Medzinárodný organový festival Ivana Sokola je presne ten typ festivalu, aký na Slovensku bytostne potrebujeme. Nielen repertoárom, ale i tým, ako dokázal preniknúť do regiónov a sprostredkovať poslucháčom silný duchovný zážitok vďaka prvotriednym umelcom.
Najstarší organový festival na Slovensku, ktorý založil sólista Štátnej filharmónie Košice, Ivan Sokol (1937-2005), má svoj 51. ročník za sebou. Otvárací koncert Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola /MOFIS/, ktorý sa vo svojich začiatkoch sústreďoval najmä do Dómu sv. Alžbety, najväčšieho kostolu na Slovensku, sa konal práve na tomto magickom mieste.
V minulosti to bol práve Ivan Sokol, vďaka ktorému sa na Slovensku objavovali významné osobnosti organového umenia. Dokonca v časoch socializmu – ak hovoríme, že fungovala železná opona, rozhodne to nebolo tak v umení, kde sa už v začiatkoch podarilo vďaka osobnosti a jeho kontaktom vybudovať silný festival. Ten dodnes pokračuje v tradícii – štafetu prevzali dramaturg Štefan Iľaš a tím zo Štátnej filharmónie Košice. Stojí však pred nimi náročná úloha – ako pritiahnuť do katedrál, chrámov a kostolov publikum rôznych generácií.
To, že sa to dá, dokázali aj počas tohto ročníka. Rozhoduje atraktivita priestoru, program, pozvaní umelci i samotný fakt, že festival sa už dávno nekoncentruje len do metropoly východu – Košíc. Hoci bol MOFIS spočiatku súčasťou festivalu Košická hudobná jar, dnes podujatia tvoria dva samostatné festivaly (od roku 1991), navyše, čoraz viac prenikajú do regiónov. Od roku 2006 sa MOFIS koná okrem Košíc aj Spišskej Novej Vsi, Poprade, Kežmarku, Rimavskej Sobote, Sabinove a v ďalších mestách, čím napĺňajú cieľ Ivana Sokola.
Hosťom otváracieho koncertu MOFIS-u bol výnimočný nemecký organista Rainer Oster, ktorý bol žiakom Jona Laukvika. Jedným z bodov programu bola aj slovenská premiéra Concerta pre organ a sláčikový orchester od Laukvika, skôr však ako sa k samotnej dramaturgii dostaneme, ešte pár slov o okolnostiach priestoru. V Dóme sv. Alžbety hrali košickí filharmonici počas organového festivalu naposledy 10. mája 1977, takže aj z tohto pohľadu to bola výnimočná udalosť. V majestátnych priestoroch chrámu rozhodne nie je možné uvádzať skladby pre veľké obsadenie – symfonický orchester v akustických možnostiach tejto stavby by mal zjavné problémy s dozvukom.
Ako nám vysvetlil dramaturg festivalu Štefan Iľaš, nechceli hrať malé barokové organové koncerty, ktoré by predsa len vyzneli lepšie v podaní špecializovaných súborov na starú hudbu (hoci, musíme dodať, že aj s poučeným štýlom interpretácie majú Košičania dobré skúsenosti). Práve preto padla voľba na zaujímavú kombináciu dvoch skladieb pre organ a sláčikový orchester.
Tou druhou bola pre publikum inštrumentálne atraktívna Poulencova skladba Concerto g mol pre organ, sláčikový orchester a tympany. Košický orchester v komornejšom zložení so sólistom Rainerom Osterom hral pod taktovkou nášho dirigenta, ktorý má s repertoárom 20. storočia bohaté skúsenosti, Mariána Lejavu.
V slovenskej premiére uvedená kompozícia Jona Laukvika a jeho Concerto pre organ a sláčikový orchester nemohla ani padnúť na lepšieho sólistu. Oster, okrem toho, že bol Laukvikovým žiakom, hral aj svetovú premiéru 7. februára 2016 vo veľkej koncertnej sále HMDK v Stuttgarte (nahrávka je k dispozícii aj na YouTube). Je zaujímavé porovnať si úplne odlišný prístup k interpretácii diela: kým v Košiciach sa tempa predohra líšila, následne už vstupom organu sa obe telesá zosynchronizovali v jednotné tempo, Lejava pristúpil k dielu rozdielne. Podporil vrúcnosť sláčikov, ktorá sa striedala s ostentatívnym, opakujúcim sa organovým motívom v rýchlom tempe. Kontrastný, v pomalom tempe, ktorý uviedol organ, bol stavaný presne na priestory chrámu. Mal v sebe prekrásnu zvučnosť, jednoduchosť, dlhé tóny a pritom bol až zvláštne elementárny. No práve vďaka akustike Dómu sv. Alžbety nabral mohutnú silu – samozrejme, aj sugestívnej interpretácii Ostera, ktorý jednotlivé tóny motívu vyhral a nechal ich v správnej dĺžke doznieť.
Vyvážený, homogénny zvuk sláčikového orchestra pod vedením koncertného majstra Mátyása Mézesa sa niesli v priestoroch bez neželaného dozvuku. Boli to lahodne stavané sprievodné, ľubozvučné motívy, ktoré v mnohom pripomínali filmovú hudbu. Štruktúrou tento nórsky autor čerpá z minimal, scénickej a filmovej hudby, zjednodušuje výrazové prostriedky, no rozhodne ho nemožno nazvať simplicitným. Jeho postupy v harmónii sú vycibrené, dokáže spraviť krásne prechody a bez toho, aby ste ich vôbec racionálne vnímali, sa zrazu ocitnete v úplne inom svete – tonálnom, aj melodickom. Je to prúd hudby, pri ktorom nemusíte premýšľať, vtiahne vás okamžite svojou hĺbkou, hraničiacou s meditáciou.
Vidieť v priestoroch tejto skvostnej katedrály publikum, ktoré sa necháva unášať touto krásou so zatvorenými očami – to bol očarujúci pohľad, ktorý sa málokedy naskytne. Organ spolu s orchestrom sa v tomto prípade stali nositeľom čistej krásy. Pod taktovkou Lejavu si košickí filharmonici dávali záležať na modelovaní každej frázy – dokonca aj v takých obrovských priestoroch bolo možné zachytiť prekrásne pianissimá, kým sa opäť nevrátil rýchly motív. V skladbe poskytol skladateľ dostatočný priestor aj pre sólový organ, v ktorom sa v kadencii blysol nemecký organista. Dokázal v nej obsiahnuť motívy, ktoré sme počuli v diele, no zároveň aj svoj vlastný vklad.
Finále prinieslo dialogický úsek, v ktorom sa dopĺňal organ spoločne s orchestrom. Hudobníci boli so sólistom vynikajúco zohratí, čo svedčí o profesionalite tohto orchestra.
Pri takomto sólistovi, ktorý nahráva pre renomované vydavateľstvá, nemôže chýbať dielo Johanna Sebastiana Bacha – zneli Praeludium in d BWV 539/1 a Fuga in d BWV 539/2. Hrať dielo Bacha v takomto priestore si vyžaduje veľkú skúsenosť, nielen s hudobným nástrojom, ale i s priestorovými dispozíciami. Toto prelúdium i fúga znejú veľmi dobre aj v menších kostolíkoch, práve v tom je čaro diela tohto geniálneho skladateľa. Rainer Oster si vybral zaujímavý repertoár – základom fúgy je druhá časť Bachovej husľovej sonáty z roku 1720. Úprava pre organ je ako stvorená a interpretácia nemeckého organistu mala v sebe vážnosť, kombinovanú s majestátnosťou, pritom v kontrapunkte dokázal byť zreteľný. Jeho triezvy prístup k lyrike bol adekvátny, frázovanie čisté a dynamika zo strany interpreta bola dokonale ovládaná.
Nasledoval bonbónik večera: zvukovo atraktívny Koncert pre organ, sláčikový orchester a tympany Francisa Poulenca. Koncert vznikol v rokoch 1934 až 1938, bol objednaný princeznou Edmond de Polignac v roku 1934 a mal byť skladbou s komorným orchestrom a ľahkým organovým partom, ktorý princezná mohla hrať sama. Zanedlho však skladateľ od tohto zámeru upustil a namiesto toho napísal veľkolepé a veľmi ambiciózne dielo. V roku 1936, na púti opäť objavil vieru v kresťanstvo, čo mu bolo ešte väčšou inšpiráciou dokončiť organové dielo. Poulenc až do tohto momentu nikdy predtým nepísal pre organ, takže študoval diela slávnych barokových skladateľov, Bacha a Buxtehudeho.
Hoci má skladba sedem rôznych označení tempa, rôznych sekcií, hrajú sa súvislo. Goticky znejúci, expresívny akord v ústrednej tónine g mol na organe otvoril kompozíciu, temný úvod pokračoval spodnými polohami kontrabasov a tympanmi, aby sme sa neskôr dostali do éterickej, prekrásnej, absolútne kontrastnej témy v sláčikoch. Už to, ako precízne bol vystavaný tento úvod koncertu, naznačoval skvostnú interpretáciu a pochopenie Poulencovho diela. Je doslova presýtené duchovnou atmosférou, ktorú kombinuje s progresívnymi harmonickými postupmi. Ich zreteľným nositeľom bol najmä organ – keď sa ozvali tieto akordy v priestoroch Dómu, sálala z nich temnosť, no zároveň vážnosť a hĺbka.
Tempami a témami variabilné dielo je plné farieb a rytmov, dokonca časti v bodkovaných rytmoch v rýchlom tempe zneli mimoriadne expresívne. Popri nich, témy vo vrchných polohách sláčikov ľúbezne, tympany úderne – množstvo zmien v štruktúre kompozície v krátkom čase, spravilo z tohto počúvania jedinečný zážitok. Keď sa ozvali klesajúce sekundy v podaní organu, okamžite ste cítili baroko, no v novom podtexte. Dialogické pasáže medzi sláčikmi a organom vytvárali patričné napätie a dirigent dokázal to najdôležitejšie – udržiavať v skladbe neustály ťah. Skladateľ dokázal v tomto kuse umne kombinovať disonantné časti s prekrásne konsonantnými, melodicko ľúbivými, oddychovými časťami. Práve tie mali v sebe zvláštny typ melanchólie, ktoré košickí filharmonici dokázali hrať s presvedčivosťou, a naopak, dramatické a expresívne s potrebnou dravosťou.
Kolísanie medzi temným svetom a svetlom – aj tak by sa dala nazvať fantazijná skladba, ktorá neustále kolíše v nálade, tonalite, tempe, rytme. Zmysel skladateľa pre variáciu, sa v tejto kompozícii ukázal ako unikátny – dokázal rozvíjať motívy tak, aby neustále prekvapil poslucháča. Organ do koncertu včlenil ako plnohodnotný, kráľovský nástroj, ktorý dokáže nielen farebne, ale i významovo a obsahovo spestriť kompozíciu.
Takýto festival Slovensko priam bytostne potrebuje – svedčil o tom nielen zaplnený chrám, ale i spôsob, akým reagovali ľudia na organovú hudbu. Pri organových koncertoch je vždy otázna spontánnosť potlesku. Publikum vždy mierne váha, či má tlieskať po Bachovi – predsa len, je to priestor, v ktorom má človek spätosť s Bohoslužbami. Navyše, niektoré skladby tento pocit ešte viac umocňujú. Pri mnohých organových koncertoch nie je vždy atmosféra celkom koncertná a blíži sa skôr k silnému duchovnému zážitku, ktorý práve MOFIS všetkým poslucháčom priniesol.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jaroslav Ľaš
