Pád monarchie a vznik Československého štátu, dve svetové vojny, zoštátňovanie majetkov a neľahký osud v komunistickom zriadení – to všetko ovplyvnilo významnú šľachtickú rodinu Andrássyovcov na Gemeri. Divadelná režisérka Michala Hadušovská sa vo svojej inscenácii zamerala práve na ňu. Rozhodla sa vytvoriť a zrežírovať putovnú divadelnú performanciu, ktorú zasadila do priestorov kaštieľa Betliar a priľahlého parku. Premiéra inscenácie VIVAT ANDRÁSSY! sa uskutoční už tento víkend 22. a 23. júla. Režisérka v rozhovore približuje, ako inscenácia vznikala a v akých podmienkach sa tvorí divadlo v prostredí Gemera.
Prečo si sa rozhodla napísať scenár a zrežírovať divadelnú inscenáciu na motívy osudov ľudí šľachtického rodu Andrássyovcov?
Cesta k takémuto projektu nie je rýchla, ani krátka. Dozrievalo to vo mne niekoľko rokov. Väčšinou si vyberám témy a prostredia, ktoré dôverne poznám a ktoré vo mne vyvolávajú silnú emocionálnu alebo intelektuálnu potrebu o nich umeleckým spôsobom rozprávať a reflektovať na ne.
Divadelná performancia VIVAT ANDRÁSSY! v Kaštieli Betliar
Keďže pochádzam z Gemera, kaštieľ i park v Betliari považujem za výnimočné miesta. Od detstva na mňa pôsobia zvláštnym tajomným dojmom. Roky sa učím, pracujem a experimentujem v rámci divadla. Cítim, že dozrel čas, aby som všetky svoje doterajšie skúsenosti zúročila. Chcela som vytvoriť inscenáciu, ktorá by sa divákovi intenzívne prihovárala a pôsobila na neho. Všetko sa ešte násobí tým, že naše predstavenie je o skutočných ľuďoch, ktorí tu prežívali svoje osudy. Tento fakt dáva inscenácii Vivat Andrássy! punc vážnosti a zodpovednosti. Zrazu držíte v rukách krehký svet, niečí príbeh, niekoho život.
Po minuloročnej inscenácii Sviece zhoria do tla na motívy Sándora Máraia si znova vsadila na nedivadelný priestor. Tento raz si vsadila na putovnú divadelnú performanciu, ktorú si zasadila do priestorov kaštieľa Betliar a priľahlého parku. Čo ťa k tomu viedlo?
Neustále sa ocitáme v rôznych priestoroch a prostrediach, pričom si často ani neuvedomujeme, ako silno na nás pôsobia. Krásne prostredie napríklad pôsobí na dušu človeka. Je to nevedomý dej, ktorý sa odráža v našom celkovom vnímaní sveta. Krásu v umení chápem ako autentické zobrazenie vnútorných procesov umelca, ktoré sa dokážu naviazať na človeka, ktorý umenie vníma.
Priestor preto vnímam ako umelecký nástroj, ktorý jednak podporuje a podopiera zvolenú tému a zároveň pôsobí na všetko, čo sa v ňom odohráva. Atmosféra miest je neprenosná a jedinečná. Musíte byť priamo na konkrétnom mieste, aby sa všetky elementy spojili v jednom bode a to je pre mňa doslova fascinujúce. Som vďačná, že nám Slovenské národné múzeum dôverovalo a umožnilo tvoriť v prostredí parku a vo vybraných priestoroch Kaštieľa Betliar a verím, že to mnohí návštevníci nielen z Gemera, ale aj zo širokého okolia ocenia.
Čo ťa zaujalo na osudoch Andrássyovcov? Ktoré postavy tejto významnej rodiny sú pre teba výnimočné?
Na osudoch Andrássyovcov ma zaujalo mnohé, ale najmä sila osobností viacerých jej členov. Noblesse oblige je francúzska fráza, ktorá v preklade znamená, že šľachtictvo zaväzuje. Je to výsada i služba. A to je čosi, čo v súčasnosti postrádam v mocenských kruhoch. Ten skutočný záujem o ľudí, o veci verejné, o lepšiu spoločnosť. Ten, komu ľudia zveria do rúk moc, má aj obrovskú zodpovednosť.
Súčasťou charakteru skutočného šľachtica bolo vyvažovanie moci a zodpovednosti. V tom vidím pozitívny príklad a inšpiráciu pre dnešok.
Nie je potrebné mať modrú krv na to, aby človek mohol byť ušľachtilý a mať silný charakter. V našej inscenácii sa obraciam najmä k dvom osobnostiam – Júliusovi Andrássymu staršiemu a Ilonke Andrássyovej. Július bol vrcholným predstaviteľom rodu Andrássyovcov, čo sa týka jeho vplyvu i významu. Ilonka zase bola jednou z posledných obyvateliek kaštieľa a predstavuje pre mňa silu a nezlomnosť ženy. To je v dnešnej dobe tiež aktuálna téma. Schopnosť rozlíšiť skutočných hrdinov a autentické osobnosti od zdanlivo dokonalých profilov ľudí, u ktorých prevláda faloš.
Pred niekoľkými rokmi si sa po dlhých rokoch pôsobenia v Prahe vrátila späť na Gemer. Ako sa ti tu žije a tvorí divadlo?
V Prahe a celkovo v Českej republike sa kultúra vníma oveľa intenzívnejšie a je hlbšie zakorenená v každodennom živote ľudí. Je prirodzenou súčasťou tamojšej spoločnosti. Na Slovensku je kultúra stále čosi oddelené od spoločnosti ako takej, našťastie však nie od jedinca.
Na Slovensku máme veľa schopných a talentovaných ľudí, ale často nie je komu umenie prezentovať. O podpore profesionálneho umenia od mesta, kraja či štátu ani nehovoriac. Chýba nám vízia a vôľa vychovávať spoločnosť ku kultúre. Vzdelávanie a kultivovanie spoločnosti je veľká úloha a je to niečo čo sa tvorí vedome. Na Slovensku sa nič také nedeje a preto naozaj nie je ľahké tu pôsobiť a vytrvať v kultúrnej sfére.
Na Gemeri nemáme veľa profesionálov, takže sem mnoho spolupracovníkov a umelcov ťaháme z ďalších miest zo Slovenska i Česka, čím sa proces realizácie komplikuje a predražuje. Je to náročná téma. Pozitívne však je, že je tu obrovský priestor na to, aby vznikali zaujímavé projekty. Hoci sa nemusíme prebíjať cez konkurenciu, o svoje miesto musíme aj tak bojovať.
Čím všetkým je toto predstavenie iné? Nie je náročné skĺbiť rôznych hercov z rôznych miest a to ešte v lokalite Gemera?
Na predstavení je zaujímavé, že je putovné. Herci a diváci sú neustále v pohybe. Hráme pod terasou kaštieľa, pri fontáne i v jeho interiéri. Logisticky je to veľmi náročná performancia, v ktorej sa premietajú rôzne žánre i rôzne prostredia.
Inscenácia si vyžaduje veľké nároky od hercov. Musia byť rýchli, energickí, ich postavy sa neustále menia, musia si pamätať mnoho historických faktov a dátumov, reagovať na zmenu prostredí a komunikovať s divákom. Ak sa divák rozhodne hrať s nami a naladí sa na naše tempo, dostane sa mu umelecký zážitok z predstavenia nabitého emóciami a faktami, ktorý ho bude ďalej inšpirovať k spoznávaniu histórie. Veríme, že mu otvoríme cestu aj do jeho osobného príbehu s dôrazom na jeho vlastné korene.
V inscenácii hrajú herci, ktorí pôsobia v rôznych divadlách alebo ešte študujú divadlo. V tomto prípade je skôr výzvou skĺbiť spoločné termíny, ale dá sa to. Aj o tom je divadlo. Všetci žijú inscenáciou, je pre nich niečím výnimočná a o to viac je ich herecké podanie silnejšie.
Do tvorby inscenácie si prizvala aj ľudí, s ktorými si spolupracovala v rámci divadla v Prahe. Napríklad českého herca Jakuba Albrechta alebo divadelného zvukára Romana Džačára. Ako ťa takéto spolupráce obohacujú?
Každý, kto vstupuje do procesu tvorby, jej pomáha – či už je to herec, hudobný producent alebo kostýmový výtvarník. Každý zanecháva svoju stopu a ja ako režisérka všetky tieto stopy spájam.
Keďže o Andrássyovcoch máme v slovenskom jazyku veľmi málo prameňov, pomáhali mi mnohí, ktorí o tomto šľachtickom rode bádali, či už súčasní i minulí zamestnanci múzea alebo mladí historici z Trebišovského kaštieľa. Každý rozhovor s odborníkmi či nadšencami ma posúval ďalej, čím sa mi téma Andrássyovcov odkrývala stále viac.
Jakub Albrecht a Roman Džačár (mimochodom tiež Rožňavčan pôsobiaci v Prahe) sú moji priatelia a bývalí kolegovia z divadla. Jakub je herec a pouličný komediant, ktorý má skúsenosti z mnohých divadiel. V súčasnosti pôsobí v Divadle pod Palmovkou v Prahe a v rámci nášho procesu tvorby inscenácie pôsobil ako herecký kouč. Roman je zase hudobný producent, ktorý vytvoril hudbu pre nejedno divadlo.
Do procesu tvorby sa zapojili aj herci z Divadla Theatrum, Peter Szollos a Monika Hanzlíková. Som rada, že ponuku na spoluprácu prijali aj herečky Lívia Dujavová, Sára Saloňová či mladý herec Jakub Ruščin alebo ukrajinskí herci Natalia Zaykovskaya a Anton Voitenko. Všetci priniesli novú energiu a zanechali v inscenácii stopy. Je to v podstate mozaika, kaleidoskop nálad, pocitov, faktov, ale aj prianí a nádejí všetkých, ktorí na nej participujú.
Premiéra divadelnej performancie sa uskutoční už tento víkend. Uvidia ju diváci aj v ďalších termínoch?
Reprízy chystáme počas celého leta až do septembra. Veríme, že pri dobrom počasí a záujme ľudí a návštevníkov o predstavenie budeme môcť hrať až do októbra. Prvé termíny repríz sú naplánované na 28. a 29. júla, kedy budeme hrať dve predstavenia po sebe. Termíny repríz aktualizujeme a postupne pribúdajú ďalšie. Pevne verím, že si predstavenie nájde svojich divákov.
V organizácii ART Inn ste sa tento raz rozhodli zapojiť do performancie aj ukrajinských hercov, prečo?
ART Inn je organizácia a umelecká skupina, ktorá programovo spolupracuje s umelcami s rôznymi znevýhodneniami, zdravotnými prekážkami a s ľuďmi z marginalizovaných skupín. Od začiatku to bol náš zámer, odkedy sme ju spoluzakladali s Andreou Gášpárovou. Jej samej ako človeku so znevýhodnením veľmi záleží na tom, aby ľudia s akýmkoľvek hendikepom mali rovnaké príležitosti ako zdraví. Sama je toho dôkazom. Nech ju postavíte pred akúkoľvek úlohu, všetko zvládne. Andrea je odkázaná na invalidný vozík, no všetko si to musí zariadiť svojim spôsobom kvôli vlastným limitom. Často, keď dostane inšpiráciu, je doslova nezastaviteľná.
Všetky naše fotografie robí ona, celý proces zaznamenáva a dokumentuje. Naviac má hudobné vzdelanie, takže mnoho otázok ohľadom hudby riešim práve s ňou. Je to plnohodnotný partner a člen tímu a jej prekážka nám stále pripomína zraniteľnosť života. Práca s človekom, ktorý má nejaké obmedzenia, vás postaví pred mnohé výzvy, ale to, čo sa vám za to vráti späť, má neskutočnú cenu.
Najprirodzenejším vyústením našej snahy o inklúziu v umení je aj spolupráca s umelcami, ktorým do života zasiahla vojna. Myšlienku mi vnukla scénografka Anna Mária Jergušová, ktorá sama poskytla útočisko matke s dcérou z Ukrajiny. Oslovili sme tiež organizáciu Mareena, ktorá podáva pomocnú ruku ľuďom na úteku. Prostredníctvom nej sme sa dostali aj ku zaujímavým kontaktom a prizvali sme ľudí na konkurz.
Nakoniec sme začali spolupracovať s herečkou Nataliou Zaykovskayou a Antonom Voitenkom. Obaja pochádzajú zo Záporožia. Anton tu pôsobí už dlhšie, Natália utiekla spolu so súrodencami ešte minulý rok bezprostredne po vypuknutí konfliktu. Dnes pôsobí v Divadle Jonáša Záborského v Prešove ako vlásenkárka a plní sa jej znova sen, že môže s nami hrať túto inscenáciu. Napokon, umelci sú jedna krv a je jedno z akých krajín a prostredí pochádzajú. Všetci hľadáme cestu k nejakému ideálu, to máme spoločné. Som rada, že sú s nami, je to pekná spolupráca, ktorá nás vzájomne obohacuje.
Čo bolo pre teba pri tvorbe inscenácie najťažšie?
Najťažšie je, že personálne nevieme obsadiť pozíciu produkčného, a teda človeka, ktorý by sa staral o chod, organizáciu a komunikáciu v rámci tímu. Veľká záťaž je na mne i na ďalších členoch tímu, lebo musíme obsiahnuť od rešerše, analýz či tvorby autorského a originálneho textu, cez nákup rebríkov, preberanie balíkov, žehlenie kostýmov takmer všetko. Je to milión malých činností, ktoré sú vzájomne na seba naviazané.
Umelec na Slovensku namiesto toho, aby tvoril, dnes rieši desiatky telefonátov, dohôd, nedodaných balíkov či logistiku. Každý z nás má mnoho ďalších aktivít, ktoré so samotnou tvorbou nesúvisia. Sme šoféri i kuchári – všetko, čo si dokážete predstaviť. Je to neskutočný výdaj energie, času, vôle, duševných i fyzických síl. Bez toho, aby som to preháňala, toto je dnes často realita profesionálneho umelca pôsobiaceho v nezávislej sfére a nezriaďovanej kultúre na Slovensku.
Čo ti v nej naopak prináša radosť?
Samotná tvorba či príprava textu. Momenty na skúškach, keď mám zimomriavky.
Chvíle, keď sa predstava zhmotňuje. Situácie, kedy sa herci spolu smejú, bavia i vážne diskutujú. Okamihy, kedy všetko do seba zapadá a ja si uvedomujem, čo všetko ešte nie je hotové a čo všetko je nedokonalé a nenaskúšané.
Napriek tomu mám pocit nevysloviteľnej pohody a viery v samotný proces. Aj keď je náročný, verím, že sa to odrazí v samotnom výsledku. Je to moja tichá a intímna viera v to, že všetko do seba zapadá v správny čas, divadlo sa už deje a múzy sú s nami. Môžu sa o tom presvedčiť aj samotní diváci už tento víkend 22. a 23. júla. Vstupenky na premiéru ešte stále sú a všetci sú srdečne vítaní.
Zhovárala sa: Petra Nagyová
Medailón
Michala Hadušovská (1983) vyštudovala Hudobnú akadémiu na Tanečnej fakulte Akademie múzických umění(AMU) v Prahe, kde sa špecializovala na odbor nonverbálne a komediálne divadlo pod vedením Borisa Hybnera. Neskôr študovala réžiu na Divadelnej fakulte AMU, konkrétne odbor réžia alternatívneho a bábkového divadla pod vedením Jiřího Havelku. V Českej republike i na Slovensku vytvorila niekoľkých autorských žánrovo rozličných inscenácií. Minulý rok sa na Gemeri predstavila úspešnou inscenáciou Šípy času, ktoré boli dramatizáciou románu Sviece zhoria do tla na motívy Sándora Máraia.
