Manželia Mark Ulano a Patrushkha Mierzwa sú profesionálmi v oblasti produkcie filmového zvuku. Výsledok ich práce ste mohli počuť vo svetoznámych filmoch ako Titanic, Divoký Django či sci-fi dráme Ad Astra.

Pracujú spolu už 47 rokov a tiež sú dlhoročnou súčasťou filmového štábu režiséra Quentina Tarantina. Mark Ulano má na konte jedného Oscara a niekoľko ďalších nominácií. Obaja dnes cestujú po celom svete, aby učili mladých filmárov umeniu zvuku a vyvrátili fádne predstavy o tom, že zvuk je iba technický aspekt filmu. Mark a Patrushkha boli hosťami aj na 10. ročníku Visegrad Film Forum, ktorý sa konal 15. – 18. marca 2023 v priestoroch Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave. Študentom a účastníkom VFF venovali niekoľko hodinový masterclass.


V exkluzívnom rozhovore pre náš portál hovoria Mark a Patrushkha o zázračnom prechode z nemého filmu na zvukový, o tom, kedy možno filmový zvuk považovať za dobrý, čím je jedinečná práca s Quentinom Tarantinom, o čom bude jeho údajne posledný film aj to, ako to niekedy vyzerá na nakrúcaniach hollywoodskych trhákov.


Pred chvíľou ste na VFF videli masterclass iránskej režisérky Sepideh Farsi, páčil sa vám?

Patrushkha – Áno, bolo zaujímavé vidieť, ako na jej filme spolupracovali štúdiá z niekoľkých krajín Európy súčasne. Aj pre mňa ako zvukárku to malo prínos.


O čom je váš masterclass?

Mark – Naším primárnym zámerom je zvestovať príbeh o zvuku, ako o jednom z dôležitých nástrojov filmu. Hovoriť o zvuku, ako o kreatívnej zložke, ktorá má širokú paletu možností, ako priniesť filmovú postavu a prostredie priamo divákom, okamžitým, ale podprahovým spôsobom. Zvuk je zložka, ktorej význam pre rozprávanie príbehu si ľudia často dostatočne neuvedomujú. Zvuk umožňuje veľmi silné emočné napojenie divákov na príbeh. To, čo robíme, je nie len pre bežných ľudí, ale aj iných profesionálnych filmárov ťažko opísateľné. Nie je ľahké to pomenovať, ani náš pracovný proces neprezrádza nič konkrétne. Ľudia na filmovom pľaci vidia iba to, ako stojíme či sedíme obklopení prístrojmi, ale v skutočnosti nevedia, čo všetko sa tam v tej chvíli deje. Všetko prebieha v našich ušiach a mysli. Preto sa cez tieto medzinárodné prednášky snažíme vniesť do našej práce viac svetla.

Takisto sa snažíme vysvetliť, že produkcia filmového zvuku nie je niečo sekundárne, niečo, čo sa do filmu pridá až neskôr, keď je film nakrútený. Naopak, je to integrálna zložka, ktorá ovplyvňuje všetky ostatné, a tiež je ovplyvnená inými zložkami filmu. Je to proces, ktorý začína ešte pred začiatkom nakrúcania a trvá počas celej produkcie až do konca. Chceme dokázať, že zvuk je bohatým umeleckým prostriedkom na rozprávanie príbehov. Nie sú to len mikrofóny. Snažíme sa aj nastupujúcej generácii režisérov a producentov ukázať, ako narábať so zvukovou zložkou počas celého procesu vzniku filmu kreatívnym spôsobom.

Patrushkha – Ja poslucháčom hovorím o práci zvukového technika. Keďže technika ide míľovými krokmi dopredu a práca s ňou je komplikovanejšia, pri produkcii zvuku dnes musia byť najmenej traja ľudia a zvukový technik je jedným z nich. To je vlastne moja práca. O celej problematike som napísala knihu (Behind the Sound Cart: A Veteran’s Guide to Sound on the Set), ktorá sa časom stala štandardným študijným materiálom na univerzitách po celom svete. Okrem iného v nej dávam do pozornosti aj celú škálu „zručností“, potrebných na uchytenie sa a prežitie vo filmovom priemysle na voľnej nohe, a to aj mimo zvukárskej profesie. Takže verím, že študenti chcú vedieť viac o tejto pozícii, a ako to celé prebieha na veľkých nakrúcaniach.

Hovoríte, že technika sa rýchlo mení, čo to znamená pre zvukárov? Čo ste schopní robiť so zvukovou technikou dnes, ale pred 30 rokmi ste to robiť nemohli?

Mark – Môžeme toho robiť viac, ale nie je to iba o technológii. Všeobecne každá filmárska profesia má svoj technický základ. V porovnaní s inými profesiami je práca zvukára paradoxne menej technická. Podľa môjho názoru, najviac technická je práca hercov. Predstavte si prvý deň nakrúcania, kedy sa točí posledná scéna filmu, pričom začiatok príbehu sa môže realizovať až na konci nakrúcania. Robí sa to tak bežne kvôli prístupnosti lokácii, harmonogramu hercov a iným okolnostiam súvisiacim s logistikou. Technické požiadavky na herca vyžadujú, aby bol schopný nastaviť sa na prežívanie postavy v danom mieste scenára, kedykoľvek je to potrebné. A to nie je len technika, ale aj umenie. Podobne je to aj s nami zvukármi. Máme svoje prístroje, svoju techniku, ktorá nám slúži na to, aby sme našli a zachytili zmysel príbehu. Neexistuje jeden dobrý filmový zvuk. Nikto sa nesnaží dosiahnuť jednu a tú istú dokonalosť. Opýtajte sa 10 rôznych profesionálov či režisérov, čo je podľa nich dobrý zvuk a dostanete 10 rôznych odpovedí.

Čo je teda pravou filozofiou filmového zvuku? Kedy je dobrý?

Mark – Skutočnú odpoveď dostanete, keď odpoviete na otázku: čo dáva najlepší zmysel pre tento film? Čo najlepšie podporí ideu, s ktorou pracujeme? Ak zistíme, čo dáva zmysel a význam pre konkrétny záber alebo scénu, potom využijeme všetku našu techniku na to, aby sme to dosiahli. Musíte sa pýtať, čo je skutočnou ideou postáv a situácií, o čom sú. Akonáhle to zistíte, musíte to zachytiť. Podobne to má každý, kto pracuje v štábe. Všetci robia spoločne na tom, aby podporili príbeh. Zvuk nie je izolovanou časťou filmu. Pracujeme ako kolektív a každý prispieva svojím dielom. S Patrushkhou strávime 15 hodín denne s hercami ako Leonardo DiCaprio, Brad Pitt, Robert De Niro a pomáhame im získať túto podstatu pre film spolu s kameramanom a ostatnými. Spolu totiž vytvárame niečo z ničoho. Keď ešte včera to neexistovalo a dnes už máme časť príbehu. Isteže existuje nápad a existuje plán, ale iba filmári z toho nápadu dokážu urobiť skutočnosť. To je umenie a to je dôležité.

Môžem vám ja dať otázku? Sú podľa vás filmy dôležité pre svet? Myslím v kontexte doby a miesta. Teraz sme na Slovensku hneď vedľa Ukrajiny, kde sa dejú hrozné veci a ľudská dráma sa odohráva každú minútu. Ale myslím si, že umenie, filmy a príbehy majú silu pohnúť kultúrou dopredu, ovplyvňovať ju. Prial by som si, aby to teraz bolo ešte oveľa efektívnejšie. Filmy ovplyvňujú kultúru a kultúra ovplyvňuje správanie ľudí, zákony a celú spoločnosť. Umenie má zmysel. A naša práca je umením.

Spomínam si na výrok futbalového hráča a trénera Jorgeho Valdana, ktorý povedal, že futbal je zo všetkých nepodstatných vecí na svete preňho tá najpodstatnejšia. Nie je to tak aj s filmom? Keď ľudia čelia vojne alebo celosvetovej pandémii, filmy pre nich nie sú životne dôležité.

Mark – Možno, ale určite budú dôležité po vojne.

Patrushkha – Ja si myslím, že filmy sú dôležité aj preto, aby učili mladých ľudí prežívať city. Je to smutné, ale filmy sú dnes jednou z mála veci, ktoré v ľuďoch ešte vyvolávajú nejaké emócie. Dnes sa všetci dívame iba na rýchle správy a hudobné videá, nedvíhame oči od mobilov. Ľudia nezažívajú emócie v bežnom živote. Až filmy im prinesú vlny takýchto zážitkov. Na ne sa diváci dokážu emocionálne naviazať.

Nie je to naopak škoda? Znie to, akoby filmy k tomuto negatívnemu javu čiastočne prispievali.

Mark – Filmy iba pokračujú v odvekej ľudskej potrebe rozprávať príbehy. To robíme už tisícky rokov. Prostredníctvom príbehov rozprávaných staršími sa mladí ľudia naučili rozoznať dobro od zla, vďaka tomu dospievali a učili sa. Na príbehoch stojí naša ľudskosť. Podávajú filmy takéto posolstvo vždy? Určite nie! Ale tá možnosť tam vždy je. Možno je pravdou, že ľudia na Ukrajine teraz zrejme nepotrebujú filmy. Ale po vojne budú filmy zase dôležité, aby ju pripomínali. Z vojny sa stanú príbehy zásadné pre budúcnosť a budovanie kultúry.

Vráťme sa k zvuku. Nedávno bol v kinách film Babylon, ktorý pojednáva o nástupe zvuku vo filme… (nedokončená otázka).

Mark – Ach.

Vám sa film nepáčil?

Mark – Sú dve veci, ktoré by som mohol na tomto filme okomentovať. Je to veľmi profesionálne urobený film. Pracovalo na tom veľa ľudí, ktorých osobne poznáme a prechovávame voči nim a ich práci rešpekt a uznanie. Na druhej strane si myslím, že je to veľmi intelektuálne lenivo a nedôstojne podaný obraz o tej dobe. Z historického hľadiska je to jedno z najdôležitejších období nie len pre filmový zvuk, ale aj film ako taký. Babylon toto obdobie dehonestuje a upiera rešpekt všetkým vynaliezavým priekopníkom, ktorí ho ovplyvnili.

Patrushkha – To, čo v tomto filme vidíte, nie je historická pravda.

Mark – Okrem toho, zobrazenie produkcie filmového zvuku v tejto snímke podporuje všetky stereotypy, ktoré si možno predstaviť. Nemyslím iba to, čo sa týka zvukárov, ale aj všetkých ostatných – režisérov, hercov, producentov. Význam všetkých týchto profesii v Babylone sa sústreďuje v jednom bode za jediným účelom, ukázať nepravdu o danej dobe. Chcete vidieť, ako sa zvuk stal kreatívnou a kľúčovou zložkou filmu? V Babylone to neuvidíte. Je to zavádzajúca prezentácia spolupráce medzi ľuďmi v štábe, ktorí pracovali na objavení niečoho veľkého. Trvalo to takmer 40 rokov, kým sa film dostal do bodu, kedy sa k nemu koncom 20. rokov minulého storočia pripojil zvuk. Samozrejme to vnímam osobne, nehovorím, že vám sa Babylon páčiť nemôže. Z môjho pohľadu to však negatívne prepisuje históriu a škodí povesti významných priekopníkov.

Patrushkha – Je to skrátka fikcia. Babylon má veľkú výpravnú hodnotu, ale nemôžete ho považovať za historicky relevantný.

Skôr ma zaujímala samotná prítomnosť zvuku vo filme a spôsob, akým to ovplyvnilo filmové umenie. Ale som rád, že zostávame ešte chvíľu pri histórii. Poviete mi, ako to v praxi vyzeralo naozaj?

Mark – Prechod z nemého na zvukový film (roky 1928-1929, poz. red.) trval asi osem mesiacov. Pochopiteľne nikto nevedel, ako sa to robí. Bolo to niečo úplne nové. Všetky štúdiá sa preto spojili a prostredníctvom Akadémie filmových umení a vied vytvorili školu pre celé odvetvie. Bolo to miesto, kde sa takmer tisícka ľudí naučila, ako robiť zvuk. V roku 1928 bolo 90% filmov nemých, o rok neskôr už bolo 90% filmov zvukových. Celý veľký priemysel sa zásadne zmenil za menej ako rok. Nebolo to len o tom, že sa na pľac pridali mikrofóny. Filmový priemysel bol jeden z najväčších v Amerike. Štúdiá už mali svoj zabehnutý systém. V tých rokoch sa musela od základu zmeniť stratégia distribúcie, technické vybavenie kín a podobne. Je to zázrak, že sa to podarilo v tak krátkej dobe.

Keď s tým nikto nevedel pracovať, kto teda učil filmárov robiť zvuk?

Mark – V 80. rokoch som sa zhováral s Edwardom Berndsom, zvukárom, ktorý 18 rokov pracoval s režisérom Francom Caprom. Začali slávnym filmom Stalo sa jednej noci (It Happened One Night). Spýtal som sa Berndsa ako vlastne zistili, čo majú robiť. V tom čase neexistovali knihy, ani príručky o tom, ako pracovať so zvukom. Odpovedal mi, že jednoducho skúšali, čo im napadlo. V spomínanom filme je scéna v daždi. Bernds mi vysvetľoval, ako vzal gumenú dušu z kolesa auta a obmotal ju okolo 9 kilového mosadzného mikrofónu, ktorý vtedy používali, aby mohli nakrútiť scénu v daždi bez toho, aby im technika skratovala. Takýchto príkladov je mnoho. Poviete si, že sú to technické záležitosti, ja si myslím, že je to umenie, keď pri takýchto výzvach vznikajú kreatívne riešenia. Nemám inštruktáž, nemám návod, ale mám vlastný mozog, aby som ho použil na podporenie filmu a príbehu.

Stáva sa to aj vám, že sa ocitnete pred problémom, s ktorým ste sa nikdy pred tým nestretli a musíte nájsť nový spôsob, ako ho vyriešiť?

Mark – Každý deň, pri každom zábere. Každý záber je nový a ručne vyrobený! Pri filme nikdy nerobíte jednu vec dva krát. Vždy je to iná situácia, s inými hercami, inou kamerou, na inom mieste, s iným nastavením. Isteže máme skúsenosti, máme súbor technických nástrojov na rôzne účely, vieme odhadnúť, čo budeme potrebovať, ale vždy pri tom musíme byť vynaliezaví. Ak si dopredu určím, ako idem danú scénu nahrať a nie som otvorený okolnostiam, ktoré sa dejú priamo predo mnou, stávam sa obmedzeným v možnostiach. Musím sa neustále pýtať, čo je podstatné a ako to môžem preniesť k divákom prostriedkami, aké mám k dispozícii. Nesiem si so sebou veľa skúseností a technických vymožeností, ale vždy je najdôležitejšia aktuálna výzva a ideálne riešenie.

Patrushkha – To, čo vidia ľudia, je film. To, čo vidíme my pri nakrúcaní, je živé divadlo. Našou úlohou je reagovať rýchlo a priamo na to, čo sa pred nami deje. Dá sa povedať, že nevieme čo vlastne budeme robiť (úsmev).

Mark – Záleží na tom, o kom je reč (úsmev).

Patrushkha – Vieme o čom je príbeh, máme v rukách scenár. Ale nikto z nás pred nakrúcaním nevidel,  kde presne sa bude nakrúcať, ako sa budú hýbať herci a čo budú mať na sebe. To všetko sa dozvieme až na mieste a musíme byť schopní na to reagovať v krátkom čase. Nedá sa na to úplne pripraviť. Jednoducho si vezmeme všetky naše veci, techniku, zbalíme sa a ideme ako cirkus na miesto určenia. V prípade, že vieme, kde to je. Dnes je akýmsi trendom medzi mladými režisérmi nepovedať nám, čo a kam ideme robiť. Potom nám na poslednú chvíľu ukážu miesto a chcú hneď točiť. Nepotrebujú robiť ani skúšky. V hociktorej inej oblasti by bol takýto prístup neakceptovateľný. Navyše, je to extrémne drahé. Niekedy sú to poľutovaniahodné okolnosti a jediné, s čím v tej chvíli môžeme pracovať, je naša schopnosť reagovať na to, čo sa deje okolo nás.

Takže takýto sú režiséri veľkých hollywoodskych filmov?

Mark – Existujú aj tradicionalistickí režiséri. Quentin Tarantino je jedným z nich. On nepoužíva monitory, aby kontroloval zábery niekde pri stole, 30 metrov od scény. Sedí vedľa kamery. Je priamo medzi hercami a štábom. Reprezentuje starú éru režisérov, ako bol John Ford a iní. Keď je treba, je pred kamerou aj za ňou a sústreďuje svoju energiu priamo na veci, ktoré sú preňho dôležité, čo je napríklad herecký prejav. Navyše má okolo seba ľudí, ktorí sa nesnažia opakovať to, čo už urobili v minulosti a vedia, že by si tým mohli uľahčiť prácu, ale neurobia to. Celý tím je naladený na hľadanie nových riešení. Všetci chcú urobiť veci inak, odlišne. Spoločne hľadáme riešenie, ktoré je pre daný moment najlepšie a snažíme sa pri tom neopakovať.

Patrushkha – Je to režisér, ktorý má hotové domáce úlohy a je plne pripravený. Mnohí iní len prídu na pľac, kde je už všetko pripravené, celý veľký a drahý štáb je na svojom mieste a režisér sa iba posadí a povie: tak skúsme a uvidíme, čo z toho bude. Quentin všetkým dopodrobna vysvetlí, o čom bude scéna, príde za hercami a vyrozpráva im celú históriu ich postáv. Vie o nich všetko, odkiaľ pochádzajú, v akom veku mali svadbu a kedy sa rozviedli. Každému hercovi povie osobitný príbeh a pripraví ho na to, čo sa bude diať a všetko spolu skúšajú dlho pred tým, než sa začne nakrúcanie a začnú sa míňať peniaze. Tak isto pracuje aj so zvyškom štábu. Všetkých si nás vezme na danú lokáciu a ukáže nám, kde presne sa scéna bude odohrávať a kam si môžeme postaviť svoje zariadenia.

Mark – Pretože vie, že sa tým smerom sa nebude dívať kamera, a preto tam môžeme byť my.

Patrushkha – Za posledných 30 rokov mojej praxe som stretla jediného režiséra, ktorý mi vedel vždy povedať, kam si môžem zložiť veci, respektíve ktorá časť lokácie nebude v obraze, čo mi veľmi pomáhalo s organizáciou svojich vecí, a tým bol Quentin Tarantino. Pri nakrúcaniach s inými režisérmi musíme nekonečne dlhý čas čakať, kým niekto urobí konečné rozhodnutie.

Mark – Tak isto pracuje aj s hercami. Pripraví ich na roly týždne alebo aj mesiace pred nakrúcaním. Takže keď herci prídu na pľac, už majú vyvinuté identity svojich postáv a vedia okamžite, čo majú robiť. Ohromne to šetrí čas aj peniaze. Pri takýchto veľkých filmoch stojí jedna minúta nakrúcania zhruba 3 000 dolárov.

Patrushkha – Bez ohľadu na to, či sa práve nakrúca, alebo nie. To znamená, že čakať na niekoho 40 minút, kým sa rozhodne, kam postaví kameru, je celkom drahá záležitosť.

Mark – Je to „skvelá“ príležitosť plytvať peniazmi.

To znamená, že drahý film je len zle pripravený film?

Patrushkha – Nemožno to paušalizovať, ale stáva sa mi, že sa musím občas spýtať kameramana, aký záber vlastne točíme a on mi odpovie, že sa ho mám spýtať znova, keď to natočí, lebo tiež netuší. Ako mám potom vedieť, kam umiestniť mikrofón?

Povedzte mi viac o spolupráci s Tarantinom. Aké je to byť s ním na nakrúcaní?

Mark – Quentin má veľký cit pre budovanie komunity tvorcov so špeciálnym vzájomným prepojením. Aby som to lepšie vysvetlil, je to ako s muzikantmi v kapele. The Beatles mimo práce možno neboli najlepšími kamarátmi, ale ich zoskupenie malo v sebe nenapodobiteľnú mágiu. Quentin ako režisér podporuje a buduje tento druh atmosféry pri každom nakrúcaní. Robert Richardson je jeho kameramanom už 20 rokov. Ja som sa s ním stretol ešte v roku 1995 pri nakrúcaní Desperada. Sú to dlhoročné spolupráce, ktorých základom je rešpekt. Ak vieme, že pred sebou máme ťažký deň a bude to výzva, všetci sme automaticky pripravení urobiť maximum. Vieme, že každý to tak má. Pretože celá produkcia je založená na rešpekte.

Uvediem príklad. Na Tarantinových nakrúcaniach sú zakázané mobilné telefóny. Skontrolujú vás pred tým, ako vstúpite na miesto nakrúcania a musíte telefón odložiť správcovi telefónov. Ak ho naopak máte pri sebe a Quentin to zistí, vyhodí vás a máte zákaz sa znova na nakrúcaní ukázať. Videl som ho kvôli tomu vyhodiť producenta (smiech). Nie je to záležitosť ega, ale rešpektu. Možno je to tvrdé, ale časom zistíte, že spolupráca na základe takýchto opatrení je potom na úplne inej úrovni. Iba tak môže z toho, čo robíme, vzniknúť unikátny film.  

Mark, často prirovnávate zvukársku prácu k hudbe. Vy sám ste muzikant. Je dôležité, aby bol zvukár zároveň aj muzikantom?

Mark – Zvláštne, že sa na to pýtate. Nemyslím si, že je to nevyhnutné. No iste im to nie je na škodu. Dôležitejšie než to, aby boli muzikantmi je to, aby boli filmármi. Aby rozumeli súvislostiam aj mimo zvuku. Ale poviem vám niečo, čo som si za tie roky všimol. Existuje zvláštna spojitosť medzi hrou na konkrétne hudobné nástroje a špecifickými zvukárskymi profesiami. Často majú zvukoví majstri bubenícku minulosť, podobne ako ja. Ľudia, ktorí zvuk mixujú a upravujú sú zvyčajne gitaristi, re-recording majstri sú zasa bas gitaristi a takto by som vedel pokračovať. Neviem prečo to tak je – a nie je to pravidlo, ale isté tendencie sa ukazujú.

Rád by som sa spýtal na spoluprácu vás dvoch. Ako pár ste spolu na nakrúcaniach už 47 rokov. Čo najviac obdivujete na práci toho druhého?

Mark – To je skvelá otázka. Začal by som ja, ak to nevadí.

Patrushkha – Do toho (smiech).

Mark – Patrushkha je absolútna profesionálka a zostáva ňou aj pri extrémnej pracovnej záťaži. Pri našej práci sa stretávame s veľkým tlakom, ktorý vystresuje každého, kto na to nie je zvyknutý. Ona pod týmto tlakom podáva svoj najlepší výkon. Rovnako ako ja, má záľubu v prípravách. Robí maximum pre to, aby bola pripravená na všetky možné situácie. Psychologicky aj prakticky očakáva nečakané. Lebo vždy sa dejú nečakané veci, na ktoré človek potrebuje vedieť okamžite zareagovať.

Takisto je veľmi diplomatická v kolektíve. Častokrát stojí v nárazníkovej zóne medzi zvukármi a zvyškom štábu. Komunikuje naše potreby a požiadavky. Toto všetko na nej obdivujem a milujem ju ako profesionálku, aj ako osobu (úsmev).

Patrushkha – Ďakujem.

Mark – Môžem pokračovať, ak chceš (smiech).

Patrushkha – Netreba, ale dobre sa to počúva. Ja na Markovi obdivujem jeho zmysel pre správne veci a to ako pokojne vie komunikovať s ostatnými na pľaci. Niekedy dokonca trpezlivo používa až edukačný tón. Ostatní zvukoví majstri sa ľahko vystresujú. To je pochopiteľné, lebo zvukári sú často separovaní od zvyšku štábu, čo má za následok to, že sa na našu prítomnosť zabúda. Sme tak trochu čierne ovce. Mark svojím prístupom vracia dôstojnosť tejto pozícii. Je to stresujúca a emocionálne náročná práca, ale Mark je napodiv veľmi stabilný, všímavý a chápavý. Niekedy sa stáva, že musím na miesto neho urobiť určité rozhodnutia. On ako zvukový majster často sedí so svojou technikou mimo scénu, vtedy sa jej zúčastňuje iba prostredníctvom mňa a ďalších asistentov. Je potom na mne, aby som zaňho v určitých momentoch rozhodla tak, ako si myslím, že by rozhodol on sám. A on to plne rešpektuje. Ak máte šéfa, alebo kolegu, ktorý dôveruje vašim znalostiam, potom je to radosť pracovať.

Mark – Je to o dôvere. Nepozerám sa na prácu hierarchicky. Nie som nikoho nadriadený. Dívam sa na nás ako na jazzové trio. Každý je za niečo zodpovedný a každého práca ovplyvňuje druhých. Ja som závislý na svojom tíme, tak ako môj tím je závislý na mne. Dôvera je najsilnejším pracovným prostriedkom, pretože nikdy nebudete mať dosť času ani peňazí na to, aby ste veci len skúšali, či budú fungovať alebo nie.

Mate svoj vlastný pracovný jazyk? Pri ktorom nemusíte povedať ani slovo a ten druhý vie, čo potrebujete, alebo čo chcete povedať?

Patrushkha – Áno, práve preto, že často spolupracujeme, ale nie sme pri tom fyzicky spolu v jednej miestnosti. Vďaka skúsenostiam už vieme odhadnúť, aké situácie môžu nastať a ako sa v nich zachovať. Ak sa nejaký herec vzdiali z dosahu mikrofónu, alebo sa režisér rozhodne, že do scény pridá ďalšieho herca, stačí mi od Marka jeden pohľad a ja viem, čo chce, aby som spravila.

Na záver sa ešte raz vrátim k Tarantinovi. Nedávno oznámil, že sa chystá nakrútiť svoj posledný film. Budete na ňom pracovať?

Patrushkha – Údajne posledný film (smiech). Ja by som ho radšej nazvala desiaty v poradí.

Mark – Ohľadne toho, či to bude posledný film som skeptický, ale uvidíme. Áno, už nás oslovili. Vždy nám zavolajú 6 až 7 mesiacov pred nakrúcaním, aby sme mali dosť času sa pripraviť v prípade, že o to máme záujem. Už prebiehajú prípravy a pokiaľ viem, nakrúcanie by malo začať v októbri alebo novembri. Keby ste sa na to spýtali pred pár týždňami, ešte by som nemohol nič potvrdiť. Ale účasť sme jednoznačne potvrdili, chceme mať na poličke celú kolekciu (smiech).

Čítali ste už scenár?

Mark – Väčšinou ho dostaneme naozaj zavčasu, v rámci prípravy. Tentoraz ho ešte nemáme, ale očakávam, že sa k nám dostane v najbližších týždňoch. Pracovný názov snímky je THE FILM CRITIC (FILMOVÁ KRITIČKA) a pravdepodobne bude založený na príbehu kritičky, Pauline Kael. Svojho času bola prominentnou kritičkou, ktorá podporovala aj nedocenené filmy. Bola schopná dívať sa na filmy z inej perspektívy a táto jej perspektíva sa potvrdila časom, keď sa z filmov, ktorých sa zastávala, postupne stali kultové záležitosti. Napríklad film Arthura Penna Bonnie a Clyde bol v roku 1967 veľmi kritizovaný a dnes je to klasika. Ona to vedela.

Patrushkha – A bude to znova film o láske k filmom. Podobne ako Vtedy v Hollywoode.

Mark – Veľmi rád pracujem na týchto filmoch. Jeho filmy vždy poskytujú profesionálnym filmárom možnosť zažiť najlepšiu skúsenosť v rámci ich odboru. Tarantinove diela sú vždy tým najlepším, čo je možné v tomto priemysle urobiť. Je jedným z mála režisérov, ktorí majú absolútnu kontrolu nad svojím projektom. Preto nič nebráni tomu, aby tie projekty boli vždy o najlepších nápadoch, najlepších zámeroch a jedinečných príležitostiach.

 

Zhováral sa: Matúš Trišč

Zdroj foto: Visegrad Film Forum

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno