Vo štvrtok, 20. júna, sa v Košiciach začal 31. ročník filmového festivalu IFF Art Film veľkolepým otváracím ceremoniálom, ktorý odštartoval filmový maratón. Počas večera si prestížne ocenenie Hercova misia za mimoriadny prínos v hereckom umení prevzal herec Milan Ondrík z rúk herečky Jany Oľhovej a režiséra Marka Škopa. O tom, čo pre neho táto pocta znamená, ale aj o rodine, divadle, filmoch a letných plánoch sa s Milanom Ondríkom rozprával hovorca festivalu Juraj Čurný.
S akými pocitmi si počas ceremoniálu vychádzal na pódium?
V prvom rade som si uvedomoval, že som za to veľmi vďačný. Ale úprimne, omnoho radšej by som odohral tri predstavenia, možno aj štyri-päť filmov, než hovoriť niečo o sebe. Rád sa totiž skrývam za postavy, ktoré hrám. Som však nesmierne vďačný. Najviac sa teším z toho, že som v Košiciach, toto mesto mám naozaj rád a ľudia sú tu vrúcni. Ďakujem, že si niekto všimol moju prácu, pretože si vážim každé povolanie. Nemyslím si, že herectvo je niečo výnimočné. To, že som na očiach, pre mňa neznamená, že mám byť výnimočný. Mám brata murára, brata kňaza, sestru doktorku, učiteľku… Vážim si remeslo a som vďačný, že niekto týmto gestom vyjadril, že moja práca má zmysel. Ďakujem festivalu v Košiciach za ocenenie.
Spomínal si svoju rodinu – keď sa tak stretnete, čo asi nebýva často, keďže každý je zrejme niekde inde – rozprávate sa o tom, čo robíš? Čo na to oni hovoria?
Pravdu? Ja som druhý najmladší súrodenec, takže tam žiadne špeciálne postavenie neexistuje. Žiadny rešpekt k tomu, kto som. Som proste ten druhý najmladší, čiže dostanem pohlavok a ide sa ďalej (smiech). Bavíme sa ako rodina, ako súrodenci. Tam sa všetky povolania vymazávajú a vraciame sa do detstva, do spomienok. Ale rešpektujeme sa navzájom a vážime si jeden druhého – tak ako sa aj ja snažím vážiť si každé povolanie a ľudí, s ktorými sa stretávam. Týmto by som chcel povzbudiť všetkých – žiadne povolanie nie je menejcenné. Či je manuálne, fyzické alebo psychologické. Vážim si ich, pretože iba spolu, keď sme rôzni, dokážeme vytvoriť lepšiu spoločnosť.
Festival Art Film odštartoval veľkolepým ceremoniálom
Kedy v tebe naplno dozrela túžba stať sa hercom, hoci máš remeslo v rukách?
Ja som naozaj netušil, kam pôjdem na strednú školu. Ale môj dedo bol stolár a práve otvárali odbor umeleckého rezbárstva na Orave v Nižnej. Tak som sa prihlásil a cez talentové skúšky som sa tam dostal. Úprimne, keby som nebol herec, robil by som práve toto, lebo ma to stále baví. Pamätám si na jeden moment, hrávali sme ochotnícke divadlo a s umením som bol spojený odmalička. Ako miništrant som chodil s betlehemom, na Štefana po Vianociach a vždy sme hrávali nejaké predstavenie. Raz som hral mlynárovho syna, bolo to dielo s náboženskou tematikou. Vyšiel som na javisko a povedal repliku: „Strýko Lipák, strýko Lipák! Vaša tetka sa topí!“ Mamka mi poradila, aby som si zobral kabát a do vrecka mi dala múku. Ešte predtým, než som vyšiel na javisko, som si ju nasypal do vlasov. Keď som vybehol, múka sa rozprášila a vtedy som počul tú divácku reakciu. V tom momente som si povedal, aký je to krásny pocit. A mám pocit, že práve vtedy to celé vzniklo, že chcem ten pocit zažiť znova. Asi preto som sa stal hercom.
Ty si predovšetkým divadelný herec. To je tvoja podstata. Tam si trénuješ to, čo potom na filmovom pľaci môžeš zúročiť.
Áno. Vždy som sa pripravoval na to, že budem divadelný herec. Už vyše dvadsať rokov som v divadle. Najskôr som bol v Divadle Andreja Bagara, teraz som už trinásť rokov v Slovenskom národnom divadle. Hovorím si, že práve tam je ten čas, kde môžem ten svoj diamant brúsiť. Viem, že mám talent – ale jedna vec je talent mať, druhá je nájsť ten diamant. A keď si ho zle obrúsiš, nikdy nebude taký vzácny. Herecké povolanie sa nedá naučiť, to sa učí stále. To znamená, že jeden večer dostanem ocenenie ako včera, veľká sláva, ďakujem, ale dnes ráno som čítal nový scenár, kde neviem prečítať jednu vetu zo scenára. To znamená, že byť stále na nohách je pre mňa základ.
