„Bol som mladý, hlúpy a myslel som si, že viem všetko a patrí mi svet. Tak zákonite musela prísť lekcia od života,“ hovorí pre náš portál Matúš Ivan (13. 3. 1987), ktorý je tanečníkom a pedagógom na Súkromnom Konzervatóriu PinkHarmony vo Zvolene.

Od malička si sa venoval ľudovému tancu, nemal si problém adaptovať sa na klasický tanec počas štúdia na Konzervatóriu v Banskej Bystrici?

Mal a veľký. Bola to pre mňa úplne nová a musím sa priznať, že aj veľmi výživná skúsenosť, keďže sme mali klasický tanec každý jeden deň v týždni a počas prvých dvoch rokov štúdia aj každú druhú sobotu v mesiaci. Klasický tanec je dlhodobá, cieľavedomá a fyzicky náročná tanečná technika, kde neexistujú žiadne skratky. Mal som obrovské šťastie na pedagóga, ktorým bola Zlatuška Vincentová a tá nám teda neodpustila nič. Dodnes som jej za to vďačný. Práve každodenná tvrdá práca bola jedinou cestou k úspechu a keď už som sa na to dal, nezostávalo iné ako bojovať.

Po ukončení štúdia na Konzervatóriu si si vybral štúdium etnológie a folkloristiky na UKF v Nitre. Bolo to preto, že si sa chcel už naplno venovať ľudovému tancu a všetkému, čo sa ho týka?

Ak mám byť úprimný tak nie. Najskôr som bol v januári na talentových prijímacích pohovoroch na VŠMU, odbor didaktika ľudového tanca. Bol som mladý, hlúpy a myslel som si, že viem všetko a patrí mi svet. Tak zákonite musela prísť lekcia od života. A veruže prišla a poriadne tvrdá. Na školu ma neprijali a mne sa vtedy zrútil svet. Už som sa videl, ako si užívam študentský život v Bratislave a popri tom tancujem v Lúčnici. Odrazu to všetko padlo a ja som nevedel, čo budem robiť ďalej. Vedel som len jedno – do 5. ročníka na konzervatóriu nechcem nastúpiť a zo školy chcem po maturite odísť. Počas rozhovoru so známou (tanečníčkou) vo FS Partizán, kde som popri škole tancoval, som sa dozvedel o katedre v Nitre. Naozaj som o etnológii dovtedy nepočul a ona ako bývalá absolventka mi predostrela možnosti štúdia a čo všetko ma čaká. Zaujalo ma to, no najmä to bola cesta ako ďalej. Takže etnológia nebola ani tak voľba srdca, ako rozumu.

Počas vysokoškolského štúdia si absolvoval pobyty v Nórsku, Francúzsku a Belgicku. Čo Ti dali tieto pobyty? Do ktorej krajiny by si sa rád vrátil?

V Belgicku som bol počas strednej školy na konci 4. ročníka, pred maturitami. Nórsko a Francúzsko boli záležitosťou vysokej školy. Milujem cestovanie, takže z tohto pohľadu mi to dalo veľmi veľa. Bude to znieť ako klišé, ale spoznávať kultúru iných národov, spôsob ich života a rozširovať svoje obzory je pre mňa zážitkom. Zastávam názor celoživotného prijímania poznatkov a nemám na mysli len vzdelávanie v škole ako také. Empíria, ktorú takto nadobúdam, je pre mňa emóciou a spomienkou, ktoré mi zostanú. Nie nadarmo sa ,,hovorí, raz vidieť, je lepšie ako stokrát počuť.“ Naše pobyty mali aj praktický charakter, bežnou súčasťou boli tanečné vystúpenia alebo lektorovanie škôl tanca. Čo bolo pre mňa, ako mladého študenta, v tom čase naozaj niečo výnimočné. Odtancovať polhodinový program sólo len pre jeden pár, alebo učiť tance v anglickom jazyku, boli teda slušné výzvy. No a každá krajina mala pre mňa niečo špeciálne, čím si ma získali. Ale rád objavujem a spoznávam nové destinácie.      

Venuješ sa momentálne dizertačnej práci na Katedre tanečnej tvorby VŠMU v Bratislave. Akou témou sa zaoberáš?

Téma mojej dizertačnej práce má názov Metodické modely pedagogickej praxe v amatérskych folklórnych súboroch na Slovensku. V rámci teoretickej časti analyzujem súčasný stav tréningovej jednotky v kolektívoch prostredníctvom terénneho výskumu. Navštevujem súbory po celej republike a hľadám odpovede na otázky, spojené s prácou tanečného pedagóga a štruktúry tréningu. Následná praktická časť by mala byť veľmi nápomocnou v prostredí folklórneho hnutia. Na základe zistených dát, štúdia odbornej literatúry a vlastného poznania, vytvoriť ,,ideálny“ model tréningovej jednotky, rozvíjajúci kondíciu, techniku a interpretačné schopnosti tanečníkov s prihliadnutím na prevenciu proti zraneniu. V rámci svojej vedeckej práce sa snažím prepájať teóriu s praxou a hľadať možnosti reálneho využitia.    

Spája sa táto téma s Tvojou už obhájenou rigoróznou prácou v odbore etnológia?

Primárne nie, sekundárne áno. V rigoróznej práci som sa venoval amatérskym folklórnym súborom na Slovensku, ich histórii a existencii v teoretickej rovine. Dizertačná práca je praktickou snahou o vytvorenie funkčného modelu tréningovej jednotky pre potreby folklórneho hnutia z oblasti ľudového tanca. Takže, určité prepojenie tam prirodzene je, ale nie je smerodajné a už vôbec nie ťažiskové.    

Čo Ťa viedlo k tomu, aby si sa stal tanečným pedagógom?

Pedagógom som sa stal akosi automaticky. Väčšina tanečných interpretov sa buď počas, alebo po skončení svojej profesionálnej kariéry, stane pedagógom. Je to absolútne prirodzený proces, odovzdávania nadobudnutých skúseností mladšej nastupujúcej generácii. Pokiaľ Vás tanec baví a milujete ho, vždy hľadáte možnosti ako pri ňom zostať. A práca tanečného pedagóga je len ďalším krokom v pomyselnej ,,evolúcii tanečníka.“ Otázkou už potom zostáva, ako sa stať dobrým tanečným pedagógom. Človek musí mať určité vrodené vlastnosti ako napríklad trpezlivosť a neustále na sebe pracovať, zlepšovať sa.

Myslíš, že mladá generácia prejavuje záujem o tanečné umenie?

To je špecifická otázka, na ktorú sa ťažko odpovedá. Vzhľadom na množstvo konzervatórií, základných umeleckých škôl, početných tanečných klubov, ale aj folklórnych kolektívov, ktoré na Slovensku máme, by sa mohlo zdať, že aj áno. Ale vieme, že kvantita nie je kvalita. Ja osobne vidím v záujme o tanečné umenie dve hlavné línie. Prvá má rozmer voľno časovej aktivity, kedy sa tanec stáva hobby. Tá druhá nadobúda profesionálny rozmer, kedy je tanec prácou. Predsa len je rozdiel ísť sa pozrieť na balet do Národného divadla ako divák a prihlásiť sa na štúdium tanca na konzervatórium.    

Ako podľa Teba formuje ľudový tanec osobnosť človeka?

Či formuje nejakým zásadným spôsobom, to si nemyslím. Každopádne učí k zodpovednosti zachovávať tradície našich predkov a spoznávať ich kultúru. Myslím si, že človek by mal poznať históriu svojho národa a kultúra je jej neodmysliteľnou súčasťou. Ľudový tanec je špecifický druh tanečného umenia, ktorý bol silnou inšpiráciou pre vznik ďalších tanečných foriem. Je potrebné si uvedomiť, že každý národ má svoj vlastný ľudový tanec, ktorý sa tvoril v prostredí nižších spoločenských vrstiev. A tam plnil hlavne funkciu zábavnú a magicko-rituálnu. Ľudový tanec bol takou prirodzenou súčasťou života našich predkov, že sa mu nevenovala výraznejšia pozornosť. Z tohto dôvodu nemohol mať zásadný vplyv na formovanie osobnosti človeka.        

A teraz k aktuálnej situácii. Ako Ťa ovplyvnila pandémia?

Pandémia ma naučila novým veciam. Zoznámil som sa s novými aplikáciami, prostredníctvom ktorých zabezpečujem výchovno-vzdelávací proces na konzervatóriu a vysokej škole. Výučba teoretických predmetov sa dištančnou formou pokryť dá, aj keď to nie je to pravé orechové. Pri praktických predmetoch narážam na množstvo obmedzení. Osobný kontakt je pri tanci veľmi dôležitý, či už v interpretačnej rovine, alebo tej pedagogickej. A to sú práve tie limity, ktoré nám pedagógom tanca pri on-line výučbe komplikujú život. Každopádne vďaka pandémii trávim viac času doma a všimol som si, že s menším úsilím dosahujem rovnováhu medzi prácou a voľným časom.  

Ako sa dá v tejto situácii kvalitne odviesť svoj pedagogický výstup k žiakom?

Zodpovednosťou, vytrvalosťou, no najmä trpezlivosťou. Netreba polemizovať nad tým, ako sa to nedá a že je to ťažké. To vieme všetci, ktorí učíme tanec. Ale určite to nie je nemožné. Preto treba hľadať možnosti a spôsoby ako sa veci dajú zrealizovať a uskutočniť.

Môžeme Ťa zhliadnuť aj na obrazovkách televízie?

No priznávam sa, že áno. Koncom septembra TV JOJ nasadila nový komediálny seriál Uhorčík, kde účinkujem. Nemám žiadnu hlavnú ani dôležitú postavu. Raz som súčasťou zbojníckej družiny, inokedy som člen zabávajúcej sa šľachty. V podstate vždy, keď je na obraze viacero tancujúcich ľudí, budem tam s najväčšou pravdepodobnosťou aj ja. Reakcie na seriál sú rôzne, čo je normálne, sto ľudí, sto chutí. Uvidíme po odvysielaní prvej série, či sa bude pokračovať v natáčaní aj naďalej, alebo nie. Sám som zvedavý, pretože to bola cenná skúsenosť v mojom živote.   


Je niečo, čo by si chcel odkázať svojim kolegom-tanečníkom, poprípade svojim študentom?

Želám im, aby mali toľko šťastia a mohli v živote robiť to, čo ich napĺňa. Nech sa ich záľuba stane prácou a dokáže ich slušne uživiť. Ale k tomu bude potrebné šťastie, zdravie, vytrvalosť a hlavne tvrdá práca. A na záver nech sa v živote bude diať čokoľvek, nech ich postretne to dobré i zlé, ale aby vždy zostali ľuďmi.  

Zhovárala sa: Alexandra Prohásková

Zdroj foto: Juraj Rašla, archív Matúša Ivana


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno