„Nech sa pozrie každý dookola a nech si aspoň na chvíľku uvedomí, čo máme, lebo je to nepokorné. Chýba nám pokora,“ povedal pre náš portál po koncerte na Slovenskom alternatívnom lete 2020 Martin Geišberg.
Mnohé festivaly tohto roku neprežili z dôvodu korona krízy, ale o to viac sa darí menším festivalom a alternatívnym žánrom, rovnako aj Slovenského alternatívnemu letu. Publikum veľmi dobre reagovalo na Váš koncert, bolo to aj špecifickým žánrom hudby. Zapájalo sa aktívne spevom, nechcelo Vás pustiť z pódia, z Vášho koncertu išla veľmi dobrá energia. Aký máte pocit Vy z tohto festivalu?
Možno to bude znieť zvláštne, ale mne sa žiaden festival nezrušil, lebo hrávam na menších festivaloch a vždy som to mal aj veľmi rád. Za tie štyri mesiace, čo som bol doma, aj som bol rád, že som nevidel ľudí a teraz je to príjemné, keď vidíte, že ľudia sú spolu. Aj keď, v konečnom dôsledku mám ešte stále pocit, že by sme mali byť tak trošku stiahnutí do seba a vlastne byť v takom tichu. Ale mal som z festivalu veľmi dobrý pocit. Kto by ho nemal, keď ľudia tancujú a majú radosť z pesničiek, ktoré hráte? Je to veľmi príjemné.
Keď už aj teda nehovoríme o tom, že ste nemohli po celé tie mesiace koncertovať, mám z tej Vašej odpovede pocit, že Vy ste si to obdobie korony a samoty aj tak trošku užívali…
Ja úplne a totálne som si to užíval…
Tak to ste potom asi prvý umelec, s ktorým hovorím, čo si to užíval. Spravidla bol každý v depresiách, že nemôže koncertovať…
Ja práve naopak. V podstate, sám by som to musel urobiť, bol som krok od toho, aby som niečo podobné urobil, ak by sa takéto niečo nestalo. Potreboval som vypnúť, pretože som išiel asi tri-štyri roky bez pauzy. Bol som už na takej hrane, že ďalej som už nemohol ísť. Pre mňa to boli tie mesiace, ktoré som strávil doma, niečo neskutočné: vrátil som sa do záhrady, videl som opäť celú jar, vrátil som sa k rodine a známym, od rána do večera som bol s mojimi milými, ktorých mám rád a jediné, čo na tom bolo nesympatické, bolo, že som sa nemohol vidieť s mojou maminkou. Ale v konečnom dôsledku som bol nesmierne šťastný.
Ale niekoľko mesiacov ste si oddýchli, načerpali ste energiu a môžete opäť koncertovať, však? Lebo aj tento koncert ukázal, že tvorba, ktorú robíte, má odozvu…
Energia mi nechýbala ani predtým, nebolo to o tom, že by mi chýbala fyzická energia, skôr som si potreboval psychicky oddýchnuť. Po týchto štyroch mesiacoch strávených doma sa človek cíti, akoby ho vypustili z nejakej búdy (smiech). Ale na druhej strane, ja som si aj doma hral počas toho obdobia. Veď na začiatku, keď vznikala prvá pesnička, ani nebol zámer vystupovať alebo robiť niečo pre ľudí.
Poďme k albumu Na Modrej planéte, ktorý ste vydali vo vydavateľstve Slnko Records. Je to album aj vo Vašej tvorbe prelomový, pretože nie je to pesničkárstvo, na aké sme od Vás zvyknutí. Videli sme to aj dnes na koncerte. Bolo vás tam deväť na pódiu, mohutná dychová sekcia, bicie, je to úplne iný žáner hudby, v piesňach sa mieša clivota, ale aj radosť, jednoducho je to mix kontrastných emócií. Ako ste sa dostali k Balkansambel a k ich špecifickej tvorbe?
Album vyplynul prirodzene, zo stretnutia s Marekom Pastírikom, ktorý dlhé roky hrá s kapelou Balkansambel, tak ako ja roky robím svoje pesničky. Mareka považujem za jedného z najlepších dychárov a súčasne aj za aranžérov dychových nástrojov. My sme sa tak nejako prelínali a na začiatku, ešte predtým ako ten album vznikol, sa udial taký zázračný moment. Totiž, ani v tom nebol nijaký veľký zámer spraviť album. Jednoducho sme sa stretli a poznáte ten pocit, keď niekoho stretnete a zrazu máte pocit, že ho poznáte celé roky. V dychovom prevedení bola iba pieseň Voda a potom si to zobral celé do rúk Danko (Daniel Špiner – pozn.red.) a zrazu sa rozbehol celý ten kolotoč spolupráce a nahrávania. Ja už som ani nestíhal sledovať, čo sa všetko deje, lebo Marek Pastírik s ľahkosťou aranžoval všetky piesne. Nebol to komplikovaný proces, pri ktorom by sme sedeli dlhé hodiny v štúdiu a prácne hľadali tú cestu. Nebola za tým nejaká veľká robota, aj keď sa možno zdá ten album na prvé počúvanie komplikovaný, išlo to ako veľká, divá rieka. V dvoch štúdiách sme to nahrali za pár dní a potom nás prekvapila tá reakcia aj to ocenenie. Je to príjemné.
Pociťujete aj Vy v balkánskej hudbe tie protichodné emócie? Na jednej strane je v tých piesňach obrovská radosť, na druhej clivota…
Áno, napokon, tak ako život sám. Okrem toho, vyrástol som v divadle a tam sa pracuje s týmto hlavným fenoménom oportunity, alebo dvoch k sebe priľahlých opozícií. A z toho vychádza aj táto hudba. V konečnom dôsledku, čo je naozaj len veselé a čo je naozaj len smutné?
Ale tieto protichodné emócie nie sú vo Vašich skladbách cielene…
Nie, určite nie. Nejakým spôsobom sa to samo derie. Tak, aby som o tom priveľmi nerozmýšľal.
Napokon, tak, ako aj moment improvizácie. Niekoľkokrát sme to videli aj na dnešnom koncerte, že ste si kývli s muzikantmi, aby ste kompozíciu ešte neukončili, ale hrali ďalej, lebo ľudia reagovali…
Presne tak. A v podstate, toto bol náš druhý koncert naživo. Lebo vlastne sa stalo to, že sme pokrstili album, mali sme ísť na šnúru v apríli, samozrejme šnúra padla a teraz sme sa dostali opäť k tomu momentu krstu albumu.
Takže ste mali včera skúšali?
Dnes! (Smiech). Prišli ku mne chlapci na Novú Baňu, rozložili sme sa na dvore a raz sme si to preskúšali.
Takže na dvore, vravíte. Dali ste to po balkánsky?
Úplne čistý Balkán (smiech). Zafúkal vietor, noty lietali po dvore, ale malo to úžasnú atmosféru. Potom sme si sadli za jeden veľký stôl, zjedli sme polievku a prišli sme sem na festival. Každú pesničku sme si zahrali raz a prišli sme sem.
Na to, že ste si každú pesničku len raz zahrali, treba uznať, že ste predviedli výborný koncert, sú to výnimoční muzikanti…
Určite sú to výborní muzikanti a v momente koncertu to ide ľahúčko, aj keď oni by k tomu povedali svoje, lebo si vidia do vlastnej kuchyne, ale teším sa, že na týchto koncertoch je iná atmosféra. Vždy som hral buď sám alebo som precestoval šnúry s Nanym Hudákom, aj teraz sme boli na dlhom výlete. Mám rád také stretnutia, kde je buď pesničkár, ktorý nesie sám svoju stopu a sme tak bratsky spojení alebo s Dankom Špinerom, ktorý je neskutočne dobrý inštrumentalista. Toto zoskupenie je pre mňa po prvýkrát niečo iné. Zrazu na tom pódiu cítim silu, lebo tá dynamika je neuveriteľná. Ja sa viem nastaviť z nuly na sto a zrazu mám za sebou tú veľkú silu.
A potom ešte tá rytmická pestrosť, farebný zvuk dychov a balkánska hudba, ktorú ste nikdy nehrali…
To áno, aj keď som to nemal nikdy v úmysle, okrem pesničky Voda. Zrazu sa tak roztrhlo vrece s pesničkami a Marekov prínos je obrovský. Aj preto je to také zaujímavé, že sa stretli dve „vody“, ktoré by k sebe možno ani nemali k sebe ani patriť. Možno by to ani nikto nikdy nepovedal, že do pesničkárskej tvorby sa dostane balkánska hudba, takže je to tak 50 na 50. Ale ja som bol vždy inšpirovaný touto tvorbou, mám rád aj balkánsku aj pravú, autentickú cigánsku hudbu.
Prečo tak výrazne na takýto žáner hudby Slováci reagujú?
Neviem, lebo v konečnom dôsledku je to taká dobrá dychovka, nie? Na jednej strane neznášame dychovku, ale na druhej na ňu reagujeme.
Ale zahrať dobrú dychovku je umenie. Aj keď ju neznášame, neuvedomujeme si, aké ťažké to je…
Samozrejme… Ale prečo tak na moju hudbu reagujú, asi preto, že viem, čo hovorím. Viem sa za moje piesne postaviť, prečo to tak hovorím a prečo to tak cítim. To je alfa omega, prečo tie piesne idú tak pod kožu. Nehrajú sa na dva plány, nie sú vymyslené len preto, aby boli. Sú to veľmi dôležité veci, o ktorých hovorím, z pod kože von. A tá forma len umocňuje to, že si nevymýšľam. Je to pre mňa prirodzené.
Na záver koncertu ste povedali jednu myšlienku, po ktorej publikum ostalo tak trošku zamrznuté, aby sa ľudia medzi sebou nehnevali…
Občas tak z diaľky pozorujem, čo sa deje na sociálnych sieťach a myslím si, že sa rozmohol taký zvláštny fenomén. Ešte predtým, než prišla korona, na každom koncerte som ľuďom hovoril, aby sme si uvedomili, čo máme. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že tvoríme tretinu z toho množstva ľudí, ktorí máme strechu nad hlavou, ktorí majú čo jesť a majú kde bývať. Naša latka tých túžob, čo bude, aby bolo dobre, je tak nehorázne vysoko, až je to šialené. Je šialené, ako sa hneváme, že by sme chceli niečo viac. Sú to všetko malicherné hry oproti tomu bohatstvu, ktoré máme teraz a ktoré žijeme teraz. Žijeme v mieri, môžeme byť s našimi rodinami. Nech sa pozrie každý dookola a nech si aspoň na chvíľku uvedomí, čo máme, lebo je to nepokorné. Chýba nám pokora. Zrazu by každý dokázal poskladať svet, akoby mal vyzerať v tom svojom úzkom pohľade, a z pohľadu celistvosti by to neznamenalo absolútne nič. Rátame s tým, že je všetko samozrejmé a normálne. Je normálne, že som zdravý a je normálne, že mám auto. Korona nás možno naučila aj to, že môžeme spomaliť. Čomu venujeme energiu, čo je pre nás dôležité a to, že potrebujeme spomaliť. Vyrábame veci, ktoré sú neužitočné, ktoré nemajú hodnotu a chýba nám to, o čo sa môžeme oprieť. Chýba nám idea a v tej chvíli sme stratení. Tie dôležité veci sú vlastne veľmi jednoduché. A kebyže o ne prídeme, pretože lusknutím prsta sa to môže stať, napríklad si predstavme, že nastane vojna, tak si uvedomíme, do akej miery sme boli nabubrelí. Myslím si, že máme každý máme sám so sebou dosť roboty. Ja mám toľko roboty sám so sebou, že nechápem, ako sa niekto môže zaoberať niekým iným. Viem, koľko mne trvá, aby som na sebe niečo zmenil. Ale je neuveriteľné, s akou ľahkosťou to požadujú ľudia od druhých. Nech sa najprv ľudia pozrú do zrkadla…
Viete, ale to je zrejme podstatne ťažšie požadovať od ľudí, aby na sebe pracovali a zmenili sa, aby to vyžadovali od druhých…
Ale to práve súvisí s tou pokorou, o ktorej hovorím. A o tom by sa ani hovoriť nemalo, to by malo ostať v tichu.
Pretože keď už je to diktát, stráca to význam…
To je presne ono, to nie je žiadosť! Zo mňa to ide len preto, že, ako sa hovorí, mnoho ľudí nemá Boha pri sebe. A je to jedno, akého Boha, či už budhistického alebo akéhokoľvek, to mne je úplne jedno. Cítim, ako to vo mne všetko narastá. Napríklad, ak sa človeka spýtam, aby mi vymenoval päť základných vecí, s čím je v živote spokojný, väčšinou zostane v patovej situácii. Ak vie povedať desať, čo by mohlo byť lepšie, prečo by nevedel povedať len tých päť, čo je lepšie?
Asi sme príliš rozmaznaní a nedokážeme si tie základné hodnoty uvedomiť, osobne ja nie som taká optimistka a nemyslím si, že ľudia v čase korony spomalili a uvedomili si niektoré veci…
Je to možné, ale my nemáme čas. Pretože naše deti sa nás na to raz budú právom pýtať. Svet sa javí v obidvoch polaritách, tak, ako je to v tých pesničkách. Je to otázka toho, že skúsme to aspoň vybalansovať. Nejde o to, byť slniečkár a tešiť sa z každého rozkvitnutého kvetu a nevnímať zložitosť sveta či disharmónie. Len sa snažiť to vybalansovať. Aspoň sa to snažiť dať tak, aby sa to začalo hýbať na obe strany. Nebyť ani prepnutý idealista, iba ísť normálnym tempom a uvedomiť si, z čoho sme živí a čo naozaj potrebujeme. Len aby som to spresnil, od nikoho to neočakávam. Snažím sa to dosiahnuť sám na sebe. Každý má tie informácie, sme dospelí ľudia, každý nech sa zachová akokoľvek, máme slobodu a každý sa môže rozhodnúť, ako sa zachová a čo bude robiť. Ja len sám za seba hovorím, čo robím. Stačí jedno – nerobiť si zle, veď sme ľudia.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Bohdan Mezei – SAL 2020
