Bratislava Mozart Festival už tradične otvoril svoje brány priaznivcom hudby klasicizmu zádušnou omšou geniálneho skladateľa. Počuli sme ju v dychvyrážajúcej interpretácii.
Azda žiadna skladba v dejinách európskej hudby nie je opradená toľkými legendami ako práve Mozartovo Requiem d mol KV 626 (a pritom jeho príbeh je vcelku jednoduchý: Wolfgang Amadeus ho dokončiť nestihol, spravil tak až jeho žiak – skladateľ Franz Xaver Süssmayr) a nepochybne práve zádušná omša neprestane publikum a umelcov neustále inšpirovať. Obecenstvo na nej miluje všetko, čo Mozart dokázal vo svojom diele priniesť a v čom bol výnimočný: svoju invenciu v melodike, ale aj v harmonických postupoch, vynaliezavosť, originalitu a zároveň krásu v jasných a čistých kontúrach. To, čo mnohí skladatelia v jeho dobe poctivo remeselne tvorili, jemu padlo ako dar z nebies. Možno aj preto mnohí skladatelia ostávajú v jeho tieni, aj keď z pohľadu kompozičnej techniky ich diela v mnohom geniálneho Mozarta predčia.
Dnešné telesá preto stoja pred vážnou otázkou – ako interpretovať jeho diela. Poslucháč je s nimi stotožnený, pozná každý jeden takt a z úcty k skladateľovi je priam nevyhnutné zachovať všetko, čo do partitúry napísal (či už Mozart alebo Süssmayr). Štýlová čistota je síce neodmysliteľnou esenciou interpretácie vyhovujúcej slohu klasicizmu, prihliadajúc pritom na špecifiká Mozartovej tvorby, no ten skutočne správny punc jej dajú až dobové nástroje. A v prípade otvorenia Bratislava Mozart Festivalu sme boli svedkami priam dokonalej symbiózy týchto dvoch faktorov v podaní Orchestra 1756, Sólistov Salzburger Konzertgesellschaft (Salzburská koncertná spoločnosť), zboru Cantus XVII pod taktovkou dirigenta – umeleckého vedúceho, Konstantina Hillera.
Štruktúra zádušnej omše, delená do piatich opusov, sa začína krátkou trúchlivou inštrumentálnou introdukciou v piane, ktorá v priestoroch Katedrály sv. Martina nádherne vystupňovala dynamiku do následnej časti vo forte. Už v Introitus: Requiem aeternam (zbor a soprán sólo) skladateľ mimoriadne invenčne pracuje s hudobnými plochami pre orchester, sólové pasáže hudobných nástrojov, zboru a sopránového partu. Niektoré časti z hľadiska dynamiky dokonca pripomínajú romantizmus, aj keď formálne sú klasicisticky čisté. A orchester, zbor aj sólisti sa s tým vysporiadali bravúrne: frázy boli zrozumiteľné, precítené, výraz dosahoval mimoriadne pekné kontrasty, nie však na úkor štýlovej čistoty. Vďaka zrozumiteľnosti gest dirigenta sa podarilo docieliť kompaktný zvuk aj v takom majestátnom priestore, akým je známa bratislavská katedrála. A neboli to žiadne veľké patetické gestá, naopak. Tento orchester je už na takej vysokej úrovni, že mu postačí minimalistický prístup dirigenta. Už od prvej časti bolo zrejmé, že táto interpretácia bude jednou z najvýnimočnejších, aká sa nášmu publiku kedy dostala. V tomto prípade treba vyzdvihnúť sólistku Barbaru Achammer, ktorá svoj sopránový part zvládla presne v intenciách predpísaného výrazu: v častiach forte to nepreháňala, ale jej part sa mäkko niesol a vokálny prejav zboristov dosahoval tiež esteticky peknú vyváženosť (čo nie je taká samozrejmosť v prípade zborov).