Cenu ti na ceremoniáli odovzdali Jana Oľhová a Marko Škop. Ty si s ním natočil dva zásadné filmy vo svojej filmografií – Eva Nová (2015) a Nech je svetlo (2019).
Pri týchto filmoch som si uvedomi, že Marko je pre mňa zásadný človek. Pri nakrúcaní mi raz povedal: „Milanko, netreba sa rozbíjať na drobné.“ Tam som si určil, že idem do rizika a počkám si na ďalší filmový projekt, hoci som nebol až tak finančne zabezpečený. Počkám, nejdem sa rozbíjať na drobné, nebudem všade. A ono mi to vyšlo. Som teraz v pozícii, kde si môžem vyberať, do akého filmového projektu idem, a nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Z toho sa veľmi teším, no stále som na zemi, stále s pokorou prijímam ponuky a teším sa, že môžem robiť to, pre čo som stvorený. A to je herectvo.
Máš nejaký filmový žáner, ktorý si si nevyskúšal, ale chcel by si ho skúsiť ?
Keď sa ma niekto opýta, čo by som si chcel zahrať, či aký žáner, mám pocit, že si celkovo svoje roly vyberám a vždy siaham po rôznych žánroch. Nebudem klamať, že som túžil hrať vo filme s mafiánskou tematikou, preto som išiel na ten casting. Chcel som si to vyskúšať, lebo ma vždy bavili svetové filmy s mafiánskou tematikou. Bavilo ma nad tým rozmýšľať a dostať sa do tých charakterov, akí sú to gangstri. Baví ma hrať sa na chlapcov, ktorí sú nebezpeční, ale taktiež ma baví ísť aj do ťažkých tém, pre mňa ťažkých tém, a tým otvárať svoje vnútro. Niekoľkokrát som bol aj reálne nahý na javisku alebo pred filmovou kamerou, no pre mňa je omnoho náročnejšie ukázať sa duševne. To je najväčšia herecká obeta – ukázať sa nahý nie fyzicky, ale duševne. Keď si to niektorá postava zaslúži, tak tam je môj cieľ a sen ukázať divákom moju dušu.
Bola by pre teba výzva zahrať si v nejakej romantickej komédii?
Túžim hrať nejaký béčkový, céčkový americký trhák, kde sa nemusím učiť veľa textov, kde všetko okolo mňa vybuchuje, kde sa vozím na rýchlych autách, proste, kde som krásne špinavý a mám okolo seba krásne ženy. Niekedy ma už unavuje to umenie, vlastne by som sa chcel možno zahrať na toho malého chlapca.
Otváracím filmom na festivale bol film Rasťa Boroša Kronika večných snílkov. Keby si chcel pozvať ľudí na ten film, čo by si im odporučil? Na čo by sa mali pripraviť?
Chcem ich pozvať na ten film kvôli tomu, že láska je večná a uletená a že treba brať život s nadhľadom, pretože život je nesmrteľný aj po smrti.
Aké bude tvoje leto a zvyšok roka, pracovný, a jemne môžeš prezradiť aj súkromný.
Určite sa chcem venovať rodine, samozrejme, že je to spojené s povinnosťami, ktoré sú moje filmové povinnosti. Mám roztočený film Bojovník v Českej republike a celý júl sa budem biť. Mám to spojené aj s prípravou, pretože na konci augusta mám zápas, reálny fight v organizácii Kráľovice Bernatobox. To znamená, že sa reálne pripravujem na film, ale aj na zápas. Celé leto bude bojové, ale dúfam, že v mojej rodine bude pokojné a plné lásky.
Sú už v hre ponuky scenárov na rok 2026?
Sú a poviem pravdu, že niečo som odmietol, pretože sa chcem trošku reštartovať. Mám trochu pocit, že toho Ondríka je veľa. A to si hovorím sám pre seba, nie pre ľudí, ale aby som sa vedel znova nadýchnuť. Už teraz, keď som si dal trošku pauzu po dotočení filmu Bojovník, sa teším na divadlo, Slovenské národné divadlo, kde som členom, a teším sa na ponuky, ktoré už plnia kalendár 2026 – 2027 a niektoré aj medzinárodné.
Zhováral sa Juraj Čurný
Foto: IFF Art Film, Marek Eštočin
