„Žijem v takej zvláštnej bubline a potom mám pocit, že všetci ľudia sú dobrí. Keď ich potom stretávam a rozprávame sa, sme si veľmi blízki. A to robia tie pesničky,“ hovorí pre náš portál Martin Geišberg, s ktorým sme sa zhovárali po koncerte na Slovenskom alternatívnom lete.
Po dvoch rokoch ste opäť vystúpili na Slovenskom alternatívnom lete. Máte veľmi vnímavé publikum, tak ako vtedy, rovnako aj na tomto koncerte s Vami každú jednu pesničku precítili, počúvali počas balád, keď ste ich zapojili, spontánne sa pridali. Dokonca organizátori Vám dovolili dlhší koncert…
Dovolili nám viac, ale asi sme si to dovolili aj sami, lebo sme nemali nejaký pevný harmonogram a čakal som, že kto začne skákať pod pódiom a určovať, že už je to posledná pesnička. Ale k tomu neprišlo, tak sme hrali ďalej (úsmev).
Máte ešte inde takéto verné publikum? Ako vnímate Vy publikum na Slovenskom alternatívnom lete? Vaša hudba potrebuje aj interakciu. Nie sú to štandardné piesne, no vyžadujú si aj reakcie poslucháčov…
Tento festival sa mi spája so Šaškou Pastorkovou, je to srdce festivalu okolo ktorého chodím, ale samozrejme hlavne je to Maroš Pavúk, ktorý to robí už nekonečne dlho. Je to obrovský vklad tohto človeka, aby vôbec klubová scéna mohla existovať na Slovensku. Je málo ľudí, ktorí to vydržali robiť tak dlho a v takej kvalite. Dokonca v takom meste, teda v Brezne, kde existuje jeho klub, je priam neuveriteľné, že dokázal udržať tú scénu. Je úžasné, že festival putuje a nemá stále miesto, čo je veľmi komplikované a zrejme je to cítiť aj tým, že tu nie je tohto roku toľko ľudí ako v Štiavnici, napriek tomu je toto miesto čarovné. Má v sebe genius loci, je však trošku ukryté (úsmev). Bolo to veľmi zaujímavé rozhodnutie zo strany organizátorov uskutočniť festival práve na hrade Bzovík.
Teda vrátiť sa, lebo práve na tomto mieste bol prvý ročník…
Určite, v niečom tomu rozumiem, pretože každý, kto v tých časoch zažil tú atmosféru a teraz sa po rokoch vráti sem, tak to pozná. Je mi však ľúto, že neprišlo viac ľudí, možno o tom nevedeli. Mrzí ma to práve kvôli týmto dvom ľuďom, ktorých som spomenul. Doprial by som im to…
A k tomu Vášmu publiku, ktoré dokáže tak citlivo vnímať Vaše piesne?
Je to asi najväčšie šťastie, ktoré ma vôbec za celých dvanásť rokov, ktorých hrám, mohlo stretnúť. Môžem existovať, napriek tomu, že nie som ten, čo vypredáva kulturáky. Je to zvláštna vec – žijem z hudby a divadla napriek tomu, že robím absolútne menšinový žáner. Našla sa skupina ľudí tu na Slovensku, kde vždy môžem prísť, zahrať pre sto-dvesto ľudí a môžem z toho fungovať. Žijem v takej zvláštnej bubline a potom mám pocit, že všetci ľudia sú dobrí (smiech). Keď ich potom stretávam a rozprávame sa, sme si veľmi blízki. A to robia tie pesničky.
Spôsobuje to hudba. Ľudia sú plní energie a práve to by mala byť hlavná funkcia hudby, nie? Napĺňať človeka zážitkom…
Je to dlhotrvajúci proces. Nie je to rýchlovykvasené, ako keď sa niekto stane výhercom nejakej súťaže a potom je to veľmi ťažké. Buď sa udrží na vrchole alebo príde pád. V tomto som prebral remeslo. S ockom sme hrávali dlhé roky, takže pre mňa je hudba a divadlo rodinné remeslo.
Veľmi veľa piesní máte komponovaných takým spôsobom, že z jedného motívu si v závere spravíte makam, ktorý vygradujete a tým do hudby angažujete aj publikum. Najlepšie je, keď znejú aj akustické nástroje, napríklad kontrabas…
Áno, často týmto spôsobom robím pesničky a kontrabas nadovšetko milujem. Je to najkrajšia vec na svete.
Áno? Aj pre Vás? Je to krásny zvuk a v pesničkách často chýba, som rada, že u Vás ho bolo počuť. V jednej skladbe ste dokonca na záver hrali na veľký bubon a znelo to až rituálne. Vyplynulo to z charakteru tej piesne?
Celé to vzniklo tak zvláštne. Včera sme hrali po dvoch skúškach po prvýkrát v Prešove v tejto zostave na koncerte a záver tejto pesničky vznikol včera. Bola to náhla inšpirácia, ktorá vznikla na koncerte.
Takže pred dvoma rokmi ste cvičili na chalupe deň pred koncertom a teraz len dve skúšky? Vám to teda funguje! Inak tá časť s bubnom vyzerala, akoby ste si ju práve vymysleli na tomto koncerte…
Naozaj sme mali iba dve skúšky (smiech). Ale ten bubon vôbec nebol pripravený, bola to spontánna vec, ktorá mi napadla na koncerte a ujala sa. Nepripravili sme si ju, fungovala na publikum na včerajšom koncerte, tak sme si povedali, že to zopakujeme aj na festivale. Muzikanti ako Boris Čellár, Valér Miko, Denis Pagáč, to sú všetko muzikanti, ktorí sú profesionáli, takpovediac majú zjedené tie svoje nástroje a hocikedy spravím takúto vec, dokážu sa chytiť. S nimi sa to dá a všetko funguje.
S Richardom Autnerom ste spievali prekrásnu baladu, ktorá znela až chrámovo, bol to intímny duet s veľmi silnou atmosférou. Na rozdiel od piesní, o ktorých sme hovorili, v ktorých sa angažuje publikum, toto je vec, ktorej sa publikum nesmie dotýkať, malo by ju len v tichosti počúvať. Aká je to pieseň?
Skladba vznikla pre inscenáciu Jánošík, ktorú hrajú v Divadle Áréna, hudbu a text som napísal ja a režíroval ju Jakub Nvota. Pesničky sú súčasťou inscenácie, ktorá sa stále v divadle hrá.
Ide o toho Jánošíka, ktorého medializujú ako krvavého?
Áno (úsmev). Propagujú to týmto spôsobom, aby inscenáciu komerčne predali, ja osobne som takto ladený nebol, no myslím si, že ľudia by si mali túto inscenáciu pozrieť. V inscenácii je ukázané, ako vzniká národný symbol, národný hrdina, zbojník, ktorého sochu dnes máme v Terchovej. A vôbec, ľudia sa dozvedia, ako to celé povedomie okolo legiend typu Robin Hood, Wiliam Tell, vzniká. My máme Jánošíka a za jeho vznikom stoja Štúrovci, ktorí z neho spravili národného hrdinu. Potrebovali symbol pre tento národ, aby fungoval. Má v sebe silu a nie je ukríknutý, aj keď práve táto inscenácia hovorí o tom, že príbeh Jánošíka bol veľmi prostý. Bol odsúdený za vraždu, za ktorú nemohol. V tom období bolo zbojníckych družín veľmi veľa, slúžili grófom. A nebolo to teda celkom tak, že bohatým bral a chudobným dával. Inscenácia sa opiera o fakty, ktoré poskytol Historický ústav SAV, sú to dobové autentické materiály. Je to teda demýtizovaný príbeh Jánošíka, ktorý sa zrazu dostane na obyčajnú podlahu a dozvieme sa, ako sa v skutočnosti udial.
A to neznamená, že je krvavý, ale pravdivý, však…
Presne tak, je pravdivý a dokonca doba, počas ktorej bol zbojníkom, bola veľmi krátka. Len jedno leto, jar, jeseň.
A z tej legendy žijeme doteraz, ale napokon, k legende si môžeme primyslieť a vyfantazírovať vlastný svet…
Veď preto je to legenda a je krásna!
Vráťme sa však k hudbe – duet, ktorý ste spievali z Jánošíka, bol z akej scény?
Spievali sme dve pesničky z Jánošíka – Hora milá hora, ktorou sa lúči a tá je pre mňa ešte sugestívnejšia a tú, ktorú ste spomínali, bola balada pre jeho milú. Včera na koncerte som celý tento príbeh vyrozprával publiku v Prešove, no dnes na festivale to bolo v pokojnejšom duchu, takže som nemal chuť rozprávať. Aj preto sa publikum nedozvedelo, k akej inscenácii sú tieto piesne.
Ako sa Vám spolupracuje s Richardom Autnerom? Mali ste premiéru – obaja ste inak hlasovo aj farebne posadení speváci. Vo Vašom prípade možno hovoriť o energickejšom prejave, Richard Autner je skôr kultivovanejší. Rozumiete si na pódiu?
Richard je zatiaľ na začiatku, sú to jeho prvé koncerty. Zoznamuje sa s tým, lebo aj pre herca, ktorý je zvyknutý na publikum, je to nová skúsenosť. Je ako herec Činohry Slovenského národného divadla zvyknutý hrať pre 600 a viac ľudí, ale predsa je to odlišné. Keď sa skrývate ako herec za postavu, predsa je to iné, ako keď stojíte sám za seba a hovoríte slová, ktoré ste sám napísal. Je to preňho z toho pohľadu nová skúsenosť. Je to ako so šoférovaním. Človek si musí odžiť svoje na javisku, aby sa ešte viac uvoľnil, ale nielen to je podstatné. Fascinuje ma, keď som hral s ockom, Katkou Koščovou alebo inými ľuďmi, že nemusí byť človek toho istého názoru alebo krvnej skupiny. Hudba má v sebe tú moc, že môžu existovať dvaja ľudia na jednej scéne, v niečom absolútne rozdielni, no môžu hrať tú istú pesničku. Podľa mňa je to najsilnejšia vec, akú hudba prináša. Je to medzinárodný jazyk, ktorý spája všetky veci dohromady a stiera rozdiely. Môže zrazu jeden aj druhý názor v tom istom priestore a v tom istom čase. A práve táto doba má ten paradox vyhranených názorov, že kto si myslí niečo iné, nemôže sedieť vedľa druhého, čo si myslí niečo odlišné.
Povedzte, čo sa to s nami stalo? Človek si už myslel, že keď ustane ten covid, príde konečne pokoj medzi ľuďmi a začneme sa navzájom rešpektovať, no nastal pravý opak, situácia sa ešte viac vyhrocuje. Keď som sa s Vami rozprávala po koncerte pred dvoma rokmi, pripadali ste mi ako „Mierotvorca“, aj vzhľadom na to, čo ste odkázali ľuďom z pódia. Možno sa to netýka priamo týchto ľudí na festivale, lebo práve tu sa schádza komunita, ktorá má srdce a rozum na mieste, ale vo všeobecnosti v spoločnosti sa už niekedy nedá dýchať. Čo sa to deje dnes? Odkiaľ sa tí duševní mrzáci nabrali a čo s nimi?
