„Stoj, tristo hrmených! Stoj, tisíc hrmených! Stoj, tisíctristo hrmených! Pacho, oni ma nepočúvajú!“ Buďte si istí, že túto mladú kapelu z Levíc počúvať budete. Už na debutovom albume dokazujú, že ich tvorba sa výrazne vychyľuje z tuctových rockových pesničiek.

Mladá klubová scéna na Slovensku sa čoraz viac rozrastá a to hlavne v menších regiónoch, ktoré sa opäť po korone začínajú očistne zmáhať. Či už niektoré neprežili alebo fungujú ďalej, odvážne hrajúcich, tvorivých kapiel je dostatok, najmä v mladej, nastupujúcej generácii, o čom svedčia práve festivaly, ktoré im dávajú šancu na prezentáciu. Určite, nemáme na mysli komerčné, veľké podujatia, skôr tie lokálne, menšie, ktoré navštevujú desiatky, maximálne stovky ľudí. Podstatné však je, že aj takéto kapely majú svoje publikum a ďalej vznikajú – vyberajú sa originálnymi cestami mimo hlavného prúdu. Paradoxom pritom je, že inšpiračným zdrojom hudobnej reči sa často stávajú minulé dekády – hudobný hedonizmus Pink Floyd, progresívny rock, art rock, rôzne štýly metalovej hudby, v kompozíciách často počujeme vplyvy európskej hudby, je to rôznorodý mix s počuteľnými vplyvmi minulosti. Nikdy však nie bezduchá kópia – mladí ľudia chcú byť originálni a v alternatívnych žánroch sa vyjadrujú svojským rukopisom, v ktorých neomylne cítiť stopu súčasnej doby. Ich hudba nesie pečať dnešných časov a priam odráža 21. storočie.


Levické trio, ktoré si hovorí 300 Hrmených sa dostalo do pozornosti koncertom na Slovenskom alternatívnom lete v roku 2019, kde dostali šancu na B stage. Je to presne pódium pre štartujúce kapely, ktoré už majú nacvičený svoj prvý repertoár, vedia ho publiku odovzdať s istotou a energiou. A presne takto si aj ich vystúpenie pamätáme. Nepochybujeme o tom, že kapelu zaregistrovali aj fanúšikovia festivalu Pohoda, kde Levičania vystúpili na Pohoda on the Ground v roku 2021. Trio na seba upozornilo aj v tomto roku – ich debutový album sa ocitol v nomináciách na ocenenie Debut roka v rámci súťaže Rádiohlavy za rok 2021. A to už je značný úspech, pretože sme mali za sebou dva ťažké roky, napriek tomu si ich v Rádiu FM ako výsostne nekomerčný projekt všimli a dostali sa medzi nominovaných interpretov.


V súčasnosti muzikanti formácie 300 Hrmených pracujú na nových pesničkách a postupne sa po zrušených koncertoch covidového obdobia dostávajú na scénu (účinkovali koncom júla na festivale Tužina Groove – multižánrovom hudobnom festivale v prírodnom areáli za dedinkou Tužina) s novým repertoárom.

Mladú levickú kapelu, ktorá hrá vlastnú tvorbu, tvorí trojica muzikantov Jakub Trňan – gitara, vokály, Alex Vražel – basová gitara, vokály a Matúš Czúdor – bicie nástroje, spev, a priečna flauta. Texty tvorí Matúš Czúdor a na hudbe sa podieľajú všetci členovia kapely – prioritne sa inšpirujú progresívnou a alternatívnou scénou 70-tych rokov. Debutový album formácie produkoval, nahral, mixoval a mastroval Vigo Vigaš a jeho ZVUKOLAM Production. Už minutáž skladieb je zaujímavá – takmer všetky skladby majú vyše 5 minút, s výnimkou záverečnej takmer 3-minútovej Diskotryskáč a Interlude, dokonca na debute nájdete veľkolepé Conerto v trvaní vyše 11 minút. Na takýchto plochách hrali v minulosti muzikanti, ktorí mali klasické vzdelanie, dokázali plnohodnotne využiť priestor v pomerne zložitej hudobnej forme, no v podstatne väčšom obsadení. Trio je záležitosť komorná a počuť v ňom každú chybu, rytmická sekcia v podaní levických muzikantov je však presná. Čím však ozvláštňujú štandardný rockový zvuk, sú flautové pasáže, bongá, občas klávesy – dominantným melodickým nástrojom je sólová elektrická gitara a priečna flauty, ktorá dáva skladbám podmanivú sonoriku a nové melodické možnosti.


300 Hrmených dokážu prekvapiť v každej skladbe. Už úvodná In Medias Res by sa mohla spočiatku zdať štandardnou rockovou inštrumentálkou s pevným basovým základom, občasnými gitarovými sólami a mimoriadne presne zahratými, variabilnými prechodmi na bicích nástrojoch. Muzikanti však pracujú hneď po odznení témy nielen so spomínanou flautou (tento motív znie ako jazzová improvizácia nad stabilnou štruktúrou) a menia aj tempá. Z rýchlej pecky sa zrazu stane rozjímavá, prekrásna pieseň v pomalšom tempe bez bicích nástrojov. Klasické rozložené akordy, nad nimi flautový motív – takéto intermezzo nepočúvate v obvyklých rádiových hitoch často, však?

Matúš Czúdor. Bubeník, flautista a autor skladieb – 300 Hrmených

Práve zvuk priečnej flauty, bongá a pentatonika sa stali základom pre ďalšiu skladbu – Lečo z Bombaju. Akokoľvek absurdne môžu na prvý pohľad znieť názvy skladieb (a to sme ešte nemenovali tie najlepšie), dokážete v nich odhaliť zjavné konotácie. Meditácia rág, opakovanie jedného motívu dokola, pritom pomerne jednoducho stavaná pieseň, tentoraz už aj so spevom, evokuje okamžite atmosféru z Indie. Hoci, keď sa započúvate do textu, chlapci z kapely určite nemajú až také vážne úmysly meditovať ani vzdávať úctu novému spôsobu života či nebodaj konvertovať. Je to skôr nadsázka, v hudbe sa opäť vrátia k rockovému modelu, opäť pracujú s tempami, neostane len pri „indických meditáciách“, no zo skladby sa opäť stane rocková vypaľovačka s výborným gitarovým sólom, pohyblivou, melodickou basou a dynamickými bicími nástrojmi.

Ešte väčším úletom je Bavorský Grepfruitový Kubizmus. Ak sa pokúsite nájsť v tejto inštrumentálke čokoľvek bavorské či stopy po grepfruite, zrejme neuspejete, to skôr s tým kubizmom sa dá pohrať. Z hľadiska hudobnej formy dokážu hudobníci poskladať na pohľad nesúrodé hudobné motívy v kontrastných tempách, no ako celok to funguje veľmi dobre. Takéto modely (možno na náročnejšej inštrumentálnej úrovni) sme už počuli v minulosti. Práve v progresívnom rocku, v hudbe 70-tych rokov. Nie sú to tuctové formy vyskladané na princípe sloha, refrén, sloha, no práve podstatne náročnejšie – aj z hľadiska rytmickej štruktúry variabilnejšie.

Kapela 300 Hrmených – nahrávanie albumu

Epilóg niečím pripomína spočiatku tvorbu Deža Ursinyho. To, akým spôsobom dokážu hudobníci pracovať s harmonickým základom, je až udivujúce. Skrátka, nečakajte troj-akordové pesničky. Levické trio sú hudobníci, ktorí ponúkajú podstatne viac – vedia pracovať s tonalitou a využiť ju vykreslenie atmosféry. Fatalisticky ladený text o ľudskej derniére je podfarbený temnou hudbou, ktorá však nie je prvoplánová. Pracujú aj s farbami, s tvorbou tónu a opäť – štruktúra skladby nie je klasicky pesničková, hoci ide o zhudobnený text.

Medzi dve najkratšie skladby debutového albumu patrí Interlude. Logicky má menej priestoru, pretože tento názov v hudobnej terminológii znamená krátku skladbu ako vsuvku medzi jednotlivé kompozície, v tradičnej štruktúre rockovej piesne predstavuje „prechodný motív“ pred zmenou nálady, tempa, rytmu… Pokojná meditácia, v popredí ktorej je opäť priečna flauta nás len utvrdili, že Matúš Czúdor, napriek tomu, že je samouk, dokáže na tomto hudobnom nástroji hrať s mimoriadnym citom. Či už vyspievať kantilénu alebo v rýchlom tempe zahrať sled krátkych motívov, dokonca dokáže presvedčivo pracovať s výrazom a farbou. Práve vďaka týmto pasážam sa stali kompozície sonoricky zaujímavé. Priečnu flautu poznáme z klasickej hudby, no využívali ju práve aj art rockové smery – dokonca aj na jazzové improvizácie, čím dostával tento žáner úplne novú umeleckú hodnotu. A samozrejme, aj publikum.

Po „breaku“ nasleduje jedna z najdlhších kompozícií albumu – Megalodon, takže aj z pohľadu dramaturgie mala inštrumentálna, pokojná vsuvka svoj význam. Od výbušnej časti v rýchlom tempe sa kompozícia dostane do absolútneho ticha, aby zvukovo postupne gradovala s monumentálnu plochu. Takéto časti sa v skladbe striedajú, využívajúc plný zvuk gitary a basgitary, pri subtílnejších sú v centre flautové sóla. Je to opäť precízne vystavaná inštrumentálka, ktorú môžete počúvať dokola a stále vás niečo prekvapí. Tvorba 300 Hrmených nie je predvídateľná – aj preto dokáže poslucháča obohatiť. Úplne iného charakteru je ďalšia inštrumentálka – postavená prevažne na gitarových sólach, U Mlynára. Keď sa do nej od začiatku započúvate, je v nej citeľný programový koncept.

Zaujímavé v tvorbe kapely 300 Hrmených sú aj skladby, ktoré majú príbehový charakter. Takou je aj Čierny Oceán, ktorá má silný poetický charakter – text piesne má vplyv na hudobnú zložku, ktorá sa mu prispôsobuje. Ak by našli hudobníci viac odvahy a „nekopírovali“ tak doslova náladu a poetiku textu v hudbe, mohla z toho byť podstatne progresívnejšia pieseň. Napriek tomu však nie je tuctová – má takmer sedem minút, je opäť bohatá z pohľadu členitosti, variability, práce s tempami a náladami. V kontexte ostatných, najmä progresívne znejúcich inštrumentálok, nemá až taký potenciál čo sa týka farebnosti a výrazu. Zato monumentálne Concerto, ktoré presahuje 11 minút, predstavuje mladých Levičanov presne v tom, v čom sú výborní. Už len skutočnosť, že dokázali zaplniť takúto veľkolepú plochu plnohodnotným hudobným obsahom – so sólami (ó áno, znie aj basgitarové a nechýba ani skvelé, koncepčne bravúrne zvládnuté sólo na bicích nástrojoch), vymyslieť koncepciu kompozície tak, aby vytvorila zaujímavý celkom nielen štruktúrou, ale i zvukom, svedčí o talente hudobníkov. Podstatne väčší priestor v skladbe Concerto je kladený na sólové výkony jednotlivých inštrumentalistov. Postupne sa predstavia všetci hráči kapely – až v tejto skladbe zisťujeme, s akými zrelými muzikantmi máme dočinenia.

No a záver je úplná recesia, ako sa na mladých ľudí sluší a patrí: Diskotryskáč s disko-klávesmi je zrejme odkazom pre všetkých, aby sme sa nebrali až tak vážne.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: archív 300 Hrmených

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno