Ak ste si mysleli, že ste o kráľovi jazzu, Milesovi Davisovi vedeli všetko, až hudobný dokument Stanleyho Nelsona vám otvorí oči.
Raritný hudobný dokument Miles Davis: Birth of the Cool sme si Kine Lumière mohli vychutnať v rámci cyklu Music & Film v Kine Lumière už po druhý raz. Svetovú premiéru mal na festivale Sundance v roku 2019, v premiére bol na Slovensku uvedený vlani a tohto roku opätovne otvoril cyklus hudobných dokumentov, ktoré dramaturgicky zostavuje Miro Ulman. Dá sa vôbec pripraviť akýsi sumár všetkého, čo Miles Davis počas svojho života nahral – urobiť akýsi exkurz jeho štýlovými zmenami, bez toho, aby ste sa vyhli nudnému, nezáživnému, encyklopedickému štýlu rozprávania? Režisér Stanley Nelson si pomohol dvoma spôsobmi, aby sa vyhol konvenčnému hudobnému dokumentu: hlavným „motorom“ filmu je Milesova hudba, ktorá snímke dodáva energiu, emócie, výpovednú hodnotu, rozpráva namiesto slov – od prvého momentu až po záverečné titulky. A napokon, k pravdivosti informácií prispievajú respondenti, ktorých spovedá. Sú to ľudia, ktorí Davisa poznali osobne. Paradoxne, azda najmenšiu výpovednú hodnotu majú pred kamerou odborníci – napríklad muzikologička so svojimi vyjadreniami nijako zvlášť neposúva informačnú hodnotu snímky na vyššiu úroveň. Nepovie divákom nič, čo by sme už predtým nevedeli, kým taký Carlos Santana svojou spontánnosťou a humorom hneď v úvode nenazval muzikantským slovníkom, v čom je hlavné čaro a genialita Milesa. Zjednodušene interpretované, v baladách, pretože hŕbu nôt pokope, to dokáže zahrať každý a to robí podľa Santanu každý, aj on sám, ale krásny, dlhý lyrický tón, to dokáže málokto, ale Miles áno.
Takýchto bonbónikov režisér na odľahčenie ponúka dostatok a vnímavý divák aj za touto humornou vsuvkou dokáže nájsť viac. K dokumentu je dobré mať určitý základ vedomostí a až potom si ho dokážete vychutnať tak, aby ste dokázali o tomto geniálnom trubkárovi nasávať informačne hodnotné materiály, ktoré sa na vás doslova z plátna hrnú. Jednoducho, nemôžete sedieť v kine a nepoznať mená ako John Coltrane, Herbie Hancock, Ron Carter, Wayne Shorter – potom pre vás tento film nebude mať zmysel. Jazzovou cestou sa vydávame až po prvej tretine, pretože najprv si diváci pozrú hudobníkovo detstvo a rodinné zázemie (najmä prostredníctvom fotografií a archívnych záznamov).
Za Davisa rozpráva voice-over, herec Carl Lumbly, ktorý hneď úvodom poznamená, že hudba bola svojím spôsobom jeho prekliatím. Hoci s ňou odjakživa vstával a zaspával, divák prechádza jeho životom a odhaľuje kus Milesovej rozporuplnej duše, jeho komplikovanú povahu, to, čo by sme možno dnes nazvali aj v niektorých situáciách sociopatickým správaním. Tento muzikant buď ľudí miloval alebo k nim mal okamžite chladný, ambivalentný vzťah. Keď sa ho raz skvelý jazzový saxofonista Archie Shepp úctivo spýtal, či si s ním môže zahrať, Miles sa ho spýtal na meno mimoriadne arogantným spôsobom – „Archie who?“ a okamžite ho skratkou poslal kade ľahšie.
Nielen aroganciu, ale aj agresiu. Ďalšiu nešťastnú črtu geniálneho, progresívneho umelca ukazuje prostredníctvom výpovede jeho exmanželky Frances. To, že Miles bol komplikovanou osobnosťou, sme vedeli všetci. No v dokumente trvajúcom 115 minút, ktorý sa vám dostane takpovediac pod kožu, pretože ukazuje hudobníka v osobnej polohe a zároveň aj v umeleckej a robí to v rafinovanej kombinácii, nám režisér túto skutočnosť potvrdzuje v troch rovinách: hudba, drogy a láska.
Jazz, to bola tá hudba, kde bolo veľa lomozu a hluku, dozvedáme sa z dokumentu. No príchodom Milesa Davisa a jeho špeciálnej estetiky sa ľudia pri tónoch jeho lyrickej trúbky pri jazze milovali, počúvali jazz doma pri intímnych chvíľach. Vďaka filmu sa dozvedáme, ako hudobník tvoril – z archívnych záberov sa nám na plátne odvíja zrod legendárnej, prelomovej nahrávky Birth of the Cool. Je to album, ktorý od svojho vzniku ovplyvnil celé generácie muzikantov a keď sa tento názov vysloví, znie ako mágia. Kto z jazzmenov ho nepozná, akoby ani nejestvoval a dodnes je najpopulárnejšou jazzovou platňou.
Dozvedáme sa pozadie vzniku albumu Sketches of Spain (1960) a divák, ktorý neustále rieši, prečo bol Miles Davis otočený publiku chrbtom, sa dozvie odpoveď na túto otázku. Či hudobníkovi bude túto odpoveď veriť, je už v kontexte ostatných informácií dokumentu otázne… Putujeme mnohými albumami hudobníka šialenou rýchlosťou, presne filozofiou, ktorú vyznával on sám: k žiadnemu z nich sa nevraciame. V deň, keď začnem hrať svoje staré skladby, v ten deň zomriem, hovorieval Miles. A tak sa aj stalo. Snímka priam zatína do živého. Je až dychvyrážajúce sledovať ho v štúdiu, na pódiu, počas tvorby s hudobníkmi, ako progresívneho umelca, ktorý sa dokáže chytiť na akýkoľvek hudobný žáner a posúvať hranice hudby, respektíve, pre Milesa Davisa žiadne hranice nikdy ani neexistovali. Jeho kreativita bola obrovská. Celé dekády dokázal prinášať tvorbu, akú nedokázal priniesť nikto iný – experimenty, v akých sa druhý topil, on s pokojom povedal: vy len swingujte, to ostatné nechajte na mne.
Neistý výsledok a risk. Aj to je obraz umelca, ktorý prináša dokument Miles Davis: Birth of the Cool. Keď si uvedomíme, že od be bopu, cez cool jazz, moderné rockové spojenia s jazzom, sa dokázal postaviť pred publikum aj s hudobníkmi, ktorí koncertujú dnes, právom mu patrí titul kráľ jazzu. Dokument však neskrýva, že sa snaží odhaliť to, čo sme o Milesovi vedeli už dávno. Nebulvarizuje, len otvorene hovorí to, čo sme o komplikovanej duši umelca tušili a vedeli – Miles bol sebadeštruktívnou osobnosťou. Niektoré okamihy sú dokonca až bolestivými výpoveďami. Podaktoré je lepšie prejsť mlčaním a režisér ich aj necháva nedopovedané.
Ak ste si teda mysleli, že o Milesovi Davisovi viete všetko, tak vedzte, že určite nie. A po dopozeraní tohto dokumentu si poviete, že máte asi ďalších sto otázok, na ktoré sa chcete spýtať. A všetky sa týkajú kráľa jazzu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Midlands Art Centre