Vyčkať a chápať. Všetky negatívne veci vznikajú len zo strachu. A strach je základnou hybnou silou všetkého tohto. Všetko je to proces. Sme veľmi netrpezliví a rozmaznaní, v prvom rade. Zažili sme obdobie, ktoré možno nijaká generácia pred nami nezažila. Silné, pokojné a rozmaznané obdobie. Človek je nesmierny v tom, že si zvykne a má pocit, že je to normálne. Zatiaľ sme sa nenaučili urobiť to tak, že si to nevieme nastaviť v rámci tej situácie a vedieť byť pokorní aj v rámci toho dostatku. To je obyčajný a úplne jednoduchý princíp, ktorý je všade okolo nás, aj v prírode. Nie je to nič výnimočné. Proste musí niečo zomrieť, aby mohlo prísť niečo nové. Taký je princíp našej Zeme a my s tým môžeme a nemusíme súhlasiť. Môžeme to tak cítiť alebo nemusíme. Je to etapa, ktorá je dnes veľmi silná. Čo viac vyrobíme? Čo ešte viac by sme chceli? Musí sa to niekde zastaviť. Bola to doba, ktorá došpikovala civilizáciu do takých výšav, tak ako každá iná civilizácia predtým, sa dostane do istého vrcholu a upadne na základe prebytku. Máme príliš veľa. Pritom tá otázka je taká silná, že musíme udržať to miesto, aby sme sa mohli o to hádať (úsmev). Vlastne je to aj paradox, keď vnímate rozhovory medzi ľuďmi. V niečom je to fantastické, že to vôbec môže existovať. Má to obrovskú silu, ľudia rozmieňajú svoje problémy na drobné a hľadajú, kde sú tie rozdiely. Nie sme tu však všetci na rovnakej úrovni vedomia. Nie každý dokáže precítiť tú istú vec rovnako, a teda sa ani nemôže stať, že si budeme myslieť niečo všetci spolu a naraz, že je to jedna jediná pravda. Nikdy to tak nebolo. Teraz sa to vlastne ešte viac rozmnožuje a vyhrocuje len na základe strachu, že človek zostane sám. Každý cíti, že planéta sa zmieta v jednej obrovskej ekologickej katastrofe a týmto celým len zahlušujeme ten hlavný problém, ktorý máme. Je to všetko o tom, aby sme nevideli, do akého momentu sme sa dostali a nezačali riešiť ten jediný náš problém, ktorý všetci máme. Riešenie neexistuje, stačí pozorovať ten proces, ktorý je vlastne veľmi prirodzený. Netreba sa mať snažiť za každú cenu pravdu. Na niektoré veci sa vlastne nedá viesť debata, lebo je postavená čiernobielo. Aj keď o nich nehovoríte, automaticky ste v nejakom krúžku ľudí, ktorí sa k tomu problému nechcú vyjadriť. Akonáhle sa k tomu vyjadríte, stávate sa členom skupiny, ktorá už navzájom stojí na barikádach. Niekedy je najlepší spôsob o tom nehovoriť.
Ako Elvis povedal, ak nemôžeš hovoriť, povedz to piesňou. Povedal mu to kazateľ a vtedy napísal svoj prvý protest song. A Vy nenapíšete na túto dobu nejaký dobrý protest song?
Určite, napokon, aj v Jánošíkovi je protest song. Je to tak, že sa človek niekedy musí vyhraniť, ale musí si uvedomiť, že je to len istá časť všetkého, čo človek vlastne všetko dokáže obsiahnuť.
Má umenie moc ovplyvniť dianie v spoločnosti? Ste ten typ interpreta, ktorý ovplyvňuje, čo vidí v spoločnosti?
Radi by sme to tak chceli. Snívame o tom, že raz príde človek na naše predstavenie a zažije katarziu a z tej katarzie sa stane nejaká zmena.
Vaše predstavenia sú katarzné, no nie v zmysle zmeny sveta, ale z hudobného hľadiska a duchovnej očisty…
Neočakávam to od toho. Nie je to primárny dôvod, kvôli ktorému to robím. Je to len výsledok a dar toho, že to robím a proces sa deje prirodzene. Nikdy sa to nemôže robiť s tým účelom, že to človek chce.
Racionálne chcieť katarziu, samozrejme, že fungovať nikdy nebude. Musí vyplynúť sama z účinku umenia…
Katarzia funguje na pochopení. Ja si tak hovorím. Keby som bol vedec, pracoval by som na projekte, že by človek mohol zažiť hlavu niekoho iného. Len na chvíľu sa tam posadiť a vidieť, prečo to ten druhý človek tak hovorí. Zažiť jeho stav. Vždy totiž máme pocit, že to, čo zažívame my, musia zažívať aj ostatní. Ale to je blud. Jediný stav, ktorý naozaj zažívame, je samota. Každý je strašne sám. Z tej samoty a strachu zo samoty vznikajú všetky veci, o ktorých sme hovorili. Človek sa bojí, že je tu sám. Ilúzia toho, že si rozumieme, je fantastická. Ale túžba, aby niekto naozaj pochopil a naozaj bol na mojej strane, je idealizmus. A ten nehrá žiadnu rolu. Keby sa každý ponoril do svojej samoty, v tej chvíli dokáže akceptovať samoty všetkých ostatných ľudí. A nepotrebuje niekoho na svoju stranu, aby mu drukoval na názore, ktorý má. Každý z nás má rovnaké uši, oči, nos, len tvár je vždy iná, aj veci sú iné. Mne pomáha v živote jedna vec. Skúsme si predstaviť, že to celé všetko skončí. Ako prežijeme posledných päť minút? Čo spraví, čo povie, bude ticho? Keď je s niekým cudzím, čo by zdieľali? Stačí si uvedomiť, že všetko, čo máme, čo je okolo nás, vrátime, je to požičané, nie je to naše. To telo, v ktorom sedíme, vrátime, nikto si to telo nedonesie. Všetko bude márnosť a premení sa na prach. Keď to človek sám za seba pocíti, že to nemá, pocíti, že všetko bude ľahšie.
Žijeme technokratickú dobu, je to, myslíte otázka, že ľudia sa čoraz viac utiekajú k duchovným hodnotám?
Dospeli sme do neskutočného technicky dokonalého štádia, kebyže všetko, čo máme vieme idealisticky premeniť, nikto nemusí fyzicky pracovať. Každý môže mať dostatok energie bez toho, aby sme drancovali túto planétu. Keby nebolo šialenstvo moci, čo je to najťažšie, čo zažívame, no my sme to ešte nedefinovali ako chorobu a ešte stále cítime k tým ľuďom závisť a veľa ľudí to ešte chce. On chce byť mocný, mať peniaze, rozhodovať, tým pádom stále podporujeme tých, ktorí sa k moci dostanú. Každý by chcel mať aspoň na chvíľu moc a o niečom rozhodnúť.
Ja určite nie. Vy áno?
Nie. Ale ak by som mal dobrý nápad, chcel by som ho presadiť. Tých nápadov môže byť milión. Každý napríklad dnes rieši ceny plynu, ako dopadajú na domácnosti, no približne 80 percent plynu, ktorý dovážame, meníme na hnojivá. Tie používame na to, aby sme dopestovali produkty, ktoré zjedia zvieratá. Keby som mohol, zmenil by som princíp poľnohospodárstva. Každý by tu mal čo jesť. Zem je k nám stále štedrá. Stačí to prijať a konať podľa toho, ale to už je idealizmus.
Ale Vy ste aj tak trošku idealista, však? Na druhej strane, musíme mať aj sny, čo by nás malo držať nad vodou, nie?
Som niekedy idealista. Na to sme tu, aby sme snívali a potýkali sa s tým, či svoje sny zrealizujeme alebo nie. Ak človek tlačí na pílu, všetko ide proti nemu. Niekedy stačí ísť len náhodne okolo a veci sa udejú. Ako sa stalo, že som dnes mal koncert?
Súhra vo vesmíre? A dobrá, však?
Presne tak! Jasné, že dobrá!
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: Bohdan Mezei/HALUZART
