Na krste albumu Mateja Koreňa Stigmy, pod ktorý sa autorsky podpísali Henrich Leško (hudba) a Marek Maďarič (texty), sme sa zhovárali s mladým, no dušou „starým“ spevákom.
Je ťažké pre speváka nájsť si autorov piesní, ktorí mu vyhovujú po každej stránke, čo sa týka textov piesní aj hudobne? Zdá sa, že sa Ti to práve albumom Stigmy podarilo…
Možno by som to generalizoval. Základom je to, čo chce umelec dosiahnuť svojou tvorbou. Sú ľudia, ktorí na tom chcú len zarábať a tým pádom sa riadia veľmi presnými vzorcami, aby na tom získali financie, keďže sa tie piesne budú páčiť čo najširšiemu publiku. Ale ja som zistil relatívne veľmi skoro, že mi nevyhovuje naháňať sa za niečím, čo pre mňa nemá zmysel, pretože u mňa je v rámci umenia najvyšší bod tej pyramídy, autenticita. A keď to nie je autentické, nemám záujem. V tomto som svojhlavý, je to taká moja typická črta, ktorá spôsobila to, že spievam také piesne, aké som spieval dnes večer počas krstu albumu. Netvrdím, že nikdy zaspievam pieseň, ktorá by bola vhodná pre rádiá, ale oveľa viac si užívam tie, v ktorých sú veľmi silné pocity a ja ich môžem odovzdať poslucháčom. Nič mi nehovoria prázdne frázy, ktorých tu už bolo tisíce a ešte budú ďalšie tisíce.
Zase na druhej strane, poslucháči väčšinou počúvajú len to, čo im rádiá ponúkajú, ale neznamená to, že sú intelektuálne nevyspelí prijať aj náročnejšie žánre. Leškova hudba je originálna a špecifická, má zložité harmonické postupy, ale to predsa neznamená, že by ju poslucháč nevedel prijať a nemohol počúvať. Prečo podľa Teba máme tento stav v rádiách? A možno ho zmeniť?
Mám s tým trochu skúsenosti a viem, že rádiá chcú istý typ hudby a formát, ktorý som do dnešného dňa celkom nepochopil. Ale pre mňa je zásadné to, že som človek, ktorý chce piesne interpretovať a tvoriť, ale nie som ani manažér, ani rádiový človek. Ak by som chcel byť manažérom, tak to idem robiť, ale tieto veci sa snažím držať mimo mňa, aby som ostal čistý a mohol sa sústrediť plne na umenie. Myslím si, že nikto nikdy nedokáže určiť, čo sa bude ľuďom páčiť a čo nie. Napriek tomu, že sa môže desať ľudí, ktoré sú kapacity v hudobnej oblasti zhodnúť na tom, že táto pesnička bude zaručene fungovať a bude sa ľuďom páčiť, tak to vôbec nemusí byť pravda. Môže tam byť skladba, ktorú si nikto ani nevšimne a práve tá ľudí zaujme. Toto je taký nepredpokladateľný a nevypočítateľný fenomén. Ale to ja už neriešim. Chcem robiť pesničky a chcem ich robiť najlepšie ako viem. A toto je možno trochu také starosvetské, čo aj vyplýva z hudby Henricha Leška. Obaja sme bigbiťáci.
Je zvláštne počuť od takého mladého človeka slovo bigbiťák…
Ja som stará duša. Mne tak ľudia nadávajú. Lebo ja tomu dnešnému svetu nerozumiem. Keď dnes idem niekam nahrávať, tak mi povedia, super, si síce 20 centov pod tónom, ale my to doladíme. A Henrich mi povedal, budeme to nahrávať dovtedy, kým to nedáš. A vtedy som si povedal, že toto je presne to, čo chcem.
Pretože Henrich Leško je ešte stará škola, ktorý odmieta všetky tieto moderné vymoženosti…
Presne tak. A každú jednu pesničku sme nahrávali týmto spôsobom.
Dnes ste s Henrichom hrali aj pieseň Ešte na to mám, ktorá je mimoriadne intonačne náročná. A je tam takých mnoho. To muselo dať poriadne zabrať, kým ste ich nahrali, ale výsledok stál zato…
Pre mňa je to výzva, ale s Henrichom sa mi veľmi dobre robilo aj preto, že nikdy na mňa nedupal, že to musí byť dokonale čisté. Naživo je ten prejav, samozrejme, úplne iný, ale v štúdiu pri nahrávaní počuje človek každý jeden detail. A Henrich mi dokonca niekedy hovoril, aby som to spieval menej čistejšie. Keď sme sa o tom rozprávali, prišli sme na to, že obaja chcem vlastne to isté. Pre mňa je najdôležitejšia autenticita. Poznám veľmi veľa spevákov, ktorí spievajú dokonale intonačne čisto, ale chýba tomu niečo navyše, ten pocit zvnútra. Ale keď si to tak vezmeme, ja ani nie som muzikant, ja si len tak spievam. Neviem ani hrať na žiadnom hudobnom nástroji, viem hrať len na nervy (smiech).
Ale zase, nedá sa povedať, že si len tak spievaš. Máš veľmi slušný rozsah a peknú farbu hlasu, čo je výborná devíza…
Tak to je už tými rokmi spievania… Skôr je pre mňa dôležité, že spevák by mal do svojho prejavu vložiť emóciu. Pokiaľ tam totiž ten pocit nie je a mne sa na tele nepostaví ani jeden chlp, je to pre mňa takmer bezcenné a nevidím v tom zmysel.
Takže určite aj preto si si sadol s Henrichom…
Presne tak. A táto hudba mi ponúkala presne tú autentickosť, ktorú potrebujem, rovnako aj spolupráca s Henrichom mi po všetkých stránkach vyhovovala.
Autorská dvojica Maďarič – Leško je známa, Ty si nováčik. Ako ste sa teda dali dokopy?
Prišiel za mnou klávesák Paľo Korduliak z mojej kapely, ktorý sa pozná s Henrichom Leškom, keďže v minulosti spolupracovali. Spýtal sa ma, či by som s ním nechcel spolupracovať, na čom som reagoval, že to nevylučujem, ale závisí to od dvoch vecí: chcem tých ľudí poznať osobne a porozprávať sa s nimi a druhá vec, chcel som spoznať tie piesne. Určite by som totiž nešiel do niečoho, čo by sa mi nepáčilo.
Takže už predtým ako ste sa stretli už boli pre Teba nejaké piesne pripravené?
Niektoré už áno, ďalšie vznikali postupne. Ale pustili mi napríklad pieseň Ešte na to mám, z ktorej mi stačilo prvých 15 sekúnd a vedel som, že do toho pôjdem.
Musím sa priznať, že pieseň Ešte na to mám je môj osobný favorit tohto albumu. Celá pieseň je v molovej tónine a zrazu, keď už všetko a každý zomrie, príde na záver radostný a optimistický durový akord a človek sa konečne nadýchne. Tento postup Henrich Leško rád používa, ale nielen preto je tá pieseň dobrá, čím zaujala Teba?
Ona možno vyznieva trochu pateticky, pretože je celá trochu smutná, ale práve nakoniec tým durovým akordom všetko zrazu rozkvitne. Jednoducho, nielen nad touto pesničkou, ale nad všetkými sme mali dostatok času vycibriť detaily. A postupovali sme spoločne: každý mal právo veta, každý mohol zasiahnuť do procesu a povedať, čo sa mu na pesničke páči alebo nie. Vmiešal som sa do toho aj ja. Možno spočiatku trošku viac, ako by sa im páčilo, ale potom si uvedomili, že tam chcem vložiť aj seba, aby to nebolo iba o tom, že prídem niekam naspievať text na hotovú hudbu. Takže občas som aj nejaké veci zmenil, ale určite som to nemenil značne a vždy som to vyargumentoval, prečo chcem isté veci, napríklad harmóniu, pozmeniť. Je to ich práca, no niektoré drobnosti, ktoré kolidovali, sme trošku upravili, aby konvenovali aj mne.
Pesničku ste pokrstili netradične – duetom Snívam, ktorú spievaš s Michaelou Husárovou. Podľa mňa je to ďalší vhodný song do rádií. Pieseň je intímna, výborne zaranžovaná, má krásny, hĺbavý text. Myslíš, že by ju v slovenských rádiách mohli akceptovať?
Ja si za touto pieseň stojím. Je príjemne pinkfloydovská, mám ju veľmi rád a s Miškou si veľmi dobre rozumiem aj ľudsky aj spevácky. To, či ju budú naše rádiá akceptovať, neviem povedať. Ale ja osobne som veľmi šťastný, že nie som závislý od príjmov z hudby. Tým pádom som nezávislý a môžem si robiť naozaj to, čo chcem. Robím aj iné kreatívne veci – píšem a robím grafiku. Hudbu, ktorú robím, nemôžem robiť so zámerom, že na nej budem zarábať, lebo to je jej absolútny zabijak. O tom som sa už presvedčil niekoľkokrát.
Ale zase každý interpret chce, aby sa dostala k ľuďom, netvorí predsa preto, aby jeho CD ostalo doma na poličke. Takže plánuješ s albumom Stigmy turné? Možno nie po veľkých halách, ale skôr po kluboch, kde by sa tie piesne viac hodili…
Určite áno. Momentálne si dávam trošku pauzu, potrebujem dotiahnuť veci z iných sfér, v ktorých robím. A na budúci rok určite plánujem aj turné.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Katarína Acél Gáliková