V druhej časti Kyrie eleison (zbor) prichádza Mozart s kontrastnou dynamikou aj tempom, pričom využíva kontrapunkt ako základ kompozičnej práce. Speváci aj hudobníci si v tejto spleti hlasov poradili s ľahkosťou a všetky nástupy sme vďaka ich profesionálnemu prístupu k interpretácii mohli zreteľne počuť. Tento rýchly kontrapunkt ukončili v gracióznom Adagio a vďaka práci dirigenta v podmanivo jednotnom súlade.
V rámci tretej časti Sequentia je nepochybne najpopulárnejšia Dies irae pre zbor a tá aj býva častou výzvou pre dirigentov, najmä z pohľadu voľby tempa. Pri pomalšej variantne hrozí, že sa z toho stane tak trochu pochodová verzia, čo nie je práve najšťastnejší prístup. Predpísané tempo Allegro assai priam predurčuje Dies irae na dynamickejší a rýchlejší ráz, aký správne a efektne zvolil Konstantin Hiller. A v tomto prípade sa poriadne „zapotil“ aj orchester, pretože uhrať šestnástinové pasáže a v prípade dychov pomerne náročne stavanú rytmickú štruktúru, si vyžaduje výnimočnú inštrumentálnu zručnosť. Treba podotknúť, že muzikanti Orchestra 1756 to zvládli bezchybne. Bol ozajstný zážitok počúvať ich – najmä v rýchlych tempách sa často stáva, že interpretácia skĺzne do akejsi „remeselnej“ podoby, v tomto prípade sa však nič také nestalo. Hudobníci hrali každú jednu frázu precítene, pritom sa držali štýlovo v medziach klasicizmu.
Nasledujúca Tuba mirum prináša z inštrumentálneho hľadiska sólo, ktoré je pre mnohých trombónistov hrajúcich na historických nástrojoch, tak trochu obavou. Dobové nástroje veľmi citlivo reagujú na teplotné rozdiely, preto nie je výnimkou, že sa objavia aj intonačné nepresnosti. Zvlášť sa to stáva pri plechových dychoch (a to nemusia byť ani dobové). V prípade otváracieho koncertu Bratislava Mozart Festivalu sa to však nestalo. Po krátkej dvojtaktovej melodickej figúre do pozaunového sóla vstúpil basový spevák Vladimir Jurlin s intonačne sebaistým a farebne sugestívnym vokálom.
V Tuba mirum sa postupne vystriedali všetci sólisti: dialóg pozauny a basu vystriedal jediný hosťujúci sólista rakúskeho ansámblu – tenorista Matúš Šimko. Ten svojim pôsobivým výkonom presvedčivo konkuroval rakúskym kolegom – napokon, napriek mladému veku má už na konte niekoľko pozoruhodných skúseností: interpretoval tenorový part v Händlovom Mesiášovi a predstavil sa aj v Bachových Jánových pašiách. Mozart vo svojom diele tenorového speváka vôbec „nešetril“ a okrem g2 mu nadelil aj as. S výškami sa Šimko vysporiadal sebaisto a taktiež aj s výrazom. Tóny nasadzoval mäkko, frázoval s potrebnou oblúkovitosťou a korešpondoval s orchestrom. Aj pianový part, po ktorom nastúpila altistka, zaspieval s mimoriadnym citom a najmä vyvážene, čo teda vôbec nie je jednoduchá a samozrejmá vec u akéhokoľvek speváka. Altistka Katrin Auzinger disponuje krásnou farbou hlasu, čo je už samo osebe veľkou devízou. Aj v registri, v ktorom obvykle tóny znejú menej nosne, jej hlas znel spevne a s potrebnou spevnosťou – niesol sa priam celou katedrálou. A soprán v podaní Barbary Achammer, ktorý ju následne striedal, bol doslova unikátny. Čistý, priezračný, nemal v sebe tú rušivú silu vo výškach, na ktorú si musíme niekedy zvykať v našich končinách, ale bol prirodzene vkusný a nenásilný – a skladateľ nešetril ani sopranistku a nadelil jej aj party, kde sa niekoľkokrát opakujú tóny vo výškach, s čím si speváčka brilantne poradila.
Rex tremendae majestatis je určená pre zbor, strieda ju Recordare, Jesu pie, v ktorej sa opäť k slovu dostali sólisti. V tejto časti je ešte určite potrebné vyzdvihnúť záverečný „plač“ – Lacrimosa dies illa v predpísanom Larghette. Skrýva v sebe toľko emócií, ktoré zväčša stoja na pleciach zboru a orchestra, že len ťažko nájsť interpretáciu, ktorá by skutočne zosobnila ten vnútorný plač, subtílnosť, zmierenie, bolesť a zároveň emocionálnu búrku, ktorú prináša. Orchestru a zboru pod vedením dirigenta sa to opäť podarilo.
Štvrtá časť zádušnej omše, Offertorium má v sebe vnútorné napätie, ktoré Mozart dosahuje aj vďaka použitiu kánonu a neskôr fúgy. Domine Jesu Christe pre zbor so sólo kvartetom je dynamickejšia, kým Versus: Hostias et preces pre zbor, nesie v sebe meditatívnejší charakter. Orchester aj speváci vystihli tieto kontrastné polohy, no ani v pomalších tempách, ktoré Mozart dômyselne dokázal gradovať, sa nestrácala potrebná tenzia.
Piata časť, Sanctus, je z pera Amadeovho žiaka, čo poznačilo najmä harmonické postupy tejto časti. Poslucháč už má Requiem natoľko vžité a je s touto kompozíciou natoľko stotožnený, že to ani nevníma. Skôr sú preňho podstatné sólistické výkony, ktoré boli v tento večer vskutku bravúrne. Dostali priestor najmä v záverečnej časti Agnus Dei, Communio – Lux aeterna. Sopránové sólo a zbor zaplnili priestor celej katedrály spoločne s osobitou „príchuťou“ dobových nástrojov, ktorá je taká nenahraditeľná a špecifická, že ju zreteľne počuje aj ucho laika.
Orchester 1756 (každý, kto čo i len trochu pozná dejiny európskej hudby okamžite pri tomto čísle dostane asociáciu – rok narodenia génia Mozarta), ktorý bol založený v roku 2006 na počesť 250. výročia narodenia Wolfganga Amadea Mozarta, sa špecializuje na interpretáciu hudby obdobia klasicizmu. Vďaka intenzívnemu štúdiu historických materiálov a interpretácii na dobových nástrojoch, sa im za tie roky existencie podarilo docieliť nielen unikátny zvuk, ale aj interpretáciu štýlovo zodpovedajúcu obdobiu klasicizmu, zároveň súhru v orchestri.
Každá jedna fráza, ktorú v tento večer zahrali, mala svoju celistvosť, krásne dýchala a bolo zjavné, že v muzikantoch sa neskrýva len erudovanosť, ale aj radosť z hudby. Spoločne so zborom Cantus XVII Salzburskej koncertnej spoločnosti, ktorý tvoria speváci koncentrujúci sa na dobovú vokálnu interpretáciu a sólistami na čele s dirigentom Konstantinom Hillerom sa postarali o unikátny zážitok, na aký sa nezabúda. Rovnako ako na Mozartovo Requiem – aj keď ho človek počul už tisíckrát, vždy si ho s rovnakou chuťou vypočuje opäť. To dielo v sebe skrýva určitú mágiu, a nie je to len osobitými harmonickými postupmi skladateľa či frekventovanými subdominantnými prechodmi, ktoré tak rád vo svojej tvorbe používa. Skrátka, je to nevysvetliteľný fenomén – pre obecenstvo je jeho zádušná omša akýmsi magnetom…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Bratislava Mozart Festival – Tomáš Kuša
