu Smetana rozvinul v ďalšom úseku tejto symfonickej básne – Moderato, ma con colore. Nositeľom melódie bola skupina prvých huslí, postrádali sme v nej však kultivovanosť a precítenosť tónu. Kedy ak nie v tejto chvíli je priestor na prácu s výrazom? Nastala akási disproporcia medzi gestami, žiadajúce po naliehavosti stvárnenia melódie a výsledkom, ktorý sme počuli. Mechanické hranie vás o citovom vzplanutí skrátka nepresvedčí. Výstavba úseku, v ktorom sa koná veselica, následne Ctirad a jeho zbrojnoši zaspia, bola zvukomalebná, živá, s potrebnými spomaleniami, postupnou dynamickou hladinou piána a známym signálom lesného rohu. Napätie, aké dokázal vytvoriť dirigent pred záverečnou scénou – krvavým činom pomstychtivej dievčiny, hoci s počuteľnými rytmickými problémami orchestra, ktorý sa až v záverečných taktoch dostal k súhre, doznievalo v človeku ešte dlhú chvíľu pred prestávkou. A tak isto zvuk trombónov – vzácne čistých a rytmicky presných.
Oslava českej krajiny – to je symfonická báseň Z českých luhů a hájů, v ktorej hráči orchestra nastúpili koncentrovanejší ako v prvej polovici koncertu. Konečne sme počuli ten zaangažovaný zvuk, napriek špecifickej akustike (na ktorú si však poslucháč čoskoro zvykne a je schopný akceptovať ju). Plastickosť, mäkkosť zvuku evokovala oslavu krajiny, bolo to plné, „šťavnaté“ fortissimo sláčikových nástrojov a drevených dychových nástrojov. Postupné uberanie dynamiky a part drevených dychov dychy (vynikol najmä zvuk hoboja) v piane navodili lyrickú, pastorálnu atmosféru. Najznámejšou z tejto symfonickej básne je fúga – husle vo vysokých polohách v piane, ku ktorým sa postupne pridávajú ostatné skupiny, violy a violončelá, pričom dychy ako signály žili vedľajším, no nie menej podstatným životom, aby sa potom téma preniesla práve na dychové nástroje a sláčiky ostali vo funkcii sprievodu. Altrichter majstrovsky ovládal tieto hladiny – mäkké, spevné horny mu boli oporou. Skupina druhých huslí a viol tému následne vo fúge prebrala – hoci mnohí dirigenti túto pasáž chápu ako poetické obrazy, krásy krajiny a neúmerne spomaľujú, český dirigent ostal pri svižnejšom tempe a udržal tak zvukovú konzistentnosť. A taktiež dynamickú. Nedovolil hudobníkom, aby po celý tento čas, až po gradáciu, presiahli predpísané piano. Dokonca v pasáži označenej ako fortissimo síce volil veľký, poetický, široký zvuk, no nie mohutný (ak by boli legata dôraznejšie, rozhodne by vyznel ešte s väčšou poéziou). Dráma tejto kompozície nás predsa len čakala – a tento obraz ústil do ľudovej veselice (v partitúre označená ako Allegro. quasi polka, spočiatku len naznačujúca priebeh hudby s návratom k pôvodnému tempu), preto nebol dôvod na strhujúce drámy.
Záverečné dve časti Tábor a Blaník sú medzi sebou hudobne prepojené – Blaník začína tam, kde Tábor končí. Obdobie husitstva považoval Smetana za vrcholné obdobie českých dejín a práve Tábor ho oslavuje – husistský chorál Kdož jsou boží bojovníci sa objavuje v rôznych podobách v celej skladbe. Tympany, fagoty, violončelá a kontrabasy v hrobovom piane začali predposlednú skladbu cyklu, do tmavej farby sláčikových nástrojov sa naliehavo ozýval ostentatívny rytmický motív v lesných rohoch. Základom v gradovaní tohto motívu, a toho, aby nestratil svoju naliehavosť a výpovednú hodnotu, je udržanie tempa (Lento). Altrichter do tektoniky vložil maximum – práve na záver prichádza dráma, vystupňovanie celej skladby, ktoré bolo citeľné už v úvode. Jeho práca s intenzitou zvuku, schopnosť vytiahnuť farby a udržať napätie, je vskutku unikátna. A ešte: každá jedna pauza, každá fermata v tejto časti, ktorú Smetana zapísal do partitúry, má svoj zmysel. Bolo priam dychberúce, ako s nimi dirigent pracoval – celý orchester nechal zaznieť v plnej kráse, aby ho postupne, v záverečnom tóne stiahol do úplného ticha (áno, aj trombóny – ten zvuk by som vám dopriala počuť). Úsek Molto vivace bol svižný, rýchly a ľahký – práve to je moment, ktorý potrápi aj tie najlepšie orchestre. Precízna rytmika a dobrá kondícia orchestra sa prejavila práve v týchto dvoch záverečných častiach a maestro Altrichter predviedol, ako sa buduje dráma, kontrasty (stačí spomenúť si na jeden z ukážkových – horny v piane a ostrý zvuk tutti), ako z komplexného zvuku orchestra neopomenúť sólové nástroje (v tento večer podal excelentný výkon hobojista Matúš Veľas – jeho sólo v záverečnej skladbe Tábor bolo precítené, spevné, lyrické, priam dychberúce) a taktiež, ako nestratiť nervy a zbytočne, v exponovaných pasážach, neuponáhľať tempo).
Je priam neuveriteľné, akú silu má toto dielo. Jeho odkaz je neustále aktuálny, skladba, ktorá si vyžaduje nemalé zručnosti hráčov, by mohla byť otvorením brán do sveta klasickej hudby tým, ktorí sú len „začiatočníci“, zároveň je ukážkou poznania histórie a tradícií krajiny. Jediná škoda, že sa aj na Slovensku neuvádza častejšie. No po tomto koncerte vo mne akosi silnie pocit, že práve poznanie nám v dnešnej spoločnosti naliehavo chýba a spoznanie diela Má vlast by mohlo byť jednou z ciest k poznaniu.
Zuzana Vachová
Autori fotografií: Martin Palkovič, Tomáš Hudcovič
