Režisér Matt Sarnecki už roky pracuje ako investigatívny filmár a novinár prevažne vo východnej a strednej Európe. Je producentom v projekte Organized Crime and Corruption Reporting Project (OCCRP) ­– celosvetovej sieti investigatívnych novinárov, ktorá spolupracuje s viac než 50 nezávislými médiami na viacerých kontinentoch. V roku 2017 nakrútil investigatívny dokument Killing Pavel, o vražde pôvodom bieloruského novinára Pavela Sheremetova v Kyjeve. Film bol ocenený prestížnou cenou DIG award za investigatívne novinárstvo. O jeho novom filme Kuciak: Vražda novinára sme sa zhovárali pri príležitosť výročia vraždy. Nižšie sa dozviete, v čom je Slovensko iné, než ostatné krajiny východnej a strednej Európy, o čom sa chcel režisér zhovárať s Mariánom Kočnerom aj to, prečo musíme neustále bojovať za demokraciu a akým špecifickým spôsobom filmári pracovali s dostupnými materiálmi z vyšetrovania.

Koľko ste toho vedeli o politickej situácii na Slovensku pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?


Veľmi málo. No posledných 10 rokov som žil vo východnej Európe, konkrétne v Rumunsku. Sú tu isté paralely medzi krajinami v tejto oblasti, medzi Slovenskom, Rumunskom a ďalšími štátmi, ktoré sa občas spoločne označujú ako „unesené štáty“. Bol som teda informovaný o povahe politiky v týchto krajinách všeobecne, ale konkrétne okolnosti na Slovensku som nepoznal. Raz som absolvoval cestu vlakom z Bratislavy do Prahy. Cestoval som spolu s Pavlou Holcovou, novinárkou a niekdajšou spolupracovníčkou Jána Kuciaka. Bolo to už po vražde, ale ešte pred tým, ako novinári obdržali uniknuté rozsiahle materiály z vyšetrovania. Cesta mala trvať asi 4 hodiny, tak som sa spýtal Pavly, či by mi vedela dať štvorhodinovú zhustenú prednášku o stave slovenskej politiky a o všetkom, o čom by som mal vedieť. Začalo to rozprávaním o 90. rokoch a všetkých vtedajších kauzách, pokračovalo to Gorilou, Haščákom, vzostupom oligarchov až po Roberta Fica, ktorý potom prišiel k moci. To bol môj rýchlokurz o slovenskej politike a myslím si, že to bola jedna z najdôležitejších konverzácií, aké som mal. Samozrejme som komunikoval aj s ďalšími novinármi. Arpád Soltézs mi tiež porozprával históriu Slovenska v súvislostiach, v akých to videl on. Veľa som čítal a snažil som sa ako som najlepšie vedel, pochopiť celú problematiku pred tým, ako sme začali nakrúcať.


Čo vás pri nakrúcaní investigatívneho dokumentu na Slovensku prekvapilo najviac?


Myslel som si, tak ako mnohí iní, že Slovensko je príkladná krajina Európskej Únie. V spojitosti s EÚ sa ako problematické krajiny najčastejšie spomínajú Rumunsko, Bulharsko alebo Maďarsko. Naopak Slovensko pôsobí pre väčšinu sveta ako dobre fungujúci, ekonomicky zdatný európsky štát. Taký je pohľad zvonku. Možno to bolo aj preto, že Slovensko nepriťahovalo toľko pozornosti. Skrátka všetko sa zdalo byť v poriadku. Ale keď sa niekto zvonku opýta slovenských novinárov, ktorí sa už roky snažia odkrývať zločiny politikov, tí povedia: „nie, nič tu nie je v poriadku“. Slováci si sami našli v štáte veľa špiny aj keď Európska Únia to nevidí. Aby som odpovedal na otázku, najviac ma prekvapila priepasť medzi tým, ako vidí Slovensko svet a ako ho vidia sami Slováci.


Dá sa teda povedať, že sa Slovensko svojou politickou situáciou podobalo iným krajinám východnej Európy?

Nie tak celkom. Mnohí z tých, s ktorými som sa rozprával často hovorili o Slovensku ako o unesenom štáte. Najčastejšie spomínali oligarchov a biznismenov, ktorí majú významný vplyv na politikov. Zväčša sa s takýmto uneseným štátom spája Maďarsko. Nedá sa však povedať, že by situácie na Slovensku a v Maďarsku boli rovnaké. Slovensko bolo unášané nenápadnejšie a pod určitou clonou vlády, ktorá sa tvárila, že je progresívna. Orbán v Maďarsku nič nepredstiera. No určité zrejmé podobnosti medzi týmito bývalými sovietskymi krajinami sú, či už sa bavíme o 90. rokoch, alebo čase po roku 2000.

Matt Sarnecki a Pavla Holcová na premiére filmu Kuciak: Vražda novinára

Od posledných parlamentných volieb si mnohí sľubovali zmenu. Ľudia si mysleli, že by už mohol byť koniec unesenému štátu a spravodlivosť by predošlú vládu mohla dobehnúť. Dnes popularita Smeru znova rastie. Aký z toho máte pocit?

Nie som Slovák, takže sa mi to hodnotí ťažko. No je pre mňa extrémne prekvapivé, že strana Roberta Fica a tiež strana Petra Pellegriniho vedú v prieskumoch volebných preferencií a je možné, že vyhrajú najbližšie voľby. Tie by mali byť v septembri, však?

Áno.

Všetko, čo k tomu môžem povedať je, že je to smutné, keď vezmeme do úvahy odkaz Jána a Martiny. Ich smrť vyniesla na povrch všetky tie informácie o prehnitých útrobách slovenskej politiky. Po posledných voľbách ľudia verili, že sa celý systém prečistí a že všetko bude smerovať k lepšiemu. To, čo reprezentoval Smer a Robert Fico malo byť minulosťou. Myslím, že je veľmi nešťastné, čo sa stalo s Matovičovou vládou. Všeobecný názor súhlasí s nefunkčnosťou a nekompetentnosťou tejto vlády. Ľudia skrátka nedostali zmenu, v ktorú dúfali. Musíme si však uvedomiť aj to, že zmena chce čas. Keď chceme vidieť krajinu s plne funkčnou demokraciou, ale vieme, že polícia, súdnictvo a politika sú skorumpované, prvý nápad je ich všetkých vyhodiť a začať od znova. Ale takto demokracia nefunguje. V demokracii musí byť každý najprv obvinený, vina musí byť dokázaná a dotyčný potom odsúdený. Toto všetko trvá nejakú dobu. Čistenie systému je pomalá práca, ale ľudia sú netrpezliví. Chcú vidieť výsledky a čo je hlavné, chcú stabilitu. Tá vo svete, kde je vojna a ekonomická kríza po covide chýba. Ľudia cítia nostalgiu za tým, ako sa veci mali kedysi. Títo politici využívajú ich túžbu po starých časoch a akoby navádzajú ľudí k tomu, aby spomínali, ako sa im žilo počas ich éry, kedy sa okolnosti zdali byť príjemnejšie a pokojnejšie.

Okrem toho títo politici veľmi často živia konšpiračné teórie o tajných nadvládach, najčastejšie o tom, ako sa americká vláda snaží zapájať do diania vo svete. Nebojíte sa, že váš film bude na Slovensku odsúdený istou skupinou ľudí iba preto, že ste pôvodom Američan?

Rozumiem, kam tým mierite. Všade na svete využívajú populisti rovnaké prostriedky. Či už je to Rusko, Maďarsko alebo aj USA. Donald Trump vypúšťal do médií podobné teórie o externých hrozbách, o nepriateľoch z vonku, ktorí sú proti nám. Vždy je najľahšie viniť niekoho iného. Túto rétoriku využívajú mnohí: Bolsonaro v Brazílii, Trump v USA, Putin v Rusku a ďalší. Slovensko nie je výnimkou.

Môžem všetkých uistiť, že tento film bol vytvorený v zmysle najvyšších žurnalistických štandardov. Všetky fakty boli preverené právnikmi, aby sa zaistila pravdivosť. Okolo celého prípadu bolo veľmi veľa nepodložených správ a nekompletných informácií, napríklad o Bödörovi, Haščákovi a tajných službách, ale nechceli sme sa vydať týmto smerom, pretože sme o týchto veciach nemali dostatok spoľahlivých faktov. Kvôli tomu sme ich do filmu nedali. Pracovali sme iba s tým, čo sme si mohli overiť.

Treba brať do úvahy aj to, že celý tím, pracujúci na filme bol zložený zo Slovákov a Čechov. Nie je to projekt od Neflixu, pri ktorom sem priletí celý štáb z Hollywoodu a začne si robiť svoje. Ani ja som sa tu neocitol zo dňa na deň. Pracujem ako investigatívny reportér v strednej a východnej Európe už 10 rokov. Ak ani to divákov nepresvedčí, tak je tu ďalší argument. Stačí sa pozrieť na producentov tohto filmu a produkčnú spoločnosť Final cut for real, ktorá má na konte množstvo dokumentárnych filmov z rôznych krajín sveta a niekoľko nominácií na Oscara. Aj tieto filmy sú zmanipulované? Nemyslím si. Ja len dúfam, že ľudia budú ochotní dívať sa na fakty. To by malo stačiť.

V tomto smere je dôležité, že ste oslovili aj Mareka Paru, právnika Mariána Kočnera.

Áno, chceli sme do filmu zahrnúť aj jeho verziu dokazovania.

Snažili ste sa spojiť aj priamo s Mariánom Kočnerom?

Áno, chceli sme s ním hovoriť a podľa toho, čo nám povedal jeho právnik, aj Marián Kočner chcel hovoriť s nami. Požiadali sme teda o rozhovor príslušné orgány, ale jeden zo sudcov zamietol možnosť, že by sme s Kočnerom mohli hovoriť osobne.

Čo by ste sa Mariána Kočnera spýtali, keby vám to bolo dovolené?

Nemali sme preňho pripravené žiadne otázky, keďže sme sa k nemu nedostali. Otázky sme preto smerovali na obhajcu Mareka Paru. Rola pána Paru v tomto filme bola veľmi dôležitá. Dovtedy sme hovorili iba s právnikmi rodín Jána a Martiny. Tí nám poskytli veľmi presvedčivé dôkazy o Kočnerovej vine. Preto som oslovil Mareka Paru, aby nám poskytol aj on to najpresvedčivejšie, čo by mohlo dokázať nevinu jeho klienta. Chcel som mu dať rovnakú šancu.

Ale ak by som sa mal niečo spýtať priamo Kočnera, spýtal by som sa na niekoľko detailov, ktoré pri dokazovaní chýbajú. V celom súdnom procese je pár vecí, ktoré neboli dostatočne vysvetlené. Pozrite sa na komunikáciu z Threemy medzi Kočnerom a Alenou Zsuzsovou a spôsobom, akým ňou bolo zaobchádzané počas procesu. Mnoho správ bolo prehliadaných s odôvodnením, že je nemožné vyvodiť zo zašifrovanej komunikácie jasné a nespochybniteľné závery. Ak by som mal tú možnosť, prešiel by som si tieto sporné správy priamo s Mariánom Kočnerom a spýtal sa, ako by ich vysvetlil. Zároveň si však nie som istý, či by to pomohlo samotnému filmu. Viedla by ma k tomu skôr vlastná zvedavosť. Viem, že ak by som sa ho na komunikáciu so Zsuzsovou spýtal, pravdepodobne by všetko poprel. To by pre film nemalo žiadnu cenu. Stále by som chcel rozumieť vzťahu medzi Kočnerom a Zsuzsovou, ale musel som túto osobnú zvedavosť oddeliť od hlavnej otázky, či je alebo nie je vinný, čo je pre film dôležitejšie.

Marek Para bol pre film dôveryhodnejší?

Ani jemu som sa nesnažil klásť zákerné otázky. Viacero ľudí mi hovorilo, že prizvaním ho do filmu som mu ponúkol priestor na šírenie jeho lží. Mohol som sa ho spýtať na veci, ktoré sú isté a nespochybniteľné, mohol som zatlačiť na miesta, pri ktorých by zrejme márne hľadal slová, ale nemyslím si, že by pre film bolo dobré, keby sa mi ho podarilo zahnať do kúta. Takto by sa dokumentaristika robiť nemala. Pre budovanie príbehu bolo dôležitejšie poznať jeho verziu, jeho pohľad na prípad. Rozhovorom s ním som sa nesnažil prípad vyriešiť, zrejme by sa mi to ani nepodarilo a filmu by to nepridalo žiadnu hodnotu, ale to sú už dôvody filmárske, nie žurnalistické.

Je zjavné, že sa svojim filmom nesnažíte iba sucho sprostredkovať informácie, ale chcete, aby bol pre divákov a diváčky zážitkom. Mám pre vás aj filmársku otázku. Keď píšete fiktívny príbeh, potrebujete si určiť kladnú postavu aj zápornú. Musíte mať hrdinu aj antagonistu, pričom oboch treba rešpektovať rovnako, pretože sú pre váš príbeh rovnako dôležití. Dokážete však svojho antagonistu rešpektovať aj v dokumentárnom filme, keď ide o skutočnú osobu?

To je zaujímavá otázka. Myslím, že ešte dôležitejšia otázka je, kto je vlastne zápornou postavou tohto filmu? Snímka Kuciak: Vražda novinára nie je stavaná tak, aby v nej figuroval jasný zloduch. Marián Kočner nie je nevyhnutne tým zloduchom. Ak by bol verdikt „vinný“ alebo „nevinný“, čo by to na filme zmenilo? Predstavte si, že by bol o pár mesiacov vynesený rozsudok a Kočner so Zsuzsovou by boli uznaní vinnými z vraždy Janá a Martiny. Zmenilo by to váš pohľad na film? Mali by ste z neho potom iný zážitok? Ja si to nemyslím. Pretože on nie je pravým zloduchom. Tým najväčším antagonistom filmu je systém. To, čo v divákovi po filme zostane, je vedomie, že za všetkým stojí skorumpovaný a zle nastavený systém. Marián Kočner je iba produktom tohto systému. Divák sa potom musí pýtať sám seba, či chce, aby sa Slovensko vyliečilo a stalo lepšou krajinou alebo nie.

Navyše, pokiaľ ide o spojitosť medzi Mariánom Kočnerom a vraždou Jána Kuciaka, plne sme rešpektovali prezumpciu neviny. Vieme ako Kočner ovplyvňoval sudcov a politikov a to je dokázané. O tom sú jasné dôkazy a žiadne pochybnosti, ale pokiaľ ide o vraždu, zaobchádzali sme s dotyčnými osobami férovo a dodržiavali sme prezumpciu neviny. Preto by som nikoho nechcel označiť ako „zápornú postavu“.

Vo svojom predošlom filme Killing Pavel (o Pavelovi Sheremetovi, novinárovi zavraždenom v roku 2016 na Ukrajine) ste pracovali takmer výlučne so záznamami z bezpečnostných kamier a podarilo sa vám z nich poskladať celý priebeh prípravy vraždy a dokonca sa aj dopátrať k podozrivému. K zážitku z filmu Kuciak: Vražda novinára určite prispieva podobná práca so skutočnými videozáznamami Jána a Martiny, vyhotovenými neznámou osobou, ktorá ich sledovala. Ako sa vám pracovalo s dostupným materiálom tentokrát? Našli ste si v ňom nejaký systém?

Mal som prístup do policajnej zložky. Táto možnosť mala veľký vplyv na to, ako je film vystavaný a čo všetko bolo možné vďaka tomu do filmu zaradiť a ukázať divákom. Veľmi zriedka sa stane, že sa ako filmár dostanem k takýmto materiálom z vyšetrovania, k záznamom o sledovaní obetí, policajnej rekonštrukcii vraždy priamo na mieste za účasti tých, ktorí vraždu vykonali a tiež konfrontácii medzi Alenou Zsuzsovou a Zoltánom Andruzskóm pri vypočúvaní. Keďže pri práci som chcel, aby boli dodržané najvyššie žurnalistické štandardy, bolo dôležité, aby sa vo filme použilo čo najviac autentických záberov. Archívne a policajné zábery tvoria asi polovicu celého filmu. Myslím, že práve to ho robí výnimočným. Je z toho cítiť realita. Nenájdete vo filme žiadnych hercov. V jednej malej časti sme použili záber, ktorý ilustruje cestu vraha k miestu činu. No nie je to rekonštrukcia v pravom slova zmysle. Chceli sme, aby bol film čo najvecnejší. Preto tam nenájdete žiadne efekty, ani výrazné prechody. Všetko je vyhotovené čo najpresnejšie a čo najtriezvejšie. Nahrávka zo začiatku filmu, na ktorej sú Ján a Martina špehovaní, je veľmi silná, pretože vieme, čo sa im následne stane.

Ich samotných vo filme nevidíme až tak často.

Jána a Martinu bolo ťažké vo filme zobraziť. Existovalo veľmi málo ich archívnych fotiek alebo videí. Nebol to tradičný prípad, kedy sa pozeráte na protagonistov prostredníctvom rodinného videa, keď boli ešte deti. Takéto materiály neexistovali. Pracovali sme iba s tým, čo sme mali. Tento konkrétny záber Jána a Martiny sme zámerne použili viackrát. Keď ho vidíte prvý raz, hneď na začiatku filmu, je to veľmi desivé, lebo si uvedomujete, čo sa deje. Druhý raz sme ten istý záber ukázali po tom, ako bolo odhalené, že sa táto nahrávka našla u Kočnera doma. Sú to dve rozdielne použitia toho istého materiálu, pretože diváci na to budú reagovať v rôznom čase dvoma rôznymi spôsobmi. Tretí raz vidíme to isté skoro na konci filmu, keď Pavla Holcová hovorí o odkaze Jána a Martiny. V tejto fáze je použitie záberu veľmi intímne. Podobne sme pracovali aj s ostatnými materiálmi. Použitie všetkého, čo sme mali k dispozícii sme dôkladne premysleli. Zároveň sme nahrávky čo najuvedomelejšie skombinovali s výpoveďami respondentov ako bol Lipšic, Holcová, Para a ďalší. Máme napríklad záznam výpovede Miroslava Marčeka, pri ktorom je ťažké rozumieť tomu, čo vlastne vysvetľuje. Túto Marčekovu neistotu využil pri rozhovore aj Marek Para. Bolo zaujímavé integrovať všetky materiály so skutočnými výpoveďami respondentov.

Podobne sme spojili aj náš rekonštruovaný záber približovania sa k domu Jána Kuciaka. Môžete si všimnúť našu rekonštrukciu príchodu vraha k domu, na ktorú ostro nadväzuje skutočný záznam zo skrytej kamery niekoho, kto Jána a Martinu sledoval z ulice. Pričom nevieme, kto to bol. Takýto strih vám pomôže si uvedomiť, že to, na čo sa pozeráte, je skutočné.

Toho času sa veľa hovorilo o enormnom množstve uniknutého materiálu. 70 Terabajtov dát znie, ako dosť silný zdroj. Napriek tomu mám pocit, akoby čosi chýbalo. Jeden kúsok skladačky, ktorý by to doplnil. Nezdá sa vám?

Tiež som od toho čakal viac. Bol som veľmi vzrušený, keď som zistil, že budeme mať k dispozícii výsluch Mariána Kočnera, výsluch Szabóa. Potom som zistil, že je tam toho v skutočnosti oveľa menej. Očakával som niečo väčšie. No aj to, čo sme mali, bolo nakoniec veľmi užitočné. Hovoríte, že vám tam chýba, ako tomu u nás hovoríme „dymiaca pištoľ“ – presvedčivý dôkaz. Myslím, že situácia je oveľa komplexnejšia. Čo presne podľa vás chýba?

Marček pri výsluchu tvrdil, že nespoznáva nájdené fotografie zo sledovania Jána a Martiny, ktoré mal mať podľa vyšetrovania vrah k dispozícií. Je možné, že existujú ešte ďalšie materiály, ktorými sa mohol riadiť, a ktoré sa doteraz nenašli?

Mohol si Kuciaka vyhľadať inak a mohli tam byť aj ďalšie fotky. Dôležitejšie môžu byť iné veci, ktoré hovoril. Mohlo sa stať, aby si v tom množstve fotografii zapamätal jednu, na ktorej je obeť oblečená v tričku, ktoré malo byť žlté, ale nie je, a z toho usúdil, že túto fotografiu nikdy pred tým nevidel? To sa mi zdá pritiahnuté za vlasy. Keď som si tie fotky prechádzal, našiel som jednu, na ktorej postavu Jána Kuciaka osvetľuje veľký žltý kužeľ pouličného osvetlenia. Mohol si tú farbu pamätať odtiaľ. Rozmýšľal som nad tým, ale áno, mohla tam byť aj iná fotka, ktorú sme nenašli. Viacero ľudí sa ma pýtalo, prečo sme sa neponorili hlbšie do náznakov, ktoré okolo nás boli. Napríklad Kočner vo svojej komunikácii používal iniciály RF na označenie neznámej osoby. RF môže byť pokojne Robert Fico, ale to sme nemali ako dokázať. Preto sme tieto informácie nevyužili. Držali sme sa iba preukázateľných faktov.

Zdá sa mi, že nie len na Slovensku, ale aj v iných krajinách sú ľudia na tak vysokých postoch nedotknuteľní. Akokoľvek usilovnú prácu vyšetrovatelia aj novinári robia, málokedy to vedie až k tomu, aby spravodlivosti bolo učinené zadosť. Čo sa dá v takejto situácií ešte robiť?

Odpoveď na toto nemám. Môžem povedať iba to, že si musíme stále pripomínať, ako dôležité je bojovať za demokraciu, aby udalosti, akou je vražda novinára neboli bežné. Musíme si udržať demokraciu, aby sme mali základ pre spravodlivosť. V krajinách ako je Rusko, bolo zabitých veľa novinárov a nikto za to nebol potrestaný. Je to veľmi dobrý príklad toho, čo sa stane, keď sa demokracia z krajiny vytratí. Zanikne akákoľvek šanca na spravodlivý trest. Keď sú novinári aj opozícia v krajine zo dňa na deň nezvestní a k tomu dokáže líder krajiny presvedčiť 80 percent populácie, že ich chce zničiť západ a že musia bojovať proti fašizmu, to sa môže stať iba v štáte bez demokracie.

Takže to na Slovensku ešte stále nie také zlé, ako by mohlo byť.

Mohlo by to byť horšie aj v USA. Aj Amerika má svojich oligarchov, ktorí napríklad vlastnia média. Jeff Bezos a Washington Post, Elon Musk a Twitter. Zo svojej pozície môžu mať veľký vplyv na politiku. V tomto smere čelíme rovnakým hrozbám, ako mnoho iných krajín. Preto vôbec nekritizujem situáciu na Slovensku. Len podotýkam, že má problémy, ktoré sú globálne.

Pracujete teraz na niečom ďalšom, či už ako filmár alebo novinár?

Pripravujem ďalší film, o ktorom ešte nemôžem veľa hovoriť. Práve kvôli nemu som teraz v Prahe. Mám tu stretnutie v tejto súvislosti. Ale nebude to film o Českej Republike, smeruje to ďalej na východ od Slovenska a Česka.

 

Zhováral sa: Matúš Trišč

Zdroj foto: Bontonfilm 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno