Kto by to bol asi tušil, že román Les Misérables Victora Huga z roku 1862, ktorý tak dômyselne prepája romantiku s drsným realistickým obrazom sociálnych pomerov vtedajšieho Francúzska, bude aktuálny aj dnes?

Nadčasové myšlienky autora románu Bedári robia z tohto kultového príbehu jedno z najvýznamnejších a najkľúčovejších diel v histórii frankofónnej literatúry. Ukazuje totiž realistický pohľad na tých najchudobnejších – pracujúcich ľudí, žobrákov, ktorí umierajú v tej najväčšej chudobe doslova na ulici. Smrť ich kosí „v priamom prenose“ v tej najkrutejšej biede. Hugo chcel svetu ukázať realistický pohľad na vtedajšiu spoločnosť a obrovské nepomery v nej , pričom využíva na to takmer až dokumentárny spôsob. Zároveň rozvíja príbeh lásky nevyhýbajúc sa melodramatickým prvkom a prináša myšlienku vykúpenia, ktorá bude aktuálna vždy.


Spracovanie tohto diela – či už do filmovej alebo muzikálovej podoby, si vyžaduje obrovský kumšt. Napísať libreto, ktoré by „zhustene“ pretransformovalo všetky myšlienky tohto fascinujúceho románu tak, aby obsiahlo a dôveryhodne pretavilo všetko, čo chcel autor povedať, do hereckých a speváckych výkonov, vymyslieť dejovú líniu tak, aby sa divák do príbehu zaangažoval – to chce pôvodného libretistu Alaina Boublila, autora hudby Claude-Michel Schőnberga a francúzsku režisérku a hudobnú supervíziu od Marie Zamora. A to sa divadlu Nové scéna podarilo.
Priaznivci muzikálov už od leta vedeli, že tento celosvetovo známy titul sa Novú scénu dostane na jeseň a očakávali veľkolepú premiéru. Skutočnosť, že sa o realizáciu diela postará kreatívny tím francúzskej produkcie Bedárov, sa možno nikomu ani nesnívala. Na celý skúšobný proces dohliadal nielen autor Les Misérables Alain Boublil, ale hlavne Marie Zamora, pre ktorú je práve tento muzikál doslova srdcovou záležitosťou. Po absolvovaní Konzervatória v Paríži bola jej prvou profesionálnou úlohou, ktorú v divadle stvárnila, postava Cosetty v Bedároch. A muzikál – po prvý raz uvedený v slovenskom jazyku v prebásnení skúseného Jána Štrassera, sa tak dostal pred domáce publikum v exkluzívnej podobe. Po jeho zhliadnutí na predpremiére môžeme úvodom skonštatovať, že pevnú režisérsku ruku na pohľad nežnej a subtílnej Marie Zamora, je cítiť v každej jednej scéne, prejave, atmosfére, no najmä uchopení diela ako celku.

Marek Malůšek © 2019

Hlavným hrdinom príbehu, ktorý je naviazaný na všetky dejové línie diela, je Jean Valjean. V Novej scéne vytiahli eso z rukáva – postavu stvárňuje operný spevák zo Štátneho divadla Košice, Titusz Tóbisz, ktorý si už v minulosti Valjeana zahral v divadle v Miškolci. Postava teda nie je pre neho novinkou, otázkou však bolo, ako sa vysporiada s predstavami autorov pôvodného francúzskeho muzikálu. Tóbisz zvládol úlohu nielen po hereckej stránke, ale najmä speváckej. To, čo vyžadujú Bedári, je práve operný spev hlavnej postavy, s ktorým sa predstaviteľ Jeana Valjeana hravo vysporiadal. Dokázal zaspievať dramatický výraz, lyrický, no najemotívnejšia bola nesporne jeho finálna scéna, v ktorej využíva falzetové polohy. A to je pre každého speváka výzva. To, čo a zdá na pohľad iba ako kvalitná technika, je v skutočnosti jedna z najnáročnejších výziev pre každého operného speváka. Falzet v záverečnej scéne, kedy sa Valjean lúči a umiera, si vyžaduje dojemný prejav človeka zmiereného s osudom, so smrťou, a teda vložiť do speváckeho prejavu v extrémne vysokých polohách lyrický výraz. A to sa podarilo Tituszovi Tóbiszovi bravúrne. Nemenej dôležité bolo, aby hlavná postava spĺňala aj fyzické kritériá. Uvedomme si, že Valjean je konštrukciou veľký, mocný muž, galejník na úteku, takže obsadiť do tejto postavy vzrastom nízkeho, útleho speváka a herca, by bolo absurdné, ba priam až komické. Veď si len spomeňte na filmové spracovanie z roku 2012 v britsko-americkej koprodukcii, kedy si Valjeana zahral Hugh Jackman. Ruku na srdce, bez ohľadu na herecké kvality Jackmana, verili ste tejto postave? Tóbisz absolútne spĺňal aj tieto predpoklady – disponuje mohutnou postavou, fyzickou silou, dokonca aj vzhľadom pripomína galejníka, a to všetko doplnené kvalitným speváckym výkonom, takže slovenskí Bedári tak aj vďaka nemu získali tú správnu esenciu takú potrebnú pre pravdivosť a realistické stvárnenie príbehu.

Marek Malůšek © 2019

Bolo by mylné domnievať sa, že v Bedároch všetko stojí a padá len na postave Jeana Valjeana. Hugo tento román napísal tak dômyselne, že každá jedna postava tu má svoje miesto, svoj význam, je na scéne dôležitá, pretože tlmočí určitú myšlienku. Samozrejme, v prvom rade je to komisár Javert, neúnavný prenasledovník Jeana Valjeana, ktorý je ním doslova posadnutý. Javerta na predpremiére stvárnil Jiří Daniel (v alternácii Lukáš Vlček), ktorý sa do postavy vcítil s neuveriteľným nasadením. Z každého jeho gesta, výrazu, dokonca aj chôdze, je cítiť aroganciu a posadnutosť, ktorá v ňom celé roky vrie, len aby Valjeana dostal. Objaví sa na scéne ako tieň, jeho zákernosť a zároveň vnútorný strach, stvárnil Daniel vynikajúco. Disponuje aj krásnou farbou hlasu, preto nezanikol ani jeho spevácky výkon, naopak, dokázal do výrazu pretransformovať charakter tejto postavy.

Keďže príbeh Bedárov všetci dôverne poznáme, je zbytočné ho detailne rozoberať. Podstatnejšie je, ako sa s ním vysporiadali tvorcovia tak, aby nevynechali žiadnu kľúčovú scénu, ktorá hýbe dejom, no najmä neopomenuli ani jeden z charakterov z vtedajšej francúzskej spoločnosti, ktoré tak realisticky Victor Hugo popisuje. A samozrejme, v librete museli byť spravené rozumné škrty tak, aby bol v muzikálovej podobe príbeh rovnako emocionálne silný a nechýbal mu ani jeden kontext. Tvorcovia sa napríklad nezdržiavajú v úvodnej scéne vysvetľovaním, prečo sa Jean Valjean dostal do väzenia (vysvetlenie príde až vo chvíli, keď hlavná postava na pódiu rekapituluje formou spovede svoj život). Rovnako Javerta odhaľujú až v konkrétnych scénach – či už v duetách s Valjeanom alebo v zborových scénach. Tento krok, že postavy nepredstavili popisným spôsobom, ale ich charaktery a význam sa prejavujú až v konkrétnych situáciách, dodávajú slovenským Bedárom potrebnú dynamiku.

Marek Malůšek © 2019

Zbytočne dlhé nie sú ani scény Fantiny, v ktorej sa predstavuje Veronika Prášil Gidová. Skúsená muzikálová herečka a speváčka má za sebou niekoľko úspešných titulov – či už na muzikálovej alebo divadelnej scéne. Jej herecký prejav bol mimoriadne presvedčivý, rovnako aj spevácky. Nespievala síce opernou technikou, ale v jej prípade to ani nebolo potrebné, naopak, bolo by to skôr na škodu. Emócie, ktoré vložila do tejto postavy a výraz, boli totiž ďaleko podstatnejšie ako spevácky výkon. Veronika Prášil Gidová stelesnila bolesť, pocit odsúdenia spoločnosťou, strach, odhodlanie a následné zmierenie s presvedčivosťou, ktorú z tejto postavy divák očakáva. Rovnako aj jej dcéra Cosetta v podaní krásnej, nežnej Alžbety Bartošovej (z Novej scény ju poznáme z predstavenia Rómeo a Júlia) zahrala svoju postavu presne tak, ako si to libreto vyžadovalo. Je z nej cítiť nevinnosť, pokoru, oddanosť svojmu „otcovi“, ktorý jej dal domov a istotu, pravdivo zahrala mladé dievča, ktoré po prvýkrát pocíti lásku k mužovi, ktorým je študent Marius.


Marek Malůšek © 2019

Keď sme však už pri láske. Akosi sa opomína postava Éponine, ktorú bravúrne stvárnila Lenka Machciníková. A práve táto postava zosobňuje v Bedároch symbol skutočnej lásky. Myšlienka, že skutočná láska nie je sebecká, je v diele vyjadrená práve prostredníctvom postavy Éponine, ktorá je do Mariusa zamilovaná. Viac, ako na svojom šťastí, jej však záleží na práve na ňom. Aj táto postava si prešla obrovskou transformáciou: bola vychovávaná v rodine chamtivých podvodníkov, majiteľov pohostinstva – Thénardierovcov, no mala v sebe silu nebyť v dospelosti ako jej rodičia. Sledujeme radikálnu zmenu v jej živote, ktorý je taký odlišný. Nestala sa kriminálničkou a podvodníčkou, naopak, jej čistota, úprimnosť a dobrota je priam fascinujúca (a samozrejme, aj herecký výkon v podaní Machciníkovej). Tak ako Jean Valjean mení svoj život, mení ho aj Éponine, ktorá nebráni láske Cosetty a Mariusa, aj keď ho z celého srdca miluje. Stojí pri ňom až do samého konca, umiera v jeho náručí a šťastná. Táto ďalšia silná línia príbehu bola v slovenských Bedároch stvárnená s mimoriadnym akcentom a predstaviteľka tejto (len na pohľad) vedľajšej postavy, sa ukázala v tom najlepšom svetle nielen po hereckej stránke, ale aj speváckej. Výkon v jej scénach patril výrazovo aj technicky bezpochyby medzi tie najlepšie, ktorý muzikál prináša.
Nemožno opomenúť ani predstaviteľov dvojice – manželov Thénardierovcov (na predpremiére v podaní Marty Potančokovej /alternácia Katarína Hasprová a Jaroslava Rusnáka /alternácia Igor Šimek), ktorí do postáv vložili kombináciu komických momentov a súčasne zvrhlo odporných podvodníkov. Skrátka ľudia, ktorí prežijú každý „režim“. A samozrejme, Marius v podaní Petra Makranského stelesnil všetko to, čo má táto postava mať. Energiu, hrdosť a odhodlanie mladého muža, ktorý má veľké srdce, zahral aj odspieval Makranský s dobrou dávkou sebavedomia a istoty na pódiu. Je to skúsený muzikálový herec, čo bolo z jeho výkonu aj citeľné.

Marek Malůšek © 2019

Popri niekoľkých dejových líniách muzikál rozohráva aj ďalšiu – historicky podstatnú súvislosť, ktorá do príbehov postáv zasahuje. V roku 1830 sa v Paríži začínajú ľudia búriť, počiatky revolúcie cítiť vo vzduchu, napätie a nepokoje rastú. Bojov sa nezúčastňuje len Marius. Lídrom skupiny revolucionárov je Enjolras v podaní Patrika Vyskočila. Tento pozoruhodný muzikálový herec už niekoľkokrát preukázal svoj spevácky a herecký talent – aj v divadle Nová scéna (dokonca aj režisérsky). A vždy bol vo svojich úlohách presvedčivý. Má vynikajúci prejav – na pódiu je sebaistý, či už po výrazovej alebo speváckej stránke. Odhodlaného revolucionára stvárnil bezchybne, spomedzi ostatných doslova „vytŕčal“ vďaka excelentnému speváckemu výkonu (jeho predispozície čo sa týka spevu a vokálnej techniky, vďaka ktorej je jeho hlas dostatočne nosný ho predurčili na túto výraznú úlohu).

Marek Malůšek © 2019

Ku komplexnému zážitku z Bedárov prispela aj živá hudba – 25 – členný Symfonický orchester Slovenského rozhlasu dirigovali Jakub Žídek a Peter Valentovič (na predpremiére Valentovič). Živá hudba v muzikáloch v dnešnej dobe predstavuje raritu, ale ak sa to podarí, je to obrovské plus. Aj v tomto prípade orchester urobil veľký kus práce. Už od prvého momentu inštrumentálnej predohry podčiarkol atmosféru muzikálu a dodal mu tú správu esenciu. Skrátka a dobre, Bedári sa vďaka zohratému tímu podarili na Novej scéne zvládnuť na vysokej, profesionálnej úrovni. Nadčasový príbeh, silné melódie, ktoré časom dokonca zľudoveli a pozná ich dôverne každý, v kombinácii s vynikajúcimi hereckými a speváckymi výkonmi, do detailu prepracovanou scénou a kostýmami – to všetko robí zo slovenských Bedárov predstavenie, ktoré je priam nevyhnutné vidieť.

Zuzana Vachová
Foto: Marek Malůšek


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno